Zármutok požiera čas. Buď trpezlivý. Čas požiera zármutok.
Louise Erdrichová, LaRose
1958
KRESLÍ NOČNÚ OBLOHU NA SPODOK KUCHYNSKÉHO stola. Jeho rodičia sa hádajú, nemajú čas sledovať, čo robí. Vždy sa to začína otcovým smädom. Potom príde na rad televízor. Matka zvýši hlasitosť, aby žartovanie Wallyho a Bobra alebo Lucy a Rickyho prehlušilo krik.
Na dubovom stole nad ním je odložená bábovka. Sladká vôňa chlapca dráždi. Nasilu zjedol hrášok, ale možno z nej aj tak nedostane ani kúsok.
Za dverami rodičovskej spálne niečo buchne. Znie to ako hlasné plesnutie. Pád. Jeho matka tlmeným hlasom hovorí niečo o tom, že domáci sa bude hnevať.
Chlapec nakreslí kúskom bielej voskovky na svoju oblohu ďalšiu hviezdu. Hryzie si peru a prižmuruje oči, zakláňa krk dozadu, aby mohol zhodnotiť svoje dielo. Teraz rieši problém, ako zvýrazniť mraky, aby ich bolo lepšie vidieť. Skúsi, ako bude na čiernej nočnej oblohe vyzerať fialová. Nefunguje to. Obtiahne teda fialové oblaky na tmavom dreve bielou farbičkou. Je to lepšie. Hrdo sa usmeje.
Po žltom linoleu prejdú matkine tmavomodré lodičky. Počuje, ako zašuští jej zástera, a pripravuje sa, že vzápätí sa prirúti
otec v ponožkách zašpinených od trávy. Počuje však iba matkine kroky, otváranie a zatváranie skriniek a June Cleaverovú, ako sa pýta Wallyho, kam ide.
Chlapec pozoruje matkine mihajúce sa lýtka. Potom sa zrazu objaví jej červená fľakatá tvár. Chytí sa okraja stola nad jeho hlavou a čupne si do tieňa jeho sveta. Chlapec zatají dych. Vie veľmi dobre, že by nemal kresliť na nábytok, no to holé drevo si priam pýtalo farby.
„Zahráš sa so mnou jednu hru, zlatko?“
Zamračí sa.
Matka sa mu palcom jemne dotkne tváre a zašepká: „Vieš, aké hlúposti občas stvára tvoj otec. Teraz sa hrá na schovávačku s kľúčmi od auta. Pomôžeš mi ich nájsť?“
„Na schovávačku?“
„Keď ich nájdeme, môžeme sa previezť.“
Vypleští oči. „Ty budeš šoférovať?“
„Ale no,“ matka nahodí hravý úsmev. „Viem šoférovať.“ Pri tomto úsmeve – so zdvihnutými kútikmi úst, vyhladeným čelom a zábleskom bielych zubov – sa v jej synovi vždy prebudí túžba chrániť ju celou silou tej bezmocnej lásky, akou deti milujú svoje matky. A tak sa vynorí zo svojej dubovej skrýše, a hoci sa mu jej hra zdá nudná, neprotestuje.
Prehľadali každú skrinku a zásuvku. Márne. Chlapec sa zadíva na bábovku. Jeho matka zhlboka dýcha a nakláňa sa ponad okachličkovaný pult, dlaňami sa oň pevne opiera, brada zaborená do hrude. Chlapcove oči behajú medzi matkou a bábovkou. Konečne sa matka vystrie, zdvihne bradu, uhladí si zásteru a povie: „Tak dobre.“
Chlapec čaká, v ústach sa mu zbiehajú slinky.
„Ak sa nemôžeme previezť, čo takto malá prechádzka?“
Dieťa zmraští nos, odtrhne oči od koláča a pozrie von z okna. „Je tma.“
Matka si znova čupne, položí ruky na synove plecia. Zblízka
vonia ako Palmolive. Pokožku pod očami má fialovú ako jeho mraky. Ona je jeho palmolivová obloha.
Matka zaváha, ale iba na sekundu. „Môžeme ísť pešo. Choď si pohľadať ten nový kabát, čo sme kúpili v garážovom výpredaji.“
Postaví sa, vezme niečo zo zásuvky a vloží si to do kabelky.
„Ale veď nie je zima.“ Pravdou je, že sa mu jeho „nový“ kabát nepáči. Smrdí po psovi a cigaretách.
Na konci tmavej chodby počuť spláchnutie toalety. Jeho matka zašepká: „Topánky. Rýchlo.“
Chlapec vrhne pohľad na chodbu, koláč, farbičky na linoleu, šuchne nohy do topánok a vyjde za matkou zadnými dverami von.
Potrebuje, aby mu pomohla so šnúrkami, no ona ho pobáda, aby sa ponáhľal, a vedie ho cez susedovie dvor. Okolo pása má ešte vždy uviazanú zásteru so škvrnami od horúcej omáčky a oleja. V kroví niečo zašuští. Chlapec sa zachveje a uvedomí si, že mama mala pravdu – je chladno.
Vo vlhkej tráve nechávajú za sebou vyšliapaný chodník a on jej pripomenie: „Povedala si, že nemám chodiť do záhrady Thompsonovcov bez ich dovolenia.“
„Mne to dovolili.“
Chlapec si myslí, že nehovorí pravdu.
Snaží sa nepotknúť sa na šnúrkach a uvedomuje si, že má plný mechúr. Idú však stále ďalej a on si siahne rukou dolu, aby vydržal. Aj vo svite mesiaca vidí modrinu na matkinej tvári. Vyzerá ako zeleno-žltý plameň. Matka ho vedie chodníkom ďalej od cesty.
Napokon sa ozve bezvýrazným hlasom: „Tvoj otec len potreboval…“
„Nenávidím ho!“ Ten výkrik ho ohromí rovnako ako jeho matku. Doma by si niečo také neodvážil ani len pomyslieť, ale tu vonku, v tomto nehybnom vzduchu je niečo zvláštne. Niečo v tom úsilí, ktoré si vyžaduje ich napredovanie hlbšie do noci,
akoby do močiara. Cíti sa menší, nahnevanejší a oveľa vystrašenejší. Odhadzuje opatrnosť. Potichu v ňom zavrčí nová divokosť. Je malý, ale dosť starý na to, aby videl, ako otec znovu a znovu ubližuje jeho matke.
Matka zastane a klesne do vysokej trávy medzi pučiace kvety vlčieho bôbu. Zastrčí si prameň vlasov za ucho. „Ja nie.“ Pozerá pomimo neho, očami skúmavo prechádza po okolí.
„Čože?“
Vzdychne si, jej dych je ako mlieko a oči ako voda. „Milujem tvojho otca,“ hlesne, „celým srdcom.“ Chvejivo sa nadýchne. „Ale,“ natiahne sa za synovými rúčkami, svaly okolo spodnej pery sa jej sťahujú a napínajú, „teba milujem viac, Ryan.“
Keď sa matka rozplače, predstavuje si, že to prší z tmavých mračien za jej očami. Srdce sa mu zachveje. Pomočí sa. Uvedomí si, že domov sa nevrátia, ani po suché nohavice. Rozmýšľa, čo bude s koláčom. S jeho nočnou oblohou. A s nimi.
LILLIAN
1979
KNIŽNIČNÝ STÔL SA ZAKYVOCE VŽDY, KEĎ SA VÁHA presunie z jednej kovovej nohy na druhú. Mala by som si pripravovať prezentáciu do práce, ale neviem sa odtrhnúť od knižky V Brooklyne rastie strom od Betty Smithovej. Niekto ju zabudol na stole, pri ktorom vždy sedávam.
Brooklyn na začiatku 20. storočia sa dosť líši od sedemdesiatych rokov 20. storočia vo Fort Worthe. Francie je mi však prekvapujúco blízka, obdivuje svojich rodičov a nevidí ich chyby, odkladá každý cent a neuvedomuje si ich chudobu. Až priveľmi ma zaujíma, ako sa jej postupne budú otvárať oči, a nevenujem veľa pozornosti svojim poznámkam, ktoré by ma mohli posunúť z miesta bankovej pokladníčky na pozíciu pracovníčky pre styk s verejnosťou v mojej pobočke.
Obzerám sa po ospanlivej sobotnej knižnici a našuchorím si hniezdo atramentovočiernych vlasov. Potrebovali by trvalú. Vrátim sa znova ku knižke. Ešte jednu kapitolu a pustím sa do prípravy prezentácie.
O tri kapitoly neskôr počujem šepot. „Lillian?“
Zdvihnem hlavu a pozerám na neznámeho muža. Z jedenástej kapitoly na mňa pozerajú Johnny a Katie. „Áno?“
„Som Ryan.“ Končekmi prstov sa dotkne hrude. „Niekoľkokrát som bol vo vašej banke.“ Aha. V práci nosíme menovky.
„Ehm, zdravím.“
„Myslel som si, že ste to vy.“
Niečo také bankovej pokladníčke zvyčajne nehovoríte.
Ryan má tmavé, strapaté vlasy, na prstoch fľaky od farby a na krku strnisko. Medzi prednými zubmi medzierku. Oči má tmavé ako studne, v dúhovke sa takmer nedá rozoznať zrenička, je ako strom v nočnom lese. Oblečený je jednoducho, stavbou tela nepôsobí ohrozujúco, ale ani slabošsky. Je ako nenápadná obálka knihy, ktorú ma láka otvoriť.
V duchu kopnem do rannej Lillian, ktorá si myslela, že dávať si mejkap v sobotu do knižnice nemá zmysel. Dokonca som si ani nezopla vlasy. Aspoňže ranná Lillian v poslednej chvíli dostala spásny nápad obliecť si vkusnú zelenú blúzku. Uhladím si ju okolo výstrihu.
Keď si Ryan potvrdí, že som skutočne Lillian z banky, akoby už nemal viac čo povedať. Zostáva však stáť pri mojom stole.
„Potrebujete miesto?“ ukážem na tri voľné stoličky. O kus ďalej nejaké dieťa vrieska, že nechce Madeleine, ale Kvaka a Čľupa. „Ďakujem.“ Ryan si odsunie stoličku a sadne si k papierom.
Odložím Brooklyn a sústredím sa na poznámky k prezentácii. Ak sa dobre pripravím, budem mať celkom slušnú šancu na povýšenie. Tvárim sa, že Ryanove pohľady nevidím.
„Na čom pracujete?“ počujem jeho šepot. Skôr ako stihnem odpovedať, potrasie hlavou. „Prepáčte. Veď sa ani nepoznáme. Chcel som povedať,“ odkašle si, „že by som sa s vami rád zoznámil.“ Na lícach sa mu objavia ružové fliačiky ako zrnká soli.
Niekoľko ľudí, čo sedia blízko, na nás upierajú vyčítavé pohľady, ktoré svietia ako pavúčie oči v žiare hviezd. Jedna žena na nás spoza stránok knižky vrhne nevraživý pohľad. Ak je človek ponorený do omamného ticha príbehu, šepot môže znieť ako hmlová siréna. Skúmavo pozriem na Ryana a rozhodnem
sa, že prezentáciu dokončím zajtra. Kývnem smerom k ľuďom, čo sa usilujú čítať. „Zoznámiť sa so mnou je zjavne dôležitejšie, ako nerozčuľovať ľudí šepkaním.“
Ryana zaleje červeň a ja svoju nervy trhajúcu ukážku sebavedomia zdôrazním tým, že zhrniem papiere na kôpku a postavím sa. Usmejem sa kútikom úst a kývnutím naznačím: Vypadnime odtiaľto. Pohľady sa nám stretnú a v jeho očiach čítam, že pochopil. Ani sa len nepokúša zamaskovať čoraz širší úsmev, nasleduje môj príklad a pozbiera si veci. Keď zamierim k východu z fortworthskej verejnej knižnice, je mi v pätách a vzápätí nás oslepí slnko.
Malá grécka reštaurácia na druhej strane ulice je prirodzenou voľbou. Neobedovala som a môj žalúdok sa nepríjemne nahlas ozýva. Objednáme si gyros, už bez šepkania.
Ryanovi na košeľu kvapne omáčka, ale nič si z toho nerobí. Dozviem sa, prečo chodí do mojej banky: usiluje sa vybaviť si pôžičku, aby si mohol v centre mesta otvoriť galériu. Tvrdí, že si ma všimol, len čo prvý raz vošiel do banky. Zasmejem sa na tom, no je taký úprimný, že ma pýriace sa líca prezradia.
Ako chudobný umelec si Ryan privyrába prácou čašníka v Matteovom talianskom bistre. Vlastne je to reštaurácia, takže tam obsluhuje po večeroch a cez deň sa venuje umeniu. Steny v Matteovej reštaurácii zdobia jeho maľby. No ako hovorí, jeho najväčším snom je galéria. Spýtam sa ho prečo.
„Prečo čo?“
„Prečo galéria?“
„A prečo banka?“
„Ja som si nevzala pôžičku, aby som si otvorila banku.“
„Zásah. Ale aj tak ma zaujíma prečo.“
Zamyslím sa. „Mám banku rada. Poskytuje mi stabilitu. Kolegovia sú príjemní a zarábam dosť, aby som si mohla dovoliť
knihy, jedlo a darčeky pre priateľov.“ Už som sa naučila, že túžiť po skromnom živote je veľký sen. A že ambície si vyžadujú obete. „A teraz ty, porozprávaj mi o galérii. A o svojom umení.“
„O galérii som sníval od detstva, od momentu, keď som do jednej vkročil. Myslel som si, že je to múzeum, no potom som videl, ako si nejaký človek berie domov veľký obraz s horskou scenériou. A prebudila sa vo mne túžba umožniť ľuďom práve toto – aby si mohli odniesť hory domov.“
„Aj sám maľuješ?“
Prikývne. „Ten sen sa mi splnil.“
„Ako to?“
„Už maľujem.“ Pokrčí plecami. „Takže splnil. A fotím.“
Zatvárim sa skepticky. „A nesníva každý umelec o tom, že bude dostávať veľké zákazky a bude vystavovať v exkluzívnych galériách?“
„Ja nie. Inštitucionálny tlak mení umenie. Radšej by som maľoval, čo chcem, a otvoril si galériu, kde iní umelci môžu robiť to isté.“ Odmlčí sa. „Netúžim po uznaní. Chcem len niečo stabilné, kde si zarobím dosť na to, aby som si mohol kupovať veci ako knihy, jedlo a darčeky pre priateľov.“ Úsmev mu zvlní pery.
Zasmejem sa.
„Reštaurácia to nepokryje?“
„Matteo je priateľ. Navyše práca v reštaurácii je nepredvídateľná. Niekedy máš vrecká na špinavej zástere plné prepitného, inokedy ich máš prázdne a ešte do teba niekto hodí mäsovú guľku.“
Jedlo mi takmer vyletí z úst a maskujem svoj smiech obrúskom.
Uprene sa na mňa díva. „A čo ty?“
„Čo ja?“
Prstom prechádza po okraji pohára. „O čom snívaš?“
Ruka mi inštinktívne zamieri k bruchu, akoby som potrebovala niečo chrániť. „Mojím snom je…“ Tvárim sa, že uvažujem.
