Zoznam autorov
Komentár k zákonu o priestupkoch č. 372/1990 Zb. (s účinnosťou k 1. 7. 2025) spracoval kolektív autorov pod vedením doc. JUDr. Mgr. Janky Hašanovej, PhD:
doc. JUDr. Mgr. Janka Hašanová, PhD.
§ 22, § 24, § 25, § 26, § 27, § 29, § 32, § 42b, § 51, § 52, § 55, § 56, § 57, § 58, § 59, § 60, § 61, § 66
doc. JUDr. Mgr. Janka Hašanová, PhD., prof. JUDr. PhDr. Peter Potásch, PhD.
§ 1, § 2 – ods. 1 a 2, § 11, § 12, § 13, § 14, § 15
JUDr. Rastislav Kaššák, PhD.
§ 16, § 17, § 18, § 19, § 20
doc. JUDr. MUDr. Peter Kováč, PhD. et PhD., JUDr. Tomáš Honz
§ 30
JUDr. Jozef Milučký, PhD.
§ 3, § 4, § 5, § 5a, § 5b, § 6, § 7, § 8, § 9, § 10, § 45
JUDr. Peter Sepeši
§ 47
JUDr. Peter Sepeši, JUDr. Tatiana Vooková, PhD.
§ 35
JUDr. Peter Sepeši, JUDr. Tomáš Honz
§ 47a
doc. JUDr. Jana Vallová, PhD. et PhD.
§ 2 – ods. 3, § 21, § 28, § 42, § 42a, § 46, § 48, § 49, § 50, § 67, § 68, § 69, § 70, § 71, § 72, § 73, § 74, § 75, § 76, § 77, § 78, § 79, § 80, § 81, § 82, § 84, § 85, § 86, § 87, § 88a, § 88aa, § 89, § 89a,
§ 90, § 92, § 93, § 94, § 95, § 95a, § 96, § 96a, § 96b, § 96c, § 96d
Použité skratky
CMP – zákon č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok
CSP – zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
Dohovor – Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd – publikovaný ako oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 209/1992 Zb. o dojednaní Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Protokolov na tento Dohovor nadväzujúcich
ESĽP – Európsky súd pre ľudské práva
Listina – ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd
NS ČR – Najvyšší súd Českej republiky
NS SR – Najvyšší súd Slovenskej republiky
NSS ČR – Najvyšší správny súd Českej republiky
NSS SR – Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
OSP – zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
OZ – zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
SpP – zákon č. 71/1967 Z. z. o správnom konaní (správny poriadok)
SSP – zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok
TP – zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok
TZ – zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon
ÚS ČR – Ústavný súd Českej republiky
ÚS SR – Ústavný súd Slovenskej republiky
Ústava SR – ústavný zákon č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky
ZoOb – zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení
ZoP – zákon č. 372/1990 Zb. o priestupkoch
Poznámka redakcie: Výňatky z rozhodnutí súdov neprešli jazykovou úpravou.
§ 18 ...................................................................................................
§ 19 Osobitné ustanovenia o mladistvých ......................................... 117
§ 20 Zánik zodpovednosti za priestupok .......................................... 126
ČASŤ II – OSOBITNÁ ČASŤ
Priestupky proti poriadku v správe
§ 21 Priestupky vyskytujúce sa na viacerých úsekoch správy ........... 139
§ 22 Priestupky proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky ...... 149
§ 24 Priestupky na úseku podnikania ............................................... 198
§ 25 Priestupky na úseku hospodárskych stykov so zahraničím ....... 209
§ 26 Priestupky na úseku hospodárenia s bytmi a s nebytovými priestormi .................................................................................. 212
§ 27 Priestupky na úseku financií a slovenskej meny ......................... 217
§ 28 Priestupky na úseku práce a sociálnych vecí
§ 29 Priestupky na úseku zdravotníctva ............................................
§ 30 Priestupky na úseku ochrany pred alkoholizmom a inými toxikomániami ..........................................................................
§ 32 Priestupky na úseku kultúry .....................................................
§ 35 Priestupky na úseku poľnohospodárstva, poľovníctva a rybárstva
42a Priestupok na úseku práva na prístup k informáciám
ČASŤ IV – SPOLOČNÉ, PRECHODNÉ A ZÁVEREČNÉ USTANOVENIA
§ 94 ...................................................................................................
§ 95 ...................................................................................................
§ 95a .................................................................................................. 571
§ 96 Prechodné ustanovenie účinné od 1. januára 2010 ..................... 571
§ 96a Prechodné ustanovenie účinné od 1. januára 2014 ................... 572
§ 96b Prechodné ustanovenie k úpravám účinným
od 1. februára 2014 ................................................................. 573
§ 96c Prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. januára 2016 ................................................................... 573
§ 96d Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 2. januára 2024 ................................................................... 574
§ 97 .................................................................................................... 574
§ 98 .................................................................................................... 574
Príloha k zákonu Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. ................... 575
Odkazy k textu zákona č. 372/1990 Zb. 576
Predslov
Zákon o priestupkoch predstavuje jeden zo základných pilierov správneho trestania a zároveň nástroj na ochranu verejného poriadku, občianskeho spolunažívania, majetku, zdravia, ako aj iných dôležitých spoločenských hodnôt. Od svojho prijatia prešiel mnohými novelizáciami, ktoré reflektovali na meniace sa spoločenské potreby, právne prostredie i požiadavky na efektívnejší výkon verejnej správy.
V súčasnosti sú na trhu k dispozícii komentáre k zákonu o priestupkoch od viacerých vydavateľstiev a autorov, čo možno vnímať pozitívne, keďže ide o jeden z najčastejšie používaných právnych predpisov vo verejnej správe a je dobré, ak existujú viaceré alternatívy, ktoré umožňujú konfrontáciu názorov na aplikáciu problematických a nejednoznačných ustanovení.
Komentár k zákonu o priestupkoch, ktorý máte možnosť práve čítať, má v porovnaní s inými komentármi k tomuto právnemu predpisu obrovský benefit, ktorým je zloženie autorského kolektívu. Komentár vytvorili experti na správne právo i trestné právo, ktorí pôsobia v rôznych pozíciách a orgánoch verejnej moci, v akademickej sfére, v súdnictve, na prokuratúre, v ústrednej štátnej správe, v advokácii. Pri zostavovaní autorského kolektívu sa kládol dôraz na profiláciu autorov tak, aby výklad každého ustanovenia zákona o priestupkoch spracoval autor s dlhodobou špecializáciou na dané komentované ustanovenie a skúsenosťami s jeho aplikáciou. Vďaka tomu veríme, že komentár k zákonu o priestupkoch, ktorý vám predstavujeme, má pridanú hodnotu, keďže kumuluje právne názory a postoje predstaviteľov súdnej moci, výkonnej moci, akademickej sféry či advokácie.
Cieľom komentára k zákonu o priestupkoch je poskytnúť čitateľovi podrobný vecný výklad jednotlivých ustanovení zohľadňujúc aktuálnu rozhodovaciu činnosť súdov, aplikačnú prax, systematický i historický výklad tohto právneho predpisu. Pri spracovaní komentovaného znenia bol kladený dôraz na to, aby bol text nielen exaktný, ale aj zrozumiteľný a prakticky využiteľný. Pozornosť bola venovaná predovšetkým oblastiam, ktoré v aplikačnej praxi spôsobujú výkladové ťažkosti alebo kde absentuje jednotná rozhodovacia činnosť.
Súčasťou komentovaného znenia každého ustanovenia sú odkazy na súvisiace paragrafy zákona o priestupkoch, ktoré sú kľúčové pre správne pochopenie daného ustanovenia, pretože sú s ním úzko prepojené. Komentár obsahuje za vlastným výkladom daného ustanovenia aj výňatky a právne vety najrelevantnejších rozhodnutí súdov, ktoré umožňujú efektívnejšie vyloženie riešenej problematiky, keďže je pravdepodobné, že ak súdy v určitej veci rozhodli a zaujali stanovisko, v každom ďalšom rovnakom alebo obdobnom prípade rozhodnú rovnako. V komentári neuvádzame odkazy na súvisiacu literatúru, keďže publikácií vydaných k zákonu o priestupkoch a k správnemu trestaniu je pomerne veľké množstvo. Ponechávame na čitateľovi, aby v prípade potreby realizoval rešerš dostupných zdrojov.
Veríme, že tento komentár si nájde svoje miesto na knižnom trhu, bude prínosom pre vykonávateľov verejnej správy, ale aj pre akademickú obec v rámci študijných účelov a bude užitočným pomocníkom, ktorý prispeje k lepšiemu porozumeniu právnej úpravy priestupkov a napokon k jej jednotnej, spravodlivej a rozumnej aplikácii.
autori Právny stav k 1. 7. 2025
Zákon Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb.
z 28. augusta 1990
o priestupkoch
v znení č. 135/1961 Zb., 524/1990 Zb., 266/1992 Zb., 295/1992 Zb., 511/1992 Zb., 27/1993 Z. z., 171/1993 Z. z., 237/1993 Z. z., 42/1994 Z. z., 248/1994 Z. z., 249/1994 Z. z., 250/1994 Z. z., 202/1995 Z. z., 207/1995 Z. z., 265/1995 Z. z., 285/1995 Z. z., 168/1996 Z. z., 143/1998 Z. z., 319/1998 Z. z., 298/1999 Z. z., 313/1999 Z. z., 195/2000 Z. z., 211/2000 Z. z., 367/2000 Z. z., 122/2001 Z. z., 223/2001 Z. z., 253/2001 Z. z., 441/2001 Z. z., 490/2001 Z. z., 507/2001 Z. z., 139/2002 Z. z., 422/2002 Z. z., 190/2003 Z. z., 430/2003 Z. z., 510/2003 Z. z., 515/2003 Z. z., 534/2003 Z. z., 364/2004 Z. z., 533/2004 Z. z., 656/2004 Z. z., 570/2005 Z. z., 650/2005 Z. z., 211/2006 Z. z., 224/2006 Z. z., 250/2007 Z. z., 547/2007 Z. z., 666/2007 Z. z., 86/2008 Z. z., 245/2008 Z. z., 298/2008 Z. z., 445/2008 Z. z., 479/2008 Z. z., 491/2008 Z. z., 8/2009 Z. z., 70/2009 Z. z., 72/2009 Z. z., 191/2009 Z. z., 206/2009 Z. z., 387/2009 Z. z., 465/2009 Z. z., 513/2009 Z. z., 60/2010 Z. z., 433/2010 Z. z., 547/2010 Z. z., 313/2011 Z. z., 362/2011 Z. z., 79/2012 Z. z., 96/2012 Z. z., 31/2013 Z. z., 80/2013 Z. z., 94/2013 Z. z., 299/2013 Z. z., 388/2013 Z. z., 417/2013 Z. z., 474/2013 Z. z., 1/2014 Z. z., 204/2014 Z. z., 374/2014 Z. z., 397/2015 Z. z., 430/2015 Z. z., 125/2016 Z. z., 311/2016 Z. z., 315/2016 Z. z., 393/2019 Z. z., 338/2020 Z. z., 146/2021 Z. z., 412/2021 Z. z., 246/2022 Z. z., 183/2023 Z. z., 330/2023 Z. z., 40/2024 Z. z., 166/2024 Z. z., 380/2024 Z. z., 387/2024 Z. z., 150/2025 Z. z.
Slovenská národná rada sa uzniesla na tomto zákone:
§ 1
Orgány štátnej správy Slovenskej republiky a obce vedú občanov k tomu, aby dodržiavali zákony a ostatné právne predpisy a rešpektovali práva spoluobčanov; dbajú najmä o to, aby občania nesťažovali plnenie úloh štátnej správy a obcí a nenarúšali verejný poriadok a občianske spolunažívanie.
Súvisiace predpisy
Ústava SR; zákon č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy; zákon č. 180/2013 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov; zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení; zákon č. 302/2001 Z. z. o samospráve vyšších územných celkov (zákon o samosprávnych krajoch); SpP; zákon č. 416/2001 Z. z. o prechode niektorých pôsobností z orgánov štátnej správy na obce a na vyššie územné celky
Súvisiace ustanovenia
§ 2 – § 98
Komentár k § 1
Zákon o priestupkoch ustanovuje orgánom štátnej správy a obciam povinnosť viesť občanov k tomu, aby dodržiavali zákony a ostatné právne predpisy a rešpektovali práva spoluobčanov.
Inými slovami, v tomto ustanovení sa premieta tzv. výchovná funkcia štátu, ktorý má záujem prostredníctvom svojich orgánov preventívne pôsobiť na občanov, aby dodržiavali zákony a iné právne predpisy, ale predovšetkým, aby bol zaistený nerušený výkon verejnej správy (pozn.: napriek spojeniu „štátna správa“, ktoré sa používa v § 1 ZoP, autori zastávajú názor, že v kontexte spoločenských zmien v Slovenskej republike je vhodnejšie používať označenie „verejná správa“ ako širšieho pojmu) a aby nedochádzalo k narušovaniu verejného poriadku a občianskeho spolunažívania (a to bez ohľadu na to, že táto všeobecná povinnosť je abstrahovateľná priamo z Ústavy SR). Tento chránený záujem sa ďalej premieta v jednotlivých skutkových podstatách priestupkov uvedených v II. osobitnej časti ZoP, resp. v osobitných zákonoch. Z uvedeného znenia normy je potom možné vyvodiť záver, že v priestupkovom práve majú prevencia a výchova prednosť pred represiou, avšak súčasne to, že ak zo strany spôsobilej fyzickej osoby dôjde k naplneniu skutkovej podstaty priestupku, správne orgány sú povinné konať a v rámci konania v súlade so zákonom použiť voči páchateľovi priestupku primerané nástroje preventívnej, výchovnej, restoratívnej a v neposlednom rade aj sankčnej povahy.
V tomto smere je tiež potrebné uviesť, že je prakticky diskutabilné, čo je možné subsumovať pod pojem „vedú“ uvedený v ustanovení § 1 ZoP, avšak je možné predpokladať, že sa pod tento pojem zaraďuje súbor komplexných opatrení, nástrojov a pôsobení najmä verejnomocenskej povahy. Pod tento inštitút je možné subsumovať aj mimoprávne nástroje, najmä nástroje výchovného pôsobenia.
Je logické, že pre účely ZoP je príslušnú časť právnej normy potrebné vykladať v adresnom kontexte priestupkového práva, aj keď sa na prvý pohľad môže zdať, že ide o všeobecnú výchovnú povinnosť štátu a obcí (t. j. napr. aj v rámci trestného práva a pod.). Práve vzhľadom na potrebu logického výkladu je potom aj požiadavku dodržiavania zákonov a iných právnych predpisov potrebné interpretovať primárne ako odkaz na pramene správneho práva, resp. priestupkového práva. Pod pojem „ostatné právne predpisy“ je potrebné subsumovať – v súčasných právnych reáliách Slovenskej republiky – napr. aj primárne pramene práva EÚ, resp. pramene práva EÚ s priamymi účinkami. Pojem „ostatné právne predpisy“ v § 1 ZoP zahŕňa aj podzákonné právne predpisy, ktoré – vyplývajúc z ich povahy – nemôžu byť v rozpore so zákonmi.
Rovnako pojem „rešpektovanie práv spoluobčanov“ je potrebné vykladať v súlade s účelom právnej úpravy – ZoP, ale aj s prihliadnutím na základné princípy v rámci právneho poriadku (napr. § 3 ods. 1 OZ, podľa ktorého: „Výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.“) a je potrebné ho vnímať práve cez prizmu priestupkového práva a objekt chránený priestupkovým právom. Je nepochybné, že ZoP – ako ani orgány štátnej správy a obce – nemajú za cieľ viesť fyzické osoby k rešpektovaniu práv spoluobčanov v komplexnom zmysle, ale tento cieľ je potrebné redukovať na úroveň výkonu verejnej správy (pozri nižšie) a priestupkov – priestupkového práva. ZoP nie je chránená napr. zmluvná strana pred porušením zmluvy zo strany druhej zmluvnej strany, keďže rešpektovanie tohto/takéhoto práva občana sa zabezpečuje prostredníctvom iných právnych nástrojov (iných právnych odvetví). Toto, samozrejme, neplatí v prípade, ak právny úkon alebo jeho súčasť svojou povahou spadá do iného právneho odvetvia (napr. občianskeho práva a pod.) a ak súčasne predmetným právnym úkonom boli naplnené znaky priestupku ako verejnoprávneho deliktu. „Rešpektovanie práv spoluobčanov“ v kontexte § 1 ZoP je potom potrebné interpretovať tak, že ide o pôsobenie orgánov štátnej správy a obcí (resp. orgánov verejnej správy) v tom smere, aby dochádzalo k minimalizácii negatívnych interakcií medzi občanmi v právom upravených medziľudských vzťahoch, ktoré sú z dôvodov hodných osobitného zreteľa (aj všeobecného záujmu) osobitne chránené všeobecne záväznou právnou úpravou.
Domnievame sa, že pojem „štátna správa“ je v kontexte ZoP a súvisiacich právnych predpisov (a relevantných spoločenských zmien) potrebné vykladať extenzívne, a to tak, že tento pojem zahŕňa nielen výkon štátnej správy orgánmi štátu, ale aj výkon štátnej správy v delegovanom režime, resp. celkovo výkon verejnej správy. Orgánmi verejnej správy sú orgány štátnej správy, orgány územnej samosprávy, orgány záujmovej samosprávy a ďalšie fyzické a právnické osoby, ak im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy.[1] Verejnú správu vykonávanú štátom a jeho orgánmi označujeme ako štátnu správu, ktorá totiž môže byť vykonávaná buď priamo, alebo nepriamo. Priamo vykonávajú štátnu správu príslušné orgány štátnej správy. Obec ako druh verejnoprávnej korporácie založenej na územnom princípe môže vykonávať štátnu správu na základe zákonnej delegácie a v takomto prípade koná v mene štátu. V praxi a v odborných kruhoch sa pritom často pertraktuje otázka, či rozhodovanie obce (v rámci priestupkovej agendy) je výkonom preneseného výkonu štátnej správy alebo výkon vlastných (originálnych) právomocí obce. V súčasnosti z rozhodovacej činnosti súdov (vrátane NS SR[2]) vyplýva záver, že rozhodovanie obce o priestupkoch je preneseným výkonom štátnej správy, nie výkonom vlastných právomocí samosprávy, čo sa odôvodňuje samotnou povahou a prapodstatou priestupkov a verejných deliktov a možnosťou ich postihovania. Pre úplnosť je však potrebné uviesť, že viacerí autori v rámci doktrinálnej literatúry zastávajú názor,[3] že s odkazom na existujúcu pozitívno-právnu úpravu je potrebné rozhodovanie obce o priestupkoch (s prihliadnutím na relevantné špecifiká a kritériá) vnímať ako výkonom originálnych kompetencií obce (k tomu pozri aj nález Ústavního soudu ČR, sp. zn. Pl. ÚS 26/93: „Obce mohou vydávat obecně závazné vyhlášky, jejichž obsahem jsou právní povinnosti, jenom na základě a v mezích zákona. Samosprávne orgány jsou tedy oprávněny rozhodovat o přestupcích toliko v oblasti přenesené působnosti nebo v případech, kdy zákon č. 367/1990 Sb., o obcích, nebo zákon jiný výslovně stanoví skutkové podstaty přestupků v oblasti samostatné působnosti“).
Pojem občan, ktorý používa zákonodarca, je potrebné vykladať extenzívne tak, že nejde len o občanov Slovenskej republiky (k tomu pozri tiež čl. 52 ods. 3 Ústavy SR). ZoP pôsobí na území Slovenskej republiky na každého, či už ide o občanov Slovenskej republiky alebo o cudzincov, ako aj o osoby bez štátnej príslušnosti (s prihliadnutím na režim exempcií – k tomu pozri najmä § 9 a § 10 ZoP).
Dôvetok (časť za bodkočiarkou) v rámci § 1 ZoP deklaruje tzv. minimálny štandard činnosti orgánov štátnej správy a obcí v súvislosti s účelom ZoP a priestupkového práva (SR) celkovo, a to v troch smeroch: a) nesťažovanie plnenia úloh štátnej správy a obcí, b) nenarúšanie verejného poriadku a c) nenarúšanie občianskeho spolunažívania. Ide o tri základné okruhy verejnoprávnych, resp. súkromnoprávnych sfér, ktoré sú vo svojej podstate chránené prostredníctvom nástrojov priestupkového práva. Bez ohľadu na to, že v predmetnom ustanovení v príslušnom kontexte použil zákonodarca spojenie „dbajú najmä o to“, je potrebné toto slovné vyjadrenie vnímať ako kogentné ustanovenie – povinnosť uvedených subjektov, resp. orgánov realizovať úkony a vykonávať svoje právomoci tak, aby bol dosiahnutý účel sledovaný § 1 ZoP. Konkrétne vzťahy a osobitné objekty, ktoré sú chránené právnou úpravou (v rovine priestupkového práva),
[1] VRABKO, M. a kol.: Správne právo hmotné. Všeobecná časť. 1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2012, str. 8.
[2] Napr.: uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22. marca 2012, sp. zn. 8 Rks 1/2012, uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30. mája 2011, sp. zn. 6 Rks 9/2011, uznesenie Najvyššieho súdu SR z 10. októbra 2011, sp. zn. 5 Rks 2/2011.
[3] K tomu pozri napr.: HAŠANOVÁ, J. – DUDOR, L.: Teoretické a praktické problémy interpretácie rozsahu samosprávnej a delegovanej pôsobnosti obce. In: „Teória a prax verejnej správy“ – Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie. UPJŠ v Košiciach: 2013. ISBN 978-80-8152-061-7, str. 218.
sú následne ďalej konkretizované v osobitnej časti ZoP a v osobitných právnych predpisoch. Za všeobecný objekt všetkých priestupkov je potom možné považovať najmä riadne plnenie úloh štátnej správy/verejnej správy, verejný poriadok a občianske spolunažívanie, resp. ochranu majetku. Všeobecným objektom je teda súhrn všetkých spoločenských vzťahov chránených ZoP, resp. priestupkovým právom.
S prihliadnutím na skutočnosti uvedené vyššie je potrebné v rámci komentára k § 1 ZoP venovať určitý priestor kľúčovým pojmom použitým v tomto ustanovení zákona, a to konkrétne pojmu „verejný poriadok“ a „občianske spolunažívanie“.
ZoP neobsahuje vymedzenie pojmu „verejný poriadok“, ktorá skutočnosť je akceptovaná aj odbornou verejnosťou.[4] Z hľadiska právnoteoretického preto ide o tzv. neurčitý pojem, ktorý je však paradoxne materiálnym základom viacerých prameňov správneho práva – osobitne v režime deliktuálneho (napr. zákon č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, zákon č. 1/2014 Z. z. o organizovaní verejných športových podujatí a o zmene a doplnení niektorých zákonov a iné).
Práve v spojitosti so zákonom č. 404/2011 Z. z. (pozri vyššie) si však autori tohto komentára dovoľujú poskytnúť jeden z možných výkladov pojmu „ohrozenie verejného poriadku“. Definíciu tohto pojmu nachádzame v § 2 ods. 1 písm. j) citovaného zákona, podľa ktorého sa za ohrozenie verejného poriadku považuje porušenie alebo ohrozenie záujmu chráneného zákonom týkajúceho sa základných ľudských práv a slobôd, ochrany maloletých a iných zraniteľných osôb, alebo opakované porušovanie záujmu chráneného zákonom týkajúceho sa riadneho výkonu verejnej správy, životného prostredia, verejného poriadku alebo občianskeho spolunažívania. Na strane druhej, v uvedenom kontexte smernica 2004/38/ES (v čl. 27) vymedzuje ohrozenie verejného poriadku ako „skutočné, aktuálne a dostatočne závažné ohrozenie niektorého zo základných záujmov spoločnosti“. Aj keď ide o tzv. test výhrady verejného poriadku (v rámci práva EÚ), je možné uviesť, že aj Súdny dvor EÚ ustanovil všeobecný test použitia výhrady verejného poriadku, ktorý predpokladá okrem spoločenského neporiadku, ktorý predstavuje všetky porušenia práva, existenciu skutočného, aktuálneho a dostatočne závažného ohrozenia niektorého zo základných záujmov spoločnosti. Nestačí teda len porušenie práva, ale musí existovať skutočná a dostatočne závažná hrozba dotýkajúca sa základného záujmu spoločnosti. Súdny dvor uznáva, že rôzne štáty môžu mať rôzne záujmy, ktorých sledovanie spadá pod pojem verejného poriadku a pojem verejného poriadku sa môže meniť v čase (porovnaj bod 18 rozsudku vo veci Van Duyn; bod 26 rozsudku zo dňa 28. 10. 1975 vo veci Rutili, 36/75, Recueil, s. 1219; bod 34 rozsudku vo veci Bouchereau); v kontexte Spoločenstva je nutné chápať pojem verejného poriadku tak, aby jeho pôsobnosť nemohla byť stanovená jednostranne členským štátom bez možnosti kontroly zo strany Spoločenstva.
Pri rešpektovaní požiadaviek stanovených smernicou 2004/38/ES a judikatúrou Súdneho dvora je možné zhrnúť, že verejný poriadok ako pomerne zložito konštruovaný neurčitý právny pojem zahŕňa vo všeobecnej rovine základné normy, ktoré sa považujú za nevyhnutné pre fungovanie demokratického štátu a spoločnosti. Popri normách právnych ide o normy morálne, sociálne, politické, prípadne náboženské.
Aj keď si autori komentára uvedomujú, že predmetné vymedzenie pojmu verejný poriadok, resp. pojmu ohrozenie verejného poriadku nie je bez výhrad a v plnom rozsahu prijateľné pre účely priestupkového práva, zastávajú názor, že vyššie uvedené vymedzenia poskytujú akýsi všeobecný základ pre poskytnutie možnej obsahovej náplne uvedeným pojmom aj v kontexte ZoP.
[4] K tomu pozri napr. Srebalová, M. a kol.: Zákon o priestupkoch (komentár). Bratislava: C. H. Beck, 2015, str. 3.
Rovnako aj pojem „občianske spolužitie“ je právne neurčitý pojem, ktorý v ZoP nemá žiadne legislatívne vymedzenie. Z rozhodovacej činnosti slovenských súdov pritom vyplýva, že tento pojem interpretujú, avšak jednotné, resp. všeobecne akceptované vymedzenie pojmu „občianske spolunažívanie“ pre účely priestupkového práva doteraz vytvorené nebolo. Narušenie občianskeho spolunažívania je postihované, ak dôjde k negatívnemu zásahu do občianskeho spolunažívania v takej intenzite, že tento zásah svojou povahou typovo zodpovedá konaniam uvedeným v demonštratívnom výpočte hrubého konania (obsiahnutého v príslušných ustanoveniach ZoP, príp. iných právnych predpisoch). Vo všeobecnosti je možné uviesť, že priestupky, prostredníctvom ktorých je poskytovaná ochrana občianskemu spolunažívaniu, chránia žiaduce dobré vzťahy medzi ľuďmi (členmi občianskej spoločnosti), ktoré sú v jednotlivých skutkových podstatách priestupkov ešte viac konkretizované.[5] Podľa českej judikatúry (Nejvyšší správní soud, sp. zn. 7 As 12/2010) občianske spolužitie je možné vymedziť ako súhrn pravidiel správania, ktorých zachovanie je podľa všeobecného názoru a presvedčenia nutnou podmienkou pokojného a usporiadaného spolužitia občanov na danom mieste a v danom čase[6] („souhrn pravidel chování, jejichž zachování je podle obecného názoru a přesvědčení nutnou podmínkou klidného a spořádaného soužití občanů v daném místě a čase“).
Z rozhodovacej praxe
Nález ÚS SR, sp. zn. PL. ÚS 32/1995, zo 7. 11. 1996
Slovenská republika je podľa čl. 1 ústavy právnym štátom. V právnom štáte má ústava povahu základného prameňa práva, ktorý je nadradený všetkým ostatným prameňom práva. Tento znak implikuje aj požiadavku, aby všetky právne predpisy a v nich obsiahnuté alebo z nich odvodené právne normy, verejnoprávne aj súkromnoprávne, boli v súlade s ustanoveniami ústavy.
Nález ÚS SR, sp. zn. II. ÚS 48/1997, z 8. 1. 1998
Ústava neustanovuje štátnym orgánom právomoci, ktoré by mohli uplatniť spôsobom porušujúcim práva občanov. Keď štátny orgán svojím konaním alebo opomenutím poruší právo alebo slobodu, ktorú ústava zaručuje občanovi, svoju právomoc neuplatní v súlade s ústavou. Konanie o podnete je takým typom konania pred ústavným súdom, v ktorom sa zabezpečuje ochrana základných práv a slobôd zaručených ústavou, ak fyzická alebo právnická osoba namietne ich porušenie.
Nález ÚS SR, sp. zn. I. ÚS 59/00, z 20. 12. 2001
V právnom štáte (čl. 1 ústavy) sa každý štátny orgán podriaďuje ústave a ďalším prameňom práva. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“, sa vzťahuje aj na súdy. [...] Článok 2 ods. 2 ústavy, ktorý prispieva k právnej istote ako neoddeliteľnej súčasti právneho štátu (I. ÚS 3/98), sa implikovane týka aj právneho postavenia občanov, ktorým zaručuje, že každý občan má právo na to, aby sa všetky štátne orgány voči nemu správali len spôsobom, ktorý im dovoľuje ústava a ďalšie zákony (II. ÚS 48/97).
[5] HORZINKOVÁ, E.: Správní trestání a jeho obecné principy ve vztahu k přestupkům proti občanskému soužití. In: Policajná teória a prax. Bratislava: Akadémia Policajného zboru v Bratislave. č. 1/2013, str. 3.
[6] K tomu porovnaj: SREBALOVÁ, M. a kol.: Zákon o priestupkoch (komentár). Bratislava: C. H. Beck, 2015, str. 3 – 4.
Uznesenie ÚS SR, sp. zn. I. ÚS 3/98 [výklad], z 5. 2. 1998
1. Článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v časti: „Štátne orgány môžu konať... v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“ zodpovedá konanie orgánu štátu v rozsahu zákona bez výnimky a súčasne zákonom ustanoveným spôsobom. Tento výklad platí aj vtedy, keď sa orgán štátu domnieva, že iný štátny orgán konal spôsobom, ktorý nebol v súlade s Ústavou Slovenskej republiky...
2. Len taký postup orgánov štátu, ktorý zohľadňuje ústavné princípy citovaného ustanovenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky spôsobom a v rozsahu uvedenom vyššie pod bodom 1, je naplnením princípu právnej istoty ako nedielnej súčasti právneho štátu v zmysle čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Rozsudok NSS SR, sp. zn. 5 Asan 12/2020, z 25. 5. 2022 (25/2022 ZNSS)
Ustanovenie § 195 písm. c) a d) Správneho súdneho poriadku nešpecifikuje, ktoré zásady trestného konania a ukladania trestov je potrebné vziať v určitej oblasti správneho trestania do úvahy pri ukladaní sankcie. Naopak, z formulácie „ktoré je potrebné použiť“ vyplýva, že treba v každom jednotlivom prípade skúmať, ktoré z týchto zásad majú byť v konkrétnom administratívnom konaní uplatnené, a to s ohľadom na účel, ktorý tá-ktorá zásada sleduje.
ČASŤ I
VŠEOBECNÁ ČASŤ
§ 2
Pojem priestupku
(1) Priestupkom je zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v tomto alebo v inom zákone, ak nejde o iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov, alebo o trestný čin.
(2) Priestupkom nie je konanie, ktorým niekto odvracia
a) primeraným spôsobom priamo hroziaci útok na záujem chránený zákonom alebo
b) nebezpečenstvo priamo hroziace záujmu chránenému zákonom, ak týmto konaním nebol spôsobený zrejme rovnako závažný následok ako ten, ktorý hrozil, a toto nebezpečenstvo nebolo možné v danej situácii odstrániť inak.
(3) Ak to povaha priestupku umožňuje, priestupku je možné sa dopustiť aj prostredníctvom elektronickej komunikačnej služby.
Súvisiace predpisy
Ústava SR; zákon č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy; zákon č. 180/2013 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov; zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení; zákon č. 302/2001 Z. z. o samospráve vyšších územných celkov (zákon o samosprávnych krajoch); SpP; zákon č. 416/2001 Z. z. o prechode niektorých pôsobností z orgánov štátnej správy na obce a na vyššie územné celky; TZ; zákon č. 452/2021 Z. z. o elektronických komunikáciách; zákon č. 166/2024 Z. z. o niektorých opatreniach na zlepšenie bezpečnostnej situácie v Slovenskej republike
Súvisiace ustanovenia
§ 1, § 3 – § 10, § 21 – § 50
Komentár k § 2
V tomto ustanovení zákonodarca vymedzuje, ktoré konanie je považované za priestupok, a naopak, ktoré konanie nie je priestupkom. Priestupok predstavuje jeden druh správnych deliktov. Neexistuje žiaden prameň práva, ktorý by legislatívne vymedzoval kategórie správnych deliktov. Takúto kategorizáciu zaviedla len právna teória, resp. teória správneho práva, pričom v tejto súvislosti sa najčastejšie pojednáva o priestupkoch a tzv. iných správnych deliktoch, ktoré sa ešte ďalej vnútorne diferencujú spravidla na iné správne delikty fyzických osôb postihované na základe zavinenia, správne delikty fyzických a právnických osôb postihované bez ohľadu na zavinenie, správne (verejné) disciplinárne delikty a správne poriadkové delikty.[7] ZoP predstavuje čiastočnú kodifikáciu v rovine priestupkov, pretože z uvedeného ustanovenia vyplýva, že skutková podstata priestupku môže byť uvedená aj v inom zákonnom predpise. Tu je možné dokonca konštatovať, že väčšina priestupkov je v súčasnosti obsiahnutá v osobitných právnych predpisoch upravujúcich jednotlivé úseky verejnej správy.
K ods. 1
Priestupok je v tomto ustanovení vymedzený dvojakým spôsobom: pozitívne a negatívne. V pozitívnom vymedzení je pojem priestupok charakterizovaný formálnymi a materiálnymi znakmi, ktoré musia byť naplnené súčasne.
Formálny znak/formálne znaky vyjadrujú, že konanie osoby napĺňa jednak všeobecné znaky priestupku (napríklad podmienka veku a iné zákonom ustanovené podmienky zodpovednosti za priestupok – pozri výklad ďalej) a jednak znaky skutkovej podstaty konkrétneho priestupku. Právna teória rozoznáva v zásade nasledovné obligatórne znaky skutkovej podstaty priestupku (niekedy označované aj ako typové znaky priestupku): objekt, objektívna stránka, subjekt, subjektívna stránka (k tomu pozri text ďalej).
Na strane druhej, materiálnym znakom priestupku sa rozumie spoločenská škodlivosť zavineného protiprávneho konania, ktoré porušuje alebo ohrozuje verejný záujem („záujem spoločnosti“). Spoločenská škodlivosť vyjadruje stupeň nebezpečnosti pre spoločnosť, pričom v prípade priestupkov ide o nepatrný, resp. minimálny stupeň nebezpečnosti pre spoločnosť, resp. jej ohrozenie (na rozdiel od súdnych deliktov – trestných činov). Pojem „záujem spoločnosti“
[7] K tomu pozri napr. HAŠANOVÁ, J. – DUDOR, L.: Základy správneho práva. 5. aktualiz. vydanie. Plzeň: Aleš Čeněk, 2021. ISBN: 978-80-7380-842-6, str. 89 a nasl. alebo ŠKULTÉTY, P. – KAŠŠÁK, R.: Správne právo hmotné. Všeobecná časť. Bratislava: Veda. 2014. ISBN: 978-80-224-1376-6, str. 132 a nasl., ďalej Martvoň, A.: Správne disciplinárne delikty s akcentom na správne disciplinárne delikty žiakov a študentov škôl. In: Správne delikty a správne trestanie v stredoeurópskom právnom priestore – súčasnosť a vízie. Zborník príspevkov z odborného seminára s medzinárodnou účasťou – 26. 10. 2010. Žilina: Eurokódex, 2010, str. 111 a nasl., ďalej HORVAT, M.: Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou: aplikačné otázniky pri správnom trestaní. In: Správne delikty a správne trestanie v stredoeurópskom právnom priestore – súčasnosť a vízie. Zborník príspevkov z odborného seminára s medzinárodnou účasťou – 26. 10. 2010. Žilina: Eurokódex, 2010, str. 65 a nasl., ďalej CEPEK, B.: Problematika a otázky spojené so zodpovednosťou a správnym trestaním na úseku ochrany životného prostredia. In: Správne delikty a správne trestanie v stredoeurópskom právnom priestore – súčasnosť a vízie. Zborník príspevkov z odborného seminára s medzinárodnou účasťou – 26. 10. 2010. Žilina: Eurokódex, 2010, str. 17 a nasl. a iné.
nemá legálnu definíciu. Nie je preto možné – v kontexte priestupkov – jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností určiť, aké konanie (hoci aj protiprávne) bude súčasne takým konaním, ktoré bude porušovať alebo ohrozovať záujem spoločnosti. Škodlivosť ako znak správneho deliktu je však intenzívne preskúmavaný aj v rámci správneho súdnictva, a preto zastávame názor, že postup správnych orgánov, ktoré v rámci konania/rozhodovania o priestupku preskúmavajú výlučne len naplnenie formálnych znakov priestupku (a materiálny znak, resp. jeho existenciu – akoby nepriamo odvodzujú od naplnenia formálnych znakov priestupku), nie je správny (napr. výňatok z rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 8Sžo/163/2010: „Krajský súd považoval závery správnych orgánov o nutnosti aplikácie § 105 ods. 4 stavebného zákona za rýdzo formálne správne, avšak z hľadiska materiálneho pri hodnotení spoločenskej škodlivosti konania žalobcu za neprimerané. Spoločenská škodlivosť musí byť v prípade správneho deliktu, ktorého skutková podstata je uvedená v § 105 ods. 4 stavebného zákona, posudzovaná z hľadiska materiálneho tak, že musí nastať reálne ohrozenie poľnohospodárskeho pôdneho fondu a následne na to aj vplyvom nedovolenej výstavby znemožnená poľnohospodárska činnosť. [...] Záverom krajský súd poukázal, že prebieha konanie o legalizácii stavby a s dodatočným povolením vyslovilo súhlas aj hlavné mesto SR Bratislava, z ktorej skutočnosti vyplýva, že žalobca svojím konaním nespôsobil žiaden nezvratný stav, čo bol takisto znak, ktorý mal vplyv na hodnotenie závažnosti jeho protispoločenského konania.“). S odkazom na skutočnosť, že „spoločenská škodlivosť“ je neurčitý pojem, skúmanie naplnenia materiálneho znaku priestupku v konkrétnej veci je úlohou správneho orgánu, príp. následne správneho súdu. V tejto súvislosti poznamenávame, že s naplnením materiálneho znaku (v každom konkrétnom prípade priestupku) sú správne orgány povinné riadne sa vysporiadať a v rámci odôvodnenia rozhodnutia o priestupku jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností preukázať, že konkrétnym protiprávnym konaním alebo opomenutím priestupcu boli naplnené nielen formálne znaky priestupku, ale aj materiálny znak priestupku.
Ako sme už uviedli vyššie, formálne znaky priestupku sa skladajú z dvoch zložiek, a to z tzv. všeobecných znakov priestupku (vek, príčetnosť a pod.) a znakov skutkovej podstaty priestupku (subjekt, subjektívna stránka, objekt, objektívna stránka).
Subjektom priestupku (priestupcom) môže byť len fyzická osoba. Z povahy priestupku ako správneho deliktu vyplýva, že právnické osoby sa priestupku dopustiť nevedia/nemôžu. Osobitný status fyzickej osoby pritom nie je relevantný (občan, cudzinec a pod.), musí však ísť o osobu, u ktorej nenastala osobitná okolnosť, ktorá by jej zodpovednosť za priestupok vylučovala (napr. exempcia podľa § 9 a § 10 ZoP, príp. podmienka veku, nepríčetnosti[8]). Súčasne je potrebné poukázať, že aj keď prevažná väčšina priestupkov je v podmienkach Slovenskej republiky postavená na koncepcii, že priestupku sa môže dopustiť akákoľvek fyzická osoba, najmä v osobitných právnych predpisoch je možné identifikovať aj tzv. individuálne subjekty (napr. v súvislosti s pobytom cudzincov na území SR sa občan SR nemôže dopustiť priestupku nelegálneho pobytu na území SR – takéhoto priestupku sa môže dopustiť len fyzická osoba –cudzinec). Podľa § 5 sa môže priestupku dopustiť len osoba, ktorá v čase spáchania priestupku dovŕšila 14. rok veku a súčasne bola v čase spáchania priestupku príčetná (k tomu pozri aj výklad k § 5 ZoP).
[8] Podľa ZoP vek na vznik všeobecnej priestupkovej zodpovednosti je 14 rokov, čo vyplýva z § 5 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb.: „Za priestupok nie je zodpovedný ten, kto v čase jeho spáchania nedovŕšil štrnásty rok svojho veku“. Rovnako, ako je to v trestnom práve, aj v priestupkovom práve platí zásada, že nepríčetnosť je zákonným dôvodom zániku zodpovednosti za priestupok. Na rozdiel od trestnoprávneho vymedzenia nepríčetnosti však priestupkový zákon v príslušnej norme explicitne uvádza, že ak by sa do stavu nepríčetnosti osoba priviedla sama (hoci aj z nedbanlivosti) požitím alkoholu alebo inej návykovej látky, nepríčetnosť sa ako dôvod zániku zodpovednosti aplikovať nemôže.
Subjektívnou stránkou priestupku je zavinenie. Zavinenie sa všeobecne definuje ako vnútorný psychický stav páchateľa k priestupku, k jeho vlastnému konaniu, ale aj k opomenutiu konania, ktoré je v rozpore s právnymi predpismi.[9] ZoP za vznik zodpovednosti za priestupok vyžaduje tzv. subjektívnu zodpovednosť (pozn.: jej opakom je objektívna zodpovednosť, t. j. zodpovednosť, ktorá vzniká bez ohľadu na zavinenie, resp. jej skúmanie). Zavinenie pritom môže byť nedbanlivostné (nedbanlivosť) alebo úmyselné (úmysel). Zavinenie páchateľa teda môže byť úmyselné alebo nedbanlivostné, pričom na základe platnej právnej úpravy je možné kategorizovať úmysel na priamy a nepriamy a nedbanlivosť na vedomú a nevedomú. Na rozdiel od trestného práva, resp. súdnych deliktov, pri ktorých je potrebné páchateľovi preukázať úmysel (okrem prípadov, keď zo zákona postačuje preukázať nedbanlivosť), v prípade priestupkov vo všeobecnosti postačuje (podľa § 3 ZoP) na uznanie osoby vinnou z priestupku jej nedbanlivosť (ak ZoP alebo osobitný predpis nevyžaduje úmysel) – pri splnení všetkých ďalších predpokladov a kritérií (k tomu pozri aj výklad k § 3 a § 4 ZoP).[10] Príkladom priestupkov, pri ktorých je potrebné páchateľovi preukázať úmysel, sú napr. niektoré priestupky podľa § 21 ZoP: (1) Priestupku sa dopustí ten, kto b) úmyselne uvedie nesprávny alebo neúplný údaj orgánu štátnej správy alebo obci, inej právnickej osobe alebo im požadovaný údaj zatají, hoci má povinnosť takýto údaj uviesť, c) úmyselne neoprávnene užíva vedeckú alebo umeleckú hodnosť alebo titul absolventa vysokej školy alebo profesijné označenie chránené zákonom..., ďalej napr. § 26 ZoP: (1) Priestupku sa dopustí ten, kto úmyselne protiprávne získa, obsadí alebo užíva byt alebo nebytový priestor. a pod. Ako sme však uviedli vyššie, v prípade, že ZoP alebo osobitný zákon expressis verbis neurčuje, že páchateľovi je potrebné preukázať úmysel, na jeho uznanie vinným z priestupku postačuje nedbanlivosť priestupcu.
Z dôvodu špecifickosti verejnoprávnych deliktov považujeme však za dôležité podotknúť, že vo vnímaní zavinenia v rovine správneho práva (priestupkového práva) a trestného práva existuje niekoľko podstatných rozdielov.
Podľa § 15 TZ trestný čin je spáchaný úmyselne, ak páchateľ chcel spôsobom uvedeným v Trestnom zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom[11] (priamy úmysel), resp. vedel, že svojím konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, a pre prípad, že ho spôsobí, bol s tým uzrozumený (nepriamy úmysel).[12]
Podľa § 4 ZoP priestupok je spáchaný úmyselne, ak páchateľ chcel svojím konaním porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom (priamy úmysel) alebo vedel, že svojím konaním môže porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom, a pre prípad, že ho poruší alebo ohrozí, bol s tým uzrozumený (nepriamy úmysel). Do určitej miery ide o rozdiel terminologický, resp. lexikálny, ale vecná podstata rozdielu spočíva v tom, že kým TZ poukazuje len na ochranu záujmu podľa „tohto zákona“ (má sa na mysli Trestný zákon), podľa priestupkového zákona sa [9] SREBALOVÁ, M. a kol.: Zákon o priestupkoch. Komentár. Bratislava: C. H. Beck, 2015, str. 8. [10] Kým podľa § 17 Trestného zákona „Pre trestnosť činu spáchaného fyzickou osobou treba úmyselné zavinenie, ak tento zákon výslovne neustanovuje, že stačí zavinenie z nedbanlivosti.“, potom základná/všeobecná konštrukcia definície zavinenia pri priestupkoch je podľa § 4 ZoP postavená opačne, a to „Na zodpovednosť za priestupok stačí zavinenie z nedbanlivosti, ak zákon výslovne neustanoví, že je potrebné úmyselné zavinenie“.
[11] Zákon síce explicitne nedeklaruje, že úmysel je priamy, ak páchateľ „vedel“, čo môže spôsobiť, pričom sa však pri výklade tohto ustanovenia vychádza z toho, že ak páchateľ chcel následok spôsobiť, tak aj „vedel“.
[12] § 15 Trestného zákona určuje, že trestný čin je spáchaný úmyselne, ak páchateľ chcel spôsobom uvedeným v tomto zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom, alebo vedel, že svojím konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, a pre prípad, že ho spôsobí, bol s tým uzrozumený.
chráni aj záujem podľa iných zákonov (t. j. nielen podľa ZoP), čo je legislatívnym vyjadrením skutočnosti, že priestupky (a záujem nimi chránený) môžu byť obsiahnuté aj v iných zákonoch.
Nedbanlivosť je podľa § 16 TZ zákona legálne vymedzená opäť v dvoch rovinách. Páchateľ vedel, že môže spôsobom uvedeným v TZ porušiť alebo ohroziť záujem chránený Trestným zákonom, ale bez primeraných dôvodov sa spoliehal, že také porušenie alebo ohrozenie nespôsobí (vedomá nedbanlivosť), alebo nevedel, že svojím konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, hoci o tom vzhľadom na okolnosti a na svoje osobné pomery vedieť mal a mohol (nevedomá nedbanlivosť).
ZoP podobne definuje nedbanlivosť v § 4 ZoP, a to tak, že priestupca vedel, že môže svojím konaním porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom, ale bez primeraných dôvodov sa spoliehal na to, že tento záujem neporuší alebo neohrozí (vedomá nedbanlivosť), alebo nevedel, že svojím konaním môže porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom, hoci to vzhľadom na okolnosti a na svoje osobné pomery vedieť mal a mohol (nevedomá nedbanlivosť). Rozdiel v legálnych definíciách má opäť viac lexikálny ako obsahový charakter. Vecný rozdiel medzi príslušnými vymedzeniami spočíva v tej istej veci, ako sme uviedli vyššie pri úmyselnom konaní, t. j. kým TZ koncentruje vymedzenie zavinenia na TZ, ZoP túto možnosť ponecháva aj na iné zákony.
Objekt je právnoteoretické označenie, ktoré sa vzťahuje na okruh spoločenských javov, vzťahov a záujmov chránených zákonom. Primárnym objektom v rámci priestupkov, resp. priestupkového práva je riadny výkon verejnej správy. Je to teda základný – „hlavný“ záujem, resp. „hlavná“ hodnota, ktorú zákonodarca chráni prostredníctvom priestupkového práva a jednotlivých priestupkov. Vo všeobecnosti platí, že ďalšou atomizáciou je možné pri jednotlivých priestupkoch a ich skupinách/druhoch/typoch pojednávať o všeobecnom objekte, o objekte druhovom a objekte individuálnom. V jednotlivých skutkových podstatách priestupkov expressis verbis nie je vymedzený objekt, ktorý je daným priestupkoch chránený, avšak tento je možné vyvodiť zo systematiky zákona a zo znenia samotnej (konkrétnej) skutkovej podstaty priestupku.
Protiprávnosť konania (objektívna stránka) predstavuje ďalší nevyhnutný znak priestupku. Za protiprávne konanie sa môže považovať tak konanie komisívne (aktívne), ako aj omisívne (nekonanie). Objektívnu stránku priestupku tvorí aj nežiaduci následok (individuálny aj spoločenský) a príčinná súvislosť medzi uvedenými faktormi. Za protiprávnosť je v tejto súvislosti potrebné považovať porušenie alebo nesplnenie si zákonnej povinnosti (príp. povinnosti podľa iného všeobecne záväzného právneho predpisu). Pojmový znak protiprávnosti je v niektorých prípadoch vyjadrený v zákone explicitne [napr. § 28 ods. 1 písm. d) ZoP: Priestupku sa dopustí ten, kto d) neoprávnene sprostredkúva pracovnú činnosť. § 30 ods. 1 písm. b) ZoP: Priestupku sa dopustí ten, kto b) neoprávnene predá, podá alebo inak umožní druhej osobe škodlivé užívanie inej návykovej látky, než je alkohol... § 32 ods. 1 písm. c) ZoP: Priestupku sa dopustí ten, kto c) poruší všeobecne záväzný právny predpis vo veciach cirkví a náboženských spoločností – a pod.]. Je však potrebné poznamenať, že protiprávnosť konania môže byť naplnená aj bez toho, aby to zo skutkovej podstaty priamo vyplývalo. Orgány objasňujúce priestupok majú zistiť, či naozaj ku skutku došlo, t. j. či konkrétne konanie osoby je naozaj protiprávne. Pre úplnosť poznamenávame, že pre naplnenie objektívnej stránky priestupku nie je potrebné preukazovať, že ujma bola spôsobená konkrétnej osobe (príslušným priestupkom), keďže v takom prípade by to fakticky viedlo k tomu, že objektívna stránka priestupku by mohla byť naplnená len v prípade priestupkov s individuálnym (konkrétnym) subjektom v pozícii poškodeného. Rovnako ako v rámci trestného práva, aj v prípade priestupkového práva je potrebné vychádzať z toho, že niektoré priestupky sú tzv.
„victim-less“ priestupkami (t. j. priestupkami bez konkrétneho poškodeného). V takýchto prípadoch platí domnienka, že ujma, ktorá bola spôsobená priestupkom (protiprávnym konaním), je ujmou na verejnom záujme (všeobecnom záujme). Z uvedeného potom vyplýva, že pre účely priestupkového práva pojmy „negatívny následok“ a „škoda“, resp. „ujma“ nie sú totožné. Negatívnym následkom (v zmysle priestupkového práva) totiž môže byť samotné porušenie alebo ohrozenie objektu priestupku. [Pozn.: v prípade, ak nastane niektorá z okolností uvedených v § 2 ods. 2 ZoP, príp. „konanie na príkaz“ („okolnosti vylučujúce protiprávnosť konania“) – pojmový znak protiprávnosti konania, resp. objektívna stránka priestupku nie je naplnená.]
Protiprávne konanie, ktoré má znaky priestupku, môže súčasne napĺňať znaky iného správneho deliktu alebo trestného činu, t. j. vymedzenie pojmu priestupok je v súčasnej právnej úprave koncipované na báze subsidiarity (t. j. nejde o iný správny delikt[13] alebo o trestný čin[14]). Zákonodarca preto negatívnym vymedzením upravil vzťah medzi priestupkami a inými verejnoprávnymi deliktmi (iné správne delikty a trestné činy), a tým vylúčil možnosť dvojitého postihu za jeden a ten istý skutok.[15] Zákaz opakovaného postihnutia osoby za ten istý skutok je relevantný tak v rovine medzinárodného, ako aj národného práva. Medzinárodnoprávny rozmer skúmanej problematiky je evidentný v situáciách, v ktorých je daná jurisdikcia orgánov viacerých štátov – napr. v prípadoch tzv. dištančných deliktov, pri spáchaní trestného činu cudzincom, pri organizovanej trestnej činnosti na území viacerých štátov, pri odovzdaní/prevzatí trestného konania, pri odovzdaní odsúdených na výkon trestu a pod. Obdobné rozmery – aj keď nie identické – je možné identifikovať aj vo vzťahu k priestupkom a iným správnym deliktom.
V rovine vnútroštátneho práva vznikajú problémové situácie v prípadoch, keď protiprávne konanie spadá do viacerých režimov postihu, t. j. ak za jeden skutok prichádza do úvahy trestné stíhanie, postih za priestupok, prípadne aj disciplinárny delikt.
Zásada ne bis in idem (t. j. zákaz dvojitého postihu) je, resp. mala by byť integrálnou súčasťou právneho systému každého moderného právneho štátu. Táto skutočnosť platí o to viac, že jej základy sa odvíjajú z medzinárodného, resp. európskeho práva a jej implementácia do národných právnych poriadkov by preto mala byť viac formálnou ako meritórnou otázkou. V nasledovnej stručnej analýze poskytneme základné právne východiská ochrany osôb pred dvojitým postihom v kontexte súdnych deliktov a deliktov správnych. V súvislosti so správnymi deliktmi je potrebné uviesť, že do tejto skupiny patria aj disciplinárne delikty verejnoprávnej povahy, t. j. skutkové podstaty disciplinárnych deliktov, disciplinárna právomoc, disciplinárne orgány i disciplinárne konanie sú upravené normami verejného práva. Od tejto skupiny disciplinárnych deliktov je však potrebné odlišovať delikty súkromnoprávnej povahy, pri ktorých dochádza k porušeniu povinností vyplývajúcich zo súkromného práva, a to najmä z právnych
[13] Vnútorne sa skupina iných správnych deliktov člení na: a) iné správne delikty fyzických osôb postihované na základe zavinenia, b) správne delikty právnických osôb a fyzických osôb postihované bez ohľadu na zavinenie, c) správne disciplinárne delikty, d) správne poriadkové delikty.
[14] K tomu pozri Trestný zákon.
[15] Vo všeobecnosti pritom platí zásada, že ak dôjde k prekrývaniu znakov skutkových podstát verejnoprávnych deliktov, t. j. rovnaká skutková podstata je trestný čin, iný správny delikt aj priestupok, platí, že prednosť má postih za trestný čin, potom za iný správny delikt a až následne prichádza do úvahy postih za priestupok (pri splnení všetkých ostatných zákonných predpokladov), t. j. vec sa prejedná ako priestupok pod podmienkou, že v rámci konania o verejnom delikte sa preukáže, že nejde o trestný čin, resp. o iný správny delikt.
predpisov súkromného práva, ale aj zo zmlúv, stanov, zakladateľských listín, kde taktiež prichádzajú do úvahy právne následky vo forme sankcie zo zákona, zo zmluvy alebo z interného predpisu organizácie (napr. občianskeho združenia). Porušenie stanov občianskeho združenia (stanovy je potrebné vnímať ako právny akt súkromnoprávnej povahy obsahujúci dohodu členov združenia o pravidlách, podľa ktorých bude občianske združenie vykonávať svoju činnosť) sa označuje ako disciplinárne previnenie, ide však o delikt súkromnoprávnej povahy, ktorého postih je z pohľadu zásady ne bis in idem irelevantný, pretože nejde o postih sankčnej povahy zo strany orgánov verejnej moci na základe verejného práva, ale o právny následok porušenia stanov (zmluvy) v súkromnoprávnej rovine. Ak orgán verejnej moci zistí, že za skutok, ktorý je predmetom konania priestupkového orgánu alebo orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu, bol páchateľ postihnutý disciplinárnymi orgánmi súkromnoprávneho subjektu (napr. disciplinárna komisia občianskeho zduženia) ako za disciplinárny delikt súkromnoprávnej povahy, v takom prípade prichádza do úvahy postup podľa § 66 ods. 2 písm. d), § 76 ods. 1 písm. ch) ZoP, prípadne podľa § 215 ods. 2 písm. b), resp. podľa § 197 ods. 2, § 241 ods. 1 písm. e), § 244 ods. 1 písm. d) alebo § 281 ods. 2 TP, ak by protiprávne konanie napĺňalo znaky prečinu. K tomu pozri napríklad aj čl. 7 ods. 3 a 4 Dohovoru Rady Európy (CETS 215) o manipulácii športových súťaží z 18. 9. 2014.[16]
Zásada ne bis in idem je – okrem iných – obsiahnutá v čl. 4 Protokolu č. 7 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd dojednaného v Ríme 4. 11. 1950 v znení protokolov č. 3, 5 a 8, doplneného Dodatkovým protokolom a protokolmi č. 2, 4, 6 a 7 (publ. pod č. 209/1992 Zb.). Z uvedeného právneho aktu (okrem iných) vyplýva: Článok 4: Právo nebyť opakovane súdený alebo trestaný
1. Nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom konaní podliehajúcom právomoci toho istého štátu[17] za trestný čin, za ktorý už bol oslobodený alebo odsúdený konečným rozsudkom podľa zákona a trestného poriadku tohto štátu.
2. Ustanovenia predchádzajúceho odseku nie sú na prekážku obnove konania podľa zákona a trestného poriadku príslušného štátu, ak nové alebo novoodhalené skutočnosti alebo podstatná chyba v predchádzajúcom konaní mohli ovplyvniť rozhodnutie vo veci.
3. Od tohto článku nemožno odstúpiť podľa článku 15 Dohovoru.
Európsky dohovor o odovzdávaní trestného konania dojednaný v Štrasburgu dňa 15. 5. 1972 (publ. pod č. 551/1992 Zb.) poskytuje relevantnú právnu úpravu ochrany jednotlivca pred dvojitým postihom v nasledovných ustanoveniach:
Článok 3 príslušného dohovoru určuje, že ktorýkoľvek zmluvný štát, ktorý má právomoc viesť trestné stíhanie pre určitý trestný čin, môže sa v rámci vykonávania tohto dohovoru zdržať alebo upustiť od trestného stíhania proti podozrivej osobe, ktorá je alebo bude stíhaná pre ten istý trestný čin iným zmluvným štátom. S ohľadom na článok 21 ods. 2 príslušného dohovoru bude mať rozhodnutie zdržať sa alebo upustiť od trestného stíhania dočasný charakter až do konečného rozhodnutia v inom zmluvnom štáte. Podľa čl. 8 odsek 1 písm. d) uvedeného dohovoru ďalej platí, že zmluvný štát môže žiadať iný zmluvný štát, aby začal konanie, pokiaľ sa proti podozrivej osobe vedie v dožiadanom štáte konanie pre ten istý alebo iný trestný čin.
[16] Dostupné na internete: https://www.coe.int/en/web/conventions/full-list?module=treaty-detail &treatynum=215.
[17] V tejto súvislosti je potrebné poukázať na rozdiel medzi úpravou zásady ne bis idem podľa Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa tzv. Schengenského systému, kde sa zásada aplikuje na meritórne rozhodnutie trestnej povahy o tom istom skutku orgánu ktoréhokoľvek štátu EÚ, a to bez potreby uznávacieho konania.
Z čl. 21 Európskeho dohovoru o odovzdaní trestného konania explicitne vyplýva, že keď dožadujúci štát požiada o začatie konania, nemôže ďalej stíhať podozrivú osobu pre trestný čin, pre ktorý sa žiadalo o začatie konania alebo výkon rozsudku, ktorý bol nad ňou prv pre ten istý trestný čin v tomto štáte vynesený. Dokiaľ sa nedoručí rozhodnutie dožiadaného štátu o žiadosti na začatie konania, dožadujúci štát si zachová právo podniknúť všetky kroky vo veci stíhania okrem podania obžaloby alebo podľa okolností prípadu povolenia, aby príslušný správny orgán rozhodol vo veci.[18] V neposlednom rade čl. 35 predmetného dohovoru ustanovuje, že osobu, nad ktorou bol vynesený právoplatný a vykonateľný trestný rozsudok, nemožno pre ten istý čin ani stíhať, ani odsúdiť, ani na nej nemožno vykonať trest v inom zmluvnom štáte, pokiaľ sú splnené príslušné podmienky.[19]
Zásada ne bis in idem je vyjadrená aj v práve Európskej únie, a to hneď v niekoľkých právnych aktoch, konkrétne v čl. 54 a nasl. Schengenského vykonávacieho dohovoru podpísaného v Schengene dňa 19. 6. 1990, prevzatého do právneho poriadku SR „Zmluvou o pristúpení SR k EÚ“ článok 3 odsek 1 Aktu o podmienkach pristúpenia SR k EÚ (publ. pod č. 185/2004 Z. z.).[20] Podľa príslušnej právnej úpravy osoba právoplatne odsúdená jednou zo [18] Čl. 21 Európskeho dohovoru o odovzdaní trestného konania: 1. Keď dožadujúci štát požiada o začatie konania, nemôže ďalej stíhať podozrivú osobu pre trestný čin, pre ktorý sa žiadalo o začatie konania alebo výkon rozsudku, ktorý bol nad ňou prv pre ten istý trestný čin v tomto štáte vynesený. Dokiaľ sa nedoručí rozhodnutie dožiadaného štátu o žiadosti na začatie konania, dožadujúci štát si zachová právo podniknúť všetky kroky ohľadne stíhania okrem podania obžaloby alebo podľa okolností prípadu povolenia, aby príslušný správny orgán rozhodol vo veci.
2. Právo trestne stíhať a vykonať rozsudok sa vráti dožadujúcemu štátu, pokiaľ:
(a) dožiadaný štát oznámi, že podľa článku 10 rozhodol nerobiť ohľadne žiadosti žiadne opatrenia;
(b) dožiadaný štát oznámi, že podľa článku 11 rozhodol odmietnuť prijatie žiadosti;
(c) dožiadaný štát oznámi, že podľa článku 12 odvolal prijatie žiadosti;
(d) dožiadaný štát oznámi, že sa rozhodol nezačínať konanie alebo v ňom nepokračovať; (e) odvolá svoju žiadosť predtým, než dožiadaný štát oznámi svoje rozhodnutie urobiť opatrenia ohľadne žiadosti.
[19] Čl. 35 Európskeho dohovoru o odovzdaní trestného konania: 1. Osobu, nad ktorou bol vynesený právoplatný a vykonateľný trestný rozsudok, nemožno pre ten istý čin ani stíhať, ani odsúdiť, ani na nej nemožno vykonať trest v inom zmluvnom štáte, pokiaľ:
(a) bola zbavená viny;
(b) uložený trest:
(i) bol úplne vykonaný alebo sa vykonáva, alebo
(ii) úplne alebo z jeho nevykonanej časti podliehal milosti alebo amnestii, alebo
(iii) nemôže už byť vykonaný vzhľadom na premlčanie; (c) súd uznal obžalovaného za vinného a upustil od potrestania.
2. Napriek tomu však zmluvný štát, pokiaľ sám nežiadal o začatie konania, nebude povinný uznať dôsledky právoplatne rozhodnutej veci, pokiaľ čin, pre ktorý bol vynesený rozsudok, bol namierený proti verejnému činiteľovi alebo verejnej inštitúcii alebo čomukoľvek, čo má verejný charakter v tomto štáte, alebo pokiaľ páchateľ bol sám verejným činiteľom v tomto štáte.
3. Navyše zmluvný štát, na ktorého území sa čin spáchal alebo sa považuje za spáchaný na jeho území podľa právneho poriadku tohto štátu, nebude povinný uznať dôsledky právoplatne rozhodnutej veci, ak sám nežiadal o začatie konania.
[20] K tomu pozri aj SEPEŠI, P.: Zásada ne bis in idem v právnych dokumentoch [online: www.ucps.sk, 14. 5. 2011].
zmluvných strán nesmie byť pre ten istý čin stíhaná inou zmluvnou stranou, a to za predpokladu, že v prípade odsúdenia bol trest už odpykaný alebo sa práve odpykáva, alebo podľa práva štátu, v ktorom bol rozsudok vynesený, už nemôže byť vykonaný. Podľa čl. 55 príslušného aktu však pri ratifikácii, prijatí alebo schválení predmetného dohovoru môže zmluvná strana prehlásiť, že v jednom alebo v niekoľkých nižšie uvedených prípadoch nie je viazaná článkom 54, t. j. zásadou ne bis in idem:
a) keď predmetom rozsudku vyneseného v zahraničí bol čin celkom alebo čiastočne spáchaný na tamojšom území; táto výnimka však neplatí v poslednom prípade, ak bol čin spáchaný čiastočne na území tej zmluvnej strany, na ktorej bol rozsudok vynesený;
b) keď predmetom rozsudku vynesenom v zahraničí je čin zameraný proti bezpečnosti štátu alebo iným rovnako podstatným záujmom tejto zmluvnej strany;
c) keď predmetom rozsudku vyneseného v zahraničí je čin, ktorý spáchal pracovník tejto zmluvnej strany a porušil týmto činom svoje služobné povinnosti.
Zmluvná strana, ktorá urobí takéto prehlásenie týkajúce sa výnimiek obsiahnutých pod písmenom b), označí druhy trestných činov, na ktoré by sa mohli tieto výnimky vzťahovať. Zmluvná strana môže takéto prehlásenie týkajúce sa jednej alebo niekoľkých výnimiek obsiahnutých vyššie vziať kedykoľvek späť.[21] Ak obnoví jedna zmluvná strana stíhanie proti osobe, ktorá bola druhou zmluvnou stranou pre ten istý čin právoplatne odsúdená, bude každé odňatie slobody za tento čin odpykané na území druhej zmluvnej strany odpočítané od trestu, ktorý má byť prípadne vymeraný. Pokiaľ to vnútroštátne právo dovoľuje, budú zohľadnené tiež iné sankcie ako tresty obmedzujúce slobodu, pokiaľ už boli vykonané.[22] [21] Čl. 55 Schengenského vykonávacieho dohovoru (Dohovor, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda):
1. Pri ratifikácii, prijatí alebo schválení tohto dohovoru môže jedna zmluvná strana prehlásiť, že v jednom alebo v niekoľkých nižšie uvedených prípadoch nie je viazaná článkom 54: a) keď predmetom rozsudku vyneseného v zahraničí bol čin celkom alebo čiastočne spáchaný na tamojšom území; táto výnimka však neplatí v poslednom prípade, ak bol čin spáchaný čiastočne na území tej zmluvnej strany, na ktorej bol rozsudok vynesený; b) keď predmetom rozsudku vyneseného v zahraničí je čin zameraný proti bezpečnosti štátu alebo iným rovnako podstatným záujmom tejto zmluvnej strany; c) keď predmetom rozsudku vyneseného v zahraničí je čin, ktorý spáchal pracovník tejto zmluvnej strany a porušil týmto činom svoje služobné povinnosti.
2. Zmluvná strana, ktorá urobí takéto prehlásenie týkajúce sa výnimiek obsiahnutých v ods. 1 písmeno b), označí druhy trestných činov, na ktoré by sa mohli tieto výnimky vzťahovať.
3. Zmluvná strana môže takéto prehlásenie týkajúce sa jednej alebo niekoľkých výnimiek obsiahnutých v ods. 1 vziať kedykoľvek späť.
4. Nemožno uplatniť výnimky, ktoré boli predmetom prehlásenia podľa ods. 1, ak dotyčná zmluvná strana požiada inú zmluvnú stranu o stíhanie toho istého činu alebo vysloví súhlas s vydaním dotyčnej osoby.
[22] Čl. 56 Schengenského vykonávacieho dohovoru (Dohovor, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda):
Ak obnoví jedna zmluvná strana stíhanie proti osobe, ktorá bola druhou zmluvnou stranou pre ten istý čin právoplatne odsúdená, bude každé odňatie slobody za tento čin odpykané na území druhej zmluvnej strany odpočítané od trestu, ktorý má byť prípadne vymeraný. Pokiaľ to vnútroštátne právo dovoľuje, budú zohľadnené tiež iné sankcie ako tresty obmedzujúce slobodu, pokiaľ už boli vykonané.
Charta základných práv Európskej únie upravuje inštitút ne bis in idem v čl. 50,[23] ktorý upravuje (ustanovuje) právo osoby nebyť stíhaný alebo potrestaný v trestnom konaní dvakrát za ten istý trestný čin. Uvedený článok ustanovuje, že nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom konaní za trestný čin, za ktorý už bol v rámci Únie oslobodený alebo odsúdený konečným rozsudkom v súlade so zákonom.
Na strane druhej môžeme skonštatovať, že zásada zákazu dvojitého postihu je primeraným spôsobom vyjadrená aj v Ústave Slovenskej republiky. Podľa čl. 50 ods. 5 Ústavy SR nikoho nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý bol už právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby. Táto zásada nevylučuje uplatnenie mimoriadnych opravných prostriedkov v súlade so zákonom.[24]
Okrem vyššie uvedených právnych nástrojov, primeranú ochranu osôb so zámerom riadneho dodržiavania, resp. neporušenia zásady ne bis in idem poskytuje aj § 71 ZoP, ktorý upravuje procesný inštitút postúpenia veci. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že správny orgán postúpi vec a) prokurátorovi alebo orgánu Policajného zboru, ak skutočnosti nasvedčujú, že ide o trestný čin, resp. b) orgánu príslušnému podľa osobitného právneho predpisu na prejednanie skutku osoby uvedenej v § 10 ods. 1 (ZoP) alebo c) správnemu orgánu príslušnému na prejednanie skutku, ktorý je iným správnym deliktom než priestupkom.
Ďalej podľa § 76 ods. 1 písm. g) a ch) ZoP správny orgán konanie o priestupku zastaví, ak sa v ňom zistí, že g) o skutku už bolo právoplatne rozhodnuté správnym orgánom alebo orgánom činným v trestnom konaní, resp. ch) o skutku už bolo rozhodnuté v disciplinárnom alebo kárnom konaní a toto rozhodnutie sa považuje za postačujúce. ZoP preto správnemu orgánu ukladá povinnosť konanie o priestupku [podľa písm. ch)] uvedeného ustanovenia ZoP zastaviť len v prípade, ak bol predchádzajúci postih – podľa názoru správneho orgánu – postačujúci.[25] Zhodnotenie toho, čo sa považuje za postačujúce, je pritom na správnej úvahe správneho orgánu, čo – za určitých okolností – môže poskytovať až neprimerane veľký priestor na zneužite rozhodovacej právomoci správneho orgánu.
Vzhľadom na skutočnosť, že procesná činnosť orgánov prejednávajúcich priestupky a iné správne delikty je v zásade oddelená a tieto orgány nie sú identické, ZoP v § 94 upravuje
[23] Prijatím tzv. Lisabonskej zmluvy sa podstatne zmenil v európskom právnom priestore aj status
Charty základných práv Európskej únie. Z politického dokumentu sa stal dokument právny, resp. právne záväzný. Článok 6 konsolidovaného znenia Zmluvy o Európskej únii ustanovuje: „1. Únia uznáva práva, slobody a zásady uvedené v Charte základných práv Európskej únie zo 7. decembra 2000 upravenej 12. decembra 2007 v Štrasburgu, ktorá má rovnakú právnu silu ako zmluvy.
Ustanovenia charty žiadnym spôsobom nerozširujú právomoci Únie vymedzené v zmluvách. Práva, slobody a zásady v charte sa vykladajú v súlade so všeobecnými ustanoveniami hlavy VII charty, ktorými sa upravuje jej výklad a uplatňovanie a pri riadnom zohľadnení vysvetliviek, na ktoré sa v charte odkazuje a ktoré označujú zdroje týchto ustanovení.
2. Únia pristúpi k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Týmto pristúpením nie sú dotknuté právomoci Únie vymedzené v zmluvách.
3. Základné práva tak, ako sú zaručené Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd a ako vyplývajú z ústavných tradícií spoločných pre členské štáty, predstavujú všeobecné zásady práva Únie.“
[24] K tomu pozri čl. 50 ods. 5 Ústavy SR.
[25] Vo svojej podstate to znamená, že dvojitý postih osoby nie je vylúčený, ak ide o protiprávne konanie, ktoré je postihnuteľné v rovine disciplinárneho deliktu. Tento výklad vyplýva aj z § 12 ods. 1 ZoP a § 66 ods. 2 písm. d) ZoP.
postupy, ktoré sa aplikujú ako režim následnej ochrany pred dvojitým postihom. Podľa uvedeného ustanovenia ZoP (§ 94) správny orgán svoje právoplatné rozhodnutie o priestupku zruší, ak zistí, že osoba, ktorá bola uznaná vinnou z priestupku, bola za ten istý skutok súdom právoplatne odsúdená alebo bola obvinenia zbavená. Táto osoba má nárok na vrátenie sumy, ktorú už zaplatila na úhradu pokuty a trov konania.[26]
Napriek skutočnosti, že z ustanovenia § 2 ods. 1 ZoP nevyplýva možnosť vnútornej klasifikácie priestupkov z hľadiska časových aspektov (trvanie, priebeh, opakovanie a pod.), považujeme za potrebné aspoň obmedzený priestor venovať aj tejto otázke, a to v rámci nasledovných subkategórií:
a) pokračovacie priestupky (pokračovanie v priestupku) – ide o situáciu, keď páchateľ pokračuje v páchaní toho istého deliktu a trestnosť všetkých čiastkových útokov sa posudzuje ako jeden skutok. V priestupkovom aj trestnom práve je pritom relevantné, aby išlo o rovnaký alebo podobný spôsob páchania priestupku, resp. trestného činu a aby išlo o uskutočňovanie rovnakého zámeru;
b) trvajúce (trváce) priestupky – táto kategória deliktov sa vyznačuje tým, že páchateľ spácha – vyvolá protiprávny stav a existujúci protiprávny stav udržiava. Časové hľadisko (trvanie) vo svojej podstate nie je špecifikované. Takýto delikt sa posudzuje ako jeden (bez ohľadu na to, ako dlho tento protiprávny stav trval).
Príkladom trváceho priestupku je napr. priestupok podľa § 21 ods. 1 písm. c) ZoP, t. j. priestupku sa dopustí ten, kto úmyselne neoprávnene užíva vedeckú alebo umeleckú hodnosť alebo titul absolventa vysokej školy, alebo profesijné označenie chránené zákonom, ďalej napr. ten, kto neoprávnene drží licenciu, povolenie, preukaz, osvedčenie, pečiatku alebo iný doklad o oprávnení, ktoré zaniklo, hoci má zákonnú povinnosť takýto doklad a pečiatku vrátiť orgánu, ktorý ich vydal [podľa § 21 ods. 1 písm. i) ZoP] a pod.; c) hromadné priestupky – hromadný delikt je špecifický tým, že existuje niekoľko úkonov osoby a tieto úkony súhrnne zakladajú zodpovednosť za daný delikt. Kvantitatívne hľadisko (t. j. početnosť úkonov/aktov) je podstatou skutkovej podstaty a osoba sa stáva zodpovednou za priestupok okamihom uskutočnenia posledného relevantného aktu.
K ods. 2
V tomto ustanovení ZoP uvádza podmienky, za ktorých konanie, ktoré by inak vykazovalo všetky znaky priestupku, nie je priestupkom. Ide o tzv. okolnosti vylučujúce protiprávnosť.[27]
K ods. 2 písm. a)
Vo výklade vyššie sme poukázali na skutočnosť, že v prípadoch, ak aj osoba svojím konaním/nekonaním naplnila skutkové znaky priestupku, ale súčasne sa preukáže aspoň jedna okolnosť vylučujúca protiprávnosť (jej konania), táto osoba nebude môcť byť za tento skutok
[26] POTÁSCH, P.: Komparatívne perspektívy verejnoprávnych deliktov. Žilina: Eurokódex, 2011, ISBN: 978-80-89447-53-4.
[27] Pre okolnosti vylučujúce protiprávnosť konania a ich vymedzenie v trestnom práve (aj v rovine analogickej aplikáce pre účely priestupkového práva) pozri napr. ZÁHORA, J.: Základy práva. Bratislava: Eurokódex, 2013, ISBN: 978-8081550096, str. 85 a nasl.
postihnutá.[28] Okolnosti vylučujúce protiprávnosť konania pritom vo svojej podstate existujú ako nástroj legitímnej ochrany osôb pred neprimeraným stupňom deliktualizácie ich konania najmä v prípadoch, keď svojím konaním ochraňujú seba alebo svojich blízkych, resp. svoj majetok, spoločenský záujem alebo ak nastali iné zákonom predvídané situácie. ZoP v tejto súvislosti pojednáva explicitne o dvoch okolnostiach vylučujúcich protiprávnosť konania, a to o nutnej obrane a krajnej núdzi.[29]
ZoP upravuje okolnosti vylučujúce protiprávnosť konania v § 2 ods. 2 písm. a) a b) (pozn.: v § 5 ods. 2 ZoP definuje okolnosť nepríčetnosti ako faktor determinujúci zodpovednosť páchateľa priestupku). Podľa niektorých autorov je za okolnosť vylučujúcu protiprávnosť za priestupok možné považovať aj konanie na príkaz podľa § 6 ZoP[30] (k tomu viac v komentári k § 6 ZoP).
Nutná obrana je konkrétne obsiahnutá v § 2 ods. 2 písm. a) ZoP a je vyjadrená tak, že nutnou obranou je odvracanie priamo hroziaceho útoku na záujem chránený zákonom – primeraným spôsobom. Nutná obrana sa môže realizovať pasívne, ale aj aktívne. Za útok sa vo všeobecnosti považuje úmyselné protiprávne konanie fyzickej osoby, ktorá je deliktuálne spôsobilá,[31] ktorý útok je pre spoločnosť škodlivý.[32] V tejto súvislosti je potrebné pamätať na to, že útok, ktorý sa má odvracať, musí javiť známky vážne mieneného útoku s reálnym predpokladom možnosti, že negatívny následok nastane. V tomto zmysle potom bude napr. diskutabilné, či je možné uplatniť nutnú obranu voči prípadnému úkonu duševne chorej osoby. V takýchto prípadoch je možné uplatniť obranu krajnej núdze [podľa § 2 ods. 2 písm. b) ZoP], a to s odkazom na to, že nutná obrana je vo vzťahu ku krajnej núdzi v subsidiárnom právnom režime.[33] Za útok
[28] Sankcionovateľnosť ako tretia zložka deliktu – priestupku tvorí tiež jeho neoddeliteľnú súčasť. Sankcionovateľnosť pritom nemá byť vykladaná ako povinnosť správneho orgánu za skutok uložiť sankciu. Pod týmto pojmom máme na mysli najmä povinnosť priestupcu sankciu strpieť, ak mu za priestupok bola takáto sankcia príslušným správnym orgánom uložená. Sankcionovateľnosť by sa preto mala vykladať ako hrozba sankcie, resp. hrozba sankciou a nie ako sankcia samotná. Spáchaním priestupku totiž vzniká sekundárny právny vzťah medzi priestupcom a orgánom verejnej moci zastupujúcim ľud ako pôvodcov verejnej moci, a to konkrétne povinnosť strpieť konanie a vykonať sankciu, ak bola uložená. Prejednanie priestupku sa spravidla uskutočňuje ex offo, čo neplatí pre návrhové delikty (priestupok urážky na cti a priestupky na úseku slobodného prístupu k informáciám), ktoré sú prejednávané na návrh. Ako sme už uviedli vyššie, aj keď sa preukáže, že osoba sa priestupku dopustila, správny orgán má v zmysle procesných pravidiel možnosť v rozhodnutí upustiť od sankcie, ak zastáva názor, že k náprave páchateľa stačilo už samotné prejednanie priestupku. Ak by sme teda vnímali sankcionovateľnosť priestupku ako obligatórne sankcionovanie páchateľa za tento skutok, v takýchto prípadoch by všeobecné znaky priestupku neboli naplnené.
[29] Trestné právo, naproti tomu, k týmto dvom okolnostiam priraďuje výslovne aj ďalšie, a to: oprávnené použite zbrane, dovolené riziko, výkon práv a povinností, súhlas poškodeného a plnenie úloh agenta.
[30] VRABKO, M. a kol.: Správne právo hmotné. Všeobecná časť. 1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2012.
[31] Judikatúra súdov ČR pritom ustálila, že v prípade útokov zo strany fyzických osôb inštitút nutnej obrany ako okolnosti vylučujúcej protiprávnosť nie je možné aplikovať.
[32] K tomu pozri napr. KUČEROVÁ, H. – HORZINKOVÁ, E.: Zákon o přestupcích s komentářem a judikaturou a přehled zákonů obsahujících skutkové podstaty přestupků. 2. vydanie. Praha: Leges, 2011, ISBN: 978-80-87212-94-3, str. 30.
[33] KUČEROVÁ, H. – HORZINKOVÁ, E.: Zákon o přestupcích s komentářem a judikaturou a přehled zákonů obsahujících skutkové podstaty přestupků. 2. vydanie. Praha: Leges, 2011, ISBN: 978-80-87212-94-3, str. 30.
sa pritom môže považovať aj vyhrážka fyzickej osoby (s prihliadnutím na intenzitu vyhrážok, ich formu a ďalšie okolnosti prípadu).
Za priamo hroziaci útok budeme považovať útok, ktorého následky by mohli alebo majú bezprostredne nastať, ak by k uplatneniu nutnej obrany nedošlo. Nie je preto pojem „priamo hroziaci útok“ možné interpretovať vo vzťahu k budúcim, ale zatiaľ (reálne) nehroziacim útokom a ani vo vzťahu k minulým (už dokonaným útokom). Inštitút nutnej obrany preto nie je aplikovateľný napr. v prípade ešte len pripravovaného útoku. V tejto súvislosti je potrebné dodať, že ZoP konkrétne neurčuje, vo vzťahu k akej osobe sa má nutná obrana realizovať, a ani nedeklaruje, o záujem chránený akým (ktorým) zákonom musí ísť. Je pritom možné predpokladať, že pôjde o záujem chránený akýmkoľvek zákonom. ZoP definuje, že nutná obrana, t. j. použité prostriedky musia byť „primerané“[34] útoku, kým napr. trestné právo explicitne zakazuje použitie prostriedkov „zjavne neprimeraných“ útoku. Je teda evidentné aj to, že priestupkové právo vylučuje akúkoľvek neprimeranosť, kým trestné právo nepripúšťa len zjavnú neprimeranosť, t. j. určitý stupeň neprimeranosti Trestný zákon pripúšťa. Je však, samozrejme, logický záver, že primeranosť obrany nebude znamenať vždy to, že obrana bude z hľadiska intenzity rovnaká ako samotný útok. Keby to tak bolo, vo svojej podstate by nutná obrana ako inštitút neplnila svoj účel, keďže je málo pravdepodobné, že uplatnením rovnako intenzívnej obrany by došlo k odvráteniu škodlivého stavu. Pojem primeranosť v kontexte nutnej obrany je potom potrebné vykladať nie ako identickosť s intenzitou útoku, ale ako adekvátnosť.
Ďalší podstatný rozdiel vo vnímaní nutnej obrany je aj v tom, že podľa Trestného zákona za určitých okolností nebude trestne postihnuteľná osoba odvracajúca útok ani v tom prípade, ak tam takýto zjavný nepomer medzi hrozbou a útokom existoval. Trestný zákon teda pripúšťa určitú neprimeranosť medzi uvedenými elementmi, ale táto nemôže byť zjavná, ale súčasne pamätá na situácie, ak takýto nepomer bol zjavný. Ak totiž osoba odvracala útok prostriedkami zjavne neprimeranými a robila tak v silnom rozrušení spôsobenom útokom (v dôsledku zmätku, strachu alebo zľaknutia), nebude takáto osoba podľa § 25 ods. 3 za takto spôsobený protiprávny úkon trestne zodpovedná. Situáciu tohto typu ZoP nepripúšťa a ak sa osoba dopustí priestupku použitím iných prostriedkov ako takých, ktoré sú primerané útoku, dopúšťa sa priestupku a inštitút nutnej obrany nemôže byť použitý ako okolnosť znamenajúca vylúčenie postihu.[35]
Spoločným znakom nutnej obrany v oboch prípadoch (priestupkové právo aj trestné právo) je pritom to, že smeruje proti protiprávnemu úkonu inej osoby/iných osôb, t. j. nemôže sa aplikovať proti skutku, ktorý je zákonom dovolený (napr. služobné úkony príslušníka PZ). Rovnako platí zásada, že proti zákonne použitej nutnej obrane nie je možné uplatniť nutnú obranu (z druhej strany). Rovnako nutnú obranu ako okolnosť vylučujúcu protiprávnosť nie je možné uplatniť, ak ohrozenie spoločenských vzťahov, resp. škodlivý následok, ktorý hrozí a ktorý sa má odvracať, nie je spôsobený človekom (fyzickou osobou). Z uvedeného dôvodu potom napr. nie je možné nutnú obranu uplatniť napr. vo vzťahu k zvieraťu (ak útok zvieraťa
[34] Za primerané prostriedky sa pritom považujú také a tie, ktorými je ešte možné dosiahnuť sledovaný účel (odvrátenie útoku), ale súčasne ešte nedochádza k disproporčnému zásahu do práv útočníka. V tejto súvislosti je potrebné sledovať intenzitu a typ útoku, ktorý sa odvracia, a prihliadať na osobu útočníka, miesto a čas útoku a pod. Pri primeranosti nutnej obrany je do určitej miery potrebné prihliadať aj na pomer medzi hroziacou škodou a škodou, ktorá môže byť nutnou obranou spôsobená.
[35] V niektorých mimoriadne excesívnych prípadoch nie je možné vylúčiť ani to, že vznikne, resp. bude založená trestnoprávna zodpovednosť osoby.
je spontánny bez pričinenia človeka, ktorý by zviera použil ako nástroj útoku na inú fyzickú osobu) alebo napr. v kontexte hrozieb spôsobených prírodnými silami a pod.[36]
Podľa ZoP a aj Trestného zákona je vo vzťahu na možnosť použitia nutnej obrany potrebné uviesť, že môže dôjsť k tzv. excesu na strane osoby, ktorá útok odvracia. Exces intenzívny nastáva v prípade, ak použité prostriedky neboli primerané (priestupkové právo) alebo boli zjavne neprimerané (trestné právo). Temporálnym excesom sa rozumie situácia, keď nutná obrana bola použitá v čase, keď útok reálne a priamo nehrozil (neexistoval) – t. j. skôr ako došlo k útoku alebo po útoku. Podľa Trestného zákona ide v takomto prípade len o poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. i) TZ, ale osobu to nezbavuje trestnej zodpovednosti. Podľa priestupkového práva v takomto prípade len dochádza k tomu, že sa konštatuje, že neboli splnené podmienky pre posúdenie konania osoby, ktorá odvracala útok, ako nutná obrana a osoba je zodpovedná za priestupok.[37] Do určitej miery je však v takomto prípade potrebné prihliadať a aplikovať § 12 ZoP, a to v kontexte určovania sankcie za takto spáchaný delikt. K ods. 2 písm. b)
Krajná núdza je ďalšou okolnosťou vylučujúcou protiprávnosť konania, ktorá je aplikovaná tak v priestupkovom, ako aj trestnom práve. Pre krajnú núdzu je typické, že sa aplikuje v prípadoch, keď existuje okamžitý alebo hroziaci konflikt dvoch záujmov. Na rozdiel od nutnej obrany, krajná núdza je inštitút aplikovateľný v prípadoch, keď ide o hrozbu spôsobenú napr. vis maior, príp. zvieraťom a pod. Záujem, ktorý je takýmto spôsobom chránený, zákon presne nešpecifikuje – nekonkretizuje, v zásade však ide o ochranu života, zdravia, životného prostredia a majetku, t. j. záujmu individuálneho aj všeobecného/verejného. Je však evidentné, že tak, ako je to v prípade nutnej obrany, aj v prípade krajnej núdze musí existovať takáto hrozba bezprostredne. Vymedzenie daných inštitútov je však v oboch prípadoch rôzne a má rozdielnu obsahovú náplň.
Pozitívne vymedzenie krajnej núdze je uvedené v § 2 ods. 2 písm. b) ZoP a ide o situáciu, keď niekto odvracia nebezpečenstvo priamo hroziace záujmu chránenému zákonom, ak týmto konaním nebol spôsobený zrejme rovnako závažný následok ako ten, ktorý hrozil, a toto nebezpečenstvo nebolo možné v danej situácii odstrániť inak.
Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že krajná núdza je aplikovateľná len ako subsidiárny nástroj (zásada subsidiarity), t. j. v prípadoch, keď je možné hrozbu odvrátiť aj inak, podľa priestupkového práva má prednosť práve tento iný spôsob odvracania hrozby. Ak je napríklad možné hrozbe/útoku/nebezpečenstvu zabrániť útekom z miesta, ale tento prostriedok osoba neaplikuje a použije hneď radikálnejší typ konania – odvolávajúc sa na krajnú núdzu –nebude podmienka subsidiarity splnená.
Použitie krajnej núdze je možné len v súlade so zásadou primeranosti, resp. proporcionality, čo je vyjadrené skúmaním pomeru následku a krajnej núdze ako odvracania hrozby (následne – správnym orgánom). Je pritom zaujímavé poukázať na jednu okolnosť: kým podľa ZoP nejde o krajnú núdzu, ak bol takýmto konaním spôsobený „zrejme rovnako závažný následok ako ten, ktorý hrozil“, podľa Trestného zákona krajná núdza nie je aplikovateľná v prípadoch, ak následok krajnej núdze je „zjavne závažnejší ako ten, ktorý hrozil“.
[36] K tomu pozri napr. aj KUČEROVÁ, H. – HORZINKOVÁ, E.: Zákon o přestupcích s komentářem a judikaturou. 2. vydanie. Praha: Leges, 2011, str. 30 alebo SREBALOVÁ, M. a kol.: Zákon o priestupkoch. Komentár. Bratislava: C. H. Beck, 2015, str. 13 – k odvracaniu útoku človeka: „To zostáva zachované, aj ak použil na útok napr. psa alebo iné zviera. Obrana pred napadnutím psom bez iniciatívy človeka nie je nutnou obranou, ale treba ju kvalifikovať ako krajnú núdzu.“
[37] V niektorých mimoriadne excesívnych prípadoch nie je možné vylúčiť ani to, že vznikne, resp. bude založená trestnoprávna zodpovednosť osoby.
Aj krajnú núdzu ako okolnosť vylučujúcu protiprávnosť je možné použiť len v prípade, ak sa nástroj krajnej núdze uplatňuje proti priamo – bezprostredne hroziacemu nebezpečenstvu (t. j. je potrebné osobitne skúmať časový aspekt nebezpečenstva a uplatnenia nástrojov krajnej núdze).
Tak, ako je to v prípade nutnej obrany, ak je niekto v krajnej núdzi, proti konaniu takejto osoby nie je nutná obrana ani krajná núdza prípustná. V prípade, ak dôjde k excesu v rámci krajnej núdze, či už intenzívnemu alebo extenzívnemu, rovnako, ako je to v prípade nutnej obrany, aj v tomto prípade bude možné postupovať podľa § 36 písm. i)[38] Trestného zákona, resp. § 12 ZoP v súvislosti s ukladaním sankcie, ktorá by mala byť uložená za priestupok, ktorého sa páchateľ dopustil prekročením zákona v súvislosti s krajnou núdzou.[39]
K ods. 3
Uvedené ustanovenie bolo do ZoP doplnené zákonom č. 166/2024 Z. z. o niektorých opatreniach na zlepšenie bezpečnostnej situácia v Slovenskej republike, ktorý nadobudol účinnosť 15. 7. 2024 dňom jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Vzhľadom na skúsenosti z aplikačnej praxe bolo potrebné v ZoP explicitne ustanoviť, že ak to povaha priestupku umožňuje, je možné sa ho dopustiť aj prostredníctvom elektronickej komunikačnej služby. Nejde o meritórnu zmenu právnej úpravy, ale skôr o zdôraznenie toho, že ani online priestor nie je neprávny priestor, v ktorom neplatia právne normy Slovenskej republiky voči adresátom práva. Elektronická komunikácia prebieha prostredníctvom elektronickej komunikačnej služby a je definovaná v zákone č. 452/2021 Z. z. o elektronických komunikáciách ako služba obvykle poskytovaná za odplatu prostredníctvom sietí, ktorá zahŕňa službu prístupu k internetu, interpersonálnu komunikačnú službu alebo služby pozostávajúce úplne alebo prevažne z prenosu signálov, napríklad prenosové služby používané na poskytovanie služieb komunikácie strojstroj (M2M) a na rozhlasové a televízne vysielanie. Službou nie je poskytovanie obsahu alebo vykonávanie redakčnej kontroly obsahu prenášaného pomocou sietí a služieb.
Z rozhodovacej praxe
Uznesenie NS SR, sp. zn. 5 Tdo 26/2012, z 30. 5. 2012
Z tohto rozhodnutia jednoznačne vyplynulo, že – prekážku ne bis in idem tvorí len konečné odsudzujúce alebo oslobodzujúce rozhodnutie;
– po tom, čo dôjde ku konečnému rozhodnutiu (alebo čo uplynú lehoty, po ktorých sa rozhodnutie stane konečným), už nemožno v tom istom štáte tú istú osobu nielen súdiť a odsúdiť, ale nemožno už voči nej ani viesť nové konanie pre ten istý delikt, ani pokračovať v tom istom konaní o tomto delikte (to sa netýka mimoriadnych opravných prostriedkov);
– pre posúdenie, či ide o tento istý delikt (idem), nie je rozhodujúce ako sú delikty právne posúdené, či ide o delikty s rovnakým názvom, ani či ide o „trestné“ delikty podľa toho istého
[38] § 36 písm. i) Trestného zákona: platí, že poľahčujúcou okolnosťou je, že osoba spáchala trestný čin, odvracajúc útok alebo iné nebezpečenstvo alebo konajúc za okolností, ktoré by za splnenia ďalších predpokladov inak vylučovali trestnosť činu, ale konala bez toho, že by boli celkom splnené podmienky nutnej obrany, krajnej núdze, výkonu práva a povinnosti alebo súhlasu poškodeného, oprávneného použitia zbrane, dovoleného rizika alebo plnenia úloh agenta.
[39] § 12 ods. 1 ZoP: pri určení druhu sankcie a jej výmery sa prihliadne na závažnosť priestupku, najmä na spôsob jeho spáchania a na jeho následky, na okolnosti, za ktorých bol spáchaný, na mieru zavinenia, na pohnútky a na osobu páchateľa, ako aj na to, či a akým spôsobom bol za ten istý skutok postihnutý v kárnom alebo disciplinárnom konaní.
zákona (môže ísť o „trestný“ delikt, ktorý bude v jednom konaní posúdený podľa trestného zákona a v ďalšom napríklad podľa zákona o priestupkoch alebo podľa zákona o cestnej premávke a pod.);
– pre posúdenie, či ide o ten istý delikt (idem), je rozhodujúce, či ide v oboch prípadoch o „zhodné konanie“ alebo aspoň o konanie, ktoré „je v podstate rovnaké“, ktoré sa vyznačuje zhodným „súborom konkrétnych skutkových okolností, neoddeliteľne spojených v čase a priestore.
Z uvedeného teda vyplýva, že judikatúra ESĽP vo vzťahu k článku 4 Protokolu č. 7 Dohovoru dopadá tak na činy kvalifikované vnútroštátnym právom ako trestné činy, ako i na činy ním kvalifikované ako priestupky, prípadne iné správne delikty a výnimočne i disciplinárne delikty. ESĽP sa priklonil k záveru, že zákaz ne bis in idem nie je obmedzený len na trestné konanie, keďže z hľadiska uplatnenia tejto zásady označil za rozhodujúcu totožnosť skutku a nie totožnosť právnej kvalifikácie. Zásadný význam má teda povaha daného činu, pretože tento článok nepochybne dopadá na všetky činy napĺňajúce znaky trestného činu a bráni dvojitému stíhaniu a potrestaniu za tieto trestné činy. Na druhej strane sa nevzťahuje na všetky menej závažné činy, kvalifikované naším právnym poriadkom ako priestupky alebo iné správne delikty, prípadne ako disciplinárne delikty.
Vzhľadom na špecifické ponímanie činu podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) možno zásadu ne bis in idem vztiahnuť iba na tie činy kvalifikovateľné správnymi prípadne inými príslušnými orgánmi ako menej závažné činy, teda priestupky, prípadne iné správne delikty a výnimočne i disciplinárne delikty, ktoré majú trestnoprávnu povahu. Povaha deliktu sa v tomto smere posudzuje tak z hľadiska chráneného záujmu (či ide o záujem všeobecný alebo partikulárny), z hľadiska adresáta normy (či je norma adresovaná všetkým občanom alebo len skupine osôb so zvláštnym statusom) a z hľadiska účelu a typu sankcie (či má represívny charakter) (pozri uznesenie NS SR z 20. apríla 2011, sp. zn. 5 Tdo 18/2011).
V kontexte vyššie uvedeného ako aj judikatúry ESĽP dovolací súd nemá pochybnosti o tom, že všetky priestupky podľa zákona SNR číslo 372/1990 Zb. o priestupkoch v z. n. p., teda aj priestupky proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 cit. zákona majú trestnoprávnu povahu v zmysle Dohovoru. To znamená, že právoplatné potrestanie za takýto priestupok zakladá prekážku veci rozhodnutej pre stíhanie za ten istý skutok či už v správnom, alebo aj v trestnom konaní.
Rozsudok NS SR, sp. zn. 6Sžo/24/2012, z 29. 5. 2013
Subjektom priestupku podľa citovaného ustanovenia môže byť každá osoba. Subjektívnou stránkou tohto priestupku je úmyselné zavinené konanie, ktoré sa prejavuje vo vyhrážaní sa ujmou na zdraví, drobným ublížením na zdraví, nepravdivým obvinením z priestupku, schválnosťami alebo iným hrubým správaním. Objektom, t.j. chráneným spoločenským vzťahom, je občianske spolunažívanie; objektívnu stránku tvorí konanie subjektu, narušenie občianskeho spolunažívania ako následku a príčinná súvislosť medzi konaním a následkom, t.j. že konanie priestupcu viedlo k narušeniu občianskeho spolunažívania.
Nález Ústavného súdu ČR, sp. zn. Pl. ÚS 15/93, z 19. 1. 1994 [voľný preklad do slovenského jazyka] Pokiaľ zákon ČNR č. 200/1990 Sb. o priestupkoch ustanovuje, že k zodpovednosti za priestupok postačuje zavinenie z nedbanlivosti, ak zákon neurčuje, že je potrebné úmyselné zavinenie, potom nie je dôvod túto zásadu neaplikovať aj na správne delikty.
Rozsudok NS SR, sp. zn. 2 Sžo 55/2008, z 22. 4. 2009
Podľa ustanovenia § 2 ods. 1 zákona o priestupkoch je priestupkom zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v tomto alebo v inom zákone, ak nejde o iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov, alebo o trestný čin. Skutková podstata priestupku je charakteristická štyrmi obligatórnymi znakmi: subjekt, subjektívna stránka, objekt, objektívna stránka.
• Subjektom je páchateľ priestupku; subjektom môže byť len fyzická osoba. Podmienkou je deliktuálna spôsobilosť osoby, teda spôsobilosť naplniť svojím konaním všetky znaky skutkovej podstaty priestupku (vek 15 rokov, neexistencia dôvodov vylučujúcich nepríčetnosť),
• Subjektívna stránka predstavuje zavinenie; zavinenie môže byť úmyselné alebo z nedbanlivosti; na zodpovednosť za priestupok stačí zavinenie hoci len z nedbanlivosti, ak zákon nevyžaduje výslovne úmysel,
• Objektom sú vybrané spoločenské vzťahy, ktoré sú chránené zákonom a proti ktorým konanie smeruje,
• Objektívna stránka je daná konaním (komisívnym, omisívnym), následkom a príčinnou súvislosťou medzi konaním a následkom (kauzálny nexus); fakultatívnymi znakmi objektívnej stránky sú čas a miesto konania.
Sankciou, t.j. následkom za priestupok je pokarhanie, pokuta, zákaz činnosti a prepadnutie veci (§ 11 ods. 1 zákona o priestupkoch). Pri určení druhu sankcie a jej výmery sa prihliadne na závažnosť priestupku, najmä na spôsob jeho spáchania a na jeho následky, na okolnosti, za ktorých bol spáchaný, na mieru zavinenia, na pohnútky a na osobu páchateľa, ako aj na to, či a akým spôsobom bol za ten istý skutok postihnutý v kárnom alebo disciplinárnom konaní.
Rozsudok NS SR, sp. zn. 3 Sžo/38/2011, z 1. 12. 2011
Senát sa nestotožnil s názorom žalovaného, že postačuje, ak odôvodnenie rozhodnutia obsahuje popis skutku, pretože ako je už vyššie uvedené, konkretizácia a popis skutku vo výroku rozhodnutia zabezpečuje pre páchateľa správneho deliktu záruku, že bude rešpektovaná aj v jeho veci zásada ne bis in idem, podľa ktorej nemôže byť nikto potrestaný dvakrát za ten istý skutok. Uvedenú zásadu správne súdnictvo v Slovenskej republike rešpektuje, vychádzajúc aj z Odporúčania Výboru ministrov Rady Európy č. (91) 1 zo dňa 13.02.1991, ktoré je adresované členským štátom Rady Európy, vo vzťahu k správnym sankciám.
Uznesenie NS ČR, sp. zn. 8 Tdo 78/2011, z 2. 2. 2011
„Pravomocné rozhodnutí správního orgánu o přestupku proti bezpečnosti a plynulosti provozu na pozemních komunikacích podle § 22 odst. 1 písm. d) zákona č. 200/1990 Sb., o přestupcích, ve znění pozdějších předpisů, jehož se obviněný dopustil porušením ustanovení § 5 odst. 1 písm. f) zákona č. 361/2000 Sb., o provozu na pozemních komunikacích a o změnách některých zákonů (o silničním provozu), ve znění pozdějších předpisů, tím, že jako řidič motorového vozidla se na výzvu policisty odmítl podrobit vyšetření ke zjištění, zda není ovlivněn alkoholem, nebrání jeho trestnímu stíhání pro trestný čin ohrožení pod vlivem návykové látky podle § 201 tr. zák., jestliže bylo zjištěno, že řídil motorové vozidlo skutečně pod vlivem alkoholu. S ohledem na odlišnost posuzovaných jednání, jakož i jejich následků v takovém případě nejde o porušení zákazu „ne bis in idem“ ve smyslu čl. 4 odst. 1 Protokolu č. 7 k Úmluvě o ochraně lidských práv a základních svobod (publikované pod č. 209/1992 Sb.), neboť čin, pro který byl obviněný trestně stíhán, není totožný s činem, pro který bylo před příslušným správním orgánem proti němu vedeno řízení o přestupku.“
Rozsudok NS SR, sp. zn. 6Sžo/94/2009, zo 17. 2. 2010
Podstata krajnej núdze spočíva v tom, že pri nej dochádza k stretu dvoch záujmov chránených zákonom, pričom jednému z nich hrozí porucha (tzv. chránený záujem), ktorá môže byť odvrátená len poruchou druhého záujmu (tzv. obetovaný záujem). Poruchou, treba na účely naplnenia zákonných podmienok stanovených pre inštitút krajnej núdze rozumieť bezprostredne hroziace nebezpečenstvo, pričom konanie v krajnej núdzi je vylúčené, keď možnosť poruchy hrozí vo vzdialenejšej budúcnosti. Posudzovanie taxatívneho splnenia ďalších princípov krajnej núdze, a to princípu proporcionality a princípu subsidiarity príslušnými správnymi orgánmi, respektíve súdmi v rámci súdneho prieskumu, prichádza do úvahy až po ustálení, že v konkrétnom prípade záujmu chránenému zákonom, nebezpečenstvo bezprostredne hrozilo. Podľa názoru odvolacieho súdu, konanie žalobcu zapríčiňujúce uvedenie ručnej parkovacej brzdy do činnosti, ním posúdené ako konanie v krajnej núdzi, nevykazovalo znaky inštitútu vylučujúceho jeho zodpovednosť za spáchaný priestupok.
Rozsudok NS SR, sp. zn. 1Sžd/29/2013, z 10. 2. 2015
Obranu žalobcu, ktorou namietal, že dôvodom jeho konania bola krajná núdza (ochrana jeho majetku), vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú a účelovú. Ako totiž vyplynulo zo zápisnice z ústneho pojednávania zo dňa 8.1.2013 žalobca sa priznal k spáchaniu priestupku tak ako sa mu kládlo za vinu a svoje konanie oľutoval. Nebolo preto nutné, aby správny orgán vykonával dokazovanie k tvrdeniu žalobcu, že konal v krajnej núdzi.
Rozsudok NS SR, sp. zn. 2 Sžo161/2010, z 25. 5. 2011
Ako ďalej uviedol krajský súd pri nutnej obrane (písm. a/ cit. zák. ustanovenia) ide o odvrátenie nebezpečenstva, ktoré vzniká útokom človeka, pričom obrana je namierená proti útočníkovi. Za útok je potrebné považovať protiprávne konanie človeka proti záujmom chráneným zákonom, ktorý musí priamo hroziť alebo trvať. Obrana smeruje proti útočníkovi a spravidla postihuje jeho telesnú integritu. Musí prebiehať súčasne s útokom. Vychádzajúc z uvedeného v danom prípade nešlo o nutnú obranu. Žalobcovi nehrozila žiadna ujma, svojím konaním však privodil nebezpečenstvo vzniku ujmy na živote a zdraví nie iba sebe, ale aj iným účastníkom cestnej premávky (vodiči nákladných motorových vozidiel vyvážajúcich drevnú hmotu po účelovej komunikácii). Uviedol, že pri krajnej núdzi (písm. b/ cit. zák. ustanovenia), záujmom chráneným zákonom hrozí určité všeobecné nebezpečenstvo, väčšinou nemajúce povahu ľudského konania a určite nezodpovedajúce útoku človeka. V tomto prípade musí byť splnená podmienka subsidiarity. Princíp subsidiarity vyžaduje, aby boli najskôr vyčerpané všetky iné prostriedky na zamedzenie hroziaceho nebezpečenstva, pri ktorých dôjde k obetovaniu iného chráneného záujmu. Základným rysom krajnej núdze je teda chrániť dôležitejší záujem obetovaním záujmu menej závažného. V danom prípade podľa názoru súdu táto podmienka splnená nebola. Žalobca okrem ním tvrdenej výzvy policajnej hliadke, aby zabránila odchodu kamiónov, ktorú nepreukázal, nepreukázal ani to, že by vyčerpal všetky iné prostriedky na zamedzenie hroziaceho nebezpečenstva, ktoré v danom prípade vyčerpať mohol bez toho, aby privodil nebezpečenstvo ohrozenia života a zdravia sebe a iným účastníkom cestnej premávky. Práve tento záujem je podľa názoru súdu záujmom nadradeným záujmu, ktorý žalobca podľa jeho tvrdenia chránil.
Rozsudok NS SR, sp. zn. 6Sžo/24/2012, z 29. 5. 2013
Na tomto mieste považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že náš právny poriadok ofenzívnu (útočnú) svojpomoc vylučuje, hoci niektoré právne poriadky ju výnimočne pripúšťajú a to vo vzťahu k bezprostrednému útoku na právo, kde je potrebné a odôvodnené konať raz naraz (in continenti). Vylúčenie ofenzívnej svojpomoci jednoznačne vyplýva z doslovného znenia ust. § 6 Občianskeho zákonníka ale i jeho systematického zaradenia v Občianskom zákonníku, keď po ust. § 4, kde je možné dovolať sa verejnej moci pri ohrození alebo porušení práva a naj-
mä ust. § 5 chrániaceho pokojný stav nasleduje § 6 svojpomoc. Na podporu uvedeného právneho názoru poukazuje odvolací súd na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. III. ÚS 235/08-38 ktorý k svojpomoci uviedol, že „Občiansky zákonník upravuje svojpomoc v ustanovení § 6, v ktorom sa uvádza, že ak hrozí neoprávnený zásah do práva bezprostredne, môže ten, kto je takto ohrozený, primeraným spôsobom zásah sám odvrátiť. Ide o prostriedok ochrany, ktorý právny poriadok pripúšťa výnimočne po splnení zákonom ustanovených podmienok. Svojpomoc spočíva vo využití vlastných síl ohrozeného na ochranu svojich práv. Všetky podmienky svojpomoci (zásah do určitého subjektívneho práva, zásah musí hroziť bezprostredne, zásah musí byť neoprávnený, svojpomoc môže vykonávať iba ten, koho právo je ohrozené) musia byť splnené súčasne (kumulatívne). Absencia ktorejkoľvek z už uvedených štyroch podmienok znamená, že ide o protiprávne konanie. Svojpomoc je možné použiť iba na odvrátenie zásahu (tzv. obranná, defenzívna svojpomoc, ktorej cieľom je zachovať doterajší stav). Útočná (ofenzívna) svojpomoc, ktorej cieľom je zmeniť existujúci stav, nie je prípustná.“ V súlade s uvedeným v prejednávanom prípade nebolo uplatnenie ofenzívnej svojpomoci zo strany žalobkyne vôbec prípustné a legálne. Žalobkyňa svojím protiprávnym konaním spôsobila poškodeným drobné zranenia a teda úmyselne narušila občianske spolunažívanie tým, že vyvinula fyzické násilie proti poškodeným za účelom odobratia mobilného telefónu. Použitie fyzického násilia proti druhej osobe je vždy protiprávnym konaním, pokiaľ nie je daná okolnosť vylučujúca protiprávnosť (bližšie pozri rozsudok NS ČSR 1 Cz 7/81). V danej veci správny orgán okolnosť vylučujúcu protiprávnosť nezistil, z dôvodu ktorého neprichádza do úvahy ani defenzívna svojpomoc (inak nazývaná aj nutná obrana).
Uznesenie NS SR, sp. zn. 5 Tdo 18/2011, z 20. 4. 2011
Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť, že jednoznačná a dlhodobo nemenná judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu k čl. 4 Protokolu č. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd dopadá tak na činy kvalifikované vnútroštátnym právom ako trestné činy, tak i na činy ním kvalifikované ako priestupky, prípadne iné správne delikty a výnimočne i disciplinárne delikty. Európsky súd pre ľudské práva sa nepriklonil k záveru, že zákaz ne bis in idem je obmedzený len na trestné konanie, keďže z hľadiska uplatnenia tejto zásady označil za rozhodujúcu totožnosť skutku a nie totožnosť právnej kvalifikácie. Pre čl. 4 Protokol č. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd má však zásadný význam povaha daného činu, pretože tento článok nepochybne dopadá na všetky činy napĺňajúce znaky trestného činu a bráni dvojitému stíhaniu a potrestaniu za tieto trestné činy. Na druhej strane sa nevzťahuje na všetky menej závažné činy, kvalifikované naším právnym poriadkom ako priestupky alebo iné správne delikty, prípadne ako disciplinárne delikty. Vzhľadom na špecifické ponímanie činu podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd možno zásadu ne bis in idem vztiahnuť iba na tie činy kvalifikovateľné správnymi prípadne inými príslušnými orgánmi ako menej závažné činy, teda priestupky, prípadne iné správne delikty a výnimočne i disciplinárne delikty, ktoré majú trestnoprávnu povahu, pričom povaha deliktu sa v tomto smere posudzuje tak z hľadiska chráneného záujmu (či ide o záujem všeobecný alebo partikulárny), z hľadiska adresáta normy (či je norma adresovaná všetkým občanom alebo len skupine osôb so zvláštnym statusom) a z hľadiska účelu a typu sankcie (či má represívny charakter).
Podľa § 50 ods. 1 zákona o priestupkoch v znení účinnom do 31. decembra 2008, priestupku sa dopustí ten, kto úmyselne spôsobí škodu na cudzom majetku krádežou, spreneverou, podvodom alebo zničením alebo poškodením veci z takého majetku, alebo sa o takéto konanie pokúsi. Podľa ods. 2 cit. par., za priestupok podľa odseku 1 možno uložiť pokutu do 10 000 Sk. Najvyšší súd Slovenskej republiky vychádzajúc z vyššie uvedeného porovnal skutkové okolnosti uvedené v citovanom rozhodnutí o priestupku so skutkovými okolnosťami uvedenými
v bode 1/ rozsudku a dospel k jednoznačnému záveru, že tieto skutky sú zhodné. Zhoda je v tomto prípade očividná, preto nie je potrebné bližšie sa zaoberať okolnosťami určujúcim totožnosť skutku, aj keď inak ide o problematiku po právnej stránke pomerne zložitú, najmä v kontexte judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. V jej kontexte následne posudzoval aj to, či uvedený priestupok proti majetku má trestnoprávnu povahu. Keďže § 50 ods. 1 zákona o priestupkoch chráni všeobecný záujem (objektom je majetok), je určený všetkým občanom a sankcia má represívny charakter, je treba mu priznať trestnoprávnu povahu.
Rozsudok NS SR, sp. zn. 6 Sžo 138/2007, zo 16. 7. 2008
Žalobca nepoprel prekročenie maximálne povolenej rýchlosti, ale tvrdiac, že išlo krajnú núdzu popiera spáchanie priestupku. Krajnú núdzu zdôvodňoval náhlym zhoršením zdravotného stavu – bolesti chrbtice a rýchlosť prekročil preto, že chcel okamžite navštíviť lekára. V rámci dokazovania pred správnym orgánom vypovedal svedok A. P., ktorý cestoval so žalobcom z T. T. do P.. Svedok uviedol, že žalobca sa nesťažoval na zdravotný stav a po zastavení hliadkou polície pokračovali v ceste do P., kde on vystúpil. Žalobca neodbočil do N. M. V. aby bezprostredne vyhľadal lekára. Policajti por. R. C., por. I. Z. a kpt. J. M., ktorí žalobcu kontrolovali, tvrdili, že ponúkli žalobcovi sprievod k najbližšiemu lekárovi, čo odmietol a pokračoval v jazde smerom na N. M. V., ale na križovatke neodbočil do N. M.V., pokračoval v jazde v smere na P.. Dňa 13. júna 2006 predložil prvostupňovému správnemu orgánu lekársku správu zo dňa 10. marca 2006 s diagnózou LUMBALGIA ACUTA, ktorú vystavil MUDr. J. K. z N. M.V.. Tento vo výpovedi dňa 23. novembra 2006 vysvetlil diagnózu žalobcu ako bolesti v oblasti krížov, keď pacient nie je v ohrození života, nejde o akútne vyšetrenie, nevyžaduje sa hospitalizácia, skôr kľudový režim na lôžku.
Podľa § 2 ods. 2 zák. č. 372/1990 Zb. priestupkom nie je konanie, ktorým niekto odvracia a) primeraným spôsobom priamo hroziaci útok na záujem chránený zákonom alebo b) nebezpečenstvo spôsobom priamo hroziace záujmu chránenému zákonom, ak týmto konaním nebol spôsobený zrejme rovnako závažný následok ako ten, ktorý hrozil, a toto nebezpečenstvo nebolo možné v danej situácii odstrániť inak. Vylúčenie zodpovednosti zákon viaže na tieto podmienky: 1. musí ísť o konanie odvracajúce priamo hroziace nebezpečenstvo; môže isť o akékoľvek hroziace nebezpečenstvo, pričom nezáleži na tom, akého povodu je hroziace nebezpečenstvo, 2. musí ísť o nebezpečenstvo, ktoré konajúci sám nevyvolal, 3. musí ísť o nebezpečenstvo, ktoré za daných okolností nebolo možné odvrátiť inak. Podmienkou, aby išlo o konanie v krajnej núdzi je, že nebezpečenstvo priamo hroziace záujmu chránenému zákonom, nebolo možné za daných okolností odvrátiť inak (subsidiárnosť konania v krajnej núdzi). Len v tom prípade, ak zdravotný stav vyžadoval okamžité ošetrenie, ktoré nebolo možné zabezpečiť iným spôsobom mohlo ísť o stav krajnej núdze. Existencia nebezpečenstva priamo hroziaceho záujmu chráneného zákonom, prípadne zdanlivá existencia takéhoto nebezpečenstva však sama o sebe ešte nezbavuje obvineného zodpovednosti za stíhaný priestupok. Podmienkou krajnej núdze je subsidiárnosť, teda, že nebezpečenstvo nebolo možné za daných okolností odvrátiť inak (napr. privolaním lekárskej pohotovostnej služby, dopravenie pacienta k lekárovi iným vozidlom). Aj podľa názoru odvolacieho súdu v súdenom prípade neboli zistené dôvody vylučujúce zodpovednosti za spáchaný priestupok, hoci správnym orgánom bol dostatočne zistený skutkový stav veci.
Rozsudek Nejvyššího správního soudu ČR, sp. zn. 4 As 10/2010, z 29. 7. 2010
(...) znaky přestupku jsou stanoveny zákonem, přičemž přestupek je vymezen materiálním a formálním znakem, které musí být naplněny současně.
Rozsudek Nejvyššího správního soudu ČR, sp. zn. 2 As 46/2005, z 24. 5. 2006
I. Správní orgán je povinen postavit nad vší rozumnou pochybnost najisto, že se jednání majícího znaky skutkové podstaty přestupku dopustil právě ten, kdo má být za přestupek postižen. Existuje-li rozumná pochybnost, tj. existuje-li ne zcela nepravděpodobná možnost, že uvedeného jednání se dopustil někdo jiný než obviněný z přestupku, nelze jej za přestupek postihnout (in dubio pro reo).
II. Důkazní břemeno k prokázání, že jednání majícího znaky skutkové podstaty přestupku se dopustil obviněný z přestupku, přirozeně nese správní orgán. Obviněnému z přestupku proto k tomu, aby nemohl být za přestupek postižen, postačí, aby o otázce, kdo se uvedeného jednání dopustil, vznikla rozumná pochybnost; nemusí se tedy vyviňovat, tj. prokázat, že se jednání nedopustil.
III. Pokud je jisté či vysoce pravděpodobné, že jedna z vícero konkrétních osob se jednání majícího znaky skutkové podstaty přestupku dopustila, avšak není na jisto postaveno, která z nich to byla, nelze za přestupek postihnout nikoho, třebaže pachatel přestupku se mezi uvedenými osobami zjevně nachází. V reálném světě však k takovéto eventualitě nebude docházet často, neboť většinou bude možno, třeba i na základě uceleného řetězce „nepřímých“ důkazů, zjistit, kdo konkrétně se z okruhu osob, jež připadají v úvahu, deliktního jednání dopustil, a to i tehdy, přenáší-li jedna z nich odpovědnost ze spáchání přestupku na jinou.
Rozsudek Nejvyššího správního soudu ČR, sp. zn. 5 As 104/2008, zo 14. 12. 2009
Nelze dovodit, že by k naplnění materiálního znaku skutkové podstaty přestupku došlo vždy, když je naplněn formální znak přestupku zaviněným jednáním fyzické osoby. Pokud se k okolnostem jednání, jež naplní formální znaky skutkové podstaty přestupku, přidruží takové další významné okolnosti, které vylučují, aby takovým jednáním byl porušen nebo ohrožen právem chráněný zájem společnosti, nedojde k naplnění materiálního znaku přestupku a takové jednání potom nemůže být označeno za přestupek. Okolnostmi, jež snižují nebezpečnost jednání pro chráněný zájem společnosti pod míru, která je typická pro běžně se vyskytující případy přestupků, mohou být zejména, avšak nikoliv výlučně, význam právem chráněného zájmu, který byl přestupkovým jednáním dotčen, způsob jeho provedení a jeho následky, okolnosti, za kterých byl přestupek spáchán, osoba pachatele, míra jeho zavinění a jeho pohnutka. Okolnosti, jež vylučují porušení nebo ohrožení zájmu společnosti, musí být ovšem posuzovány vždy v každém konkrétním případě (…).
Zákon o přestupcích ani jiný právní předpis nestanoví přesnou hranici rychlosti jízdy motorovým vozidlem, jejíž překročení způsobí naplnění materiálního znaku přestupku. Správní orgány jsou povinny zkoumat vždy, když rozhodují, zda určité jednání je přestupkem či nikoliv, také otázku, jestli došlo k naplnění obou znaků přestupku, tj. znaku formálního i znaku materiálního. (...) Dle argumentace krajského soudu by mohla být za bagatelní považována např. jízda mimo obec rychlostí 100 km/h na přehledném úseku za malého provozu nebo noční jízda v obci rychlostí 70 km/h v situaci, kdy by nebyli na ulici žádní chodci.“
§ 3
Na zodpovednosť za priestupok stačí zavinenie z nedbanlivosti, ak zákon výslovne neustanoví, že je potrebné úmyselné zavinenie.
Zavinenie
Súvisiace predpisy
TZ – § 15 až § 18, § 23 až § 30; zákon č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov; zákon č. 416/2004 Z. z. o Úradnom vestníku Európskej únie – § 2 ods. 1
Súvisiace ustanovenia
§ 2 ods. 1, § 3, § 5 ods. 2, § 12 ods. 1, § 14 ods. 1, § 76 ods. 1 písm. e)
Komentár k § 3
Priestupok je v ust. § 2 ods. 1 zákona o priestupkoch definovaný ako „zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v zákone, ak nejde o iný správny delikt alebo o trestný čin“.
Aby sme pri zodpovednosti za priestupok mohli bližšie zistiť, aký je vzťah medzi priestupkom a trestným činom, môžeme k tomu dospieť pomocou viacerých kritérií, ktoré sa na tieto delikty vzťahujú. Pre účely komentovaného ustanovenia sú to okrem iných kritérií predovšetkým inštitút legálneho vymedzenia týchto deliktov, ďalej podľa zavinenia a podľa príslušného orgánu, ktorý rozhoduje o uložení sankcie za spáchaný delikt.
V prípade, ak má ísť o trestný čin spáchaný fyzickou osobou, vyžaduje trestný zákon úmyselné zavinenie okrem tých prípadov, ak trestný zákon neustanovuje inak, z čoho vyplýva, že v určitých zákonom vymedzených prípadoch bude stačiť pre trestnú zodpovednosť zavinenie z nedbanlivosti. Túto skutočnosť zákonodarca premietol v ust. § 17 Trestného zákona normatívnym znením „vyžaduje úmyselné zavinenie, ak tento zákon výslovne neustanovuje, že stačí zavinenie z nedbanlivosti“.
Z uvedeného nesporne vyplýva a je vidieť, že kategória, resp. koncept inštitútu zavinenia je z hľadiska zodpovednosti za priestupok a zodpovednosti za trestný čin normatívne vyjadrená odlišne, a to opačným spôsobom. Pri priestupku bude stačiť pre naplnenie jeho subjektívnej stránky aj len zavinenie z nedbanlivosti, okrem, samozrejme, tých prípadov, keď zákonodarca v rámci konkrétnej skutkovej podstaty priestupku nebude vyžadovať úmyselné zavinenie. V rámci zodpovednosti fyzickej osoby za trestný čin vyžaduje však zákonodarca v ust. § 17 trestného zákona prioritne úmyselné zavinenie, okrem tých prípadov, keď trestný zákon neustanovuje, že stačí zavinenie z nedbanlivosti.
Aby v aplikačnej praxi mohli príslušné správne orgány vyvodiť priestupkovú zodpovednosť, nebude stačiť len samotné zavinenie, ale budú musieť byť naplnené i ďalšie zákonné predpoklady na to, aby bolo možné hovoriť o priestupkovej zodpovednosti.
Zákonné predpoklady na to, aby bolo možné hovoriť o priestupkovej zodpovednosti, a ktoré musia byť súčasne kumulatívne naplnené, sa v teórii správneho práva trestného, ale i v aplikačnej praxi ustálili a ide o tieto predpoklady:
1) zavinenie,
2) protiprávne konanie,
3) škodlivý následok a
4) príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a škodlivým následkom (tzv. kauzálny nexus).
Zavinenie ako zákonný predpoklad priestupkovej zodpovednosti:
Z analýzy ustanovenia § 2 ods. 1, kde je normatívne zakotvená definícia priestupku, vyplýva, že zavinenie predstavuje nesporne jeden z pojmových znakov priestupku. Vo všeobecnosti platí, že skutkové podstaty priestupkov sú konštruované podľa zásady, že na priestupkovú zodpovednosť je postačujúce zavinenie z nedbanlivosti, okrem prípadov, keď zákon výslovne neustanovuje, že sa vyžaduje úmyselné zavinenie, ako to vyplýva z ust. § 3 komentovaného ustanovenia.
Zavinenie nie je v priestupkovom zákone definované. Môžeme ho však v súlade s trestným právom charakterizovať ako vnútorný psychický vzťah páchateľa priestupkového deliktu vo vzťahu k protiprávnosti jeho konania, ako i k následku tohto konania.
V súvislosti so zavinením hovoríme o subjektívnej zodpovednosti, ak sa tento subjektívny prvok vyžaduje, ktorá skutočnosť musí byť vždy naplnená a preukázaná v prípade, ak pôjde o priestupkové konanie. V teórii trestného práva správneho môžeme v tejto súvislosti hovoriť aj o subjektívnej zodpovednosti.
Naopak, ak pôjde o tzv. objektívnu zodpovednosť, ktorú poznáme v konaniach pri iných správnych deliktoch, kde ide o sankčnú zodpovednosť právnickej osoby, resp. fyzickej osoby – podnikateľa, tak vtedy subjektívnu stránku správny orgán v zmysle súčasného slovenského právneho poriadku nedokazuje a táto zodpovednosť sa u týchto subjektov prezumuje, a to bez ohľadu na zavinenie. V Českej republike zákonodarca pri objektívnej zodpovednosti pripustil i liberačné dôvody a v tomto smere i v Slovenskej republike sa v súčasnosti začínajú ozývať hlasy, či by objektívna zodpovednosť, resp. zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie, nemala byť legislatívne upravená inak, pri ktorej by sa prípadne pripustila liberácia aspoň z určitých výnimočných a závažných dôvodov. Takýmito skutočnosťami sa zaoberalo ešte správne kolégium NS SR. Sme toho názoru, že nová koncepcia priestupkového zákona, o ktorej sa v súčasnosti hodne hovorí, sa už pravdepodobne dotkne týchto významných právnych otázok.
Zavinenie v rámci subjektívnej zodpovednosti sa musí v podstate vzťahovať na všetky skutočnosti, ktoré sú znakom priestupku. V dôsledku toho, že zodpovednosť za priestupok je na Slovensku vybudovaná výlučne na princípe subjektívnej zodpovednosti, zavinenie ako znak priestupku je nevyhnutné v priestupkovom konaní preukázať. S touto skutočnosťou sa musí, rovnako ako i s ďalšími náležitosťami, správny orgán vysporiadať v dôvodoch svojho administratívneho rozhodnutia v súlade s ust. § 47 ods. 3 správneho poriadku. V tejto súvislosti je žiaduce uviesť, že zaujímavým spôsobom je normatívne koncipovaný i výrok priestupkového rozhodnutia z hľadiska obsahu jeho náležitostí v ust. § 77 komentovaného zákona.
Protiprávne konanie
Pretože zavinenie je len jedným z viacerých zodpovednostných zákonných predpokladov pre uloženie sankcie, musí správny orgán nesporne v rámci priestupkového konania skúmať a zaoberať sa otázkou, či predmetné konanie je konaním protiprávnym, ktoré je ďalším zákonným predpokladom vyvodenia priestupkovej zodpovednosti.
Pod protiprávnym konaním rozumieme také konanie, ktoré je v rozpore s príslušnými právnymi predpismi a príslušnými pravidlami v nich normatívne vyjadrenými.
Protiprávnosť činu znamená, že je v rozpore s (objektívnym) právom, je porušená alebo nesplnená právna povinnosť stanovená v zákone alebo uložená na jeho základe. Protiprávnosť je obligatórnym všeobecným znakom každého trestného deliktu (lat. delictum = protiprávne
konanie) – trestného činu i priestupku. Jej nedostatok, resp. existencia niektorej z okolností vylučujúcich protiprávnosť znamená, že nedôjde vôbec ku spáchaniu deliktu.[40]
Protiprávnosť sa (podobne ako v trestnom práve) spravidla považuje za samostatný znak priestupku, stojaci vedľa znakov skutkovej podstaty priestupku a materiálneho znaku priestupku. Protiprávnosť sa líši od formálnych znakov skutkovej podstaty predovšetkým tým, že ide o znak, ktorý je spoločný všetkým deliktom a ktorým sa od seba jednotlivé druhy priestupkov neodlišujú. Vzťah medzi protiprávnosťou a materiálnym znakom (spoločenskou škodlivosťou) možno vyjadriť tak, že spoločenská škodlivosť je prvotná, existuje nezávisle od právnej úpravy a je práve dôvodom, prečo zákon čin, ktorý je spoločensky škodlivý, zakazuje a stavia pod hrozbu trestu. Nie však každé konanie, ktoré je pre spoločnosť škodlivé, je nutné považovať za trestný delikt. Na druhej strane, protiprávne konania sa vždy zdajú byť do určitej miery škodlivé pre spoločnosť, hoci nie vždy do takej miery, aby boli trestné.[41]
Skutkové podstaty jednotlivých priestupkov sú upravené na jednej strane v osobitnej časti zákona o priestupkoch v ust. § 21 – § 50 a na druhej strane vo veľkom množstve osobitných právnych predpisov, kde sú zakotvené príslušné skutkové podstaty priestupkov. Môže ísť napr. o zákon o potravinách, ale aj zákon o ochrane spotrebiteľa, vodný zákon, zákon o ochrane prírody a krajiny, zákon o ochrane ovzdušia a pod.
Pre úplnosť veci je potrebné zdôrazniť, že protiprávne konanie môže vzniknúť jednak aktívnym konaním a na strane druhej jednak opomenutím, napr. opomenutím subjektu konať určitú povinnosť, resp. jeho nečinnosťou. Konanie priestupcu považujeme za znak objektívnej stránky priestupku.
Škodlivý následok priestupku je ďalším predpokladom pri zodpovednosti za spáchaný priestupok, ktorou skutočnosťou sa musí správny orgán zaoberať. Ide o materiálny znak priestupku, pod ktorým rozumieme spoločenskú škodlivosť (skôr označovanú ako nebezpečnosť činu pre spoločnosť). V rámci zisťovania škodlivého následku počas vykonávaného dokazovania v priebehu správneho konania sa nedá vylúčiť ani taká právna situácia, keď správny orgán dôjde k záveru, že konanie páchateľa vzhľadom na skutkové a právne okolnosti prípadu, nemožno považovať za priestupok, ale že vo veci ide o iný správny delikt, príp. trestný čin, ktoré majú prioritu pred priestupkom v zmysle ust. § 2 ods. 1 ZoP. Následne vzhľadom na príslušné zistenia bude musieť priestupkový orgán zvoliť vo veci príslušný zákonný procesný postup.
Materiálny znak má predovšetkým dvojaký význam:
– umožňuje rozlíšiť priestupok od trestného činu tam, kde sú znaky oboch týchto deliktov zhodné,
– umožňuje nestíhať tzv. bagateľné delikty (tie, ktorých závažnosť je celkom nepatrná, následky sú bezvýznamné a pod.).[42]
V uvedenej súvislosti je pre účely komentovaného ustanovenia významné i ust. § 10 ods. 2 TZ, ktoré určuje podmienky, ktoré ak sú splnené, tak predmetný čin nemožno považovať za prečin. V tomto momente opúšťa platná právna úprava čisto formálne vymedzenie trestného činu a určuje tzv. materiálny korektív pre odlíšenie prečinu od iného právneho deliktu, najmä od priestupku. Podľa uvedeného ustanovenia nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nepatrná. V tomto prípade ide vlastne o kritériá – päť kritérií,
[40] PRÁŠKOVÁ H.: Nové přestupkové právo. Praha: Leges, 2017, s. 96.
[41] PRÁŠKOVÁ H.: Nové přestupkové právo. Praha: Leges, 2017, s. 97.
[42] PRÁŠKOVÁ H.: Nové přestupkové právo. Praha: Leges, 2017, s. 98.
pomocou ktorých môže orgán činný v trestnom konaní alebo súd posúdiť, aká je pri posudzovanom čine (konaní) miera jeho závažnosti.
Závažnosť činu predstavuje materiálny korektív, ktorý možno uplatniť výlučne len pri posudzovaní protiprávnych činov, ktoré vykazujú znaky prečinov. Účelom materiálneho korektívu je odlíšiť prečin od priestupku.[43]
Kauzálny nexus
Kauzálny nexus, resp. príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a škodlivým následkom priestupcovho konania je potrebné považovať za ďalší predpoklad vyvodenia zodpovednosti za priestupok, ktorý musí správny orgán skúmať a vysporiadať sa s ním. Správny orgán musí teda v danej priestupkovej veci spoľahlivo zistiť a preukázať priestupcovi, že jeho konkrétnym protiprávnym konaním došlo ku škodlivému následku. Zodpovednosť priestupcu sa môže vzťahovať len na tie následky, ktoré výlučne on sám svojím konaním zavinil, a to vzhľadom na zásadu individuálnej zodpovednosti za zavinenie.
Z rozhodovacej praxe
Rozsudok správneho kolégia NS SR, sp. zn. 2 Sžo/17/2011, z 19. 10. 2011
Orgány prejednávajúce priestupky sú povinné čo najúplnejšie zistiť podklady pre rozhodnutie, tak aby neboli žiadne dôvodné pochybnosti o prejednávanej veci, pričom pochybnosti o spáchanom skutku sa v priestupkovom konaní vykladajú v prospech obvineného. Objasniť priestupok znamená okrem iného spoľahlivo zistiť a ustáliť všetky jeho typové znaky, teda znaky skutkovej podstaty priestupku, medzi ktoré patrí aj jeho subjektívna stránka. Ako vyplýva z ustanovenia § 2 ods. 1 zákona o priestupkoch, výslovným definičným znakom priestupku je zavinenie, pričom pri priestupkoch prejednávaných v tomto konaní (priestupok proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona o priestupkoch a priestupok proti majetku § 50 ods. 1 zákona o priestupkoch) je obligatórnym znakom ich skutkovej podstaty zavinenie úmyselné.
Rozsudok správneho kolégia NS SR, sp. zn. 10Sžd/7/2012, z 26. 9. 2012
Orgány objasňujúce priestupok zisťujú, či sa stal skutok, ktorý je priestupkom a či ho spáchala určitá osoba, podozrivá zo spáchania priestupku. V tejto povinnosti je zahrnutá i povinnosť zistiť, či priestupok má všetky zákonné znaky, ktoré sú nevyhnutné pre konštatovanie, že skutok je priestupkom. V tom je teda zahrnutá i povinnosť priestupkového orgánu objasniť, z akého dôvodu je dané zavinenie konkrétnej osoby za daný skutok, ktorý je priestupkom. Nie každé konanie je priestupkom, ale len také, ktoré okrem iných znakov je zavineným konaním, pričom zavinenie v súlade s § 3 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch postačí z nedbanlivosti.
Žalobca určite nevedel, že svojím konaním môže porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom (vodiča, či vodičov vozidiel jazdiacich po hlavnej ceste a majúcich prednosť v jazde), pretože pred rozjazdom zo stojacej polohy a vjazdom do križovatky zastavil, čo potvrdil aj svedok M. S. vo svojej výpovedi z 18. apríla 2007. Zámerom tohto zastavenia bolo zo strany žalobcu nepochybne zistiť, či po hlavnej ceste neprechádzajú vozidlá, ktorým je nutné dať prednosť v súlade so zákonom. V momente, ako náhle uvážil, že môže bezpečne prejsť križovatku, začal šliapať do pedálov bicykla a prechádzal plynule križovatkou...
[43] Pozri Ivor, J., Polák, P., Záhora, J.: Trestné právo hmotné I. Všeobecná časť. 2. vydanie. Bratislava: Wolters Kluwer SR s. r. o., 2021, s. 86.
Rozsudok správneho kolégia Najvyšieho súdu SR, sp. zn. 2Sžo/55/2008, z 22. 4. 2009
Na objasnenie a sankcionovanie priestupku musia byť obligatórne naplnené a zistené všetky štyri znaky skutkovej podstaty priestupku – subjekt, subjektívna stránka, objekt, objektívna stránka (kumulatívne). V prípade, žeby čo i len jeden znak skutkovej podstaty nebol objasnený, nemožno potom hovoriť o priestupku. Ak pri niektorej časti skutkovej podstaty existujú pochybnosti o jej existencii a nebola preukázaná nado všetku pochybnosť, uplatní sa zásada in dubio pro reo (v pochybnostiach v prospech obvineného).
Rozsudok správneho kolégia Najvyšieho súdu SR, sp. zn. 3Sžo/256/2010, z 8. 2. 2011
Zavinenie je založené na intelektuálnej a vôľovej zložke. Existujú dva druhy zavinenia; úmyselné a nedbanlivostné. Rozdiel medzi úmyselným a nedbanlivostným zavinením spočíva v tom, že pri zavinení z nedbanlivosti a to pri vedomej nedbanlivosti páchateľ priestupku vie, že môže spôsobiť následok, kým pri nevedomej nedbanlivosti o tejto možnosti ani nemusí vedieť. U páchateľa, ktorý pácha priestupok z nevedomej nedbanlivosti, je zodpovednosť založená na povinnosti osoby predvídať určité skutočnosti, a preto sa od nej vyžaduje určitá miera opatrnosti. Podmienky zodpovednosti sú ustanovené kumulatívne spojením prvkov, ktoré sú rovnocenné, t.j. vedieť mal a mohol. V prejednávanej veci došlo k naplneniu všetkých štyroch znakov skutkovej podstaty priestupku, vrátane jeho subjektívnej stránky tým, že sa žalobkyňa nepostarala o to, aby z vlaku vystúpila na správnej strane.
§ 4
(1) Priestupok je spáchaný z nedbanlivosti, ak páchateľ
a) vedel, že môže svojím konaním porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom, ale bez primeraných dôvodov sa spoliehal na to, že tento záujem neporuší alebo neohrozí, alebo
b) nevedel, že svojím konaním môže porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom, hoci to vzhľadom na okolnosti a na svoje osobné pomery vedieť mal a mohol.
(2) Priestupok je spáchaný úmyselne, ak páchateľ
a) chcel svojím konaním porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom alebo
b) vedel, že svojím konaním môže porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom, a pre prípad, že ho poruší alebo ohrozí, bol s tým uzrozumený.
(3) Konaním sa rozumie aj opomenutie takého konania, na ktoré bol páchateľ vzhľadom na okolnosti a svoje osobné pomery povinný.
Súvisiace predpisy
TZ – § 15 až § 18, § 23 až § 30; zákon č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov; zákon č. 416/2004
Z. z. o Úradnom vestníku Európskej únie – § 2 ods. 1
Súvisiace ustanovenia
§ 2 ods. 1, § 3, § 5 ods. 2, § 12 ods. 1, § 14 ods.1, § 76 ods. 1 písm. e)
Komentár k § 4
Treba poznamenať, že zavinenie je založené na dvoch zložkách, a to na rozumovej, ktorú označujeme aj ako intelektuálnu, resp. vedomostnú zložku, a vôľovej zložke (chcenie).
Rozumová zložka zavinenia zahŕňa jednak vnímanie objektívnej reality zo strany páchateľa, predstavu týchto skutočností, ktoré síce páchateľ nemôže vnímať v danej situácii, ktoré však vnímal skôr, ale k nim došiel úsudkom na základe svojich znalostí a predchádzajúcich skúseností. Niektoré skutočnosti sa páchateľovi javia ako isté, niektoré skutočnosti ako možné.
Vôľová zložka zahŕňa vôľu páchateľa vyvolať svojím konaním rozhodné skutočnosti. Naplnenie vôľovej zložky predpokladá kladný vzťah k týmto skutočnostiam, buď v podobe chcenia, alebo len uzrozumenia. Pomocou vôľovej zložky sa rozlišuje úmysel a nedbanlivosť. V prípade, že páchateľ následok chcel alebo s ním bol aspoň uzrozumený, ide o úmysel, ak ho však páchateľ nechcel, pôjde o nedbanlivosť, pri ktorej však vôľová zložka chýba.
K ods. 1
Ako vyplýva z normatívnej úpravy v ods. 1, priestupok je spáchaný z vedomej nedbanlivosti, ak páchateľ vedel, že môže svojím konaním porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom, ale bez primeraných dôvodov sa spoliehal na to, že tento záujem neporuší alebo neohrozí.
V prípade, ak ide o vedomú nedbanlivosť, páchateľ mal vedomosť o možnosti porušenia alebo ohrozenia zákonom chráneného záujmu prostredníctvom svojho konania, teda o možnosti spôsobiť trestnoprávny škodlivý následok vie a uvedomuje si to. Pre absenciu vôľovej zložky však páchateľ priestupok spáchať nechcel a ani s takouto možnosťou nebol uzrozumený, pričom v dôsledku zlého vyhodnotenia situácie sa bez primeraných dôvodov spoliehal na to, že chránený záujem neporuší alebo neohrozí.
Pri vedomej nedbanlivosti otázka hodnotenia primeranosti dôvodov, na základe ktorých sa páchateľ spoliehal, že k porušeniu alebo ohrozeniu záujmu spoločnosti nedôjde, môže byť v rámci dokazovania správnym orgánom niekedy zložitá. Tieto bude žiaduce posúdiť z pohľadu, ako sa javili páchateľovi, aké boli jeho vedomosti, skúsenosti, rozumová vyspelosť, aký bol aktuálny fyzický a psychický stav páchateľa v čase spáchania skutku, bude tiež potrebné vyhodnotiť deliktuálnu minulosť obvineného z priestupku, či už z pohľadu obdobnej priestupkovej činnosti, príp. trestnej činnosti obdobnej povahy, zdravotný stav, pričom ohľad sa berie aj na vonkajšie okolnosti prípadu, nezávislé od osoby páchateľa (napr. reakcia na protiprávne konanie inej osoby).
Pri vedomej nedbanlivosti si je páchateľ vedomý možnosti spôsobenia následku, je schopný rozpoznať a hodnotiť nebezpečné okolnosti a riziko pre záujem chránený zákonom a zároveň sa spolieha, že k takému následku nedôjde, nedocení možné následky svojho konania. Primeranosť dôvodov sa posudzuje podľa subjektívnych a objektívnych hľadísk. Dôvodom nemôže byť predpoklad páchateľa, že vzniku následku bude zabránené opatrnosťou osoby, ktorej nebezpečenstvo hrozí, alebo tým, že niekto iný splní svoju povinnosť k odvráteniu takého nebezpečenstva a nemožno sa tiež spoliehať na náhodu.[44]
Zodpovednosť páchateľa za takýto priestupok v rámci vedomej nedbanlivosti má základ v tom, že páchateľ nesprávne hodnotí možnosť vzniku škodlivého následku v príčinnej súvislosti s jeho konaním, o ktorom už vedel, že je protiprávne.
Pri nevedomej nedbanlivosti o tejto možnosti spôsobenia škodlivého následku ani nevie, hoci o tom podľa okolností a svojich osobných pomerov vedieť mal a mohol.
[44] Prášková, H.: Základy odpovědnosti za správní delikty. 1. vydání. Praha: C. H. Beck, 2013, s. 307.
Nevedomá nedbanlivosť je normatívne vymedzená tak, že páchateľ nevedel, že svojím konaním môže porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom, hoci to vzhľadom na okolnosti a na svoje osobné pomery vedieť mal a mohol.
U páchateľa páchajúceho priestupok z nevedomej nedbanlivosti je zodpovednosť založená na povinnosti osoby predvídať určité skutočnosti, a preto sa od nej vyžaduje určitá miera opatrnosti. Podmienky zodpovednosti sú ustanovené kumulatívne spojením prvkov, ktoré sú rovnocenné, t. j. vedieť mal (vedomosť) a mohol (vedomosť).
Pri nevedomej nedbanlivosti sa posudzuje, či páchateľ mal povinnosť a súčasne i možnosť predvídať výsledok, a to na základe objektívnych okolností spojených so skutkom i subjektívnych dispozícií konkrétneho páchateľa. Zavinenie vo forme nevedomej nedbanlivosti nemožno vylúčiť tvrdením, že páchateľ nepoznal príslušnú právnu úpravu. Platí tradičná zásada „ignorantia legis non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje), za predpokladu, že príslušný právny predpis bol riadne vyhlásený.[45]
K ods. 2
Priestupok je spáchaný úmyselne, ak páchateľ
a) chcel svojím konaním porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom alebo
b) vedel, že svojím konaním môže porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom, a pre prípad, že ho poruší alebo ohrozí, bol s tým uzrozumený.
Zákonodarca v ods. 2 definuje spáchanie priestupku, a to formou priameho úmyslu [písm. a)] a nepriameho úmyslu [písm. b)].
Pre vyvodenie priestupkovej zodpovednosti v zmysle ust. § 3 je úplne postačujúce zavinenie z nedbanlivosti, okrem prípadov, keď priestupkový zákon výslovne normatívne ustanoví, že vyžaduje zavinenie úmyselné alebo aj nekonanie priestupcu. Táto skutočnosť musí byť však priamo premietnutá aj v príslušnej skutkovej podstate daného priestupku. A opačne, vtedy, ak skutková podstata priestupku nevyžaduje úmyselné zavinenie (ako znak priestupku), vtedy pre vyvodenie priestupkovej zodpovednosti bude postačovať aj zavinenie z nedbanlivosti.
V tejto súvislosti môžeme príkladmo poukázať napr. na niektoré priestupky proti verejnému poriadku uvedené v § 47 ZoP. Podľa ods. 1 písm. e) tohto zákona sa priestupku dopustí ten, kto „úmyselne“ zničí, poškodí, znečistí alebo neoprávnene odstráni, zamení, pozmení, zakryje alebo premiestni turistickú značku alebo iné orientačné označenie. Tiež podľa § 47 ods. 1 písm. l) tohto zákona sa priestupku proti verejnému poriadku dopustí ten, kto „úmyselne“ a aktívnym konaním zmarí účel verejne prístupného podujatia, naruší jeho priebeh a tento prestane byť riadny a pokojný, alebo k takému konaniu podnecuje.
Pre úplnosť je potrebné zdôrazniť, že i keď pre vyvodenie priestupkovej zodpovednosti bude postačujúce zavinenie vo forme nedbanlivostného konania, napriek tomu však nemožno v praxi vylúčiť ani prípady, keď k príslušnému protiprávnemu konaniu dôjde úmyselným konaním. Rozdiel medzi priamym úmyslom a nepriamym úmyslom spočíva predovšetkým v miere zavinenia a tu práve ide o kritérium, ktoré bude musieť správny orgán zohľadniť pri rozhodovaní o druhu a výmere správnej sankcie, príp. ochranného opatrenia (pozri ust. § 12 ods. 1 ZoP).
V prípadoch, či už dôjde správny orgán v rámci dokazovania v správnom konaní k záveru, že ide o úmysel priamy či nepriamy, je treba mať na pamäti, že pri oboch úmysloch musia byť prítomné obe zložky, ktoré predstavujú zavinenie, a to rozumová, ako i vôľová.
[45] Prášková, H.: Základy odpovědnosti za správní delikty. 1. vydání. Praha: C. H. Beck, 2013, s. 307.
Je potrebné zdôrazniť, že ZoP z hľadiska zodpovednosti za priestupok nerozlišuje ani to, či išlo o úmysel priamy alebo úmysel nepriamy a pre vyvodenie priestupkovej zodpovednosti stačí úmysel nepriamy. Tiež nebude v praxi rozhodujúce, či pôjde o vedomú nedbanlivosť alebo nevedomú nedbanlivosť, pretože rovnako pre vyvodenie zodpovednosti stačí, ak bude mať správny orgán preukázanú nevedomú nedbanlivosť. Z hľadiska závažnosti formy zavinenia je potrebné zdôrazniť, že úmysel je ťažšou formou zavinenia ako nedbanlivosť. Závažnejším je priamy úmysel. Naopak, vedomá nedbanlivosť spravidla nepredstavuje vyšší stupeň zavinenia ako nevedomá nedbanlivosť.[46]
Miera zavinenia, kde zaraďujeme i formu a stupeň zavinenia, sa všeobecne považuje za jedno z hľadísk pre uloženie správnej sankcie. Tieto skutočnosti vyplývajú z normatívneho znenia ust. § 12 ods. 1 priestupkového zákona, kde zákonodarca túto skutočnosť premietol normatívnym vyjadrením, že „Pri určení druhu sankcie a jej výmery sa prihliadne na závažnosť priestupku, najmä na spôsob jeho spáchania a na jeho následky, na okolnosti, za ktorých bol spáchaný, na mieru zavinenia, na pohnútky a na osobu páchateľa...“
Či dôjde k naplneniu znaku zavinenia priestupku uvedeného v zákone, (touto skutočnosťou) sa bude musieť priestupkový orgán zaoberať v správnom konaní, pretože len vykonaným dokazovaním a dôsledným vyhodnotením jednotlivých dôkazných prostriedkov môže dôjsť k záveru, či došlo alebo nedošlo k spáchaniu priestupku. Totiž je potrebné si uvedomiť, že jednotlivé znaky subjektívnej stránky priestupku sú predmetom dokazovania, ako aj všetky ďalšie znaky príslušného priestupku. Takéto dokazovanie býva v aplikačnej praxi veľmi náročné, pretože nie je jednoduché skúmať napr. správanie sa priestupcu, ktoré súvisí s jeho protiprávnym konaním, skutkové okolnosti, ktoré existovali v čase spáchania skutku, tiež aký mal páchateľ motív pre také konanie. Podľa spáchaného priestupku bude tiež potrebné skúmať i ďalšie okolnosti a v prípade, ak by tieto dôkazy boli rozporné z hľadiska zavinenia príslušného páchateľa, nemožno následne vylúčiť ani taký procesný postup priestupkového orgánu, ktorý by bol akceptovateľný a súladný so zásadou in dubio pro reo.
K dokazovaniu v súvislosti s priamym úmyslom je potrebné uviesť, že páchateľ z hľadiska vôľovej zložky chce svojím konaním porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom, a teda tým, že chcel takto konať, je nesporné, že musel mať i vedomosť o svojom nedovolenom správaní. V prípade nepriameho úmyslu zákonodarca vyjadril vôľovú zložku tým, že „páchateľ priestupku bol uzrozumený so škodlivým následkom uvedeným v zákone“.
Záujmom chráneným zákonom z hľadiska teórie trestného práva rozumieme v správnom práve trestnom záujem spoločnosti, ktorého ochrana je zabezpečená zákonným vymedzením skutkovej podstaty priestupku. Pre správne pochopenie otázky, v čom spočíva ochrana chráneného spoločenského záujmu, je potrebné zdôrazniť, že bude to nielen v prípadoch spáchania priestupku porušením chráneného záujmu, ale bude to i v prípadoch samotného ohrozenia príslušného chráneného záujmu. Veľmi výstižným sú v tomto smere vymedzené rôzne skutkové podstaty ohrozovacích priestupkových deliktov v zákonoch z oblasti životného prostredia (pozri napr. vodný zákon, zákon o ochrane ovzdušia a pod.).
V aplikačnej praxi dochádza niekedy k nesprávnym právnym úvahám a názorom v rámci kategórie ohrozovacích deliktov, keď sa páchateľ zvykne v rámci dokazovania brániť spôsobom, že pokiaľ i došlo na jednej strane k naplneniu skutkovej podstaty správneho ohrozovacieho deliktu, avšak na strane druhej nedošlo zároveň ku škodlivému následku. V podstate sa spochybňuje naplnenie materiálnej stránky správneho deliktu. Napr. v oblasti životného prostredia v prípade ohrozovacích deliktov nie je vôbec potrebné pre vznik zodpovednostného vzťahu, aby došlo aj k poškodeniu životného prostredia alebo iného zákonom chráneného záujmu.
[46] Prášková, H.: Základy odpovědnosti za správní delikty. 1. vydání. Praha: C. H. Beck, 2013, s. 308.
Preto pri tejto kategórii správnych ohrozovacích deliktov nebude zo strany správneho orgánu v rámci dokazovania vôbec potrebné skúmať, či vôbec došlo k nejakému škodlivému následku na životnom prostredí, či už vo forme škody alebo inej ujmy na zákonom chránenom záujme. Kategória ohrozovacích deliktov v oblasti životného prostredia plní predovšetkým funkciu prevencie pred vznikom škodlivého následku na životnom prostredí, ktorá skutočnosť sa prejavuje predovšetkým pri kategórii poruchových deliktov.
Pokiaľ bude správny orgán skúmať zákonné predpoklady na to, aby bolo možné hovoriť o priestupkovej zodpovednosti, bude potrebné si tiež ustáliť, či v danom prípade ide o kategóriu poruchových alebo ohrozovacích deliktov.
K ods. 3
Konaním sa v zmysle komentovaného ustanovenia rozumie aj opomenutie takého konania, na ktoré bol páchateľ vzhľadom na okolnosti a svoje osobné pomery povinný.
Ako vyplýva z normatívneho znenia ods. 3 komentovaného ustanovenia, príslušné konanie môžeme aj z hľadiska poznatkov aplikačnej praxe, ale i výkladom zákona vidieť jednak ako aktívne konanie (určitá komisívna činnosť), ale aj opomenutie niečo konať (omisívny delikt), resp. zdržanie sa určitého konania. Uvedené platí za zákonného predpokladu, že páchateľ bol vzhľadom na okolnosti a svoje osobné pomery povinný niečo príslušné vykonať.
Pre komplexnosť veci je potrebné zdôrazniť, že príslušné opomenutie daného konania bude v danom prípade súvisieť s páchateľovou povinnosťou. Pokiaľ však páchateľ svoju príslušnú povinnosť nevykoná, opomenie túto svoju povinnosť, čím naplní príslušnú skutkovú podstatu priestupku.
Veľmi vhodným príkladom, keď dochádza k naplneniu skutkovej podstaty priestupku opomenutím konania, je priestupok uvedený v ust. § 21 ods. 1 písm. i) ZoP. V zmysle tejto skutkovej podstaty priestupku sa dopustí priestupku ten subjekt, ktorý neoprávnene drží licenciu, povolenie, preukaz, osvedčenie, pečiatku alebo iný doklad o oprávnení, ktoré zaniklo, hoci má zákonnú povinnosť takýto doklad a pečiatku vrátiť orgánu, ktorý ich vydal. Ak príslušný občan pri skončení pracovného pomeru, príp. štátnozamestnaneckého pomeru nevráti svojmu zamestnávateľovi a tieto listiny bude naďalej neoprávnene držať, dopustí sa priestupku, a to opomenutím príslušného konania.
V súvislosti s ods. 3 tohto ustanovenia je významný ústavný článok 13 ods. 1 Ústavy SR, z ktorého vyplýva, že príslušné povinnosti možno ukladať len:
a) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd,
b) medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo
c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.
Z rozhodovacej praxe
Rozsudok správneho kolégia NS SR, sp. zn. 10 Sžd/6/2012, z 26. 9. 2012
Podľa § 60 ods. 2 ZP o úkonoch uvedených v odseku 1 napíše orgán oprávnený objasňovať priestupky (§ 58 ods. 3) záznam alebo ich výsledok zapíše do správy o výsledku objasňovania priestupku. Podľa § 60 ods. 4 ZP správa o výsledku objasňovania priestupku podľa odseku 3 písm. d/ obsahuje a/ označenie orgánu, ktorý vykonával objasňovanie, b/ stručné a výstižné popísanie skutkového stavu s uvedením, o aký priestupok ide, c/ osobné údaje podozrivého z priestupku, poškodeného a prípadných svedkov spolu so stručným obsahom ich výpove-
de. Podľa ods. 5 tohto ustanovenia – k správe o výsledku objasňovania priestupku podľa odseku 4 sa pripoja všetky dôkazy, ktoré sa získali počas objasňovania priestupku. Preskúmaním predloženého spisového materiálu Najvyšší súd SR, ako súd odvolací, zistil, že správne orgány – Okresný aj Krajský dopravný inšpektorát – aplikovali nesprávne najmä ustanovenia zákona o priestupkoch v znení neskorších predpisov na vzniknutú situáciu. Krajský súd v Prešove vydal správne a zákonné rozhodnutie. Predovšetkým je potrebné stotožniť sa so záverom krajského súdu o tom, že prvotné úkony, najmä správa o výsledku objasňovania (ďalej iba správa) nezodpovedá záznamom hliadky PZ spísanej 8. augusta 2009 a tá následne nezodpovedá v detailoch záznamom o podanom vysvetlení oboch členov hliadky z 15. februára 2010. Vychádzajúc striktne z ustanovení § 60 ods. 4 a 5 ZP, správa v prerokúvanej veci neobsahuje stručný popis skutku tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným, ako k tomu nakoniec došlo i v prvostupňovom i v odvolacom konaní správneho orgánu. Slová zákonodarcu „stručné a výstižné popísanie skutkového stavu s uvedením, o aký priestupok ide“, nie je možné zamieňať s povrchným a sotva zachytávajúcim popisom skutku ako v danom prípade. Skutok musí byť vždy popísaný aspoň tak, že z neho je zrejmé konanie, či opomenutie páchateľa ako aj zakročujúceho orgánu, ak je to nevyhnutné – v danom prípade aspoň náznak, že po nadobudnutí podozrenia hliadky, že vodič jazdí pod vplyvom návykových látok (alkoholu) ho hliadka prenasledovala a po jeho dostihnutí skontrolovala a s akým záverom. V popise skutku musí byť uvedený čas a miesto jeho páchania s prípadnými následkami konania...
Uznesenie trestného kolégia NS SR, sp. zn. 4 Tdo/49/2012, z 19. 3. 2019
Najvyšší súd pripomína, že preukazovanie subjektívnej stránky trestného činu, hlavne však preukazovanie zavinenia, je v praxi veľmi zložité. Zavinenie ako psychický vzťah páchateľa k určitým skutočnostiam, ktoré zakladajú trestný čin, spočíva na zložke poznania a zložke vôle. Tento vnútorný vzťah odohrávajúci sa v psychike páchateľa je pritom navonok poznateľný len tým, že buď verbálnu informáciu o ňom poskytne sám páchateľ, najčastejšie vo svojej výpovedi alebo tým, že sa prejaví v správaní páchateľa.
V odbornej trestnoprávnej literatúre i v judikatórnej praxi bol opakovane vyslovený názor, že úmysel páchateľa nemožno v žiadnom prípade len predpokladať, ale je nutné ho na základe zistených okolností preukázať. Záver o úmysle, ak v tejto otázke chýba priznanie páchateľa, možno urobiť aj z objektívnych skutočností, napr. z povahy činu, spôsobu jeho vykonania alebo z iných okolností objektívnej povahy. Úsudok o zavinení možno vyvodiť aj zo zistených okolností subjektívnej povahy, napr. z pohnútky alebo motívu činu. Tieto všetky okolnosti je však potrebné hodnotiť v ich vzájomných súvislostiach. Nemožno prikladať zásadný význam len na niektoré z nich a ostatné pominúť, alebo ich do hodnotenia zahrnúť len okrajovo či izolovane a pod. V posudzovanej veci krajský súd správne dospel k záveru, že text použitý obvineným Mgr. T. W. v letákoch jeho predvolebnej kampane nie je spôsobilý naplniť objektívnu stránku skutkovej podstaty prečinu hanobenia národa, rasy a presvedčenia podľa § 423 ods. 1 písm. a/ Tr. zák., pričom zároveň nedošlo ani k naplneniu subjektívnej stránky tohto prečinu, nakoľko obvinenému nebol bez akýchkoľvek pochybností preukázaný úmysel hanobiť verejne etnickú skupinu Rómov, k čomu dovolací súd dodáva, že rovnako nebol obvinenému preukázaný ani úmysel hanobiť verejne jednotlivca alebo skupinu osôb pre ich príslušnosť k tejto etnickej skupine (§ 423 ods. 1 písm. b/ Tr. zák.).
Rozsudok správneho kolégia NS SR, sp. zn. 10 Sžd/7/2012, z 26. 9. 2012
Pre prekročenie rýchlosti vodičom Ing. R. Š. však došlo k nehode vo fáze, kedy žalobca už opúšťal križovatku (a Ing. R. Š. nevyužil ani možnosť vyhnúť sa cyklistovi prechodom do susedného ľavého jazdného pruhu, v ktorom sa s najväčšou pravdepodobnosťou podľa prvotnej výpovede vodiča Ing. R. Š. žiadne vozidlo nenachádzalo, kde mu maximálne hrozila kolízia s vozidlom a materiálna škoda, avšak nie ťažká ujma na zdraví, či usmrtenie človeka) a nemohol predpokla-
dať, ani z nijakých okolností vedieť, že vozidlo Ing. R. Š. bude mať ešte v čase nárazu do žalobcu vyššiu než dovolenú rýchlosť po dlhšom brzdení. Žalobca teda ani nemusel predpokladať, že by pre neprimeranú rýchlosť vozidla vedeného Ing. R. Š. mohlo dôjsť k rozvinutiu nehodového deja a jeho následkov tak, ako k tomu nakoniec došlo. Ak by žalobca nedal prednosť v jazde vozidlu, ktoré by do neho narazilo pre krátku vzdialenosť, a ktoré nedokázal jeho vodič zabrzdiť, hoci by jazdil dovolenou rýchlosťou, bolo by možné jednoznačne tvrdiť, že žalobca spôsobil (zavinil) dopravnú nehodu a tým i sebe zranenie, pretože vedel, že ak na takú vzdialenosť vojde pred vozidlo, toto nebude môcť pred ním zabrzdiť. V danom prípade tomu tak ale nebolo. Vzhľadom na to, že k nehode došlo pre nedodržanie dovolenej rýchlosti vodičom Ing. R. Š., nebolo možné spravodlivo od žalobcu očakávať, že pri prechádzaní križovatkou bude počítať s takýmto faktorom a tomu prispôsobí rýchlosť svojho prechádzania cez križovatku.
Možno preto uzatvoriť, že od nikoho nemožno spravodlivo požadovať, aby plnenie svojich povinností uložených zákonom prispôsobil predpokladu, že iní svoje povinnosti neplnia. V podobných, ako v prerokúvanom prípade, by to viedlo k stavu, v ktorom by sa žiaden z účastníkov cestnej premávky (chodec, cyklista, vodič) nachádzajúcich sa na vedľajšej komunikácii (z obavy o zdravie, život, či sankčný postih) neodvážil prejsť cez hlavnú cestu, predpokladajúc, že každú chvíľu môže prejsť po nej iný účastník nedodržiavajúci napríklad rýchlosť jazdy a dôjde k dopravnej nehode, pričom chránený bude len preto, že jazdil po ceste s právom prednosti bez toho, aby aj on musel rešpektovať pravidlá cestnej premávky. O tom, že žalobca nemohol nehodu zaviniť svedčí i to, že k plynulému prejdeniu hlavnej cesty šírky 14,2 metra mu chýbalo v čase zrážky s automobilom 1,8 metra a rýchlosť vozidla, ktoré do neho narazilo, bola po najmenej dvojsekundovom brzdení i v čase nárazu vyššia než dovolená – 57,25 až 61,32 km/hod. Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, nezistil zavinenie, a to ani z nevedomej nedbanlivosti na strane žalobcu.
Rozsudok správneho kolégia NS SR, sp. zn. 10 Sžd/38/2011, zo 7. 12. 2011
Záver správnych orgánov i krajského súdu o tom, že ak si priestupca nepamätal, ako dlho a aký tovar vykladal z vozidla, je to možné pričítať v jeho neprospech, je nesprávny. V priestupkovom konaní, v súlade s už odcitovaným pojmom priestupku, nie je úlohou priestupcu vyviniť sa, ale je úlohou orgánov objasňujúcich priestupok bez akýchkoľvek pochybností preukázať, že skutok sa stal, je zavineným priestupkom, spáchala ho konkrétna osoba, ktorá nie je vyňatá z pôsobnosti orgánov objasňujúcich priestupok a priestupok – jeho spáchanie - mu preukázať. Ani priznanie priestupcu nemôže byť dostatočným podkladom pre uznanie viny za priestupok, ak nekorešponduje s inými vykonanými dôkazmi alebo sám o sebe nedáva istotu o spáchaní priestupku, resp. o osobe priestupcu.
§ 5
Vek a nepríčetnosť
(1) Za priestupok nie je zodpovedný ten, kto v čase jeho spáchania nedovŕšil štrnásty rok svojho veku.
(2) Za priestupok nie je zodpovedný ten, kto pre duševnú poruchu v čase jeho spáchania nemohol rozpoznať, že ide o porušenie alebo ohrozenie záujmu chráneného zákonom, alebo nemohol ovládať svoje konanie. Zodpovednosti sa však nezbavuje ten, kto sa do stavu nepríčetnosti priviedol, hoci len z nedbanlivosti, požitím alkoholu alebo užitím inej návykovej látky.1)
Súvisiace predpisy
TZ – § 22, § 23, § 130 ods. 5, § 136; SpP – § 27
Súvisiace ustanovenia
§ 2 ods. 2, § 17, § 19, § 60 ods. 1 písm. a), § 60 ods. 3 písm. a) a e), § 66 ods. 1 písm. b), § 76 ods. 1 písm. e), § 87 ods. 2
Komentár k § 5
V súvislosti s normatívnym znením ust. § 5 je potrebné zdôrazniť, že v doterajšej právnej úprave v oblasti priestupkového práva nebol v slovenských právnych predpisoch legislatívnym spôsobom upravený pojem „páchateľ priestupku“, a to či už v zákone o priestupkoch, ako ani v osobitných právnych predpisoch upravujúcich tento typ správnych deliktov. Zákonodarca zadefinoval osobu páchateľa priestupku v ods. 1 nového ustanovenia § 5a účinného od 1. 2. 2025, a to spôsobom, že „Páchateľ priestupku je ten, kto priestupok spáchal sám.“ Teda z normatívneho vyjadrenia odseku 1 vyplýva, že zákonodarca sa snaží odlíšiť legislatívne tie skutkové a právne situácie, keď bude páchateľ protiprávne konať a spácha priestupok výslovne sám. Priestupkový zákon pozná však aj inštitút spolupáchateľstva v súvislosti s novým ust. § 5b účinným tiež od 1. 2. 2025, v zmysle ktorého sa legislatívne upravilo protiprávne priestupkové konanie, ktorého sa dopustili spoločným konaním dvaja alebo viacerí páchatelia (spolupáchateľstvo), pričom každý z nich zodpovedá, ako keby priestupok spáchal sám.
V ust. § 12 ods. 1 zákonodarca hovorí, že pri určení druhu sankcie a jej výmery sa prihliadne okrem iných skutočností aj na osobu páchateľa. Obdobnú skutočnosť vidíme rovnako i u iných správnych deliktov, ktoré tiež nie sú normatívnym spôsobom definované.
Pri deliktuálnej priestupkovej spôsobilosti môže byť páchateľom výlučne iba fyzická osoba. Právnická osoba teda nemôže byť priestupkovo v žiadnom prípade zodpovednou. Fyzická osoba musí v dobe spáchania priestupku dosiahnuť štrnásty rok veku a zároveň musí byť príčetnou. Tieto dve okolnosti, ktorými sú nedostatok veku páchateľa a nepríčetnosť páchateľa, vylučujú zodpovednosť páchateľa za spáchaný priestupkový delikt. V prípade, ak dôjde k naplneniu čo i len jednej z týchto okolností v čase spáchania priestupkového deliktu, nemožno vo vzťahu k takémuto páchateľovi vyvodiť priestupkovú zodpovednosť a za takejto skutkovej a právnej situácie správny orgán nemôže páchateľovi uložiť administratívnu sankciu.
V prípade, ak by v aplikačnej praxi došlo k takémuto prípadu, nemôže správny orgán ani len začať priestupkové konanie voči páchateľovi. V takomto prípade musí predmetnú priestupkovú vec orgán objasňujúci priestupok (§ 58 ods. 3) odložiť v zmysle ust. § 60 ods. 3 písm. a) v spojení s písm. e) ZoP (záznamom), ak pôjde o tam zákonom predvídanú situáciu s tým, že oznámi zákonnému zástupcovi, fyzickej osobe, ktorá sa osobne stará o maloletého na základe rozhodnutia podľa osobitných predpisov, alebo zariadeniu, v ktorom je maloletý umiestnený na základe rozhodnutia súdu podľa osobitných predpisov, a orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately spáchanie priestupku maloletým.
Správny orgán tiež predmetnú vec odloží bez toho, aby začal konanie, ak tieto skutočnosti vyjdú najavo pred začatím konania, a to procesným postupom v zmysle ust. § 66 ods. 1 písm. b) ZoP. V prípade, ak by tieto skutočnosti vyšli najavo až v priebehu konania, musel by priestupkový orgán v zmysle ust. § 76 ods. 1 písm. e) konanie vo veci zastaviť.
