STruČNÉ VYSVeTleNIE čaSU ALla VENEZIANA Plávajúce mesto sa riadi vlastnými hodinami. Benátky a priľahlé ostrovčeky odjakživa vzbudzovali dojem, že zamrzli v čase – a možno aj áno. Mesto postavené na drevených stĺpoch a pretkané kanálmi sa vypína nad lagúnou a jeho atmosféra ani architektúra sa za stovky rokov takmer nezmenili. Iba člny dnes poháňajú motory, no zdá sa, že čas tu napriek tomu plynie iným tempom ako inde na svete. K trblietavým pokladom Benátok patrí už stáročia sklo z neďalekého ostrova. Sklo je zvláštna látka. Vyrába sa z roztaveného piesku, ktorý sa akoby zázrakom stáva priesvitným, ba až čírym. Odborníci sa dodnes nedokážu zhodnúť, či je sklo tekuté alebo pevné. Kedysi nesprávne hlásali, že tečie aj dlho potom, ako vychladne, hoci neuveriteľne pomaly. Ako dôkaz im slúžil fakt, že starodávne okenné tabule sú niekedy hrubšie naspodku ako hore. Pravdou však je, že sklo netečie a nehromadí sa na spodku tabule, dokonca ani tak pomaly, že by sme si to nevšimli. Spodná časť tabule je hrubšia jednoducho preto, že kedysi sa tak okenné sklá vyrábali. Tento mýtus sa však šíri aj naďalej – možno preto, že chceme veriť, že rovnako ako na ostrov, kde sa vyrába, ani na sklo sa nevzťahujú bežné zákony prírody. Žije si vlastným tempom, rovnako ako Benátky a ostrov Murano. Remeselníci aj umelci majú k času takisto rozporuplný vzťah. Maliari, spisovatelia, rezbári, krajčíri, tkáči a áno, aj sklári. Ľudia, 7
s t ru č n é v ys v et l e n i e č as u
ktorí tvoria, sa pri práci často dostávajú do sústredeného stavu, ktorý psychológovia nazývajú „flow“, doslova prúdenie. Keď sa pohrúžia do roboty, prestávajú vnímať plynutie času. To isté platí pre čitateľov. Rýchlosť plynutia času sa dá odhadnúť prekvapivo ťažko. Možnože pre vás plynie pomalšie ako pre ostatných. Veď ako by ste mohli vedieť, že niekde hodiny tikajú inou rýchlosťou ako u vás doma? Alebo že umelci z plávajúceho mesta a zo skleneného ostrova starnú pomalšie ako zvyšok sveta?
PRVÁ čaSŤ čaŠE, kOrálIKY A DELFÍNY
1 Ak hodíte okruhliak na hladinu vody dostatočne zručne, niekoľko ráz sa od nej odrazí, niekedy poskočí len o kúsok, inokedy o niekoľko metrov. A teraz si predstavte, že namiesto vody by sme dosadili čas. Začnite s kamienkom v ruke na severnom okraji Benátok, obrátení tvárou k ostrovu Murano, ktorý je od Benátok vzdialený pol hodiny plavby gondolou cez lagúnu. Kameň ešte nehádžte. Píše sa rok 1486, vrcholí obdobie renesancie a Benátky si užívajú postavenie obchodného centra Európy a do veľkej miery aj celého sveta. Zdá sa, že mocnému mestu na vode sa bude dariť už navždy. Orsola Rossová má deväť rokov. Býva na Murane a so sklom zatiaľ ešte nepracovala… Kanál bol plytší, ako Orsola čakala. Keď doň spadla, ohromilo ju, aká je voda studená. Mlátila okolo seba rukami a klesala čoraz nižšie, až kým sa chodidlom nedotkla blatistého dna. Dovtedy zdanlivo hlboké a tajomné kanály zrazu stratili všetko čaro. Počula, ako jej matka vykríkla a brat Marco sa len smial. Orsola sa prskajúc vynorila z vody. Keď sa postavila, siahala jej len po plecia. „Ty si ma strčil!“ zvolala. „Cretino!“ „Orsola, basta!“ zahriakla ju Laura Rossová. „Ľudia počúvajú.“ Mala pravdu. Murančania stáli vo dverách sklárskych dielní, ktoré lemovali fondamenta, a smiali sa na malej Rossovej v kanáli. 11
T r ac y c h eva l i e rovÁ
„Nestrčil,“ odvrkol Marco. „Si taká nešikovná, že si tam spadla sama, bauca! Moja sestra je hlupaňa!“ Orsola sa spolu s matkou a bratmi vracala z návštevy u tety a starej mamy, ktoré žili na druhej strane ostrova. Jej nonna bola chorá a trvala na tom, že ich musí vidieť. Bola presvedčená, že umiera, no aj tak vstala a podala Orsole malé vrecko píniových orechov, ktoré nedávno kúpila na trhu, lebo nechcela, aby vyšli navnivoč, keby zomrela. Zia Giovanna pri tej myšlienke zagúľala očami, ale Orsola si vrecúško od starej mamy opatrne vzala a v duchu si sľúbila, že ho venuje Maddalene, ich slúžke. Rossovci kráčali pozdĺž Rio dei Vetrai – Kanála sklárov –, ktorý pretínal časť Murana, v ktorej stálo množstvo sklární. Vtom do nej Marco silno strčil a ona sa zrútila do vody. Počas pádu si však zachovala rozvahu a balíček s orechmi hodila za seba. Keď jej príbuzní neskôr ten príbeh rozprávali, vždy na to upozornili – že malá Orsola mala dosť rozumu, aby neprišla o vzácne píniové orechy. Druhý brat Giacomo, ktorý sa vždy správal láskavo a teda nebol ničím zaujímavý, k nej zostúpil po neďalekých schodoch pokrytých riasami, kľakol si do bahna, natiahol k nej ruku a vytiahol ju po klzkých schodoch hore. Orsola klesla na fondamenta, lapala dych, vypľúvala vodu a potom chvíľu len s hrôzou ležala na zemi. Do kanálov padali iba opilci alebo ľudia, ktorí v noci nevideli, kam kráčajú. Laura Rossová zdvihla dcéru na nohy a začala ju utierať vlastnou šatkou. „Aká si studená a špinavá,“ mrmlala. Poobzerala sa, aby sa presvedčila, že sa na nich už nik nedíva, potom kývla na neďaleké dvere. „Mala by si sa ísť ohriať k Barovierovcom k peci.“ „To nemôže,“ poznamenal Giacomo. „Nikdy ju nepustia dnu.“ „Ale pustia, keď zbadajú, že je do nitky premočená. Aj keď pochádza od konkurencie.“ Laura vrhla pohľad cez filigránové okienko v železných dverách a v tvári sa jej zračilo, že tuho rozmýšľa. Potom ich otvorila a dcére prikázala: „Buď potichu. Maj oči otvorené, potom mi povieš, čo si videla.“ 12
S K l Á R k A Z B E N ÁTo K
Orsola váhala, no vedela, že s mamou sa neradno hádať. Okrem toho bola celá mokrá a uzimená a neďaleká pec ju lákala. Počula jej tlmené hučanie. Vcupkala teda dnu, matka za ňou zabuchla dvere a odrezala ju od rodiny. Orsola sa obzrela a cez malé okienko zbadala, ako sa Marco uškŕňa, Giacomo sa tvári ustráchane a Laura jej rukou naznačuje, aby šla ďalej, akoby zaháňala sliepky. Orsola sa vydala chodbou, ktorá ústila do dvora. Nik tam nebol, našla len kopu debien, fúriky plné rozbitého skla, hromadu dreva a dlhé sklenené tyče rôznych farieb opreté o stenu. Na zemi sa ako farebná námraza ligotali miniatúrne čriepky skla. Vládol tam neporiadok. Dvor obklopovali nízke budovy. Nachádzal sa tam sklad na sklo a popol, piesok a vápno, z ktorého sa sklo vyrábalo. Viedli doň otvorené dvere a Orsola za nimi zbadala police plné tanierov, mís, podnosov a váz rôznych tvarov, veľkostí a farieb, nekonečné rady pohárov, lustre zamotané ako chápadlá chobotníc – všetky čakali, kým ich zabalia a pošlú loďou do Amsterdamu, Lisabonu, Londýna, Hamburgu alebo Konštantínopolu. Orsola občas počula otca, ako tie mestá spomína. Jednu stranu dvora ohraničoval obchodík, kde si návštevníci mohli kúpiť rozmanité hotové výrobky. Barovierovci podnikali podobne ako Orsolina rodina, ibaže dielňa Rossovcov bola menšia a Lorenzo Rosso si veľmi potrpel na poriadok a čistotu. Jeho učni sa sťažovali, že prvé mesiace strávia iba prekladaním nástrojov z miesta na miesto a tlačením fúrika, s horúcim sklom vôbec neprichádzajú do kontaktu. Každá dielňa mala vlastný štýl, ktorý určovala povaha majstra. Zdalo sa, že majster Giovanni Barovier je dosť neporiadny. Napriek tomu Barovierovci patrili medzi hviezdnych sklárov. Giovanniho otec Angelo Barovier dokázal z neporiadku vyčariť nespočetné množstvo vynálezov vrátane cristallo veneziano, číreho skla, ktoré od základov zmenilo prácu na Murane, len čo ho ostatní majstri dokázali okopírovať, a calcedonio, skla, 13
T r ac y c h eva l i e rovÁ
ktoré pripomínalo nerast chalcedón. Barovierovci boli tiež priekopníkmi tvarovania skla do dlhých tyčí. Dnes ich už používali všetci sklári na výrobu ozdobných prvkov čaší, lustrov a tanierov. Angelo zomrel pred niekoľkými rokmi, no Giovanni pokračoval v rodinnej tradícii a svoje metódy výroby skla strážil ako oko v hlave. Všetky sklárske rodiny mali vlastné tajné recepty, ktoré nikomu neprezradili. Nechceli by, aby im do dielne vnikol narušiteľ a videl, čo chystajú. Pred dverami dielne Orsola zaváhala. Počula pec a mužov, ktorí po sebe pri práci vykrikovali. Čo tam vlastne robí? Určite ju objavia a vyhodia na ulicu ako nejakú rozbitú misu. Ale matka nástojila, tak pootvorila dvere, stiahla brucho a cez úzku štrbinu sa pretisla dnu. Dielňa bola plná mužov, ktorí striedavo vyťahovali dlhé železné palice na naberanie skla z pece a potom ich opäť strkali dnu. Na konci tyčí boli pripevnené roztavené gule skla, ktoré točili a gúľali na plochej kovovej platni či ich vtláčali do foriem rôznych tvarov. Hotové výrobky nakoniec umiestnili do chladiacej pece, kde pomaly chladli. Chlapci prikladali do ohňa a prenášali vedrá s vodou. Všetci obskakovali majstra, ktorý sedel za pracovným stolom. Aj tu šumela tvorivá energia rovnako ako u nich doma, no dielňa Barovierovcov bola väčšia a hlučnejšia ako dielňa Lorenza Rossa, častejšie sa v nej ozýval piskot a krik. Orsola vedela, že nesmie zavadzať, a prikradla sa bližšie k ohňu. Všimol si ju jeden z garzonetti – boli to malí chlapci, ktorí pomáhali pri peciach a dúfali, že raz sa z nich stanú garzoni, sklárski učni. Chlapec umýval dlážku, a keď zbadal cudzie dievča, ustrnul. Orsola si pritisla prst k ústam. Nekrič, naznačila perami potichu. Neprezraď ma. No potom pohľadom zachytila medzi pobehujúcimi mužmi istú osobu a na učňa úplne zabudla: žena. Stála tam s rukami založenými vbok a váhou presunutou na jednu nohu. Všetko na nej pripomínalo štvorec – široké plecia, čelo, dokonca aj drdol sivých vlasov. Na rozdiel od ľudí okolo sa takmer nehýbala. 14
S K l Á R k A Z B E N ÁTo K
Bola to Maria Barovierová, Angelova dcéra, sestra majstra Giovanniho. Orsola ju poznala len z videnia. Vždy z diaľky pozorovala, ako sa prechádza po riva alebo cez námestie Campo San Stefano, či ako sedí na omši. So zavretými očami a s ostrou čeľusťou pripomínajúcou rýľ budila dojem, že spí. Maria Barovierová bola hotový úkaz, lebo pracovala so sklom napriek tomu, že bola žena. Na jej ostrom jazyku sa porezalo už mnoho hlupákov. Volali ju Marietta, ale Orsola bola toho názoru, že takej pôsobivej žene sa zdrobneniny nehodia. Maria sa mračila na hrubú sklenenú tyč, ktorú jej podával jeden z učňov – mladík s úzkou tvárou o rok či dva starší od Orsolinho brata Marca. „Nie. Červená musí byť výraznejšia, aby vyrovnala ostatné farby. Inak korálik príliš zahltí modrá a biela. Počúvaš ma vôbec?“ V jej hlbokom hlase bolo počuť rozčúlenie. „Kde je forma? Musím ti to ukázať znova a už ma to nebaví.“ Chlapcovi sa na tvári zračil strach, bežný jav u väčšiny nových garzoni, ktorí ešte nevedeli, na čom sú. Odvrátil pohľad od zamestnávateľky a uprel ho na Orsolu. Mal veľmi tmavé oči, takmer čierne, a Orsola ostala stáť ako prikovaná. Maria Barovierová nasledovala jeho pohľad. Stále sa mračila rovnako, dokonca aj keď si všimla sliz z kanála na Orsoliných šatách. „Zmizni, Rosso!“ vyštekla. „Spia!“ Orsola vzala nohy na plecia a vyrútila sa von dverami. Muži boli takí zabratí do práce, že sa ani neobrátili. Takéto divadielko prenechali ženám a učňom. Dievča prebehlo po kryštálikoch vo dvore, ktoré jej chrupčali pod nohami, otvorilo si vchodové dvere a vyšlo na Fondamenta dei Vetrai. Orsola mala pocit, že vnútri nestrávila len pár minút, ale celé hodiny. Akoby vošla do iného sveta a teraz sa vrátila späť. Jej rodina zmizla. Určite sú už všetci doma a matka čaká na hlásenie, hoci videla veľmi málo. Rodiny sklárov si neboli nepriateľské, no ani sa nedelili o svoj priestor, prácu a tajomstvá. Majstri spolu niekedy pili alebo hrali karty, sťažovali sa na clá alebo obchodníkov zo štvrte Rialto na druhej 15
T r ac y c h eva l i e rovÁ
strane lagúny, ktorí sa ich snažili ošklbať, alebo na prelietavú benátsku Radu desiatich. Tá vydávala nové smernice, ktoré upravovali, čo smú a čo nesmú vyrábať. Ale nikdy sa nerozprávali o skle. Na Murane to bolo bežné. Každý pomáhal ostrovu a sklárskemu priemyslu ako takému, no poza chrbát ostatných ohováral: že nemajú takú vybrúsenú techniku, že ich výrobky nie sú dosť originálne alebo zaujímavé. Ich vlastné boli vždy lepšie. Orsola sa pri peci Barovierovcov vyhrievala sotva minútu, takže bola stále premočená a uzimená. Bežala pozdĺž kanála a cez most Ponte di Mezzo až domov. Na kanáli vesloval Bruno, statný mladý loďkár, ktorého poznal každý Murančan, a chystal sa zakotviť pod mostom. Veslom ukázal na kal, ktorý pokrýval prednú časť Orsoliných šiat. „Zablatené šteňa!“ zvolal. „Tvoj brat mi povedal, že si skočila do kanála. Trénuješ na morskú vílu či nebodaj chceš byť delfínom?“ „Neskočila som! Marco ma sotil.“ Bruno sa zachechtal. „Ktorému Rossovi mám veriť?“ Orsola sa zachmúrila a znova sa rozbehla. Nevšímala si poznámky susedov o tom, aká je špinavá a nešikovná. Keď prišla domov, zatlačila na železné dvere a vošla na dvor. Na jednej strane bol sklad a na druhej dom, v ktorom bývala rodina. V zadnej časti dvora stála dielňa s pecou, v ktorej dňom i nocou horel oheň. Ten nesmel vyhasnúť nikdy s výnimkou augusta, keď bolo príliš horúco na prácu a sklári mali letné prázdniny. Popri dielni viedol úzky priechod na malé mólo na brehu lagúny, kde člny preberali výrobky zo skla pre benátskych obchodníkov alebo vykladali piesok na výrobu skla či drevo do pece. Drevo z terraferma, z pevniny, neustále privážali nákladné riečne člny, lebo tam rástlo oveľa viac stromov ako na ostrovoch. Orsola chcela ísť do dielne a ohriať sa pri jasnej žiare horúceho ohňa, ale matka určite čakala, že najprv pôjde za ňou. Prešla teda cez dvor do kuchyne, kde bolo tiež teplo, ale inak ako pri peci – horel tam malý ohník, na ktorom varili, no ani zďaleka nedosa16
S K l Á R k A Z B E N ÁTo K
hoval takú teplotu, aby nad ním mohli pracovať so sklom. Niekedy, keď Maddalena potrebovala veľmi vysokú alebo relatívne nízku teplotu, nenápadne strčila nádoby s jedlom do konkrétnej časti pece, hoci Lorenzo sa vždy tváril podráždene, keď slúžka bez povolenia vkročila do dielne, kde pracoval. Marco sedel v kuchyni za dlhým stolom, kde jedávali, ak bolo vonku na dvore príliš chladno. Pomaly, ale isto sa prelúskaval píniovými orechmi, zatiaľ čo Laura Rossová krájala cibuľu a Maddalena vyprážala sardinky na sarde in saor, sladkokyslý pokrm, ktorý často jedávali. „Tvoje šaty!“ zhíkla Maddalena. „Čo si robila? Okamžite si ich vyzleč!“ Laura zdvihla hlavu od cibule. „Dlho si tam nevydržala. Čo si videla?“ Jej nedočkavosť v kombinácii s Marcovou nonšalantnosťou (vyhadzoval oriešky do vzduchu a chytal ich ústami) priviedli Orsolu k myšlienke, že to možno celé naplánovali – že ju brat sotil do kanála práve pred dielňou Barovierovcov náročky a ona tak musela vojsť dnu. „Mali veľa práce, bolo tam dosť ľudí,“ spustila. „Čo vyrábali?“ „Neviem.“ Viac ju zaujala Maria Barovierová ako maestro. „Myslím, že čaše.“ Väčšina sklárov vyrábala poháre na víno, takže určite nebola ďaleko od pravdy. „Ty si si ani nevšimla, čo vyrábajú?“ vysmieval sa jej Marco. „Bauca! Mala si namiesto nej poslať mňa.“ Takže ju tam naozaj poslali náročky. Malá časť Orsolinho ja sa tešila, že vybrali ju a nie jej brata. Maddalena mu vytrhla vrecúško. „Nejedz ich toľko, neostane nám na saor!“ „Bola tam Maria Barovierová,“ pokračovala Orsola. „Marietta?“ Laura Rossová odložila nôž, aby sa mohla sústrediť na dcérine slová. „Čo tam robila?“ 17
T r ac y c h eva l i e rovÁ
„Rozprávala sa s jedným garzone. Hrešila ho za to, ako vyrobil tyč.“ „Tak tyč, čo? Videla si ju?“ Orsola prikývla. „Aká bola hrubá?“ „Ako otcov palec.“ „Akú mala farbu?“ „Červenú, bielu a modrú.“ „To je zvláštna kombinácia.“ „Povedala, že červená je dôležitá. Na vyváženie farieb.“ Orsola zmĺkla. „Rosso,“ zopakovala. Jej priezvisko znamenalo červená. Odrazu bola presvedčená, že Maria Barovierová vedela, že je Rossová – z akej rodiny pochádza. Ale matke nepovedala, že ju nazvala špiónkou. „Bola to sklenená tyč na výrobu korálikov. Maria spomenula formu.“ „Koráliky! Červené, biele a modré. A nie z ťahanej tyče, ale dokonca z formy.“ Matka vyzerala zamyslene. „Per favore, odlož tie špinavé šaty aj spodničku na kopu a nájdi si niečo suché. O korálikoch nikomu ani slovo. Musím to povedať tvojmu otcovi.“ Orsola sa vyzliekla z vlhkých šiat a odložila ich na obávanú kopu špinavej bielizne, z ktorej nikdy neubúdalo. Muži a chlapci sa v horúcej dielni tak potili, že sa prezliekali každý deň, a ona s matkou jednostaj ohrievali vodu a prali šaty v kadi plnej pálivého lúhu, potom vešali košele, nohavice a spodnú bielizeň na šnúru pri ohni, aby uschli, či rozprestierali mokré plachty, aby sa bielili na poliach za kláštorom pri kostole Santa Maria degli Angeli. Laura Rossová pranie z duše nenávidela a Orsola cítila v kostiach, že keď bude dosť stará, aby mohla prať sama, matka jej túto prácu prenechá a ona ju bude nenávidieť rovnako. Večer sedela Orsola v kuchynskom kúte s Giacomom a gúľali si guľôčku, ktorú im vyrobil otcov pomocník Paolo. Marco štuchal kutáčom do ohňa, Lorenzo popíjal víno a Laura mu plátala rukáv na košeli, do ktorého vypálil dieru horúci kus skla. 18
S K l Á R k A Z B E N ÁTo K
„Marietta Barovierová vyrába niečo nové,“ povedala Laura manželovi. „Manželky majstrov klebetili a čosi som začula. A teraz už viem. Vyrába koráliky.“ „Tak koráliky, čo?“ poznamenal Lorenzo Rosso. „S tým si nemusíme robiť starosti.“ „Znelo to, akoby tie koráliky boli niečím výnimočné. Nóbl koráliky, čo môže predať za dobrú cenu.“ „Ale my koráliky nevyrábame, takže nám nebude konkurovať.“ „Možno by sme mali.“ „Mali čo?“ „Vyrábať koráliky.“ Laura znela podráždene, akoby sa snažila manželovi naznačiť, že s ňou má držať krok. Pokrútil hlavou. „Máme dosť práce s pohármi, krčahmi a misami. Ak by sme na nich chceli zarobiť, museli by sme si ťahať vlastné tyče. Chlapi nevedia, ako na to.“ Pri výrobe tyčí – či už na koráliky alebo na iné sklenené výrobky – museli dvaja muži ťahať nahriate sklo v tvare valca za oba konce, až kým nebolo úplne tenučké. Potrebovali ste na to dlhú uličku v dielni a aj zručnosti, ktoré už iní dotiahli do dokonalosti. Rossovci si tyče kupovali od iných sklárov, nevyrábali vlastné. Lorenzo obmedzil ich výrobu na poháre, džbány a misy. Tvrdil, že je lepšie vyrábať pár vecí, ktoré sú kvalitné – vecí, ktoré budú ľudia vždy potrebovať, žiadne prečačkané lustre či svietniky. Bola to konzervatívna a stabilná dielňa – taká, čo nikdy nebude mať núdzu o objednávky, ale ani nikdy nezbohatne. „Vypočítaš to?“ nástojila manželka. „Vydeľ náklady na nákup tyčí počtom korálikov, ktoré z nej môžeme vyrobiť a predať. Zistíš, koľko by sme zarobili?“ Lorenzo Rosso jej venoval krátky pohľad a Orsola už vedela, čo to znamená: už žiadne otázky. * * * 19