Stretnutie Z úst detí vždy vychádza pravda Životná múdrosť
1.
K eď Robert Stern pred niekoľkými hodinami súhlasil s tým
nezvyčajným stretnutím, netušil, že uzatvára dohodu so smrťou. A už vôbec netušil, že smrť bude merať asi stoštyridsaťtri centimetrov, bude mať obuté tenisky, na tvári úsmev a vstúpi mu do života v bohom zabudnutom priemyselnom areáli. „Nie, ešte tu nie je. A mňa už pomaly prestáva baviť ju čakať.“ Stern podráždene pozeral cez zarosené čelné sklo svojej limuzíny na budovu bez okien, vzdialenú asi sto metrov od neho, a v duchu preklínal svoju právnu asistentku. Zabudla zrušiť stretnutie s jeho otcom, ktorý v tejto chvíli zlostne visel na druhom konci linky. „Zavolajte Carine a opýtajte sa jej, kde, dopekla, trčí!“ Stern energicky stlačil tlačidlo na koženom volante a po krátkom zapraskaní v reproduktore počul starého pána zakašľať. Sedemdesiatdeväťročný starec bez prestania fajčil. Teraz si dokonca zapálil cigaretu aj na ten krátky čas, kým čakal v poradí. „Mrzí ma to, oci,“ povedal Stern. „Viem, že sme dnes chceli ísť na večeru. Ale musíme to presunúť na nedeľu. Zavolali ma na úplne nečakanú schôdzku.“ Musíš prísť. Prosím. Už si neviem rady. Carinin hlas v telefóne ešte nikdy neznel tak vystrašene ako predtým. Ak to hrala, zaslúžila by si Oscara. „Možno by som ti mal tiež zaplatiť päťsto eur za hodinu, aby som ťa vôbec niekedy videl,“ zasyčal jeho otec nahnevane. Stern si vzdychol. Navštevoval ho trikrát do týždňa, ale nemalo zmysel to teraz spomínať. Ani stovky vyhraných súd9
nych prípadov, ani prehrané bitky v jeho rozpadnutom manželstve ho nenaučili, ako zvíťaziť v hádke s otcom. Hneď ako so starcom začal diskutovať, opäť sa cítil ako malé dieťa so zlými známkami, a nie ako štyridsaťpäťročný Robert Stern, hlavný partner firmy Langendorf, Stern a Dankwitz, ktorá patrila k popredným advokátskym kanceláriám v Berlíne. „Pravdupovediac, nemám ani najmenšie tušenie, kde sa práve nachádzam,“ pokúsil sa odľahčiť rozhovor. „Keby som mal súdiť podľa prvého dojmu, povedal by som, že niekde v Čečensku. Moja navigácia našla toto miesto len s veľkou námahou.“ Zapol diaľkové svetlá a osvetlil nimi časť nespevneného priestoru, na ktorom sa kopili odtrhnuté oceľové nosníky, zhrdzavené káble a iný priemyselný odpad. Pravdepodobne sa tu kedysi vyrábali farby a laky, ak správne odhadol kopu prázdnych kovových sudov. Pred zrútenou tehlovou budovou so spadnutým komínom vyzerali ako rekvizity z apokalyptického filmu. „Dúfam, že ten tvoj navigačný krám raz nájde cestu k môjmu hrobu,“ zakašľal otec a Stern sa zamyslel, či je táto zatrpknutosť dedičná. Napokon, nosil ju v sebe tiež – aspoň trochu z nej. Už viac než desať rokov. Odvtedy, čo Felix… Traumatické zážitky z dojčenského oddelenia ho aj navonok priblížili k otcovi. Stern bol predčasne zostarnutý. Kedysi trávil každú voľnú minútu na basketbalovom ihrisku, aby si zlepšil techniku hádzania. Dnes sotva trafil do odpadkového koša vo svojej kancelárii, keď chcel z pracovného stola odstrániť prázdnu plechovku. Väčšinu ľudí, ktorí ho dobre nepoznali, možno pomýlila jeho vysoká, štíhla postava a široké plecia. V skutočnosti jeho dokonale padnúce obleky na mieru maskovali ochabnuté svaly, kruhy pod očami prekryla prirodzene opálená pokožka a šikovný strih jeho tmavých vlasov zabraňoval presvitaniu svetlých miest nad sluchami. Ráno potreboval takmer hodinu, aby si z tváre zmyl únavu, a keď odchádzal z kúpeľne, cítil sa ako živý podvod v lesklej škatuli; naleštený dizajnový kus 10
nábytku, ktorého skryté chyby sa ukážu až v nemilosrdnom svetle lustra doma v obývačke. V linke zapraskalo. „Prepáč, hneď som späť,“ unikol Stern pred ďalšími otcovými výčitkami a prijal hovor od sekretárky. „Nechajte ma hádať: Carina zrušila stretnutie?“ To by jej bolo podobné. V práci bola spoľahlivá a zručná zdravotná sestra, ale súkromné povinnosti si organizovala rovnako ako svoj milostný život: chaoticky, premenlivo a absolútne nekoordinovane. Hoci sa ich vzťah rozpadol po pár týždňoch už pred troma rokmi, stále spolu pravidelne telefonovali a dokonca sa niekedy stretávali na káve. Oboje sa spravidla končilo hádkou. „Nie, pani Freitagovej som sa, žiaľ, nedovolala.“ „Okej, ďakujem.“ Stern aktivoval elektronické zapaľovanie a nervózne sa strhol, keď jesenný vietor náhle šplechol na čelné sklo prúd dažďa. Zapol stierače a pohľad sa mu na chvíľu zastavil na červenohnedom javorovom liste, ktorý sa prisal na sklo mimo ich dosahu. Potom sa otočil a pomaly cúval po štrku, ktorý vŕzgal pod pneumatikami. „Keby sa Carina ozvala, dajte mi, prosím, vedieť, aby som tu ešte dlhšie ne…“ Stern sa zarazil, keď sa pozrel dopredu a chcel zaradiť prvý stupeň. Čokoľvek sa s blikajúcimi výstražnými svetlami rútilo k nemu vo vzdialenosti asi dvesto metrov, určite to nebol Carinin starý rozheganý automobil. Bielo-červená dodávka trielila po príjazdovej ceste najväčšou rýchlosťou, akú jej výtlky dovoľovali. Chvíľu si Stern myslel, že doňho chce šofér skutočne nabúrať, ale vtom zvrtol volant a sanitka zastavila bokom od neho. „Oci?“ Robert znova aktivoval druhú linku, keď sa rozlúčil so sekretárkou. „Moje stretnutie je tu, musím končiť,“ vysvetlil, hoci jeho otec už položil. Potom zatlačil ťažké dvere limuzíny proti náporu vetra a vystúpil. Čo tu, dopekla, chce so sanitkou? Carina vyskočila zo sedadla spolujazdca do kaluže, ale zdalo sa, že jej neprekáža, že si postriekala bielu sesterskú uniformu 11
čiernymi škvrnami od blata. Dlhé, červené vlasy mala stiahnuté do prísneho konského chvosta a vyzerala tak oslnivo, že by ju Stern najradšej objal. Ale niečo v jej pohľade ho zastavilo. „Som v prekliatej kaši,“ povedala a vytiahla balíček cigariet. „Myslím, že tentoraz som to fakt pokašľala.“ „Čo má znamenať to divadlo?“ spýtal sa Stern. „Prečo sa nestretávame u mňa v kancelárii, ale práve tu, na tomto… tomto bojisku?“ Teraz, keď ho už nechránili dobre izolované dvere limuzíny, pocítil nepríjemný chlad sviežeho októbrového vetra. Zachvel sa od zimy a skrčil plecia. „Nestrácajme čas, dobre? Sanitku som si len požičala a musím ju rýchlo vrátiť.“ „Okej. Ale ak si sa do niečoho namočila, určite by bolo lepšie si o tom pohovoriť na nejakom civilizovanom mieste.“ „Nie, nie, nie.“ Carina pokrútila hlavou a odmietavo zdvihla ruku. „Ty tomu nerozumieš! Tu nejde o mňa.“ Prešla pevnými krokmi okolo sanitky, otvorila zadné dvere a ukázala dovnútra. „Tam leží tvoj klient.“ Stern skúmavo pozrel na Carinu kútikom oka. Zažil už veľa a pohľad na postreleného bankového lupiča, obeť zločinu gangov či iného pochybného klienta, ktorý naliehavo, a predovšetkým anonymne potreboval jeho pomoc, nebol preňho ničím novým. Len nechápal, čo s tým má spoločné Carina. Keď mu nič viac nevysvetlila, pomaly vystúpil po kovových stupienkoch dovnútra sanitky. Jeho pozornosť okamžite upútalo telo nehybne ležiace na nosidlách. „Čo to má byť?“ prudko sa otočil na Carinu, ktorá zostala stáť vonku a zapálila si cigaretu. Robila to len zriedka a len vtedy, keď bola extrémne nervózna. „Ty si sem priviezla malého chlapca? Načo?“ „To ti povie sám.“ „Ten krpec ale nevyzerá, že by…“dokázal hovoriť, nedokončil vetu, lebo to mŕtvolne bledé dieťa pôsobilo takmer apa12
tickým dojmom. Ale keď sa Robert znova otočil k nosidlám, chlapec sa posadil s nohami spustenými cez okraj. „Nie som žiadny krpec,“ protestoval. „Už mám desať! Pred dvoma dňami som mal narodeniny.“ Pod zateplenou menčestrovou bundou malo dieťa oblečené čierne tričko s potlačou lebky a nové, podľa Sterna však priveľké džínsy s nášivkami. Ale on sa v tom nevyznal. Pravdepodobne bolo práve v móde vyhŕňať štvrtákom nohavice a obúvať im skejtbordové tenisky pokreslené fixkami. „Ste právnik?“ spýtal sa chlapec trochu zachrípnuto. Rozprávanie mu zrejme robilo problémy, akoby dávno nič nepil. „Áno, to som. Obhajca v trestnom konaní, aby som bol presný.“ „Dobre,“ usmial sa chlapec, pričom odhalil prekvapivo rovné a biele zuby. Tento rozkošný chlapec ani nepotreboval medzierku medzi zubami, aby roztopil srdce starej mamy. Na to stačili už len jeho dlhočizné tmavé mihalnice a plné, mierne popraskané pery. „Veľmi dobre,“ zopakoval a opatrne zliezol z nosidiel, pričom sa Robertovi na chvíľku otočil chrbtom. Čerstvo umyté bledohnedé vlasy mu v miernych vlnách padali na plecia a zozadu by si ho človek mohol pokojne pomýliť s dievčaťom. Robert si všimol, že mu vlasy na krku prekrývali náplasť veľkosti kreditnej karty. Keď sa chlapec k nemu otočil, ešte vždy sa usmieval. „Som Simon. Simon Sachs.“ Natiahol k Robertovi drobnú ruku, a ten mu ju váhavo potriasol. „Teší ma. Ja som Robert Stern.“ „Viem. Carina mi ukázala vašu fotku, ktorú má v kabelke. Vraví, že ste najlepší.“ „Ďakujem pekne,“ zamrmlal trochu zaskočený Stern. Pokiaľ si spomínal, bol to najdlhší rozhovor, aký viedol s mladistvým za posledné roky. „Čo môžem pre teba urobiť?“ spýtal sa trochu neisto. 13