S láskou a vďakou venujem
Pippe a Petrovi Bellovcom, ktorí ma vzali „na plavbu“
oceánskymi parníkmi Olympic a Queen Mary a kráľovskou jachtou Britannia. A tiež všetkým kvetinárkam a kvetinárom na celom svete.
Kvety sú ako priatelia, vďaka nim je váš svet farebný.
Prológ
Oxford
Vôňa dažďa v nej vyvolá spomienku. Nepozvanú. Nechcenú. Je v záhrade. December sa chýli ku koncu, od Willovej smrti uplynulo sedem mesiacov. Kope do zamrznutej zeme. Robí to chaoticky a bezcieľne. Uvedomuje si len to, že chce dostať zo seba všetku bolesť.
Dážď padá a ona motykou škrabe po zemi. Zvykla si na vlny paralyzujúceho hnevu, ale toto je niečo iné. Zdá sa jej, že tentoraz ju zúrivosť celkom pohltí.
Zbadá prvé snežienky tlačiace sa spod starých listov zo zeme, načiahne sa k nim a vytrhne ich z vlhkej pôdy. Nedokáže uniesť pohľad na nevinné kvety plné nádeje.
Zem sa mení na blato a preniká k jej premrznutej pokožke. Zatacká sa a klesne na kolená. V dlani zviera rozmliaždené drobné kvety.
O päť mesiacov je dážď za pootvoreným oknom iný – májová prehánka, ktorá sa najskôr tvári ako divoká búrka a vzápätí jej
niet. Ale v tej kovovej vôni sa vznáša čosi, čo jej pripomína minulosť. Emma pozerá na prázdnu obrazovku laptopu a rozmýšľa, prečo je to také ťažké. Malo by to byť úplne jednoduché. Stačí napísať: dávam výpoveď, končím, odchádzam. Sú to len slová. Nič strašné.
Kedysi dokázala nájsť tie správne slová. Vychutnávala si zvuk viet, ktoré vždy zapadli presne tam, kam mali; ako keď dieťa vkladá kocky do správneho otvoru. Táto schopnosť výstižného vyjadrovania jej pripomína sterilné prostredie laboratória, kde pracuje. Všetko tam musí sedieť na milimeter a nič nie je ponechané na náhodu.
Ale keď nie je v práci – vo svete ohraničenom radmi bielych obkladačiek –, jej slová strácajú tvar. Sú ako šatka, ktorú uchytí vietor. Krútia sa vo vzduchu a skôr, ako sa dostanú do ucha poslucháča, naberajú celkom iné významy, ktoré do nich vôbec nevložila. Inokedy sa zasa strácajú, miznú, ostávajú nepovšimnuté, pošliapané. Jachce zo strachu, že povie niečo nevhodné, a toto váhanie okráda vypovedané slová o ich podstatu, až jej nakoniec vychádza z úst len šepot. Prinajlepšom sa to končí trápnym tichom a otázkou: „Prepáč, Emma, hovorila si niečo?“
Napokon, mohlo by to byť aj horšie. Radšej bude tou, čo sa bezmocne prizerá, ako jej vety potichu bez povšimnutia kamsi odlietajú, než osobou, ktorá s istotou uchopí slová medzi palec a ukazovák a pohotovo ich zaborí do živého, nekompromisne ich zatlačí čo najhlbšie, aby sa dobre zakorenili. Nie preto, aby sa predierali za svetlom, ale aby ostali pochované v hĺbke srdca.
Emma premýšľa, prečo si spomenula na matku – na ženu, ktorá jej sadí slová do mäsa ako skúsený záhradník.
O desať minút pozerá na stručný text svojej výpovede. Vie, že teraz je tá správna chvíľa. Nedávno oslávila štyridsiatku a chce zmenu. Výskum degeneratívneho ochorenia, na ktorom pracujú, aj ich spolupráca s univerzitami po celom svete budú pokračo-
vať, ale jej kolegovia si budú musieť poradiť bez nej. Predpokladá, že im zrejme bude chýbať jej znalosť jazykov – hovorí plynule po španielsky, taliansky a francúzsky –, ale bude im chýbať ona? O tom pochybuje. Sú tam iní, ktorí ju dokážu nahradiť, až na tie jazyky. Doktorand v ich tíme sa celkom určite dychtivo vydá v jej šľapajach, má na to. Doslova. Emma je mimoriadne vysoká a má veľkú nohu. Už dávno rezignovala na úvahy, prečo sa taká hanblivá osoba narodila s výškou a vlasmi (prenikavo ryšavými hustými kučerami), ktoré priťahujú pohľady v každom dave. Veda ani Boh jej starej mamy jej neposkytli uspokojivú odpoveď.
Premýšľa, komu povie o svojom rozhodnutí. Zovrie jej žalúdok a v srdci pocíti dôverne známu bolesť, keď si spomenie na tých, ktorým by to chcela povedať, ale nemôže – na manžela a na otca. A znova, aj po takom dlhom čase, prežíva doznievajúci pocit prekvapenia, že kedysi, kedysi, bola šťastne vydatá. Niekoho našla. A nie hocikoho.
Nad týmto nikdy neprestane žasnúť.
Zrazu začne čosi horúčkovito hľadať. Spod kôpky opratej bielizne na stole vyloví miestne noviny. Nalistuje stranu s drobnými inzerátmi a očami vyhľadá ten v čiernom rámiku.
Číta a mračí sa. Spomienky na otca sa jej neodmysliteľne spájajú so záhradou. Je to dôvod, prečo práve toto upútalo jej pozornosť? Mohla by toto byť zmena, ktorú hľadá?
Hľadáme kvetinára alebo kvetinárku na čiastočný úväzok v záhradnom centre.
Prax vítaná, nie je podmienkou. Môžeme vás zaučiť.
Vlastné auto je výhodou.
Nutný priateľský prístup a komunikatívnosť.
Emma si znova prečíta inzerát.
Hm, minimálne má vlastné auto.
1. ČASŤ
1. KAPITOLA
Krasuľka tmavočervená
Emma sa v záhradnom centre cíti najlepšie skoro ráno, ešte pred tým, ako otvoria. Z kvetinových záhonov, ktoré pred chvíľou polial Less, stúpa prenikavá zemitá vôňa. Na chodníku trhane poskakuje žltá hadica a Emma podľa jej pohybov vie, kde sa Less nachádza. V práci je vždy ako prvý, no ona sa ho nikdy nesnaží podľa žltého hada vystopovať. Radšej sa prechádza sama a vdychuje vône začínajúceho dňa: bezvetrie s prísľubom horúčavy ukrytej v opare alebo chladný vzduch v ševeliacich listoch veštiaci prudký lejak. A niekedy sú dni také jasné, že vyzerajú ako čerstvo vydrhnuté okná. V také dni sedáva na lavičke pri krasuľkách, ktoré voňajú ako čokoláda, a sleduje trávnaté pahorky rozprestierajúce sa za pozemkom záhradného centra. Tiene oblakov sa naháňajú po nebi nad kopcami a ona nemyslí na nič. Na poludnie sa zvyčajne utiahne na túto lavičku a naobeduje sa, zatiaľ čo sa ostatný personál poberie do kaviarne. Emma pracuje v záhradnom centre už niečo vyše dvoch mesiacov a stále celkom nerozumie, prečo ju jeho majitelia – man-
želia Betty a Less – zamestnali. Na pohovore sa nezmienila o práci na univerzite, čo by jej asi sotva pomohlo; namiesto toho hovorila o „čase na zmenu“, „pretrvávajúcom záujme o kvety“ a „ochote učiť sa nové veci“. Pamätá si, ako po každej z týchto fráz nasledovalo rozpačité ticho, keď strácala buď odvahu, alebo niť myšlienok. Nakoniec však prácu dostala: tri dni v týždni a každú druhú sobotu bude predávať kvety a viazať kytice v Kvetinovom domčeku – v malom kvetinárstve v záhradnom centre. V duchu si kladie otázku, či sa o túto prácu uchádzal aj niekto iný.
S nápadom rozšíriť svoj obchod a ponúknuť v centre aj kvetinárske služby – viazanie kytíc, ikebán alebo príležitostne aj pohrebných vencov – prišla Betty. Less ochotne postavil a natrel prístrešok vedľa fontánok, jazierok a vtáčích napájadiel. Prvé týždne vyzerali sľubne, ale potom otvorili nový obchvat a odvtedy bránami záhradníctva vchádza čoraz menej áut. Minulý týždeň Emma zachytila, ako si Less šomre popod nos, že na jeseň spraví z Kvetinového domčeka kútik pre Santu.
Betty naučila Emmu, ako sa starať o kvety, aby vydržali čo najdlhšie, a ukázala jej, ako viazať kytice a aranžovať ikebany. Emme by sa páčilo, keby mohla používať aj bylinky a trávy zo záhradníctva, no Betty nemá v láske novoty a kytice majú byť podľa nej veľké a okázalé. Hlavne veľa chryzantém a klinčekov, ktoré dlho vydržia. Emma je za svoju prácu taká vďačná, že sa neodvažuje navrhnúť nejaké zmeny, a tak vyrába obrovské mašle z lesklej stuhy presne podľa Bettiných predstáv. Jediná vec, kde si Emma robí veci po svojom, sú pohrebné vence. S potešením zistila, že ju miestny riaditeľ pohrebníctva začal odporúčať svojim zákazníkom. Neušlo to ani pozornosti majiteľov záhradného centra, a hoci občas dvíhajú obočie nad niektorými z jej výrobkov, nechávajú to na ňu. Emma niekedy premýšľa, či vedia o Willovi – jej priezvisko je celkom zriedkavé a navyše sa o jeho smrti písalo v miestnych novinách. Keď vidí,
ako si Betty s Lessom vymieňajú súcitné pohľady za jej chrbtom, je si takmer istá, že to vedia.
Dnes vyrába veľký pohrebný veniec výlučne zo zeleniny.
Betty prechádza okolo nej a sponad okuliarového rámu hodí pohľad na jej výtvor. „Nehodilo by sa tam niekoľko vetvičiek chryzantém alebo gypsomilky? Tej úbohej žene by sa iste páčili aj nejaké kvietky.“
Emma si spomenie na sivovlasú pani, ktorá prišla do Kvetinového domčeka po kolotoči telefonátov s pohrebníctvom, kňazom, tlačiarňou a cateringovou firmou. Vedela, že unavená žena pristane na hocičo, ale predsa len chcela vybrať kvety, ktoré by sa jej manželovi páčili a zároveň by v nej vyvolali pekné spomienky na ich spoločný život.
„Pýtala som sa jej, ale povedala mi, že veľmi neobľuboval kvety, no zbožňoval svoju zeleninovú záhradku.“ Emma vpletá do venca hrachové strúčiky hneď vedľa zväzku baby mrkvy. Zdvihne oči a vidí, že Betty veľmi nepresvedčila. „Prekáža vám to?“ spýta sa s úzkosťou v hlase.
„Nie, moja milá. Proti gustu žiaden dišputát.“
To je jedna z Lessových obľúbených hlášok. Betty nimi často zvykne okoreniť konverzáciu. A Emma sa pristihla, že ich tiež začína používať. Less je mohutný, tichý muž, ktorému chvíľu trvá, kým zo seba niečo vysúka. Emma si predstavuje, ako v mysli loví to pravé príslovie alebo porekadlo, ktoré by presne vyjadrovalo, čo chce povedať. Niekedy sa Emma snaží držať s ním krok. Zakaždým prehrá.
Less: „Zdá sa, že dnes by nám mohlo spŕchnuť.“
Emma (hľadiac na oblohu): „Áno, vyzerá to na ticho pred búrkou.“
Less: „Záhrade by to bolo na prospech.“
Emma: „Zrejme bude liať ako z krhly.“
Less: „Ale po každej búrke vyjde slnko.“
Emma: „Ehm…“
