WENDY DRANFIELDOVÁ
PROLÓG
Január 2000 – Austin, Texas
„Nathaniel Monroe, zatýkam vás pre podozrenie z vraždy. Máte právo mlčať. Všetko, čo poviete, môže byť pred súdom použité proti vám. Kým odpoviete na naše otázky, máte právo poradiť sa s právnym zástupcom.“
Nate ohluchne. Odmieta počúvať policajtove reči o zatknutí, kým mu telo milovanej ženy leží pri nohách. Nútene sa pozrie na Stacey, ale tá naňho upiera tupý pohľad. Dlhé vlasy sa jej zmenili na krvou polepené hniezdo a na garážovej stene s povešaným náradím pod ostrým svetlom vidieť krvavé stopy. Jej telo síce nezmizlo, ale duša je dávno preč.
Zmocní sa ho závrat. Stacey už nikdy nevysloví jeho meno, nepobozká ho a nepovie mu, že sa nevie dočkať, kým sa vezmú.
Už nikdy ho nenahnevá.
„Ak sa rozhodnete odpovedať na naše otázky teraz a bez právnika, máte právo kedykoľvek prestať, rozumiete?“
Nate sa otočí k Afroameričanovi v policajnej rovnošate, ktorý mu na zakrvavené zápästia nasadil putá. Pravdepodobne sú rovesníci. Obaja majú okolo dvadsaťjeden rokov, ale kvôli telu na zemi ich čakajú protichodné životné dráhy. „Nemožné. Nedeje sa to.“
Policajt pochybovačne nadvihne obočie a kývne na mŕtvolu.
„Už sa to stalo.“
Wendy Dranfieldová
Nate sa cíti ako v spomalenom zábere. Policajt ho otočí a vyvedie z garáže, pričom minú forenzných technikov a kolegu so žltou páskou na ohraničenie miesta činu. Čaká ich naštartované policajné auto a rozsvietené modro-červené majáky, ktoré ostro kontrastujú s temnou nocou.
Natea prenikavé svetlá zaskočia a cíti, že ho čoskoro prepadne migréna. Vrhne pohľad za auto, kde sa zhŕkli Staceini susedia. Je chladno a hmlisto, preto sa trasú ako osiky. Blikajúce svetlá majákov znásobujú hrôzu na ich tvárach. Niektorí si na pyžamo natiahli župan a s prekríženými rukami zvedavo sledujú okolie.
Jeden muž stojí bokom. Je to otec Jack Connor – miestny kňaz a Stacein strýko. Upiera na Natea svätuškársky pohľad.
Posledné zvyšky Nateovej viery sa rozplynú vo chvíli, keď si uvedomí, čo otec Connor vykonal.
1. KAPITOLA
Jún 2019 – Malibu, Kalifornia
Madison Harperová si skopne tenisky a vyčerpane sa zvalí na rozheganú motelovú posteľ. Práve sa jej skončila ranná zmena. Pochádza z Colorada, ale odkedy ju prepustili z coloradského väzenia, pracuje ako čašníčka a umývačka riadov v rýchlom občerstvení U Veľkého Boba. Zarábala si tam na živobytie, ale v práci nemôže pokračovať. Dnes to konečne vzdá a požiada o pomoc, hoci jej ubolené telo proti tomuto kroku každou bunkou namieta.
Motel funguje ako medzizastávka pre nedávno prepustených trestancov, ale väčšmi pripomína miesto, odkiaľ odišli. Madison tu žije iba sedem mesiacov, no aj tak nadsluhuje. Slizký vlastník budovy Leonard jej pohrozil, že ak sa tento týždeň neodsťahuje, vyhodí ju. Vždy sa k nej správal zvláštne. Pravdepodobne zistil, čím sa predtým živila, a je na ihlách, lebo motel neprevádzkuje práve v zmysle zákona.
Madison si vzdychne, posadí sa a obuje si tenisky. Malo to byť miesto pre ľudí, ktorých kedysi zatýkala, a nie útočisko pre policajtku – v jej prípade bývalú policajtku. Pri pomyslení na toto označenie sa v nej zdvihne vlna hnevu. Nepriazeň osudu ju zhrýza o to viac, že na prácu vyšetrovateľky bola hrdá. Iba nedávno ju prepustili z väzenia, kde si odpykávala trest za vraždu, vďaka
čomu ju zamestnajú len tí najhorší z najhorších. Biednejšie to byť nemôže, takže tu nechce zostať ani o deň dlhšie.
Vstane. Nevšíma si vŕzganie postele a bolesť v chodidlách.
Prejde k zafúľanému oknu a pozrie sa von. Na ulici stoja tri odvážne oblečené šľapky. Klebetia a niečo si ukazujú na telefónoch. Pravdepodobne sa hrdia svojimi deťmi. Kedysi v tejto brandži pracovala ako tajná agentka pri odhaľovaní prostitúcie, drogovej činnosti a iných zločinov. Riskovanie života pre peniaze ju prekvapilo menej než láska k deťom počatým po znásilnení. Pri pohľade na silu, ktorú ženy vykazovali zoči-voči nepriazni osudu, cítila pokoru. Keď ju strážili mocibažní bachári, mnohokrát sa jej tieto spomienky vynárali.
Madison dostala za mreže tých najhorších pasákov v Colorade, ale teraz medzi nimi a ich dievčatami žije. Od predaja vlastného tela v snahe prežiť ju delí iba pár týždňov.
Všimne si ju jedno z dievčat. Volá sa Patty a veselo jej zakýva. Madison odkýva. Priniesla domov zvyšky z reštaurácie, aby mali Pattine deti obed. Keby ju Veľký Bob nachytal, okamžite by ju vyhodil a možno by ju dokonca udal za krádež. Irónia osudu ju rozosmeje, ale silno zažmurká, aby potlačila slzy hnevu.
Patty nastúpi do auta zákazníka a Madison sa odvráti. Je čas.
Musí to urobiť teraz. Schmatne z kabelky za hrsť drobných a vyrazí k telefónnej búdke na rohu ulice.
2. KAPITOLA
Nate Monroe bojuje so spomienkou na najhoršie dni svojho života. Zviera mu žalúdok a napína ho na zvracanie. Naprázdno prehltne, aby v sebe udržal raňajky.
Hotelová donáška jedla je čoraz horšia, ale stále miliónkrát lepšia než väzenské jedlo. Vstane, schytí podnos s mastnými volskými okami a nedojedeným toastom a vyloží ho pred dvere, aby sa zbavil mastného smradu. Kávu bez mlieka si nechá a so šálkou v ruke prejde k oknu.
V Kalifornii zavládol ďalší slnečný deň. Do texaskej cely smrti sa dostalo pramálo slnka a celé roky túžil po mieste, kde sa mladí energickí ľudia opaľujú na piesočných plážach s výhľadom na nekonečný oceán. Keď sa sem konečne dostal, ovládol ho trpký pocit. Slnko mu spálilo citlivú pokožku rýchlejšie než predtým, mal málo priateľov a namiesto toho, aby sa posnažil a stal sa kňazom, pracuje ako súkromný detektív bez licencie. Pomáha tým, na ktorých polícia nemyslí.
Predstava, že opustí hotelovú izbu, v ňom niekedy vyvoláva paniku. Po sedemnástich rokoch vo väzenskej cele s rozmermi tri krát dva štvorcové metre sa mu vonkajší svet zdá priveľký, prijasný a príliš nebezpečný.
Z diaľky sleduje vyšportovaného surfera pri neúspešnom flirtovaní s peknou brunetkou. Obloha je jasná a modrá a na obzore ani mráčik. Je iba predpoludnie, ale už je horúco. Čajky sa zleteli
do tieňa plavčíkovej hliadkovacej veže a čakajú na obed. Nate sleduje pláž každý deň, preto vie, že len čo sa turisti pustia do jedla, vtáctvo má hody, ale zatiaľ si šetrí energiu.
Zazvoní mu telefón. Odpojí ho z nabíjačky na nočnom stolíku a zámerne ignoruje zvyšky bieleho prášku pri peňaženke. Nechce stráviť ďalší deň tak, že sa za seba bude hanbiť.
„Nate Monroe,“ ozve sa do telefónu.
„Dobrý deň, volám sa Madison Harperová a potrebujem vašu pomoc.“
Takto sa začínajú všetky telefonáty. Nevolá mu rodina s otázkou, ako sa má, ani priateľka s pozvaním na rande, iba zúfalí ľudia, ktorí ho žiadajú o pomoc. Sadne si na posteľ. Pri nohách sa mu kopí hŕba lacných kníh o skutočných zločinoch. Vytiahne spod nej zápisník a pero.
„O čo ide?“ opýta sa.
„Po telefóne vám to nemôžem povedať. Chcela by som sa s vami stretnúť osobne.“
Prebudí sa v ňom záujem. Volajúca má milý hlas a hovorí plynulo. Nepodobá sa na jeho bežných klientov. „Som v Malibu,“ povie jej. „Viete, kde to je?“
„Áno,“ odvetí. „Bývate v hoteli Majestic pri Zuma Beach. Preverila som si vás, pán Monroe. Mám dobrý dôvod, prečo nevolám nikomu inému.“
Informáciou o jeho mieste pobytu ho znepokojí, lebo sa snaží žiť v utajení, aby s ním polícia už nikdy viac nevybabrala. Okamžite ju upodozrieva, že patrí medzi strážkyne zákona. „Pani Harperová, nemám záujem strkať nos do vecí polície. Už nikdy s ňou nechcem a nebudem spolupracovať.“
„Nie som policajtka. Mohli by sme sa stretnúť napoludnie v bare Mango? Nechcem plytvať vaším časom.“
Nate sa zamyslí. Práve dokončil prácu na emočne vyčerpávajúcom prípade. Zistil, že klientova nezvestná manželka je už deväť rokov po smrti. Dúfal, že nového prípadu sa ujme až po pár
dňoch oddychu. Vďaka odškodnému za nespravodlivé odsúdenie nerobí túto prácu pre peniaze. Tých má dosť až do konca života, ak ich nerozfláka na… skrátka, ak ich jednoducho nerozfláka. Nevrátia mu snúbenicu ani sedemnásť rokov života, ale lepšie ako skončiť v elektrickom kresle.
Dôvod, prečo sa vydal na dráhu súkromného detektíva, je iný ako peniaze. Túži vyriešiť prípady, do ktorých sa nikto nechce alebo neodváži púšťať, lebo aj jemu niekto výnimočný kedysi pomohol. Keď rieši cudzie problémy, nemyslí na vlastné a navyše nemá nič iné na práci. Nemá žiadnu kvalifikáciu, lebo nikdy nemohol doštudovať vysokú školu.
„Dobre,“ odvetí. „Napoludnie som tam.“
„Ďakujem. Vážim si to.“
Podľa hodiniek má hodinu na to, aby sa prichystal.
