DEVIATA HLAVA – SPOLOČNÉ, PRECHODNÉ A ZÁVEREČNÉ USTANOVENIA
§ 63 Osobné údaje o obvinenom a odoberanie identifikačných znakov
§ 64 Predbežná väzba, vydávacia väzba a väzba na zabezpečenie
68b Prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. januára 2023
redakcie: výňatky z rozhodnutí súdov neprešli jazykovou úpravou.
Úvod
Inštitút väzby v trestnom konaní je právny mechanizmus (zaisťovací prostriedok na zaistenie osoby na účely trestného konania), ktorý umožňuje trestnému súdu rozhodnúť o vzatí obvineného do väzby na základe návrhu prokurátora, aby sa tým zabezpečil plynulý priebeh trestného konania a mohol sa dosiahnuť jeho účel.
V podmienkach Slovenskej republiky (a tiež v mnohých ďalších právnych systémoch) platí, že väzba by mala byť výnimočným opatrením a nie bežnou praxou. Zjednodušene by sa dalo povedať, že osoba obvineného môže byť vzatá do väzby iba v prípade, ak nie je možné dosiahnuť účel trestného konania inými prostriedkami – prostriedkami nahradenia väzby, ako je záruka, sľub, dohľad alebo peňažná záruka.
Treba si uvedomiť, že hoci väzba o. i. znamená výrazný zásah do osobnej slobody obvineného porovnateľný s odňatím slobody pri treste odňatia slobody bez podmienečného odkladu, nemá sankčný charakter. Väzbu nemožno zamieňať s trestom odňatia slobody bez možnosti podmienečného odkladu takéhoto trestu. Osoba, ktorej bolo formálne vznesené obvinenie, čo je jedna z podmienok na jej vzatie do väzby, je aj napriek tomuto trestnému obvineniu z hľadiska zásady prezumpcie neviny stále nevinná, pretože o jej trestnej veci sa ešte nerozhodlo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím. Najmä z tohto dôvodu by preto väzba mala byť výnimočným opatrením, krajným zaisťovacím prostriedkom, bez ktorého použitia by nebolo možné dosiahnuť účel trestného konania – prostriedkom ultima ratio.
Väzba má preto predovšetkým zaisťovací, resp. zabezpečovací charakter. Väzba je zaisťovací prostriedok slúžiaci na to, aby sa napríklad zabránilo úteku obvineného, ovplyvňovaniu svedkov alebo páchaniu ďalšej trestnej činnosti. Väzba nemá sankčný charakter, skôr charakter zabezpečovací, ochranný a preventívny. Slúži totiž na zabezpečenie prítomnosti obvineného na trestnom konaní, aby sa konanie mohlo riadne vykonať (ak napríklad existuje riziko, že obvinený by mohol ujsť alebo sa vyhnúť spravodlivosti, väzba má za úlohu tento problém odstrániť), taktiež slúži na elimináciu rizika, že by obvinený svojím konaním pôsobil na priebeh trestného konania, konkrétne na svedkov, znalcov alebo spoluobvinených alebo že by inak maril priebeh trestného konania (čím sa o. i. zabezpečuje ochrana spravodlivosti a integrita vyšetrovania) a napokon väzba slúži aj na to, aby sa obvinenému zabránilo spáchať ďalšie trestné činy – pokračovať v trestnej činnosti či dokonať trestný čin, na ktorý sa pripravoval alebo ktorým hrozil, čím sa nielenže zabezpečuje ochrana potenciálne dotknutej osoby, ale aj ochrana verejného poriadku, verejného zdravia, bezpečnosti atď.
Treba zdôrazniť, že väzba musí byť výnimočným opatrením a nie je považovaná za trest. K jej uloženiu môže dôjsť len na základe rozhodnutia súdu, pričom súd musí vždy vyhodnotiť, či neexistujú miernejšie alternatívy, ako je napríklad dohľad nad obvineným, záruky alebo iné opatrenia, ktoré by umožnili pokračovanie v konaní bez nutnosti väzby.
Väzba je vnímaná aj ako „nutné zlo“ v trestnom konaní, pretože sa týka osoby, ktorá je z formálneho hľadiska nevinná, a najmä preto, že predstavuje závažný zásah do jedného zo základných práv a slobôd, predovšetkým do osobnej slobody. Z tohto dôvodu sa na väzbu vzťahuje aj medzinárodná, európska a ústavná úprava.
Osobnú slobodu a zároveň zákonné zásahy do nej upravuje napríklad Všeobecná deklarácia ľudských práv (bližšie pozri čl. 5, 9, 10 a 11) či Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (bližšie pozri čl. 7, 9 a 10); na európskej úrovni je to predovšetkým Charta základných
práv Európskej únie (čl. 4 a čl. 48 až 50) a Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“).
Na túto európsku a ústavnú úpravu nadväzuje aj trestno-procesná úprava. Podľa § 71 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku (ďalej len „Trestný poriadok“ alebo „TP“) v podmienkach Slovenskej republiky existujú tri rôzne druhy väzby – úteková, kolúzna a preventívna. O útekovú väzbu ide vtedy, ak existuje dôvodná obava, že obvinený ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest, o kolúznu väzbu ide vtedy, ak existuje dôvodná obava, že obvinený bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, a napokon o preventívnu väzbu ide vtedy, ak hrozí dôvodná obava, že obvinený bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.
Okrem toho Trestný poriadok stanovuje aj ďalšie podmienky väzby. Podľa § 71 ods. 1 TP obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, (i) ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a (ii) ak vzhľadom na osobu obvineného, povahu alebo závažnosť trestného činu, pre ktorý je trestne stíhaný, nie je v čase rozhodovania o väzbe možné väzbu nahradiť podľa § 80 alebo § 81.
To znamená, že okrem formálnych dôvodov väzby sudca, ktorý rozhoduje o väzbe v konkrétnej trestnej veci (v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie, v konaní pred súdom predseda senátu alebo samosudca), musí brať do úvahy a takpovediac vyhodnotiť aj skutočnosti, ktoré sú zistené v danom štádiu trestného konania, t. j. povahu trestného obvinenia. Tie totiž musia nasvedčovať tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, že sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený. Dalo by sa povedať, že pri rozhodovaní o vzatí obvineného do väzby sa vyžaduje vyšší, resp. porovnateľný stupeň pravdepodobnosti, že osoba obvineného je skutočným páchateľom trestného činu, z ktorého je obvinená, no tento stupeň pravdepodobnosti nemusí dosahovať mieru praktickej istoty, ktorá sa vyžaduje na vydanie odsudzujúceho rozhodnutia v zmysle zásady zistenia skutkového stavu bez dôvodných pochybností.
Okrem dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 TP zákon upravuje aj väzbu v prípade trestných činov terorizmu a tzv. opakovanú väzbu. Podľa § 71 ods. 2 TP obvinený môže byť vzatý do väzby aj vtedy, ak je trestne stíhaný pre trestné činy terorizmu, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu a sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený, a ak vzhľadom na osobu obvineného, povahu alebo závažnosť trestného činu, pre ktorý je trestne stíhaný, nie je v čase rozhodovania o väzbe možné väzbu nahradiť podľa § 80 alebo § 81.
Okrem toho je dôležité si uvedomiť, že väzba by mala trvať len tak dlho, ako je nevyhnutné (nevyhnutný čas), keďže predstavuje výrazné obmedzenie osobnej slobody formálne nevinnej osoby (§ 76 ods. 1 TP). Trestný poriadok stanovuje základnú lehotu väzby, ktorá je sedem mesiacov (§ 76 ods. 2 TP), a zákonné lehoty väzby v závislosti od druhu väzby a závažnosti trestného činu.
Podľa § 76 ods. 6 TP celková lehota väzby v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť
a) dvanásť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin,
b) tridsaťšesť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin,
c) štyridsaťosem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin.
k zákonu č. 221/2006 Z. z.
Podľa § 76 ods. 7 TP z lehoty uvedenej v odseku 6 pripadá na prípravné konanie najviac
a) sedem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin,
b) devätnásť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin,
c) dvadsaťpäť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin.
Istú modifikáciu zákonných lehôt väzby predstavuje príslušná trestno-procesná úprava lehôt pri kolúznej väzbe (pozri § 76 ods. 8 až 10 TP).
V právnom styku s cudzinou sa uplatňuje ešte tzv. predbežná väzba a vydávacia väzba, do ktorých možno vziať osobu, ktorá má byť vydaná do cudziny (pozri § 505 a § 506 a nasl. TP).
Na túto trestno-procesnú úpravu väzby v trestnom konaní nadväzuje osobitná právna úprava výkonu väzby, ktorú predstavuje zákon č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby (ďalej len „zákon o výkone väzby“), ktorý o. i. stanovuje spôsob výkonu väzby, práva a povinnosti obvineného vo výkone väzby a dozor a kontrolu nad výkonom väzby (bližšie pozri komentár k § 1), aj niektoré ďalšie európske právne predpisy.
K nim patrí predovšetkým smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/800 z 11. mája 2016 o procesných zárukách pre deti, ktoré sú podozrivými alebo obvinenými osobami v trestnom konaní (Ú. v. EÚ L 132, 21. 5. 2016), aj niektoré ďalšie právne predpisy. Pokiaľ ide o cit. smernicu, tá bola do slovenského právneho poriadku transponovaná zákonom o výkone väzby. Ako vyplýva zo samotného názvu, týka sa predovšetkým mladistvých obvinených, ich procesných práv a väzobných štandardov, ktoré majú členské štáty dodržiavať v konaniach proti mladistvým obvineným.[2] V zmysle cit. smernice ide predovšetkým o tieto práva: právo na informácie (čl. 4), právo dieťaťa na to, aby bol nositeľ rodičovských práv a povinností informovaný (čl. 5), právo na pomoc obhajcu (čl. 6), právo na individuálne posúdenie (čl. 7), právo na lekársku prehliadku (čl. 8), audiovizuálny záznam výsluchu (čl. 9), právo na obmedzenie pozbavenia osobnej slobody na čo najkratšiu dobu (čl. 10), alternatívne opatrenia (čl. 11), právo na osobitné zaobchádzanie v prípade pozbavenia osobnej slobody (čl. 12), včasné a starostlivé riešenie prípadov (čl. 13), právo na ochranu súkromia (čl. 14), právo dieťaťa byť sprevádzané nositeľom rodičovských práv a povinností počas konania (čl. 15), právo detí osobne a v plnej miere sa zúčastniť na súdnom konaní vo vlastnej veci (čl. 16), právo na právnu pomoc (čl. 18), právo na opravné prostriedky (čl. 19).
Ďalej možno spomenúť aj rámcové rozhodnutie Rady z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi (2002/584/SVV). Tento právny predpis sa týka európskeho zatykača a pravidiel jeho vykonávania v rámci EÚ a aj keď sa primárne zameriava na zatykače a vydanie obvinených medzi členskými štátmi, zahrnuje aj pravidlá, ktoré upravujú väzbu v prípade zadržania osôb na základe európskeho zatykača.
[1]
[2] Smernica 2016/800 používa pojem „dieťa“, ktoré definuje ako osobu mladšiu ako 18 rokov (čl. 3 bod 1), no zároveň nestanovuje dolnú vekovú hranicu pre trestnú zodpovednosť takejto osoby. V čl. 2 ods. 5 naopak, stanovuje, že sa nedotýka vnútroštátnych pravidiel určujúcich vek trestnej zodpovednosti.
Zákon č. 221/2006 Z. z. z 15. marca 2006
o výkone väzby
(v znení č. 127/2008 Z. z., 498/2008 Z. z., 549/2011 Z. z., 371/2013 Z. z., 78/2015 Z. z., 444/2015 Z. z., 125/2016 Z. z., 339/2022 Z. z.)
Národná rada Slovenskej republiky sa uzniesla na tomto zákone:
PRVÁ HLAVA
ZÁKLADNÉ USTANOVENIA
§ 1
Predmet zákona
Tento zákon ustanovuje spôsob výkonu väzby, práva a povinnosti obvineného vo výkone väzby (ďalej len „obvinený“) a dozor a kontrolu nad výkonom väzby. Ak z povahy veci nevyplýva niečo iné, rozumie sa obvineným aj obžalovaný.
Súvisiace ustanovenia
§ 1, § 2, § 2a, §3, § 4, § 5, § 6, § 7, § 8, § 9, § 10, § 11, § 12, § 13, § 14, § 15, § 16, § 16a, § 17, § 18, § 19, § 20, § 20a, § 21, § 22, § 23, § 24, § 25, § 26, § 27, § 28, § 29, § 30, § 30, § 31
Súvisiace právne predpisy
Ústava SR č. 460/1992 Zb., Dohovor, TP, TZ, zákon č. 365/2004 Z. z., zákon č. 475/2005 Z. z., zákon č. 4/2001 Z. z., zákon č. 171/1993. Z. z
Komentár k § 1
V zmysle komentovaného ustanovenia má byť výkon väzby realizovaný v súlade s príslušnými právnymi normami, ktoré majú na jednej strane zaručiť spravodlivé trestné konanie, ochranu poškodeného a spoločnosti, no na strane druhej aj ochranu práv obvineného. Obvinený, ktorý je stíhaný väzobne a ktorý je umiestnený v ústave na výkon väzby, disponuje určitými právami a vzťahujú sa na neho určité povinnosti, ktoré je oprávnený realizovať, resp. povinný plniť v zmysle zákona.
Práva a povinnosti obvinených vo výkone väzby sú upravené v druhom oddiele druhej hlavy komentovaného zákona.
Komentovaný zákon upravuje aj dozor a kontrolu nad výkonom väzby. Týka sa to predovšetkým dodržiavania, rešpektovania a možnosti realizácie príslušných práv, ktorými disponujú osoby obvinených umiestnené v ústavoch na výkon väzby, a v širšom kontexte aj ľudsko-právnych (európskych a ústavných) štandardov, ktoré vyplývajú z príslušných právnych predpisov a judikatúry, aj plnenia povinností, ktoré sa na tieto osoby vzťahujú v zmysle príslušných ustanovení komentovaného zákona.
K dozoru a kontrole nad výkonom väzby bližšie pozri komentár k siedmej hlave komentovaného zákona (§ 59 a § 60).
Obdobne ako Trestný poriadok v § 10 ods. 11, aj komentovaný zákon v § 1 stanovuje, že obvineným sa rozumie aj obžalovaný, ak z povahy veci nevyplýva niečo iné.
Obvineným sa nazýva osoba, proti ktorej sa vedie trestné konanie po vznesení obvinenia (po vydaní uznesenia o vznesení obvinenia) podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku. To znamená, že na to, aby sa osoba, proti ktorej sa vedie trestné konanie, dostala do procesného postavenia obvineného, sa vyžaduje, aby o tom orgán činný v trestnom konaní formálne (uznesením) rozhodol.
Tento úkon je pre viaceré subjekty trestného konania (predovšetkým pre orgány činné v trestnom konaní, trestné súdy, ale aj osoby obvinených) významný z toho dôvodu, že im vznikajú príslušné práva a povinnosti v rámci ich trestno-procesných vzťahov. Obvinený, tým, že nadobúda procesné postavenie obvineného, môže realizovať všetky práva, ktoré mu Trestný poriadok priznáva, vrátane práva na obhajobu, no na druhej strane je povinný splniť si tie povinnosti, resp. podrobiť sa tým obmedzeniam, ktoré mu Trestný poriadok ukladá. Iba osoba, ktorej bolo formálne vznesené obvinenie, môže byť o. i. vzatá do väzby (slovenský právny poriadok neumožňuje, aby mohol byť vzatý do väzby aj podozrivý) či zatknutá.
Trestný poriadok upravuje konkrétne zákonné podmienky, ktoré musia byť splnené na to, aby mohlo byť podozrivému vznesené obvinenie; príslušná trestno-procesná úprava pritom vychádza zo zásady stíhania len zo zákonných dôvodov a zákonným spôsobom, v zmysle ktorej je dôvodom na trestné stíhanie konkrétnej osoby (obvineného) dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu (k tomu pozri § 206 TP).
Podľa § 10 ods. 12 TP po nariadení hlavného pojednávania sa obvinený označuje ako obžalovaný. Hlavné pojednávanie nariaďuje predseda senátu (pozri § 247 a § 248 TP).
Judikatúra
Najvyšší súd SR, sp. zn. 4 Tdo 26/2016
Vznesenie obvinenia je najdôležitejším procesným úkonom prípravného konania, od ktorého sa odvíja ďalší procesný postup vo veci predovšetkým s ohľadom na zásahy do osobnej slobody obvineného. Na rozdiel od začatia trestného stíhania sa pri vznesení obvinenia vyžaduje záver, že trestný čin spáchala určitá osoba, pričom tento záver musí byť dostatočne odôvodnený a musia mu predchádzať konkrétnejšie a presvedčivejšie zistenia než tie, ktoré sú potrebné na začatie trestného stíhania.
Najvyšší súd SR, sp. zn. 2 Tost 2/2011
Prezumpcia neviny nie je právnou prekážkou obmedzenia osobnej slobody osoby obvinenej zo spáchania trestného činu, a preto s poukazom na ňu nie je možné domáhať sa prepustenia z väzby na slobodu. Vznesenie obvinenia na rozdiel od odsudzujúceho rozsudku predstavuje vyšší stupeň pravdepodobnosti, že určitá osoba mala spáchať konkrétny trestný čin, pričom jednoznačný a nepochybný záver o spáchaní trestného činu sa vyžaduje až pre rozhodnutie vo veci rozsudkom, jedine ktorým aj s prihliadnutím na ústavnú úpravu je možné rozhodnúť o vine. Z hľadiska materiálneho okrem existencie dôvodnej obavy zo vzniku niektorého z následkov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a/ až c/ Tr. por. je väzby odôvodnená len vtedy, ak zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie bol spáchaný, má znaky trestného činu a sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený. Všetky uvedené podmienky v ich kumulatívnej podobe, sú v posudzovanej veci splnené.
R 19/2016
Účelom a zmyslom procesného inštitútu začatia trestného stíhania vo veci podľa § 199 ods. 1 Tr. por. je, aby orgány prípravného konania (§ 10 ods. 1 Tr. por.) mohli vykonávať procesne použiteľné úkony podľa Trestného poriadku smerujúce k zisteniu páchateľa trestného činu a ku vzneseniu obvinenia konkrétnej osobe hneď, ako to odôvodňuje dôkazná situácia. Je neprípustné viesť trestné stíhanie len „vo veci“ pri splnení podmienok (aj) § 206 ods. 1 Trestného poriadku, teda so zjavným a jednoznačne špecifikovaným a nezameniteľne známym páchateľom, eventuálne tiež označeným v uznesení o začatí trestného stíhania menom, priezviskom, prípadne aj adresou bydliska, bez toho, aby zároveň bolo vznesené aj obvinenie tejto osobe. Nerešpektovanie uvedeného postupu reálne znamená, že podozrivý síce je materiálne obvinený, ale formálne nie, čím sa tejto osobe zabránilo uplatňovať procesné práva obvineného, napr. podávať opravné prostriedky, návrhy na vykonanie dokazovania, nazerať do spisu, zvoliť si obhajcu.
R 12/2006
I. Rozšírenie obvinenia pre čiastkový útok pokračovacieho trestného činu po tom, čo bol obvinený v rovnakej veci prepustený z väzby, nenapĺňa z materiálneho hľadiska dôvod väzby v zmysle § 67 ods. 3 písm. c) Trestného poriadku, lebo obvinený po prepustení z väzby v rovnakej veci nebol obvinený pre ďalší úmyselný trestný čin. II. Na preukázanie kolúzneho dôvodu väzby v zmysle § 67 ods. 3 písm. b) Trestného poriadku nestačí samotné podozrenie z kolúzneho správania sa obvineného, lebo toto ustanovenie predpokladá preukázané dokonané konanie obvineného, ktorým pôsobil na konkrétnych svedkov alebo inak konkrétnym spôsobom maril objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie.
R 2/1993
Sudca, ktorý v prípravnom konaní rozhoduje o návrhu prokurátora na vzatie zadržanej osoby do väzby, je podľa § 68 Tr. por. povinný posudzovať vec nielen z hľadiska existencie dôvodov väzby uvedených v § 67 Tr. por., ale súčasne musí zisťovať aj splnenie zákonom stanovených formálnych podmienok pre vzatie takejto osoby do väzby. To znamená, že musí skúmať, či boli dodržané ustanovenia o vznesení alebo oznámení obvinenia (§ 163, § 169 Tr. por.), ako aj to, či bola dodržaná lehota uvedená v § 77 ods. 1 Tr. por., v ktorej treba podať návrh na vzatie zadržanej osoby do väzby. V prípadoch, v ktorých zadržaniu osoby podozrivej z trestného činu vyšetrovateľom alebo vyhľadávacím orgánom podľa § 76 ods. 1 Tr. por. predchádzalo predvedenie za účelom podania vysvetlenia podľa § 17 zák. SNR č. 204/1991 Zb. o Policajnom zbore SR a po spísaní zápisnice o podanom vysvetlení policajný orgán osobu neuvoľnil, resp. ju bez meškania neodovzdal vyšetrovateľovi alebo vyhľadávaciemu orgánu, ktorí sú kompetentní vykonávať úkony trestného konania, treba počiatok lehoty uvedenej v § 77 ods. 1 Tr. por. počítať od momentu obmedzenia jej osobnej slobody.
Najvyšší súd SR, sp. zn. 3To/5/2021
Nemožno vzniesť obvinenie osobe podozrivej zo spáchania konkrétneho trestného činu pre iný skutok, než pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie (možno pritom, ak to dôkazná situácia umožňuje, jedným uznesením začať trestné stíhanie a súčasne vzniesť obvinenie - § 206 odsek 2 Trestného poriadku). Základným východiskom k vedeniu trestného stíhania určitého skutku, ako trestného činu, je retrospektívny pohľad. To znamená, že trestné stíhanie možno viesť len pre čin (predbežne bez osoby podozrivej z jeho spáchania - § 199 Trestného poriadku, alebo súčasne už aj s obvinením takej osoby - § 206 ods. 1, ods. 2, ods. 4 a ods. 5 Trestného poriadku), ktorý sa už stal (ku ktorému už došlo, resp. bol už spáchaný). Tejto premise zodpovedá v samotnom jej základe znenie ustanovenia § 199 ods. 3 Trestného poriadku: „Uznesenie o začatí trestného stíhania musí obsahovať opis skutku s uvedením miesta, času, prípadne iných okol-
ností, za akých k nemu došlo, o aký trestný čin v tomto skutku ide, a to jeho zákonným pomenovaním a uvedením príslušného ustanovenia Trestného zákona. ...“. Z uvedeného vyplýva, že vo výroku uznesenia vydaného podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku musí byť uvedený skutok, ktorý sa už stal (došlo k nemu) a musí byť opísaný minimálne v podobe uvedenej v § 199 ods. 3 Trestného poriadku.
R 30/2010
I. Obžaloba v trestnej veci môže byť opretá o výpovede svedkov a iné dôkazy vykonané pred vydaním uznesenia o vznesení obvinenia, prípadne pred oznámením uznesenia o vznesení obvinenia jeho vyhlásením (§ 206 ods. 1 Trestného poriadku), ak k ich vykonaniu došlo po začatí trestného stíhania „vo veci» podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku. II. Ak je ale výpoveď svedka jediným usvedčujúcim dôkazom alebo vo významnej miere rozhodujúcim dôkazom, o ktorý chce prokurátor, ako nositeľ dôkazného bremena v konaní pred súdom, oprieť obžalobu, je nevyhnutné takého svedka vypočuť až po vznesení obvinenia (alebo svedka vypočutého pred týmto úkonom znovu vypočuť), a tak zachovať právo obvineného na obhajobu (právo na kontradiktórny postup). Výnimku z kontradiktórneho postupu predstavujú výpovede svedkov, ktoré majú v zmysle § 263 ods. 3 písm. b) Trestného poriadku charakter neodkladného alebo neopakovateľného úkonu; taký charakter majú aj výpovede svedkov mladších ako 15 rokov (§ 135 ods. 2 veta druhá Trestného poriadku).
Najvyšší súd SR, sp. zn. 4Tdo/45/2018
Najvyšší súd sa nestotožňuje s názorom dovolateľa, že v prípade trestného oznámenia ide o nezákonný dôkaz, i keď ide len o podklad slúžiaci len na začatie trestného stíhania či vznesenie obvinenia, ktorého pravdivosť je až v ďalšom priebehu prípravného konania preverovaná dôkazmi zabezpečovanými a vykonávanými orgánmi činnými v trestnom konaní. V zmysle konštantnej judikatúry najvyššieho súdu trestné oznámenie spadá do kategórie „všetkého“ čo v zmysle § 119 ods. 2 Trestného poriadku, lebo za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa Trestného poriadku alebo podľa osobitného zákona vrátane „oznámenia“. Trestné oznámenie preto môže byť na hlavnom pojednávaní čítané ako listinný dôkaz podľa § 269 Trestného poriadku. To platí bez ohľadu na okolnosť, že oznámenie o skutočnostiach nasvedčujúcich spáchaniu trestného činu je podnetom na začatie trestného stíhania. Okolnosť, že oznamovateľom formou listinného dôkazu je poškodený alebo iný svedok však nenahrádza jeho výpoveď (pozri rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 9/2015).
Najvyšší súd SR, sp. zn. 5 Tost 16/2017
V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že pri rozhodovaní o väzbe postačuje dostatočne preukázať podozrenie, že obvinený spáchal skutok, ktorým napĺňa znaky príslušného trestného činu. Až po vznesení obvinenia sa v rozhodujúcej miere otvára priestor pre dokazovanie v prípravnom konaní, v dôsledku čoho sa dôvodnosť vzneseného obvinenia postupne „odkrýva“ (t.j. buď potvrdzuje, alebo vyvracia). Dôvodné podozrenie predpokladá existenciu faktov alebo informácií, ktoré by objektívnemu pozorovateľovi umožnili úsudok o tom, že konkrétna osoba mohla spáchať trestný čin, pričom jeho „dôvodnosť“ závisí vždy od všetkých okolností každého konkrétneho prípadu. Ústava Slovenskej republiky vo svojom článku 17 nevyžaduje, aby už v okamihu prijatia rozhodnutia a pozbavenia osobnej slobody uznesením o vzatí do väzby bolo dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu podloženého dôkazmi preukazujúcimi vinu obvineného. Dôvodné podozrenie nie je potrebné dokladať aj dôkazmi potrebnými pre vznesenie obvinenia, bolo by to nelogické, aby pre uvalenie väzby bol trestný čin jednoznačne definovaný a aj preukázaný, pretože to je cieľom vyšetrovania a súdneho konania, normálny priebeh ktorého má zaručiť práve vyšetrovacia väzba obvineného.
R 33/2019
I. Na rozdiel od postupov použitých vo fáze trestného konania „pred začatím trestného stíhania“, ktoré sa môžu týkať podozrenia zo spáchania skutku v minulosti alebo (aj) takého predpokladu do budúcnosti, uznesenie o začatí trestného stíhania podľa § 199 ods. 1 a 3 Trestného poriadku môže vyvolať účinky podľa odseku 5 naposledy označeného ustanovenia, len ak sa vzťahuje na skutok (vrátane čiastkového útoku doposiaľ páchaného pokračovacieho trestného činu v zmysle § 10 ods. 16 Trestného poriadku), ktorý sa už stal (bol dokonaný nastaním následku); to platí aj ak po dokonaní naďalej pretrváva páchanie trváceho trestného činu udržiavaním protiprávneho stavu (s limitom prerušenia jednoty hmotnoprávneho, resp. kvalifikačného skutku podľa § 122 ods. 13 Trestného zákona). Ak trestný čin nebol alebo doposiaľ nie je dokonaný, môže byť trestné stíhanie začaté aj pre prípravu zločinu alebo pokus úmyselného trestného činu (§ 13, § 14 Trestného zákona), keďže tieto vývojové štádiá sú (už) kvalifikovateľné ako trestný čin. Pri vznesení obvinenia (§ 206 ods. 1 až 3 Trestného poriadku) rovnako musí byť daný retrospektívny pohľad na spáchaný skutok, okrem toho sa navyše vyžaduje opis skutku už na úrovni jeho vecnej a časopriestorovej nezameniteľnosti siným skutkom a(v rovine dôvodného podozrenia) aj identifikácia osoby páchateľa (oproti voľnejšiemu opisu skutku pri začatí trestného stíhania podľa § 199 ods. 3 Trestného poriadku a len rámcovému zameraniu podozrenia pri použití dôkazných postupov pred začatím trestného stíhania). Vyššie uvedeným záverom konvenujú aj účinky podľa § 206 ods. 5 Trestného poriadku, ktoré znamenajú nepotrebnosť formálneho začatia trestného stíhania, ale až pri rozširovaní obvinenia (už obvinenej osoby) pre ďalší čiastkový útok pokračovacieho trestného činu; také rozšírenie v sebe integruje aj začatie trestného stíhania pre dotknutý skutok, pokiaľ už vo vzťahu k nemu nebolo trestné stíhanie začaté skorším uznesením.
II. Ustanovenia o postupoch pred začatím trestného stíhania majú vo vzťahu k ustanoveniu § 206 ods. 1 Trestného poriadku povahu osobitného ustanovenia vtom zmysle, že formuláciu „na podklade trestného oznámenia alebo zistených skutočností po začatí trestného stíhania“ je potrebné vyložiť extenzívne, teda tak, že podkladom pre vznesenie obvinenia (a dôkazmi v trestnom konaní) môžu byť aj skutočnosti zistené postupmi pred začatím trestného stíhania, ustanovenými Trestným poriadkom (týka sa to aj informácií, ktoré môžu byť použité ako dôkaz v trestnom konaní, zistených postupmi podľa zákona č. 166/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov). Podkladom pre vznesenie obvinenia (pre skutkový, právny a personálny záver podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku) môžu byť teda dôkazné informácie zistené postupmi podľa Trestného poriadku po začatí trestného stíhania, zistené takými (dôkazne využiteľnými) postupmi podľa Trestného poriadku alebo podľa osobitného zákona (označeného vyššie) pred začatím trestného stíhania, zistené trestným oznámením, ako aj mimo dôkazné informácie zistené (v kontexte § 199 ods. 2 a § 206 ods. 2 veta prvá Trestného poriadku rovnocenne s trestným oznámením) „inak” a zistené postupom podľa § 196 ods. 2 Trestného poriadku. Rovnaké informačné zdroje (okrem dôkazov vykonávaných už po začatí trestného stíhania) sú podkladom pre skoršie samostatné začatie trestného stíhania (len „vo veci“), ku ktorému dochádza postupom podľa § 199 ods. 1 až 4 Trestného poriadku.
III. Zákonný postup „pred začatím trestného stíhania” je aplikovateľný podľa úpravy jednotlivých osobitných ustanovení Trestného poriadku s nielen informačnou, ale aj procesnou, resp. dôkaznou relevanciou (18 prípadov upravených medzi ustanoveniami § 89 a § 155 Trestného poriadku). Postup pred začatím trestného stíhania môže byť zameraný na objasňovanie a dokazovanie činu, ktorý sa už stal, pokiaľ zistené skutočnosti doposiaľ neumožňujú sformulovať skutok aspoň podľa kritérií § 199 ods. 3 Trestného poriadku -môže teda ísť aj o podozrenie z páchania trestnej činnosti určitého druhu (rámcovo zamerané podozrenie označené v druhom odseku bodu I.); také podozrenie sa z povahy veci týka aj ďalších čiastkových útokov
už sčasti trestným stíhaním pokrytého pokračovacieho trestného činu. Nie je vylúčený ani predpoklad spáchania konkrétneho činu v budúcnosti, resp. zameranie rámcového podozrenia do budúcnosti (typicky pre „monoskutkovú” aj rámcovú alternatívu zamerania postupu do budúcnosti bude použitý napr. agent, odpočúvanie, sledovanie, obrazovo-zvukové záznamy). Retrospektívne ani pro futuro však nemôže ísť o výlučne preventívny, abstraktne odôvodnený postup, prípustný je len postup na základe konkrétnych informácií o trestnoprávne relevantných skutočnostiach alebo pre nepriamo iniciačných okolnostiach. Kombinácia postupu po začatí trestného stíhania a pred začatím trestného stíhania (najmä v postupnosti minulosť -po, budúcnosť -pred) je možná. Bez ohľadu na uvedené, pri ďalších (aj budúcich) čiastkových útokoch toho istého pokračovacieho trestného činu nie je pre ich dokazovanie bariérou požiadavka „súčasného vedenia trestného konania v inej trestnej veci“ v zmysle § 113 ods. 9, § 114 ods. 7, § 115 ods. 7, § 118 ods. 7 Trestného poriadku, a dotknutými postupmi zistené informácie budú na tieto skutky vždy dôkazne použiteľné* (s limitom prerušenia jednoty hmotnoprávneho, resp. kvalifikačného skutku podľa § 122 ods. 13 Trestného zákona). Mimoprocesný postup na odhaľovanie trestnej činnosti podľa zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov -ďalej len „zákon o PZ“ (na ktorý nie je potrebná pôsobnosť policajta podľa § 10 ods. 8 a10 Trestného poriadku) môže byť popri postupe pred začatím trestného stíhania podľa Trestného poriadku (teda počas už vedeného trestného konania) použitý, len ak nemá v Trestnom poriadku obsahový ekvivalent, použiteľný aj pred začatím trestného stíhania (napr. popri odpočúvaní podľa § 115 Trestného poriadku možno sledovať osobu na základe úpravy § 113 Trestného poriadku, nie však podľa § 39 ods. 1 zákona o PZ - teda bez príkazu prokurátora alebo sudcu pre prípravné konanie, možno však požadovať informácie od osôb podľa § 17a zákona o PZ, nakoľko výsluch svedka podľa Trestného poriadku sa vykonáva až po začatí trestného stíhania). IV. Pri posudzovaní zákonnosti a procesných účinkov rozhodnutia, návrhu na rozhodnutie alebo postupu v konaní (orgánom spôsobnosťou na taký prieskum podľa Trestného poriadku) je relevantný vecný obsah predmetu dotknutého prieskumu, nie formálne označenie jeho názvu a právneho podkladu.
R 43/1994
Z princípu, že v každom konkrétnom prípade musí byť väzba obvineného proporcionálna (úmerná) daným podmienkam, vyplýva, že nie je prípustné ďalšie trvanie väzby obvineného v prípadoch, v ktorých podľa výsledkov dokazovania možno dôvodne očakávať zastavenie trestného stíhania (§ 172 Tr. por.) V takýchto prípadoch musí byť obvinený neodkladne z väzby prepustený, a to aj vtedy, keď príslušný orgán činný v trestnom konaní rozhodnutie o zastavení trestného stíhania ešte nevydal. V prípravnom konaní je sudca oprávnený takto konať pri rozhodovaní o návrhu prokurátora na predĺženie väzby a pri rozhodovaní o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby (§ 72 ods. 1 Tr. por.) Doplnenie: Väzba je v systéme zaisťovacích trestno-právnych prostriedkov najzávažnejším zásahom do ústavou zaručenej osobnej slobody občana obvineného z trestného činu. Úprava dôvodov väzby predovšetkým v ustanovení § 67 ods. 1 písm. a/ až c/ Tr. por. vyjadruje výnimočnosť a fakultatívne použitie tohto procesného prostriedku. Súd a v prípravnom konaní sudca, ktorí sú oprávnení rozhodovať o väzbe môžu tento inštitút použiť len vtedy, ak sú zistené konkrétne skutočnosti odôvodňujúce obavu niektorého z následkov uvedených v § 67 ods. 1 písm a/ až c/ Tr. por., prípadne keď sú splnené zákonné podmienky uvedené v § 67 ods. 2 Tr. por., teda keď sú splnené materiálne podmienky väzby. Zároveň musí byť daná i formálna podmienka väzby, ktorou je vznesenie obvinenia alebo jeho oznámenie. Okrem splnenia základnej materiálnej podmienky väzby je potrebné skúmať, či obvinenie je podložené takými skutočnosťami, ktoré odôvodňujú záver, že konkrétny trestný čin spáchala určitá osoba, či použitie väzby je nevyhnutné, najmä či jej nemožno predísť inak a či by jej použitie nebolo v rozpore aj so zásadou proporcionality. V zmysle tejto zásady,
zodpovedajúcej ponímaniu väzby, nemá byť väzba použitá vtedy, ak by nebola úmerná opatreniu trestného práva hmotného, ktoré obvineného podľa očakávania postihne, t. j. ak by bola nepomerne prísnym procesným opatrením so zreteľom na význam veci a očakávanú sankciu, prípadne, ak možno dôvodne očakávať, že v prípravnom konaní dôjde k zastaveniu trestného stíhania (§ 172 Tr. por.).
Najvyšší súd SR, sp. zn. 2 Tost 39/2012
Ustanovenie § 339 Trestného poriadku ako osobitné ustanovenie (lex specialis) eliminuje v konaní proti mladistvým obmedzenia náhrady väzby uvedené v ustanoveniach § 80 ods. 2 veta tretia a § 81 ods. 1 veta druhá Trestného poriadku. Ak možno účel väzby dosiahnuť jej nahradením, je súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie povinný použiť zákonom ustanovenú garanciu aj v prípade, ak je obvinený stíhaný ako mladistvý pre obzvlášť závažný zločin.
Najvyšší súd SR, sp. zn. 1 Tost 22/2015
Väzba v trestnom konaní má vždy formu predbežného opatrenia pre realizáciu riadneho a spravodlivého procesu, a nie prevažne povahu preventívnu a už vôbec nie povahu satisfakčnú, či dokonca represívnu ako trest. Väzba ako výnimočný prostriedok zaistenia obvineného pre účely trestného konania môže byť na neho uvalená iba v prípade zistenia skutočností ustanovených zákonom, ktoré odôvodňujú nevyhnutnosť jej použitia v záujme včasného a náležitého objasnenia trestných činov a spravodlivého postihu ich páchateľov. Pretože ide o dočasné obmedzenie osobnej slobody, musí existovať nevyhnutnosť uvalenia väzby a držania obvineného v nej len pre určitý legitímny účel, a to len po určitý čas...Rozhodnutie o väzbe predstavuje výrazný zásah do osobnej slobody jednotlivca, preto je pri ňom nutné postupovať značne reštriktívne. Podmienkou ústavnosti väzby je totiž aj jej súlad s čl. 50 ods. 2 Ústavy, podľa ktorého každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.
R 57/2002
Základným procesným predpisom, ktorý upravuje trestné konanie, je Trestný poriadok. V § 2 ods. 1 ustanovuje, že nikto nemôže byť stíhaný ako obvinený inak než zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje tento zákon. Toto ustanovenie je premietnutím zásady vyjadrenej v čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky do zákona o trestnom konaní súdnom. Z toho potom vyplýva, že pokiaľ orgán činný v trestnom konaní iniciatívne a vlastnou aktivitou vytvorí podmienky a navodí situáciu so zjavnou snahou, aby bol trestný čin spáchaný, rozšírený jeho rozsah, resp. aby bol dokonaný, pôjde o exces z hraníc a pravidiel, v ktorých sa trestné konanie realizuje. V dôsledku toho sú dôkazy takýmto spôsobom získané od počiatku nezákonné a v trestnom konaní nepoužiteľné (§ 89 ods. 2 Trestného poriadku.)
Najvyšší súd SR, sp. zn. 6 Tost 9/2010
Ustanovenia Trestného poriadku týkajúce sa osobnej slobody jednotlivca vychádzajú z čl. 17 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a konkrétne väzby sa týka prvých päť odsekov. Tieto ustanovenia článku ústavy sú premietnuté aj v základných zásadách trestného konania, konkrétne v ustanovení § 2 Tr. por. Väzba v systéme zaisťovacích trestnoprávnych prostriedkov teda predstavuje najzávažnejší zásah do ústavou zaručenej osobnej slobody občana v čase, keď ešte nebolo právoplatne rozhodnuté o vine obvineného. Úprava dôvodov väzby vyjadruje výnimočnosť a fakultatívne použitie tohto procesného prostriedku.
§ 2
Základné zásady výkonu väzby
(1) Obvineného možno počas výkonu väzby obmedzovať len vo výkone tých práv, ktoré sa vzhľadom na dôvod väzby, zaistenie bezpečnosti osôb a zabezpečenie ochrany majetku a poriadku v miestach, kde sa vykonáva väzba, nemôžu uplatniť alebo ich výkon by mohol viesť k zmareniu väzby.
(2) Vo výkone väzby sa rešpektuje ľudská dôstojnosť obvineného a nesmú byť použité kruté, neľudské alebo ponižujúce spôsoby zaobchádzania alebo trestania.
(3) Všetky práva ustanovené týmto zákonom sa zaručujú všetkým obvineným v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania.1)
(4) Väzba sa vykonáva diferencovane v dvoch režimoch.
Súvisiace ustanovenia
§ 1, § 2, § 2a, §3, § 4, § 5, § 6, § 7, § 8, § 9, § 10, § 11, § 12, § 13, § 14, § 15, § 16, § 16a, § 17, § 18, § 19, § 20, § 20a, § 21, § 22, § 23, § 24, § 25, § 26, § 27, § 28, § 29, § 30, § 30, § 31
Súvisiace právne predpisy
Ústava SR č. 460/1992 Zb., Dohovor, TP, TZ, zákon č. 365/2004 Z. z., zákon č. 475/2005 Z. z., zákon č. 4/2001 Z. z., zákon č. 171/1993 Z. z.
Komentár k § 2
K ods. 1
Ustanovenie odseku 1 sleduje verejný záujem, aby osoby obvinených umiestnených v ústavoch na výkon väzby neboli obmedzené na svojich právach viac ako je nevyhnutné na dosiahnutie účelu väzby. Z ústavno-právneho hľadiska by sa dalo povedať, že s väzbou sú nevyhnutne spojené určité obmedzenia, resp. zásahy do základných práv a slobôd, no tieto obmedzenia nemožno interpretovať takpovediac vo všeobecnosti, pretože – zjednodušene povedané – väzba síce z povahy veci limituje realizáciu niektorých základných práv obvinených, predovšetkým osobnú slobodu podľa čl. 17 Ústavy SR či slobodu pohybu podľa čl. 23 Ústavy SR, no obmedzenia príslušných základných práv by vždy mali sledovať iba dosiahnutie účelu väzby. Z toho zároveň vyplýva, že tie základné práva, ktorých realizácia sa neprieči dosiahnutiu účelu väzby, zostávajú obvineným osobám zachované aj vo výkone väzby. Mohli by sme spomenúť predovšetkým zákaz mučenia, krutého, neľudského či ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy SR, právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy SR, sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery podľa čl. 24 ods. 1 Ústavy SR či právo na informácie podľa čl. 26 Ústavy SR. (Realizácia niektorých základných práv môže byť napríklad z bezpečnostných dôvodov obvineným vo výkone väzby čiastočne obmedzená, ako napr. listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných písomností podľa čl. 22 ods. 1 Ústavy SR).
Ustanovenie § 2a zákona o výkone väzby vyslovene stanovuje, ktoré základné práva sú osobám obvinených vo výkone väzby obmedzené – pozri komentár k cit. paragrafu.
Na túto ústavno-právnu úpravu nadväzuje príslušná úprava v zmysle zákona o výkone väzby, ktorý upravuje, resp. priznáva niektoré práva obvineným vo výkone väzby a ktorý zároveň
týmto osobám ukladá aj príslušné povinnosti, ktorých porušenie navyše príslušným spôsobom sankcionuje (k tomu pozri komentár k ustanoveniam druhej hlavy komentovaného zákona).
K ods. 2
Z ľudsko-právneho hľadiska, z hľadiska európskych štandardov, ktoré sa vzťahujú na obmedzenie osobnej slobody či princípov právneho štátu je dôležité, že v rámci výkonu väzby musí byť rešpektovaná ľudská dôstojnosť obvinených a musí byť zaručené, že ich základné práva budú chránené, aj keď sú vo väzbe. Tento princíp zohľadňuje, že aj osoba obvinená z trestného činu má stále právo na primerané zaobchádzanie.
Tým sa zabezpečuje, aby sa aj vo výkone väzby rešpektovala ľudská dôstojnosť obvineného a aby nemohli byť použité kruté, neľudské alebo ponižujúce spôsoby zaobchádzania alebo trestania.
Je nevyhnutné zdôrazniť, že aj počas väzby majú obvinení právo na ochranu pred neprimeraným zaobchádzaním a prístup k právnym prostriedkom na obranu svojich práv. Toto ustanovenie teda podčiarkuje dôležitosť dodržiavania práv obvinených aj v rámci takého obmedzujúceho prostredia, akým je väzba.
Toto ustanovenie v sebe nesie jasnú ochranu práv obvineného v rámci väzby a hovorí o tom, že počas tohto obdobia (počas výkonu väzby) musí byť s obvineným zaobchádzané s úctou a rešpektom k jeho ľudskej dôstojnosti. Týmto sa vyjadruje, že aj keď je obvinený držaný v ústave na výkon väzby v súvislosti s trestným konaním, nesmie byť vystavený týraniu, zneužívaniu alebo ponižujúcim podmienkam.
K ods. 3
Ustanovenie odseku 3 upravuje, že všetky práva, ktoré sú obvineným priznané zákonom o výkone väzby, sa musia uplatňovať rovnakým spôsobom pre všetkých obvinených, bez akejkoľvek diskriminácie. Inými slovami, každý obvinený musí mať rovnaký prístup k právam, ktoré mu zákon garantuje, bez ohľadu na jeho etnický pôvod, náboženstvo, politické presvedčenie alebo akékoľvek iné osobné charakteristiky.
Zásada rovnakého zaobchádzania znamená, že pri uplatňovaní práv obvinených by nemalo dôjsť k neprijateľnému rozdielu v zaobchádzaní s rôznymi osobami, pokiaľ ide o to, čo im zákon zaručuje. To zahrnuje aj rovnaký prístup k právam, ako sú návštevy, kontakt s právnikom, prístup k informáciám alebo podmienky v rámci samotnej väzby.
Komentované ustanovenie odkazuje na zákon č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon). Tento zákon upravuje uplatňovanie zásady rovnakého zaobchádzania a ustanovuje prostriedky právnej ochrany, ak dôjde k porušeniu tejto zásady (§ 1). K dodržiavaniu zásady rovnakého zaobchádzania pozri § 2.
Obmedzenia práv obvinených v ústavoch na výkon väzby či ukladanie povinností musia vždy sledovať len účel vymedzený v § 2 ods. 1 zákona o výkone väzby a nemôžu byť založené na niektorom z diskriminačných dôvodov, resp. na skutočnosti, ktorá by zakladala diskrimináciu dotknutej osoby.
Aj na dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania sa vzťahuje dozor a kontrola v zmysle § 59 a § 60 zákona o výkone väzby. Dotknuté osoby by sa preto v prípade porušenia tejto zásady mohli obrátiť na niektorý z príslušných orgánov podľa § 60 zákona o výkone väzby.
Je však potrebné zdôrazniť, že prípadná diskriminácia sa nemôže posudzovať iba na základe subjektívneho vnímania obvinenej osoby; vždy musí byť vzhľadom na konkrétne okolnosti posúdená čo najobjektívnejšie.
K ods. 4
Podľa § 2 ods. 4 zákona o výkone väzby sa väzba vykonáva diferencovane v dvoch režimoch, čo znamená, že obvinení môžu vykonávať väzbu v rôznych podmienkach v závislosti od viacerých faktorov. Tieto režimy slúžia na prispôsobenie podmienok väzby konkrétnym potrebám obvinených, ako aj na zohľadnenie rôznych aspektov, ako sú ich správanie, závažnosť trestného činu či iné relevantné okolnosti.
Zákon o výkone väzby rozlišuje štandardný režim a zmiernený režim – pozri komentár k § 35 a nasl.
Judikatúra
Najvyšší súd SR, sp. zn. 6 Tost 13/2011
Pri dôvode väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b/ Tr. por. treba vyhodnotiť aj tú skutočnosť, že zákon o výkone väzby č. 221/2006 Z. z. Tr. por. vylučuje, aby mohlo u osôb, ktoré vykonávajú väzbu dôjsť k nadviazaniu kontaktov a prípadnému ovplyvňovaniu. Sudca už pri postupe podľa § 75 pri upovedomení ústavu na výkon väzby o väzbe musí vyznačiť, že ide o spoluobvinených. Podľa § 7 ods. 2 písm. d/ obvinení, ktorí sú stíhaní pre trestné činy uvedené v § 47 ods. 2 Tr. zák. sa umiestňujú oddelene od ostatných obvinených. Podľa § 7 ods. 3 obvineného možno umiestniť v cele samostatne, ak o to požiada orgán činný v trestnom konaní. Keď budú splnené všetky podmienky, ktoré zákon umožňuje, aby sa obvinení vo výkone väzby nemohli stretnúť, rozprávať, je vylúčené, aby obvinenému mohla hroziť dôvodná obava, že by mohol pôsobiť na svedkov, spoluobvinených, alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie. Na základe uvedeného nie sú naplnené dôvody väzby podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. b/ Tr. por.
Najvyšší súd SR, sp. zn. 2Tost/30/2018
Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre konštatuje, že čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) nemôže byť vykladaný tak, že zakladá všeobecnú povinnosť prepustiť osobu držanú vo väzbe zo zdravotných dôvodov alebo ju umiestniť do civilnej nemocnice, aby dostala lekársku starostlivosť špecifického typu. Na druhej strane však čl. 3 dohovoru ukladá štátu povinnosť, aby zabezpečil, že každý väzeň je zadržiavaný za podmienok, ktoré sú zlučiteľné s úctou k ľudskej dôstojnosti, že podmienky výkonu opatrení obmedzujúcich osobnú slobodu nevystavujú dotyčného tiesni alebo pocitom takej intenzity, ktorá prevyšuje nevyhnutnú úroveň utrpenia, ktorá je vlastná zbaveniu slobody, a že s ohľadom na praktické požiadavky väznenia budú zdravie a blaho väzňa zabezpečované adekvátnym spôsobom, hlavne poskytovaním náležitej lekárskej starostlivosti.
Ústavný súd SR, sp. zn. IV. ÚS 278/2021-23 Ústavný súd, samozrejme, nevylučuje, že s osobami pozbavenými osobnej slobody (teda aj väzobne stíhanými) by mohlo byť (teoreticky) zaobchádzané aj neľudským a ponižujúcim spôsobom, ale vylučuje, aby bolo za neľudské a ponižujúce považované samotné zákonné rozhodnutie o väzbe. A práve k tomu v tomto prípade smeruje argumentácia sťažovateľa – t. j. k tomu, že s ohľadom na jeho psychiatrické diagnózy bolo už samotné vzatie do väzby neľudské. Ústavný súd ale konštatuje, že aby sa mohol efektívne zaoberať možnosťou porušenia čl. 16 ods. 2 ústavy alebo čl. 3 dohovoru, musí sťažovateľ predstaviť zaobchádzanie, ktoré považuje za neľudské, resp. ponižujúce, a tomuto účelu nemôže slúžiť iba okolnosť, že bol zákonným spôsobom vzatý do väzby.
§ 2a
Obmedzenie základných práv a slobôd
(1) Počas výkonu väzby je obvinený obmedzený najmä vo výkone práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, slobody pohybu a pobytu, zachovania listového tajomstva a tajomstva dopravovaných správ a iných písomností, práva slobodnej voľby povolania, práva na slobodné užívanie majetku, práva na nakladanie s vecami osobnej potreby a práva slobodne sa zhromažďovať a združovať v spolkoch, spoločnostiach alebo v iných združeniach.
(2) Počas výkonu väzby obvinený nemá právo na štrajk, právo zakladať odborové organizácie a združovať sa v nich a právo slobodne si vybrať lekára a zdravotnícke zariadenie.
(3) Obvinený nemôže vo výkone väzby zakladať politické strany, politické hnutia a združovať sa v nich a nemôže vykonávať volené a iné verejné funkcie.
(4) Výkon práva odosielať a prijímať korešpondenciu, balíky a poukazy poštového platobného styku počas výkonu väzby obvineného zabezpečuje v jeho mene ústav.
Súvisiace ustanovenia
§ 1, § 2, § 2a, §3, § 4, § 5, § 6, § 7, § 8, § 9, § 10, § 11, § 12, § 13, § 14, § 15, § 16, § 16a, § 17, § 18, § 19, § 20, § 20a, § 21, § 22, § 23, § 24, § 25, § 26, § 27, § 28, § 29, § 30, § 30, § 31
Súvisiace právne predpisy
Ústava SR č. 460/1992 Zb., Dohovor, TP, TZ, zákon č. 365/2004 Z. z., zákon č. 475/2005 Z. z., zákon č. 4/2001 Z. z., zákon č. 171/1993. Z. z.
Komentár k § 2a
K ods. 1
Podľa § 2a ods. 1 zákona o výkone väzby sa počas výkonu väzby obvinený stretáva s určitými obmedzeniami svojich práv, ktoré sú nevyhnutné na zabezpečenie riadneho výkonu väzby, ochranu verejného poriadku či prevenciu nežiaduceho správania, no zároveň nesmú byť zneužívané.
Obmedzenia musia byť primerané a obvinený by nemal byť vystavený žiadnemu neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu, čo je zaručené aj Ústavou SR a medzinárodnými dohovormi.
Spomenuté obmedzenia sa týkajú základných práv bližšie špecifikovaných v komentovanom ustanovení. K ods. 2
Toto ustanovenie sa týka ďalších obmedzení práv obvinených počas výkonu väzby, ktoré sú nevyhnutné na zabezpečenie poriadku, bezpečnosti a správneho (riadneho) priebehu väzby a jej výkonu. Tieto obmedzenia priamo vyplývajú z povahy väzby ako formy zabezpečenia obvineného a ochrany verejného záujmu, a preto realizácia týchto práv by bola, logicky, nezlučiteľná s výkonom väzby.
Tieto obmedzenia o. i. prispievajú k tomu, že väzba nie je miestom pre organizovanie politických aktivít, protestov alebo iných činností, ktoré by mohli ohroziť riadny priebeh trestného konania a dosiahnutia jeho účelu alebo ohroziť bezpečnosť a verejný poriadok.
K ods. 3
V zmysle odseku 3 obvinený taktiež nemôže zakladať politické strany, politické hnutia a združovať sa v nich a nemôže vykonávať volené a iné verejné funkcie.
Obmedzenia podľa odseku 3 o. i. sú navrhnuté tak, aby zabezpečili, že obvinený počas výkonu väzby nebude mať nepriaznivý vplyv na verejný život, nevyužije svoje postavenie na ovplyvňovanie konania a neohrozí bezpečnosť a poriadok.
K ods. 4
Toto ustanovenie sa týka jedného z obmedzení práv obvineného počas výkonu väzby, konkrétne práva na odosielanie a prijímanie korešpondencie, balíkov a poukazov poštového platobného styku.
Počas výkonu väzby obvinený nezabezpečuje svoju korešpondenciu a poštovú komunikáciu priamo. Namiesto toho sa táto činnosť vykonáva cez väzenský ústav (väzenské zariadenie, kde sa obvinený nachádza), ktoré v jeho mene zabezpečuje odosielanie a prijímanie korešpondencie, balíkov a poukazov poštového platobného styku.
Pokiaľ ide o balíky a poukazy poštového platobného styku, obvinený môže prijímať a odosielať aj fyzické balíky a finančné poukazy. Väzenský ústav zabezpečí, že tieto položky sú riadne doručené alebo odoslané, ale podliehajú kontrolám, aby sa zabránilo vnášaniu nelegálnych predmetov alebo zakázaných materiálov do väzenského prostredia.
Toto ustanovenie zaručuje, že právo obvineného (na korešpondenciu, odosielanie a prijímanie balíkov a poukazov poštového platobného styku) je zabezpečené, ale zároveň umožňuje väzenským orgánom kontrolovať a regulovať túto komunikáciu napríklad z dôvodu udržania bezpečnosti, poriadku a integrity väzenského prostredia.
K právam i obmedzeniam, ktoré sa týkajú korešpondencie, prijímania balíkov a prijímania peňažných prostriedkov a nakladania s nimi, pozri komentár k § 20, § 20a, § 22, § 23 a § 24 komentovaného zákona.
Judikatúra
Najvyšší súd SR, sp. zn. 2 Tost 18/2015
Rozhodnutie o väzbe ako rozhodovanie o závažnom zásahu do osobnej slobody obvineného nie je rozhodovaním o vine či nevine. Väzba je len zabezpečovací inštitút, nemá mať sankčnú povahu, nemá ani výchovné poslanie, a preto, ak je možné účel väzby dosiahnuť iným zákonným inštitútom procesného práva, je potrebné ho aplikovať. Inak povedané, väzobné stíhanie vo veci je v podstate výnimkou a možno k nemu pristúpiť len v odôvodnených prípadoch.
Najvyšší súd SR, sp. zn. 2 Tost 33/2013
Pri väzbe treba dbať na zásadu primeranosti a zdržanlivosti, t.j. vždy by mali byť využité opatrenia, ktoré najlepšie budú viesť k dosiahnutiu účelu trestného konania, ale nebudú neprimerane zasahovať do základných práv a slobôd osoby, voči ktorej sa uplatňujú. Zásada primeranosti vyžaduje prihliadnuť na závažnosť činu a možný trest.
Najvyšší súd SR, sp. zn. 3 Tost 8/2013
Väzbu však v žiadnom prípade nemožno chápať ako trest. Táto slúži ako zaisťovací inštitút, aby bol dosiahnutý účel trestného konania. Hoci sa väzba po následnom odsúdení dotyčnej osoby započítava do uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody, čo vyplýva z povahy inštitútu a závažnosti zásahu do osobnej slobody takejto osoby, s ohľadom na zásadu primeranosti a zdržanlivosti (§ 2 ods. 2 Tr. por.), nemožno počas jej výkonu prerušiť počítanie doby trestu
zákazu činnosti. Tento názor najvyššieho súdu je podporený aj judikátom R 12/2000 uverejneným v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk Českej republiky, z ktorého vyplýva, že výkon trestu zákazu činnosti nie je pozastavený v prípade, ak je odsúdený počas jeho výkon vzatý do väzby. Nakoľko je česká právna úprava v predmetnej veci takmer identická, je možné daný judikát aplikovať aj na daný prípad.
Najvyšší súd SR, sp. zn. 6 Tost 31/2016
Väzba je procesným opatrením, ktorého účelom je dočasne zaistiť osobu obvinenú z trestného činu pre potreby prebiehajúceho trestného konania obmedzením osobnej slobody. Predstavuje najzávažnejší zásah do osobnej slobody obvineného. Pri rozhodovaní o väzbe treba dbať na zachovanie zásad – primeranosti a zdržanlivosti. Väzba ako zabezpečovací inštitút nemá sankčnú povahu. Pri rozhodovaní o väzbe musia byť splnené materiálne a formálne podmienky. Formálnou podmienkou je skutočnosť, že voči osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie a dodržanie lehôt, v ktorých musia orgány činné v trestnom konaní po zadržaní obvineného rozhodovať...Materiálne podmienky väzby tvoria skutkové okolnosti vzatia do väzby, a to či doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie bol spáchaný, má znaky trestného činu a či existujú dôvody na podozrenie, že skutok spáchal obvinený a musia byť dané konkrétne skutočnosti, z ktorých vyplýva dôvodná obava pre tzv. útekovú, kolúznu alebo preventívnu väzbu.
Najvyšší súd SR, sp. zn. 3 Tost 26/2013
Väzobné stíhanie obvineného, s ohľadom na zásadu primeranosti a zdržanlivosti (§ 2 ods. 2 Trestného poriadku) predstavuje prostriedok „ultima ratio“. V danom prípade je však jeho využitie odôvodnené. Tieto dôvody vyplývajú, ako bolo už vyššie zmienené, zo skutočnosti, že v predmetnej veci doposiaľ zabezpečené dôkazy nasvedčujú, že obvinený mal spáchať skutky kladené mu za vinu. Je nesporné, že v danom prípade existencia dôvodov väzby uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a/, písm. b/, písm. c/ Tr. por. je daná. Úteková väzba vyplýva zo skutočnosti, že obvinený sa náhle prestal zdržiavať v mieste trvalého bydliska, prestal používať jedno zo svojich motorových vozidiel, prestal používať telefónne číslo, ktoré bežne používal, menil obvyklé parkovacie miesta. Skutočnosť, že tieto zmeny urobil naraz a kumulatívne práve vzbudzuje reálnu obavu z toho, že tak urobil z dôvodu skrývania sa pred trestným stíhaním, a preto aby bol pre orgány činné v trestnom konaní nedosažiteľný. Pokiaľ by zmenu učinil len v jednej veci, napr. zmena telefónneho čísla a ostatné by ponechal bez zmeny, asi by nikto nevyslovil v súvislosti s jeho trestným stíhaním podozrenie o jeho úmysle skrývať sa.
Najvyšší súd SR, sp. zn. 2 Tost 8/2011
Podľa § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por. môže byť obvinený vzatý do väzby len vtedy, ak do teraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo z ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že ujde, alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko, alebo mu hrozí vysoký trest .
Z doposiaľ nazhromaždených dôkazov ani nadriadený najvyšší sú d nezistil pochybenie v rozhodnutí sudcu pre prípravné konanie, keď dospel k záveru, že v danom prípade je možné prijatím písomného sľub u obvineného nahradiť väzobný dôvod v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por., ktorý v danom prípade je daný.
Väzba totiž predstavuje najzávažnejší zásah do osobnej slobody obvineného. Preto treba dbať aj na zásadu primeranosti a zdržanlivosti a vždy by mali byť využité opatrenia, ktoré najlepšie budú viesť k dosiahnutiu účelu trestného konania, pričom nebudú neprimerane zasahovať do
základných práv a slobôd osoby , voči ktorej sa uplatňujú v medziach daných povahou príslušného obmedzenia.
Väzba je len zabezpečovací inštitút, nemá mať sankčnú povahu, nemá ani výchovné poslanie, preto ak je možné účel väzby dosiahnuť iným zákonným inštitútom procesného práva, je potrebné ho aplikovať. Väzobné stíhanie vo veci je v podstate výnimkou a možno k nemu pristúpiť len v odôvodnených prípadoch.
Obvinenému V. V. v prípade uznania viny hrozí uloženie trestu odňatia slobody v rozpätí šesť mesiacov až tri roky. Nie je pri tom vylúčené ani uloženie trestu, ktorého výkon nebude spojený s obmedzením jeho osobnej slobody . Vzhľadom na vyššie uvedené, predovšetkým na zásadu primeranosti a zdržanlivosti ako aj tú skutočnosť, že obvinený V. V. má na území Č. prechodný pobyt, na ktorom sa riadne zdržiava, aj Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že v danom prípade je možné nahradiť dôvod tzv. útekovej väzby u obvineného prijatím ním daného písomného sľubu.
Záverom Najvyšší súd Slovenskej republiky opätovne upriamuje pozornosť obvineného V. V. na obmedzenia, ktoré mu boli uložené uznesením sudcu pre prípravné konanie v zmysle ustanovenia § 80 ods. 2 T r. por. a § 82 ods. 1 T r. por. ako aj na ustanovenie § 71 ods. 2 T r. por. o možnosti opätovné ho vzatia do väzby jeho osoby v prípade , ak nebude akceptovať pokyny orgánov činných v trestnom konaní, resp. súdu.
Z vyššie uvedených dôvodov preto Najvyšší súd nevyhovel sťažnosti prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a ním podanú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.
Najvyšší súd SR, sp. zn. 5To/11/2021
Na nahradenie väzby niektorým z inštitútov, ktoré upravuje Trestný poriadok, nie je právny nárok, ide len o možnosť, ku ktorej môže súd pristúpiť a takýto výklad je v súlade aj so znením čl. 17 ods. 2, ods. 5 Ústavy (resp. čl. 5 ods. 3 druhej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd). Odvolací súd zároveň pripomína, že väzba je zaisťovací inštitút a má fakultatívny charakter. Úprava dôvodov väzby vyjadruje výnimočnosť a fakultatívne použitie tohto procesného prostriedku, pričom Trestný poriadok neustanovuje, že každý obvinený musí byť vzatý do väzby, resp. že obvinený, ktorý bol vzatý do väzby, musí byť stíhaný väzobne až do právoplatného skončenia veci. Podľa ustálenej súdnej praxe vzatie osoby do väzby, resp. ponechanie obvineného vo väzbe má byť nevyhnutné, krajné opatrenie, ktoré má nastúpiť až vtedy, keď sú iné opatrenia nedostatočné, resp. neúčinné, čo vyplýva jednak z ústavnej ochrany osobnej slobody ustanovenej v čl. 17 ods. 1 Ústavy, resp. v čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, jednak zo zásady primeranosti a zdržanlivosti (resp. zásady subsidiarity) ustanovenej v § 2 ods. 2 Tr. por., ktorej podstatou je obmedziť zásahy do základných práv a slobôd na najnevyhnutnejšiu mieru, ktorá je potrebná na dosiahnutie účelu trestného konania. Teda pokiaľ je možné vzhľadom na osobu obvineného a okolnosti prípadu väzbu nahradiť inštitútom upraveným v Trestnom poriadku, je namieste takto postupovať a obvineného po prijatí predmetnej záruky ponechať na slobode, resp. prepustiť obvineného z väzby na slobodu. Súd musí pri rozhodovaní o nahradení väzby zvážiť, či intenzita zásahu do osobnej slobody obvineného tým, že je vo väzbe, nie je celkom zjavne neprimeraná k miere zvýšenia rizika, že nahradením väzby a prepustením na slobodu obvinený môže uskutočniť konanie zakladajúce väzobný dôvod.
K nahradeniu väzby obžalovaného viedli odvolací súd tieto základné dôvody. Obžalovaný je stíhaný za závažnú trestnú činnosť proti poriadku vo verejných veciach (dva zločiny a jeden prečin) a tiež za zločin, že mal podporovať zločineckú skupinu, hoci v tom čase bol vo funkcii špeciálneho prokurátora, s ktorou sa viaže prioritne povinnosť za každých okolnosti chrániť
a presadzovať verejný záujem, v rozpore s čím je také konanie, z ktorého je obžalovaný podozrivý. Na druhej strane treba poukázať, že obžalovaný je vo väzbe vyše šestnásť mesiacov, v priebehu konania došlo k zmene dôvodov väzby s vypustením kolúzneho dôvodu väzby, hrozba prípadného pokračovania v druhovo obdobnej trestnej činnosti už nie je taká bezprostredná a akútna ako pri vzatí do väzby s poukazom na dobu trvania väzby a skutočnosť, že obžalovaný má pozastavený výkon funkcie prokurátora a aj sa vzdal funkcie špeciálneho prokurátora, v súvislosti s ktorými malo dochádzať ku konaniu, pre ktoré je stíhaný. U obžalovaného sa riziko pokračovania v trestnej činnosti obdobného charakteru neviaže na konanie, v prípade ktorého by mohli byť ohrozené také základné práva a slobody ako je právo na život či nedotknuteľnosť osoby, ktoré sú chránené najmä prostredníctvom trestných činov proti životu a zdraviu. Obžalovaný je pritom osobou súdne netrestanou a z pohľadu osoby obžalovaného neboli zistené také skutočnosti, ktoré by v zásade zabraňovali nahradiť väzbu. Vec je v štádiu odvolacieho konania, ktorého predmetom je prejednanie odvolaní podaných obžalovaným a jeho manželkou. Obžalovaný pritom vo svojom písomnom sľube uviedol, že povedie riadny život, nedopustí sa trestnej činnosti, splní všetky povinnosti a dodrží obmedzenia, ktoré sa mu uložia, nedopustí sa žiadneho konania, ktoré by zakladalo akýkoľvek dôvod väzby a bude sa zúčastňovať všetkých nariadených procesných úkonov.
Odvolací súd teda väzbu obžalovaného nahradil prijatím jeho písomného sľubu a dohľadom probačného a mediačného úradníka, pričom na posilnenie účelu nahradenia väzby boli obžalovanému uložené viaceré povinnosti a obmedzenia pri nariadení ich kontroly technickými prostriedkami, a to a) oznámiť súdu, ktorý vedie konanie, každú zmenu miesta pobytu, b) zákaz vycestovania do zahraničia okrem prípadu, ak dá k tomu súhlas probačný a mediačný úradník, c) do skončenia trestného konania sa zdržiavať na adrese trvalého pobytu a zákaz vzďaľovať sa z tohto miesta okrem uskutočnenia nevyhnutných životných potrieb, lekárskych vyšetrení, plnenia pracovných povinností a účasti na úkonoch trestného konania alebo iného konania pred orgánom verejnej moci alebo ak dá k tomu súhlas probačný a mediačný úradník, d) zákaz styku so svedkami a znalcami a zákaz kontaktu s nimi v akejkoľvek forme vrátane kontaktovania prostredníctvom elektronickej komunikačnej služby alebo inými obdobnými prostriedkami s výnimkou účasti na úkonoch trestného konania alebo iného konania pred orgánom verejnej moci alebo ak dá k tomu súhlas probačný a mediačný úradník, e) povinnosť dostavovať sa k probačnému a mediačnému úradníkovi v lehotách ním určených, najmenej jedenkrát za kalendárny mesiac a dodržiavať jeho pokyny s tým, že prvýkrát je obžalovaný povinný sa dostaviť k probačnému a mediačnému úradníkovi nasledujúci pracovný deň po prepustení z výkonu väzby v tam uvedenom čase.
Zároveň bola obžalovanému nariadená kontrola uložených povinností a obmedzení technickými prostriedkami - zariadením na určenie polohy kontrolovanej osoby podľa § 6 zákona č. 78/2015 Z. z. o kontrole výkonu niektorých rozhodnutí technickými prostriedkami a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Zariadenie na určenie polohy kontrolovanej osoby umožňuje kontrolu pohybu a pobytu kontrolovanej osoby na základe určenia jej aktuálnej geografickej polohy, pričom kontrolovaná osoba je povinná mať pri sebe zariadenie na určenie polohy kontrolovanej osoby počas celého trvania kontroly technickými prostriedkami. Plnenie a kontrolu uložených povinností a obmedzení bude u obžalovaného vykonávať probačný a mediačný úradník Krajského súdu v Trenčíne s miestom výkonu práce Okresný súd Trenčín (s poukazom na § 17 ods. 1 zákona č. 78/2015 Z. z. vzhľadom na trvalý pobyt obžalovaného, ktorý bol určený ako miesto, kde sa má zdržiavať).
Obžalovaný sa upozorňuje, že podľa § 80 ods. 3 Tr. por. ak dôjde k prepusteniu z väzby na slobodu podľa § 80 ods. 1 Tr. por. a obžalovaný poruší svoj písomný sľub, nesplní povinnosti alebo poruší obmedzenia, ktoré mu boli súdom uložené alebo probačný a mediačný úradník oznámi, že dohľad neplní svoj účel alebo že obžalovaný marí nerušený výkon kontroly technickými
prostriedkami, môže byť obžalovaný vzatý do väzby, ak je daný dôvod väzby podľa § 71 Tr. por. Odvolací súd považoval za dostačujúce uvedené prijaté inštitúty a opatrenia ohľadom nahradenia väzby u obžalovaného, a preto nepovažoval za nevyhnutné prijímať ako náhradu väzby obžalovaným navrhovanú peňažnú záruku. V tomto ohľade treba navyše uviesť, že obžalovaný má v trestnom konaní zaistený majetok.
Vzhľadom na spôsob rozhodnutia odvolacieho súdu sú z pohľadu predmetu rozhodovania v prejednávanej veci a argumentov uvedených v tomto rozhodnutí irelevantné ostatné namietané skutočnosti v žiadosti obžalovaného, ku ktorým sa odvolací súd výslovne v tomto rozhodnutí nevyjadril.
Najvyšší súd SR, sp. zn. 4 Tost 41/2014
Pretože väzba je závažným zásahom do ústavou garantovanej osobnej slobody, z ústavného hľadiska je právny režim väzby okrem iného upravený aj zásadou časového obmedzenia na dobu stanovenú zákonom. Ustanovenie § 76 ods. 2 Tr. por. stanovuje limit základnej lehoty väzby v prípravnom konaní na sedem mesiacov a pokiaľ § 76 ods. 3 Tr. por. pripúšťa predĺženie lehoty väzby nad túto dobu, je potrebné v tom vidieť výnimku z ústavne zakotvenej zásady časového obmedzenia väzby. To vo vzťahu k väzobným dôvodom upraveným v § 71 ods. 1 Tr. por. znamená, že predĺženie väzby nad dobu sedem mesiacov je možné len vtedy, ak sú tieto dôvody väzby dané veľmi silne.
§ 3
Miesto výkonu väzby
(1) Väzba sa vykonáva v ústave na výkon väzby, v samostatnom oddelení výkonu väzby, ktoré môže zriadiť a zrušiť generálny riaditeľ Zboru väzenskej a justičnej stráže (ďalej len „generálny riaditeľ“) pri ústave na výkon väzby alebo pri ústave na výkon trestu odňatia slobody (ďalej len „ústav“) alebo v osobitnom oddiele;1a) samostatné oddelenie výkonu väzby je organizačnou súčasťou príslušného ústavu.
(2) Ak zdravotný stav obvineného vyžaduje zdravotnú starostlivosť, ktorú nemožno poskytnúť v ústave, alebo ak je to potrebné na účely trestného konania, väzba sa na nevyhnutne potrebný čas vykonáva v nemocnici pre obvinených a odsúdených (ďalej len „nemocnica“).
(3) Ak zdravotný stav obvineného vyžaduje zdravotnú starostlivosť, ktorú nemožno poskytnúť v ústave alebo v nemocnici, väzba sa na nevyhnutne potrebný čas vykonáva v inom zdravotníckom zariadení; stráženie obvineného vykonáva Zbor väzenskej a justičnej stráže2) (ďalej len „zbor“).
Súvisiace ustanovenia
§ 1, § 2, § 2a, §3, § 4, § 5, § 6, § 7, § 8, § 9, § 10, § 11, § 12, § 13, § 14, § 15, § 16, § 16a, § 17, § 18, § 19, § 20, § 20a, § 21, § 22, § 23, § 24, § 25, § 26, § 27, § 28, § 29, § 30, § 30, § 31
Súvisiace právne predpisy
Ústava SR č. 460/1992 Zb., Dohovor, TP, TZ, zákon č. 365/2004 Z. z., zákon č. 475/2005 Z. z., zákon č. 4/2001 Z. z., zákon č. 171/1993. Z. z.
Komentár k § 3
K ods. 1
Ústav na výkon väzby je inštitúcia, ktorá zabezpečuje umiestnenie a starostlivosť o obvinené osoby, o ktorých príslušné súdy rozhodli, že nebudú stíhané na slobode, ale väzobne, čo sa, prirodzene, môže týkať prípravného konania aj súdneho konania.
Ústav na výkon väzby sa podieľa na zabezpečení práva na spravodlivý proces a niektorých ľudských i súvisiacich procesných práv, ako aj na zabezpečení ochrany spoločnosti, verejného poriadku a bezpečnosti.
Samostatné oddelenie nie je samostatným ústavom, ale organizačnou súčasťou príslušného ústavu.
K ods. 2
Toto ustanovenie pripúšťa, aby sa na nevyhnutne potrebný čas väzba mohla vykonávať aj v nemocnici pre obvinených a odsúdených (ďalej len „nemocnica“), a to vtedy, ak zdravotný stav obvineného vyžaduje zdravotnú starostlivosť, ktorú nemožno poskytnúť v ústave, alebo ak je to potrebné na účely trestného konania. Táto nemocnica sa nachádza v Trenčíne; v rámci nej pôsobia štandardné ambulancie ako v ktorejkoľvek inej nemocnici.
Umiestnenie obvineného v nemocnici uvedenej v komentovanom ustanovení však môže trvať iba nevyhnutný (potrebný) čas, keď si to vyžaduje jeho nepriaznivý zdravotný stav; zlepšenie zdravotného stavu obvineného na základe príslušných vyšetrení a ich dokumentácie umožňuje umiestnenie obvineného späť v príslušnom ústave na výkon väzby. K ods. 3
Ustanovenie odseku 3 umožňuje umiestnenie obvineného aj v inom zdravotníckom zariadení ako je nemocnica pre obvinených a odsúdených podľa odseku 2, a to vtedy, ak si to vyžaduje zabezpečenie zdravotnej starostlivosti pre obvineného, ktorú mu nie je možné poskytnúť v tejto nemocnice. Avšak v tomto prípade obvinený nie je v takomto zdravotníckom zariadení ponechaný bez stráženia; stráženie obvineného aj v takomto zdravotníckom zariadení zabezpečujú príslušníci Zboru väzenskej a justičnej stráže.
Judikatúra
R 20/2015
I. Zákon č. 154/2010 Z.z. o európskom zatýkacom rozkaze v znení zákona č. 344/2012 Z.z. (ďalej len „zákon o EZR“) stanovuje jednak príslušnosť prokuratúry a jednak príslušnosť súdu ako vykonávajúcich justičných orgánov. Miestnu príslušnosť krajskej prokuratúry na vykonávanie predbežného vyšetrovania upravuje § 11 ods. 1, ods. 2 zákona o EZR, miestnu príslušnosť krajského súdu upravuje tento zákon vo viacerých ustanoveniach, a to v závislosti od navrhovaného postupu (na postup podľa § 15 ods. 3, § 22 ods. 2, § 17 ods. 3 zákona o EZR). II. Miestna príslušnosť krajského súdu na konanie podľa § 17 ods. 1 zákona o EZR je v treťom odseku tohto ustanovenia upravená samostatne – nezávisle od miestnej príslušnosti prokurátora, ktorá týmto ustanovením nie je dotknutá – tak, že relevantným pre určenie príslušnosti krajského súdu je aktuálne miesto výkonu väzby alebo výkonu trestu odňatia slobody.
§ 4
Stráženie, dozor, dohľad a zaobchádzanie s obvinenými zabezpečuje zbor, ak § 9 ods. 6 alebo osobitný predpis2) neustanovuje inak.
Súvisiace ustanovenia
§ 1, § 2, § 2a, §3, § 4, § 5, § 6, § 7, § 8, § 9, § 10, § 11, § 12, § 13, § 14, § 15, § 16, § 16a, § 17, § 18, § 19, § 20, § 20a, § 21, § 22, § 23, § 24, § 25, § 26, § 27, § 28, § 29, § 30, § 30, § 31
Súvisiace právne predpisy
Ústava SR č. 460/1992 Zb., Dohovor, TP, TZ, zákon č. 365/2004 Z. z., zákon č. 475/2005 Z. z., zákon č. 4/2001 Z. z., zákon č. 171/1993. Z. z.
Komentár k § 4
Komentované ustanovenie upravuje, že stráženie, dozor, dohľad a zaobchádzanie s obvinenými zabezpečuje predovšetkým zbor v zmysle zákona č. 4/2001 Z. z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže (ďalej len „zákon o ZVJS“). Avšak zároveň umožňuje, aby sa na strážení osôb, ktoré sú vo výkone väzby, podieľal aj iný príslušný orgán, ktorý je orgán činný v trestnom konaní –v prípadoch predpokladaných v § 9 ods. 6 komentovaného zákona (bližšie pozri komentár k tomuto ustanoveniu) zákon striktne nestanovuje, ktorý orgán má zabezpečiť stráženie, z čoho vyplýva, že tak má urobiť buď jeden orgán alebo druhý, napríklad podľa potreby či účelnosti na základe ich vzájomnej dohody a koordinácie.
Judikatúra
Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1KO/15/2019
Vzťahy vyplývajúce zo štátnej služby príslušníka Zboru väzenskej a justičnej stráže podľa zákona č. 73/1998 Z.z. nemožno považovať pre ich povahu za veci súkromnoprávne (predovšetkým pracovnoprávne). Služobný pomer je a bol vždy charakterizovaný ako inštitút verejného práva. Tento vzťah nevzniká zmluvou, ale mocenským aktom služobného orgánu a po celú dobu jeho trvania sa výrazne odlišuje od pomeru pracovného, ktorý je naopak typickým súkromnoprávnym vzťahom, v ktorom majú účastníci tohto právneho vzťahu rovné postavenie. Uvedené sa prejavuje aj v právnej úprave týkajúcej sa vzniku, zmeny, priebehu a zániku štátnej služby, ako aj s tým súvisiacich otázok. Inak tomu nie je ani pri rozhodovaní o odmeňovaní príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže zákona podľa piatej časti zákona č. 73/1998 Z.z. Právna povaha štátnej služby príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže postihuje osobitnú povahu „zamestnávateľa“ ako primárneho nositeľa verejnej moci, potrebu začlenenia príslušníka Zboru väzenskej a justičnej stráže do organizmu verejnej moci a účasť na jej výkone. Táto potreba zasahuje až tak ďaleko, že tu nejde o modifikáciu súkromnoprávneho pomeru, ale o špecifický služobný pomer verejného práva podľa zákona č. 73/1998 Z.z. To potvrdzuje aj povaha právnej úpravy štátnej služby príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže, ktorá má kódexový charakter a použitie zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce je vylúčené v zmysle ustanovenia § 2 ods. 1 Zákonníka práce.
