Issuu

Milý čitateľ,

dostáva sa Ti do rúk rozprávková kniha žiakov III.B triedy. Nechaj sa unášať príbehmi a uvoľni svoju fantáziu pri ich čítaní. Táto kniha uzrela svetlo sveta vďaka programu Školy pre budúcnosť Nadácie Orange. Ďakujeme.

Obsah Čarodejnica Molly a neposlušná metla ...................................................... 4 Kamaráti z jedného dvora ........................................................................... 6 Čarovná lopta ................................................................................................. 8 Kocúr Micko .................................................................................................. 10 Ako sa stal chlapec Zoltán hasičom ....................................................... 12 O neposlušnom koníkovi Ferkovi .............................................................. 14 Robot Bazz ................................................................................................... 16 O chlapcovi, ktorý stratil šarkana .......................................................... 18 Rozprávka o tučnej princeznej ................................................................20 Tri myšky.......................................................................................................22 Vlk a škriatok ...............................................................................................24 Zajac Fedor.................................................................................................28 Zvieratká na dvore .....................................................................................28 Zajac ako záchranár...................................................................................30 Slávik .............................................................................................................32 Zajac na kolesách .......................................................................................34 Ako si dedko s babkou nažívali ................................................................36 Zajac na korčuliach ....................................................................................38 O zajacovi a korytnačke ...........................................................................40 Zajačia oblievačka ......................................................................................42

Čarodejnica Molly a neposlušná metla Jedného slnečného rána našla čarodejnica Molly pri svojej posteli čarovnú metlu. Čarovnú metlu jej priniesla čarodejnica Lusinda z Agri. Metla bola opretá v kúte izby. Molly povedala : „Je obyčajná!“ Vtom metla začala po izbe tancovať a lietať. Molly dostala nápad. Chcela sa previezť na metle. Cez otvorené okno vo svojej izbe vyletela von k oblohe. Leteli okolo parku v meste, kde Molly spadla z metly do trávy. Čarovná metla sa s ňou hrala a skúšala Mollynu trpezlivosť. Keď už si Molly s metlou nevedela dať rady použila čarovné zaklínadlo, ktoré znelo takto: „Aka-fuka-funda-luka-akfuk-funda-luk. Funda-káva-keven-duk.“

Vtom ju metla začala

poslúchať. Deň strávený v parku sa Molly veľmi páčil a blížil sa ku koncu. Kým sa vrátili domov obleteli ešte celé mesto. Mollina mama počula ako niekto chodí po izbe. Vošla do izby a opýtala sa Molly: „Kde si bola celý deň?“ Molly povedala: „V parku s kamarátkou.“ Mama poprosila Molly, aby jej pomohla v kuchyni. To však ešte mama netušila, že do kuchyne pôjde s čarovnou a neposlušnou metlou. Vtom metla začala lietať sem a tam a urobila veľký neporiadok. Namiesto pochvaly od mamy si Molly vypočula výčitky, ako neposlúcha a nepomáha rodičom. Ako tam tak Molly smutne sedela, zrazu metla začala robiť poriadok v kuchyni. Mama potichu vošla do kuchyne a videla, ako Molly a metla upratujú neporiadok. Molly

porozprávala

pochádza

mame

z čarodejníckej

príbeh rodiny,

o čarovnej tak

metle,

mama

a pretože

nebola

veľmi

prekvapená príbehom o neposlušnej metle. Naopak, mala radosť, že v domácnosti majú nového pomocníka. Tak končí môj príbeh o čarodejnici Molly a neposlušnej metle. Autorka: Lucka Kukučková

~4~

~5~

Kamaráti z jedného dvora Na dvore vedľa seba nažívali domáce zvieratká ako jedna rodina. Žili tam sliepky a husi, ovce a kozy, kôň aj krava, čierny pes Dunčo a aj strapatý kocúr Ignác. O zvieratá sa vzorne starala gazdiná Estera. Zvieratá kŕmila aj ošetrovala. Jedného dňa išla gazdiná Estera ráno nakŕmiť sliepky. Do misky im nasypala zrno. Pri kŕmení ju spod komôrky pozorne sledovala hladná myška Hryzka. Bola hladná a potrebovala nachovať aj svoje mladé myšky. Na zrno v miske sa jej hneď zbehli slinky. Myška Hryzka vyčkala kým gazdiná nakŕmila sliepky. Hneď ako gazdiná zašla do domu myška Hryzka neváhala a rýchlo vybehla spod komôrky a priamo si to namierila k miske plnej zrna. Nabrala zrno pre seba aj svoje myšky a rozbehla sa späť pod komôrku. Vtom ju však zbadal strapatý kocúr Ignác, ktorý jej skrížil cestu. Hryzka nemala šancu utiecť. Hlasno zapišťala, stiahla sa do klbka a čakala, čo sa bude diať. Ignác neváhal a chystal sa Hryzku zjesť. Už si chystal pazúre, keď mu jeho plány prekazil čierny pes Dunčo a milému Ignácovi cvakli zuby naprázdno. Veľkého Dunča sa veru bál aj Ignác, stiahol chvost

zamraučal a ušiel z dvora. Myška Hryzka sa na Dunča

usmiala a celá šťastná sa mu poďakovala za záchranu kožucha. Zamraučanie Ignáca začula aj gazdiná. Vybehla na dvor a keďže si myslela, že Ingácovi ublížil Dunčo, tak ho potrestala. Priviazala Dunča hrubým lanom k stromu, aby bol sám a bez jedla a pitia. Dunčo však dlho sám nezostal. Len čo gazdiná odišla do domu, pribehla k Dunčovi myška Hryzka aj so svojimi mladými myškami a ostrými zúbkami raz-dva hrubé lano prehryzli a svojho záchrancu vyslobodili. Od tých čias žili myšky s Dunčom v búde a nemuseli sa skrývať pod komôrkou. Autor: Borisko Balogh

~6~

~7~

Čarovná lopta Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna basketbalová lopta a tá bývala v jednom sklade. Bola veľmi smutná, pretože všetky ostatné lopty si našli svojich kamarátov a len ona ostala sama. Bola z toho veľmi nešťastná. Už ani nedúfala, že by sa aj jej podarilo nájsť si svojho vlastného kamaráta. Celé dni preležala v sklade a rozmýšľala, čo s ňou ďalej bude. Jedného dňa sa však na ňu usmialo šťastie. Jeden chlapec si ju všimol na internetovej stránke, a tak sa mu zapáčila, že si ju hneď objednal. Keď ju začali baliť, aby ju poslali, lopta bola veľmi šťastná. Už o niekoľko dní bola u svojho nového kamaráta. Volal sa Hugo. Keď ju prvýkrát chytil do rúk, zdala sa mu nejaká zvláštna . A tak ju šiel hneď vyskúšať na basketbalové ihrisko. Tá lopta mala čarovnú moc, lebo vždy keď vystrelil, dal kôš. A tak chodili spolu všade a boli veľmi dobrí kamaráti. Mali spolu veľa pekných zážitkov a vyhrali spolu veľa súťaží a zápasov.

Keď ich nikto nevidel, lopta vedela aj rozprávať, a tak sa

Hugovi stala aj veľkou pomocníčkou pri trénovaní basketbalu. Jedného dňa sa však stalo niečo neočakávané. Hugo nechal loptu samú na ihrisku a išiel sa odviezť na bicykli. V jednej zákrute sa mu však šmyklo zadné koleso a spadol na chodník. Celý doráňaný utekal domov. Pri tej bolesti aj zabudol na kamarátku loptu. Ostala tam úplne sama. Zbytočne kričala na Huga, pretože bol už ďaleko, a vtedy jej čarovná moc už nefungovala. Bola už tma, keď si na ňu spomenul a celú noc sa bál, že už ju nikdy nenájde. Ukryla sa v tráve a čakala, čo s ňou bude ďalej. Na druhý deň si všimol, ako sa s jeho loptou hrajú cudzí chlapci. Potešil sa, keď videl, že oni koše nedávajú. Čarovná moc fungovala, len keď boli spolu oni dvaja. Keď sa chlapci dohrali, hodili loptu naspäť do trávy, a tak Hugo ani chvíľu neváhal a rýchlo sa rozbehol, aby bola zase jeho. Už nikdy viac svoju kamarátku len tak samu nenechal. A na tom koši bol zvonec, a tak je rozprávke koniec. Autor: Hugo Kucej

~8~

~9~

Kocúr Micko Jedného slnečného dňa sa nám narodili tri malé mačiatka. Mama mačka si ich poschovávala a zabudla, kde ich ukryla. V košíku na seno sme našli jedno malé mačiatko. Bolo celé čierne ako uhol. Dali sme mu meno MICKA. Micka bola veľmi hravá a prítulná. Hrávala som sa s ňou so šnúrkami od topánok.

Raz sme ju dali do

oranžového vedierka. Kotúľala sa v ňom a my sme sa smiali. Okrem Micky máme ešte kocúra, ktorý sa s Mickou tiež hrával. Micka ho obháňala a chytala za huňatý chvost. Kŕmili sme ich mäsovou konzervou pre psov, ktorú majú radi dodnes. Vždy, keď sme išli z domu preč, tak nás Micka odprevadila k bráničke. A keď sme prichádzali domov, čakala nás pred bráničkou a privítala nás hlasným mňaukaním. Raz bola Micka veľmi statočná a išla s nami na prechádzku po dedine. Keď však u horných susedov začali štekať psy, tak sa zľakla a utiekla domov. No nikdy sa nám nestratila. Keď prišla zima, napadlo u nás veľa snehu. Micka sa zo snehu radovala najviac. Šantila a váľala sa v ňom. Ja som jej robila snehové gule a ona ich s radosťou naháňala, keď som jej ich hádzala. Potom prišla jar a my sme zistili, že Micka je vlastne Micko. Tak sme mali namiesto mačičky kocúrika, ktorý mal na krku zvonec a rozprávky o Mickovi je koniec .

Autorka: Emka Igazová

~ 10 ~

~ 11 ~

Ako sa stal chlapec Zoltán hasičom Bol raz jeden chlapec, ktorý sa volal Zoltán. Chodil do škôlky . V škôlke sa pani učiteľka pýtala, čím

by chceli byť,

keď budú dospelí. Prihlásil sa chlapec Zoltán. „Ja by som chcel byť hasičom!“

hrdinsky povedal. Deň

ubehol ako voda a Zoltán prišiel domov. Poobede sa hral v záhrade, ktorú mali za domom. Sused pracoval hneď vedľa a hrabal lístie. Keď ho zhrabal na jednu kopu, rozhodol sa, že ho zapáli a nebude mať v záhrade neporiadok. Oheň horel a nepozorný sused a vybral do obchodu na nákup. Plamene vystrčili svoje červené jazyky a začali rýchlo oblizovať jabloň, ktorá stála neďaleko. Keď to Zoltán uvidel, vytočil číslo 150.

minútu už

bolo na ulici počuť sirény . Hasiči behom vystúpili z hasičského auta, pripravili si hadice a

požiar rýchlo uhasili. Veliteľ

hasičov zakričal na Zoltána, ktorý sa skromne prizeral, čo sa deje vo vedľajšej záhrade.

Veliteľ sa opýtal: „ Ty si ten

chlapec, čo nahlásil požiar?“ „ Áno“,

nesmelo odpovedal chlapec. „Počkaj, niečo ti dám!“

A odmenil ho krásnou novou hasičským

odznakom.

hasičskou

„Odteraz

prilbou a pravým

hasič,“

povedal

veliteľ

hasičov. Zoltán sa poďakoval a natešene bežal domov, aby sa pochválil svojim rodičom. Autor: Paťko Herich ~ 12 ~

~ 13 ~

O neposlušnom koníkovi Ferkovi

Bola raz jedna farmárka, ktorá mala koníka Ferka. Dobre sa o neho starala, ale jedna vec sa jej na ňom nepáčila. Tá vec bola tá, že ostal neposlušný. Jedného dňa ráno vstala a koníka nikde. Hľadala ho v kamarátkinej záhrade, na poli, na svojom statku. Obehla celú dedinku a aj susedné štyri. Bála sa však vstúpiť do jedného dvora v susedstve. Šibalský koník Ferko bol práve tam. Ferko tam išiel preto, lebo susedia si kúpili krásnu kobylu, do ktorej sa hneď na prvý pohľad zaľúbil. Farmárka sa odhodlala, nesmelo vstúpila do dvora a okamžite ho zbadala. Ako sa na neho pozrela, hneď pochopila, prečo ušiel práve sem. Stál vedľa kobylky Sáry a

spoločne žuli seno. Keďže

Ferko stále utekal do susedného dvora, farmárka sa so susedom farmárom dohodli, že im spravia spoločný výbeh. Od tej chvíle poslušnejších koníkov nikde nebolo.

Autorka: Sofinka Sečkárová

~ 14 ~

~ 15 ~

Robot Bazz Bol raz jeden malý chlapček Maťko. Na svoje piate narodeniny dostal

robota. Maťko sa s ním veľmi rád

hral

a dal mu meno Bazz. Ale raz, keď prišiel domov zo škôlky, Bazz ležal na zemi pri posteli. Maťko sa čudoval, ako sa tam dostal. Opýtal sa maminky, či nevie,

čo sa v jeho izbičke dialo.

No mamka asi

zabudla zavrieť dvere na detskej izbe a dostal sa do nej ich nezbedný psík Fík.

Fík celú izbičku obrátil hore nohami. Nič

nebolo na svojom mieste. Maťko začal upratovať. Keď upratal chcel sa pohrať s Bazzom. No robot nehýbal jednou rukou a neotáčal ani hlavou. Asi sa v ňom niečo pokazilo. Maťko zostal veľmi smutný. Ani jeho ocko ho nevedel opraviť.

A tak

obľúbený

Bazz

skončil

veľkej

škatuli

s pokazenými hračkami v pivnici. Keď Maťko vyrástol a bol dospelý, objavil v pivnici škatuľu so svojimi hračkami. Veľmi sa potešil, keď našiel

aj Bazza.

Poriadne si ho poprezeral a zistil, že ho vie opraviť. Hneď na druhý deň

kúpil potrebné súčiastky a už bol

Bazz znovu ako nový. Keď Maťkov syn mal šieste narodeniny, tak mu ocko daroval opraveného Bazza. Synček sa veľmi potešil. Každý deň sa s ním hral, možno sa hrá až doteraz, ak sa mu nepokazil. Autor: Jojko Prokein

~ 16 ~

~ 17 ~

O chlapcovi, ktorý stratil šarkana Bol raz jeden chlapec, ktorý mal veľmi veľa hračiek.

So všetkými

hračkami sa už pohral a túžil si vyrobiť vlastnú hračku . Keď zbadal na lúke za záhradou lietať šarkany, rozhodol sa, že si aj on takého vyrobí . Zobral drievka, papier , špagát , farbičky a nožnice . Pustil sa do práce . Každý deň po škole, keď už bol naučený a mal urobené všetky domáce úlohy, išiel do garáže a vyrábal si šarkana. Keď bol s prácou hotový , pomenoval ho Lietajko. Lietajko bol nezbedník. Nevedel sa dočkať, kedy pôjde von a prvýkrát vzlietne. Z okna mával na lastovičky , vrabce , ba aj na kohúta . Vyšli s chlapcom von , celý kŕdeľ

lastovičiek sa zhŕkol okolo nich.

Lietajko vyhlásil preteky s vtáčikmi a veľmi sa tešil, čo všetko z tej výšky uvidí. Chlapček ich odštartoval: „ Pripraviť sa , nezabiť sa , pozor, štart!“.

Šarkan to veľmi prežíval, nechtiac sa

vytrhol chlapcovi z ruky

a viac ho nebolo . Vietor ho vyniesol až nad oblaky a kým si uvedomil, že nie je na špagáte, bolo už neskoro. Ako tam tak lietal, znova sa stretol s lastovičkami a poprosil ich, či by mu nepomohli nájsť chlapca. Lastovičky sa rozleteli po okolí a hľadali chlapčeka. Keď si už

mysleli, že ho

nenájdu, uvideli ho za oknom, ako smutne pozerá na oblohu a pochopili, že hľadá svojho

Lietajka. Rýchlo vyleteli za šarkanom a pomohli mu dostať

sa k domčeku, v ktorom býval jeho kamarát chlapček. Medzitým však už

chlapček išiel smutný spať . Ráno, keď sa

zobudil, na okne videl poškriabaného, ale usmievavého Lietajka. Obidvaja boli veľmi radi, že sa znovu stretli

a vždy keď si išli

spolu zalietať na lúku, tak si dávali veľký pozor, aby sa Lietajko znovu neodtrhol zo špagáta.

Autorka: Dominika Krnčoková

~ 18 ~

~ 19 ~

Rozprávka o tučnej princeznej Kde bolo, tam bolo, kde sa voda sypala a piesok sa lial , bola raz jedna princezná .

Ona nebola ako každá princezná. Nerada sa fintila

a parádila , ale rada šermovala a poľovala na divú zver. Raz, na poľovačke pri jazde na koni, narazila hlavou do konára, spadla a omdlela . Prebrala sa v noci a blúdila tmavým lesom . Zrazu zbadala

v diaľke svetielko, išla za ním , až prišla k veľkej diere do

jaskyne . Vošla dnu a tam bolo veľa dobrôt . Princezná bola hladná, tak sa najedla dosýta a zaspala .O polnoci sa zobudila na veľký hluk. To sa vracal domov strašný drak. Drak ju

našiel

a rozzúrený , že mu zjedla

večeru , chcel princeznú zožrať. V poslednej chvíli si to

ale rozmyslel.

No, čo by mal z takej chudučkej princeznej? A rozhodol sa, že ju najprv vykŕmi

a potom ju zožerie. Zamuroval ju v jaskyni a malým otvorom jej

dával jedlo . Princezná za krátky čas veľmi stučnela. Drak si povedal: „ Princezná je už dosť tučná a zajtra ju už konečne zožeriem. To bude dobrota.“ Vtom išiel okolo drakovej jaskyne udatný princ so svojou družinou, Valibruchom

a Valihrachom.

Tu počujú plač princeznej. Nájdu ju

zamurovanú v jaskyni. Ona im vyrozpráva svoj príbeh a prosí ich aby odišli, že drak sa o chvíľu vráti . „Neboj sa spanilá princezná mi ťa vyslobodíme“ povedal princ. Vtom sa vrátil drak . „Čo tu chcete vy červy, všetkých vás rozdupem !“ Princ , Valibruch a Valihrach nelenili. hodil drakovi pod nohy hrach. Drak sa na hrachu pošmykol a

Valihrach spadol.

Valibruch sa na neho zvalil svojím velikánskym bruchom. Drak sa nemohol ani pohnúť a princ mu mečom odťal hlavu. Potom sa rýchlo ponáhľali vyslobodiť princeznú. Valibruch rozbúral

múr, za ktorým bola uväznená

princezná. Všetci sa

veľmi radovali , len princ zosmutnel. „ Ja, taký krásny

princ, si mám zobrať za ženu takú tučnú princeznú?“ No nemusel smútiť dlho, lebo princezná s Valibruchom sa do seba na prvý pohľad zamilovali . Onedlho bola na hrade veľká svadba . Valibruch s princeznou

žili

šťastne až kým nepomreli. Autor: Adamko Dekýš

~ 20 ~

~ 21 ~

Tri myšky Boli raz tri myšky. Volali sa Hryzka, Guľka a Lenivka. Bývali na kopci u rodiny Chlpatých. Rodina ich mala ako domácich miláčikov. Pomenovali ich podľa výzoru. Hryzka má meno podľa dvoch veľkých zúbkov vpredu. Guľka má zase veľké bruško a Lenivka je všade posledná a nechce sa jej vôbec nič robiť. Dom je veľký a myšky v ňom majú mnoho skrýš a chodbičiek. V dome je krásny luster, v ktorom sa neustále naháňali. V jeden slnečný deň sa vybrali do záhrady zahrať sa naháňačku. No vtom zbadali u susedov na dvore starého kocúra. Srsť mal čiernej farby a na papuli dlhé fúzy, preto mu dali meno Fúzik. Myšky si pred ním museli dávať pozor, lebo Fúzik je strašne rýchly a nebezpečný. Sestričky mali obavu, aby si kocúr na nich nepochutnal. Keď už boli unavené, išli si oddýchnuť. O chvíľu začalo pršať. Kocúr Fúzik sa hneď schoval. Myšky sa smiali, pretože kocúr bol veľmi smutný. Nastal večer a malé nezbenice šli spať. Keď sa zobudili, boli hladné a tak si vybrali syr z chladničky a spoločne ho zjedli. Rodina bola smutná, že nemajú v chladničke syr, pretože si ho chceli dať na raňajky. Myšky sa priznali, že ho zjedli. Rodina sa ale nehnevala, lebo také sú malé, nezbedné myšky. Lenivka sa vyhovárala, že Guľka mala najviac, Hryzka akurát a ona najmenej! Lenivka bola naozaj nahnevaná. Ešte dodala, že sa s nimi nebude hrať. Niekoľko dní sa z kúta na nich smutno dívala, ako sa hrajú. Na ďaľší deň sa ich opýtala, či sa môže s nimi hrať. Hryzka a Guľka radostne odpovedali: „Samozrejme, Lenivka, že sa s nami môžeš hrať!". Lenivka sa poďakovala a bola veľmi šťastná. Celý deň veselo spolu šantili a zabávali sa. Potom im Lenivka povedala: „Prepáčte, že som bola taká zlá na vás. Prosím, odpustite mi!" Guľka aj Hryzka jej s radosťou odpustili. Rodina bola tiež šťastná, že sa zase spolu veselo hrajú. Na ďaľší deň mali myšky narodeniny. Veselo spolu šantili, zabávali sa a rozprávali si veselé príhody. Takto rodina a tri myšky spolu prežívali každý deň. A tak zazvonil zvonec a rozprávky je koniec. Autorka: Terezka Veselá

~ 22 ~

~ 23 ~

Vlk a škriatok Kde bolo, tam nebolo, žil v starom lese jeden škriatok. Mal rád svoj domček a všetkých obyvateľov lesa, okrem rysa. Bol spokojný dovtedy, kým ho rys nezačal ohrozovať. Neďaleko domčeka, kde býval škriatok, žil vlk, ktorý mu pomohol vždy, keď ho rys chcel napadnúť. Jedného dňa začul škriatka volať o pomoc,

nahneval sa a

vyhnal rysa preč. Škriatok sa mu za to poďakoval a navrhol, či by nemohli byť priateľmi. Vlk súhlasil. Onedlho sa vlk dozvedel, že musí odísť z lesa za svojou svorkou. Obaja boli smutní, ale museli sa rozlúčiť a vlk sa vydal na cestu. V lese bolo bez vlka smutno. Nielen škriatkovi, všetkým zvieratkám

ale aj

chýbala jeho pomoc. Keď sa končila zima, do

lesa prileteli vrabce a čvirikali, že vlk sa čoskoro plánuje vrátiť späť. Všetci obyvatelia lesa hneď začali od radosti plánovať, že mu prichystajú oslavu. Škriatok so zajačikmi začal chystať tortu, veveričky so sovou robili výzdobu a srnky s diviakmi upratovali celý les. Keď sa

vlk vrátil do lesa, ponáhľal sa ku škriatkovi do

domčeka, ale tam ho nenašiel. Nebol ani na čistinke kam rád chodieval, nenašiel ho dokonca ani pri potoku. Hľadal v celom lese, no široko-ďaleko nikoho nebolo. Vrátil sa späť pred škriatkov domček a smutne sa naň pozeral. Zrazu všetky zvieratká vyskočili spoza kríkov a začali hlasno spievať. Vlk sa so všetkými zvítal, od radosti zavýjal a spoločne sa veselili až do rána. Autor: Jurko Greguš

~ 24 ~

~ 25 ~

Zajac Fedor Neďaleko lesa, pri najväčšom a najstaršom strome žila mama zajačica so zajacom a s piatimi malými zajačikmi. Najmenší,

ale

zato aj najneposlušnejší zajko sa volal Fedor. Darmo sa mu rodičia snažili dohovoriť. On stále sníval o veľkom dobrodružstve. Chcel spoznať nové zvieratká a mať veľa kamarátov. Bol krásny slnečný deň, rodina zajkových sa teda vybrala na spoločný výlet k jazeru. Mama zajačica nabalila plný košík čerstvej mrkvičky. Malým zajačikom sa výlet veľmi páčil, hrali sa naháňačku a skrývačku. Len najmenší Fedor znudene sedel a rozmýšľal, čo by podnikol. Vtom zbadal, ako z jazera vyskočila

žltá rybka. A hneď

za ňou skočila ďalšia a ďalšia. Skákali naozaj vysoko, potom sa nachvíľu stratili vo vode. Malému Fedorkovi sa to veľmi páčilo. Šantenie vo vode bolo oveľa zaujímavejšie ako naháňačka so súrodencami. Zajko Fedor sa rozbehol a skočil rovno do vody. Voda bola veľmi

príjemná

a osviežujúca.

Zajko

Fedor

začal

rozhadzovať

všetkými labkami, no plávať, ako rybkám, sa mu nedarilo. Práve naopak. Jeho jemný kožúšok bol celý mokrý. Zajko sa začal čoraz viac

potápať

dnu.

Našťastie

všimol

tatko

zajko

a v poslednej chvíli podal Fedorovi dlhý konár a malého nezbedníka vytiahol z vody von. To bola úľava, keď cítil pod labkami opäť pevnú zem. Ľahol si do trávy, aby sa mu premočený kožúšok vysušil na slniečku. Fedor však vedel, že spravil niečo zlé a že ho neminie trest. No poučil sa a do vody už nikdy skákať nebude. Autor: Miško Hric

~ 26 ~

~ 27 ~

Zvieratká na dvore Na jar sa vyliahli tri malé kuriatka. Bývali na dvore a chceli spoznať svojich kamarátov. Vyšli von a zbadali zvieratko so žltým perím. Nevedeli, čo je to za zviera, tak sa rozhodli, že si to zistia. Podišli k nemu a pýtajú sa ho: „A ty si kto?“ Neznámy hlas odpovedal: „Ja som kačka.“ Kuriatka vyzvedajú ďalej: „A prečo si na tomto dvore?“

„Aby som dávala ľuďom mäso

a perie.“ Zvedavé kuriatka sa pobrali ďalej. Na

jazierku videli plávať zvieratko s bielym perím, dlhým krkom

a červeným zobáčikom. Spýtali sa: „Čo si ty za zvieratko?“ hus,“

„Ja som

vznešene odpovedala a chcela plávať ďalej. Kuriatka sa ale chceli

dozvedieť o novej priateľke viac. „Ľudia ma chovajú pre moje biele perie a mäso.“ Pekne poďakovali a pobrali sa ďalej. Zrazu si všimli v blate váľať sa veľké špinavé zviera. Neveriacky krútili hlávkami a zisťovali, kto je to veľké špinavé čudo. Bolo to prasiatko, ktoré sa rado váľalo v blate, ale keď sa poriadne poumývalo, bolo ružovej farby. Neďaleko

uvideli pásť sa veľké rohaté zviera. Skryli

sa pred ním, pretože sa ho zľakli. Ale zvedavosť zvíťazila a kuriatka sa dozvedeli, že je to kravička, ktorá ľuďom dáva mliečko. Hneď vedľa na lúke šantilo krásne veľké zvieratko. „Aj ty si kravička?“ zvedavo sa spýtali kuriatka. Ozvalo sa hlasné zaerdžanie. „Ja som kôň a pomáham ľuďom pri práci.“ Dlhá prechádzka zvieratká unavila, a tak sa pobrali späť na dvor. Tu si všimli niečo guľaté a chlpaté, ako sa vyhrieva na slniečku. Lenivo zdvihlo hlavu a kuriatka sa vystrašene dívali. „Mňa sa nemusíte báť,“ lenivo sa ozval kocúr, „ja chytám myši!“ Ako kráčali k svojej mamičke, tak pri plote zbadali veľké ležiace zviera. Mamička im povedala, že je to pes a stráži všetkých obyvateľov dvora. Cez deň spí a v noci dáva pozor, aby každý oddychoval. Kuriatka sa po dlhej poznávacej prechádzke vrátili domov a unavené zaspali. Možno sa im snívalo o nových kamarátoch, ktorých spoznali. Tak dobrú noc, kuriatka! Autorka: Kristínka Begániová

~ 28 ~

~ 29 ~

Zajac ako záchranár Kde bolo, tam bolo, v hore žil zajac Hugo. Mal kamaráta, ktorý sa volal Jano. Hugo býval v zaujímavom strome, pretože bol zelený. „Čau, Jano,“ pozdravil Hugo. „Čau!“ zdravil ho Jano. „Baf, baf!“ nastrašil ich vlk Julo. „Pomoc!!!!“ zvrieskli a vyskočili tak vysoko, až zakývali rakete z USA. „To bol slušný let,“ zasmial sa Julo a odišiel. Keď Hugo dopadol, zistil že jeho kamarát zostal napichnutý na špičke rakety, ktorá letela na mesiac. „Musím ho zachrániť!“ povedal si Hugo, a vbehol do dielne. „Čo je toto?“ začal hádať Hugo. „To je pero,“ ozval sa počítač. „A ty si čo zač?“ spýtal sa Hugo. „Ja som počítač.“ „Jupí“ potešil sa Hugo. „Dám ťa do môjho obleku.“ „A akej farby ten oblek chceš mať?“ spýtal sa počítač. „No, uvažoval som nad zelenou.“ „Dobre, počkaj chvíľu, spracujem to. Môže vyzerať takto?“ „Noo, nie je to zlé“ odpovedal Hugo. „Ale vyrieš aj to, aby som vo vesmíre nezamrzol.“ „Mohol by som navrhnúť jeden oblek, bude podobný ako ten, ktorý mal Iron Man, ale bude to trvať tri dni.“ „Nuž, čo narobíš?“ „Ja zatiaľ zoženiem niečo na ten oblek.“ O tri dni neskôr. „No, čo, už je hotový?“ opýtal sa Hugo. „Ešte nie, chýba mu ruka a helma.“ „No nič,“ odpovedal Hugo. V tej istej chvíli, ale na mesiaci. „Hej, USA, ja vám to raz vrátim. Len čo sa vrátim na Zem.“ „Už to je,“ ozval sa počítač a zavolal Hugovi. „Crŕŕŕŕŕŕn,“ zvonil Hugov mobil. „Prosím?“ ozval sa nedočkavý Hugo. „Oblek je už hotový.“ „Letím!“ ozval sa Hugo a utekal do dielne. „A ako mám doň vliezť?“ spýtal sa Hugo, keď prišiel. „Len sa postavíš sem.“ Nastal deň letu na Mesiac. „Vyzerám v tom obleku dobre!“ pochválil sa Hugo. „Keď preletíš atmosférou, bude ti horúco,“ varoval ho počítač. „Fuj, to je ale horúco!“ sťažoval sa Hugo pri prelete atmosférou. Konečne priletel na Mesiac. Zakričal: „Jano, si tam!!??“ Jano odpovedal: „No nie, vieš? Nie som tu.“ „Ale ja ťa vidím, nie som slepý,“ povedal Hugo. „Nechceš mi náhodou pomôcť?“ spýtal sa Jano. „Skoro som zabudol,“ odpovedal Hugo. Konečne doma. „To bola šupa. Poď, vrátime to Julovi.“ povedal Jano. „Áno, vráťme mu to!“ povedal Hugo. „Baf, baf!“ nastrašili ho obaja „Cha cha, veľmi vtipné,“ zasmeje sa Julo a začne ich naháňať. A naháňa ich možno až dodnes. Autor: Jakub Debnár

~ 30 ~

~ 31 ~

Slávik Dávno-pradávno žil v Čine jeden cisár. Jeho palác bol celý z jemného porcelánu a hovorilo sa o ňom, že je najkrajší na svete. Okolo paláca sa široko- ďaleko rozprestierali prekrásne záhrady plné vzácnych kvetov a stromov. Pri tých najkrajších boli priviazané strieborné zvončeky, ktoré stále jemne cingotali, aby nikto popri nich neprešiel bez povšimnutia. Záhradné chodníčky viedli ďalej cez tichý les až k Azúrovému moru. Z konárov stromov, ktoré lemovali pobrežie, sa často ozýval prenádherný hlas maličkého slávika. Slávik očaril každého, kto išiel okolo. Do jeho spevu sa radi započúvali nielen rybári, ale aj návštevníci z ďalekých krajín, ktorí prišli obdivovať cisárov palác. Jediný, kto o slávikovi vôbec nevedel bol cisár. Z paláca vychádzal málokedy a o pozoruhodnom vtáčikovi sa dozvedal až z kníh, ktoré o jeho krajine napísali cudzí učenci. Tí vyzdvihovali krásu jeho paláca i záhrad, ale za najväčší skvost jeho cisárstva všetci považovali malého slávika. Cisár bol na opereného speváka, ktorý preslávil jeho cisárstvo v celom svete, taký zvedavý, že poňho okamžite vyslal svojich radcov. Keď ho našli a pozvali ho do paláca, slávik odvetil : „I keď sa môj hlas najlepšie vyníma tu v prírode, rád pôjdem s vami, ak si to jeho milosť cisár želá.“ Keď si cisár vypočul slávičiu pieseň, vyhŕkli mu z očí slzy. A keď slávik zbadal jeho dojatie, rozospieval sa ešte dojímavejšie. Odvtedy slávik cisára obšťastnil svojím spevom ešte veľa ráz. Zavretý v paláci sa však cítil ako vo väzení, a tak jedného rána nepozorovane vyletel von otvoreným oknom a odletel do teplých krajín. Autor: Matúško Kupec

~ 32 ~

~ 33 ~

Zajac na kolesách Bol raz na svete zajac, ktorý mal namiesto nôh kolesá. Keď chcel ísť do obchodu, spustil sa z kopca. Raz sa to tak aj stalo. Prišiel tam kam chcel, namontoval si na kolesá pružiny a odskákal k mrkve, jablkám a potom k ryži. Keď zaplatil, odskákal domov. Vypil čaj a myslel na to, aký obyčajný deň ho čaká. Tak rád by konečne zažil niečo zaujímavé. Zrazu mu napadlo, že by mohol navštíviť svoju babičku. Vyskočil

a vydal sa na cestu, no babička nebola doma.

spiatočnej ceste zrazu zbadal, ako sa babka

vracia z nákupu na bicykli

domov. Pozdravili sa, babka odomkla svoj útulný domček, ktorý rozvoniaval koláčmi tak, že zajac skoro odpadol. V kuchyni uvidel misu koláčov, do ktorých sa s chuťou zahryzol . Babka v kuchyni uvarila kakao. Keď ho zajac vypil, vyšiel von z domu a tam uvidel cirkusantov ako sa prechádzajú

po uliciach. Boli tam žongléri, bubeníci, šašovia a zajac

s nimi skúsil robiť bláznovstvá preto, lebo sa mu to veľmi páčilo.

večera ešte spolu prešli trinásť ulíc. Zajac dostal za odmenu od cirkusantov darček - píšťalku. Keď sa zotmelo, všetci sa rozlúčili. Celú noc sa zajko prehadzoval v posteli a keď konečne nadránom zaspal, snívalo sa mu, že je na celosvetovom turné. Na druhý deň zajaca zobudil hlas píšťalky. Zobudili ho cirkusanti a ponúkli mu, aby s nimi chodil po svete. Naobed sa už viezli autom do Čiech.

Povedali mu , že tam

začali svoju kariéru. Zajac v Čechách ešte nebol , tak

spolu prešli celú

Prahu. Odišli do Rakúska a každý mesiac boli v inom štáte. Keď sa po roku vracali domov, zajac povedal, že majú naozaj zábavnú prácu. Cirkusanti so smiechom poďakovali a zajacovi sľúbili, že keď pôjdu o rok okolo určite ho navštívia. Autor: Riško Truben

~ 34 ~

~ 35 ~

Ako si dedko s babkou nažívali V lesíku na čistinke bola malá chalúpka, kde bývali dedko aj so svojimi dvomi synmi. Žilo sa im ťažko. Okolo chalúpky mali zasadené zemiaky a zeleninu. Mali jednu kravu, ktorá im dávala mliečko. Jedného dňa sa vybral dedko na drevo, lebo sa im už všetko minulo. Ako tak blúdil po lese a zbieral suché halúzky, uvidel bylinkárku, ako zbierala bylinky. Pekne sa pozdravili a dedko poprosil o vodu, lebo bol veľmi smädný a zásoby vody sa mu minuli, pretože už bol skoro večer. Babka bylinkárka mu vďačne dala vodu aj kus chleba. Popri jedení sa vysťažovali jeden druhému, ako sa im ťažko žije. Dedko jej porozprával, že má dvoch synov, s ktorými žije vo veľmi biednej chalúpke, ale stačí im. Babka tiež povedala dedkovi, že má vnučku, s ktorou býva neďaleko malej čistinky, kde chodí zbierať bylinky a tými lieči v neďalekej osade ľudí. Ľudia babke platia potravinami a tak sa im žije ľahšie. Keďže sa už zvečerievalo, rozlúčili sa a pobrali sa každý domov. Doma porozprávali svojim blízkym o svojom stretnutí. Na druhý deň dedko vstal, podojil kravu, aby mali čerstvé mliečko k chlebíku s maslom a čerstvou cibuľkou. Zobudil synov, najedli sa a išli na pole zasadiť zemiaky. Večer prišli unavení z poľa, navečerali sa a išli si ľahnúť. Ráno, keď vstali, otec rozpovedal synom, čo by na to povedali, keby sa babka bylinkárka aj s vnučkou presťahovali k nim. Bolo by im všetkým veselšie aj ľahšie. Synovia súhlasili a hneď sa vybrali na druhý koniec lesa do malého domčeka. Babka práve nebola doma, bola v osade odniesť kováčovi bylinky na rany na rukách. Chlapci sa rozhodli, že počkajú a zatiaľ im vnučka spravila dobrý bylinkový čaj. Keď sa babka vrátila, chlapci jej povedali prečo prišli a ona po dlhom uvažovaní súhlasila. Pobalila veci a vybrali sa cez les do chalúpky, kde býval dedko aj so synmi. Hneď na druhé ráno sa im vstávalo ľahšie, raňajky mali nachystané, a tak sa vybrali na pole. Večer, keď prišli z poľa, večera ich už čakala na stole. A tak si nažívali od tej doby a tešili sa, ako sa im ľahšie a dobre žije. Autor: Samko Orság

~ 36 ~

~ 37 ~

Zajac na korčuliach V

malom lesíku žije hnedý zajko. Jeho kamaráti ho volajú

Uško. Bol krásny jarný deň a Uško sa chystal von. Vybehol na čistinku a videl, ako sa ostatné zvieratká korčuľujú. Veľmi sa potešil a rozhodol sa, že aj on sa pôjde korčuľovať. Rýchlo bežal naspäť domov pohľadať svoje korčule. Keď ich našiel, srdce mu od radosti podskočilo. Obul si ich a hybaj von. V tej radosti zabudol na chrániče a prilbu. Tak sa ponáhľal, že si nevšimol koreň na zemi, potkol sa a spadol na zem. Všetky zvieratká sa zhŕkli okolo neho. Pomohli mu vstať a poradili mu, nech si dá chrániče. Uško sa poďakoval za pomoc a šantil ďalej. Poobede sa rozhodol, že pôjde navštíviť svoju babku do hôr. Obul si korčule, nasadil chrániče a prilbu a vydal sa na cestu. Cestou stretol veľa kamarátov, múdru pani sovu aj veveričku, ktorá zbierala oriešky. Prešiel popri mravenisku, kde všetky mravce usilovne pracovali. Veselo im zamával a išiel ďalej. Vyšiel z lesa, prešiel lúku, uháňal popri potoku, kde zbadal hada. Od strachu skríkol, až sa celá hora zatriasla. Had zasyčal a ušiel. Na konci lesa stála chalúpka, kde bývala Uškova stará mama. Začudoval sa, prečo babka v takýto krásny deň nepracuje v záhradke ako vždy. Vošiel dnu a babka ho srdečne privítala. Uško zistil, že babka je chorá. Trápil ju silný kašeľ. Uložil ju do postele a utekal nazbierať liečivé bylinky. Navaril jej výborný čajík, po ktorom sa babke uľavilo a zaspala. Uško pri nej zostal, až kým sa neuzdravila. So všetkým jej pomohol, až potom sa spokojný a šťastný vrátil domov. Autorka: Simonka Búciová

~ 38 ~

~ 39 ~

O zajacovi a korytnačke Uško bol zajac, ktorý mal rád futbal. Futbal mu išiel dobre, ale slovenčina už nie. Mal hrozné známky z diktátov. Raz dostal jednotku a rodičia mu od samej radosti kúpili korytnačku. Korytnačka Betka bola múdra, ale strašne pomalá. Uško ju stále nosil so sebou. Nosil ju na tréningy aj keď sa len hral s kamarátmi. Kamaráti sa mu však posmievali, pretože učil Betku behať a všetci vedeli, že korytnačky sú veľmi pomalé. Betka a Uško sa potom a Betka

dohodli, že Uško naučí Betku behať

naučí Uška písať diktáty. A tak trénovali celý mesiac.

Betka vyzvala Uška na turnaj v behu. A bola to remíza. Keď sa vyspali, Betka písala s Uškom diktáty, ale Uškovi sa nedarilo napísať diktát na jednotku, stále mal veľa chýb. Vôbec si nevedel zapamätať vybrané slová, ale

aj písmenká ho nechceli počúvať

a vždy mu nejaké vypadlo zo slova. To preto, lebo stále myslel iba na behanie a na hranie a vôbec sa nevedel sústrediť. Betka mala ťažkú úlohu, ale bola veľmi trpezlivá a najskôr začali trénovať písanie krátkych

diktátov. Postupne mu

pridávala slová a neskôr

už písali diktáty skoro na pol strany. Dokonca sa jej podarilo vymyslieť aj básničky na vybrané slová, aby si zapamätal, kedy má písať ypsilon.

Uško lepšie

O rok bola Betka najrýchlejšia

korytnačka v okolí a Uško už písal diktáty len na samé jednotky, a to bez jedinej chyby. Ostali kamarátmi aj keď vyrástli a boli dospelí a starí. Betka mala na pancieri zvonec a ten zazvonil a rozprávky bol koniec Autor: Julko Žember

~ 40 ~

~ 41 ~

Zajačia oblievačka

Kde bolo, tam bolo, žil zajko, ktorý sa volal Trusko. Žil v dedinke Zajačikovo. A tu sa to všetko začalo. Bola Veľká noc a on sa na ňu veľmi tešil. Chodil po dedinkách,

ale ani jedna zajačica ho nepozvala dnu. Tak

chodil a chodil, až si nohy vychodil a prišiel až k poslednému

dom.

V malom

útulnom

domčeku

bývala

zajačica Lenka. Lenka bola krásna zajačica a Trusko sa ihneď do nej zaľúbil. Už ho nezaujímala žiadna oblievačka a rozhodol sa, že požiada Lenku o jej krásnu labku. Na konci bola krásna svadba a aj zvonec a rozprávky je koniec. Autorka: Sofinka Kapustová

~ 42 ~

~ 43 ~