Osteria Bavaria
Schelling-Salon
Völkischer Beobachter
Hnedý dom
Karolinenplatz
BRIENNER STRASSE
Britský konzulát
Bavorská štátna knižnica
Kaviareň Heck
Hofgarten
Rezidencia
1935
Anglická záhrada
ETTSTRASSE
Frauenkirche
Marienplatz
Policajné prezídium
Rieka Isar
NORIMBERG
HESSELBERG
GEROLFINGEN
STARNBERSKÉ JAZERO
MNÍCHOV
EBERSBERSKÝ LES DACHAU
GARMISCH-PARTENKIRCHEN
MNÍCHOV JÚN 1935
Keď našli telo tej mladej Angličanky, Sebastian Wolff riešil iné problémy.
Na prvý narazil počas obednej prestávky v jednej zo svojich obľúbených pivární Tirolkeller neďaleko policajného riaditeľstva v starom meste. Mal sa tam stretnúť so svojou priateľkou Hexie, pretože dnes slávil tridsiate piate narodeniny a chceli si odskočiť na zastrčenú pláž uprostred lesíka na odľahlom brehu Starnberského jazera. Budú tam mať úplné súkromie a môžu sa vykašľať na plavky či cudnosť. Pozrel sa na náramkové hodinky. Pol druhej a stále bol sám.
Kde trčí?
Iste ju v ateliéri zdržal Hoffmann ako zvyčajne. Ten nafúkaný ožran si myslí, že je lepší než všetci ostatní. Aký má na to vlastne dôvod? Celé dni sa len podlizuje šéfovi, všade chodí s tou svojou Leicou a ustavične cvaká v nádeji, že aspoň jedna fotka vyjde ostrá. Seb to nepovažoval za prácu pre chlapa. Stláčať gombík na skrinke predsa dokáže aj decko.
Na opačnej strane pivárne na seba začal pútať pozornosť poltucet protivných mladíkov v lederhosen, ktorí dobiedzali do nízkeho okuliarnatého chlapíka v obleku, vraj Židia tu nemajú čo hľadať a mal by sa pratať naspäť do Židovska, nech už je kdekoľvek. Okuliarnik sa ohradzoval, že vraj nie je Žid, no tým ich len ešte viac podráždil.
Chlapci si očividne odskočili z vidieka na výlet do mesta a mali v sebe niekoľko litrov augustineru. Chceli sa s niekým pobiť, ich posmešky prehlušovali márnu snahu citaristu aj všetky rozhovory v miestnosti.
Seb sa neobával, že by sa v pivárni strhla bitka. Ešte pred rokom, niekoľko týždňov pred krvavými udalosťami v Bad Wiessee a inde by bol iného názoru. Dnes však nič nehrozilo. V poslednom čase sa v Mníchove nikto neodvážil robiť výtržnosti.
V utópii Adolfovho zlatého úsvitu panoval mier a všetci boli šťastní. Dokonca aj hnedokošeliari odložili obušky a boxery.
„Hexie sa na vás vykašľala, pán detektív?“
S úsmevom sa otočil k čašníčke. Bujné poprsie jej prekypovalo cez dirndl a v oboch rukách niesla s dokonalou rovnováhou holby, z ktorých nepretiekla ani kvapka. „Už to tak vyzerá, Gudrun.“
„To je ale hus! Ja by som ťa brala hneď.“
„Nie som pre teba dosť dobrý.“
„Vyskúšame to?“
Pobozkal ju na upotené, nenapudrované líce. „Nabudúce, Gudrun. Pôjdem jej naproti. Ak by sme sa minuli a prišla by sem, povedz jej, nech ma počká. Ak budú dobré cesty, do desiatich minút sa vrátim.“
„Len nechoď okolo Königsplatzu, Seb. Znova ho uzavreli stavbári. Bohvie, čo tam zas chystajú.“
„Vďaka.“
„A mohol by si pred odchodom upratať tamtých mladých?“
„Čo by som pre teba nespravil, drahá.“
Medzi nohami sa mu preplietla miestna čierna mačka. Podal Gudrun prázdnu holbu, ktorú sa jej nejakým zázrakom podarilo pribrať k plným, sklonil sa k mačke, pohladkal ju a zamieril k mladým sedliakom. Vyštafírovali sa do najlepších nohavíc, pravdepodobne z kamzičej kože, ktorú si odovzdávali celé pokolenia z otca na syna. Prali ich vôbec niekedy? Storočia potu, šťaniek a iných telesných tekutín.
Podozrievavo sa naňho zahľadeli zakalenými očkami. Vzápätí naraz vypli hrude a premerali si ho ako profesionálni zápasníci, on sa však len pousmial. „Tichšie, chlapci.“
Najmohutnejší mladík s najzachmúrenejším výrazom sa postavil tvárou v tvár Sebovi, ale ten neustúpil.
„S kým si myslíš, že sa bavíš, šéfko?“
Seb vytiahol služobnú pištoľ a zaboril hlaveň do mladíkovho ohavného nosa. Mladý sedliak uskočil, akoby ho postrelil, čo sa nestalo, a spadol mu pritom klobúk s gamsbartom. Seb sa znova usmial na skupinku a ukázal im svoj odznak.
„Ešte slovko, chlapci, a ukážem vám peknú celu hneď za rohom na Ettstrasse.“
Zrazu stíchli. Dlháň sa zohol po klobúk.
V pivárni bolo opäť počuť citaru. Presne takú moc mal v treťom roku Tretej ríše odznak príslušníka kriminálnej polície, skrátene Kripa, alebo čokoľvek, čo sa aspoň vzdialene podobalo na oficiálny preukaz. Veľkí podliaci vládli krajine, a tak malí darebáci stratili sebavedomie. Škoda, pomyslel si Seb, pretože tomu najväčšiemu a najhlasnejšiemu by sa zišlo rozbiť nos a on by sa na to s radosťou podujal. Namiesto toho mu len poťukal Waltherom po hrudi. „Užite si zvyšok dňa, chlapci. Ale potichu.“
Na odchode k nemu podišiel útly chlapík, do ktorého dobiedzali. „Tí mladíci klamali, ja nie som Žid.“
Chladne naňho zagánil. Ten chlapík bol slizký ako had. Seb mu neodpovedal a ďalej kráčal von, kde sa zhlboka nadýchol čerstvého vzduchu. Mal tridsaťpäť rokov, bol krásny júnový deň a život bol fajn.
Poobzeral sa po ulici a na okamih sa pohľadom pristavil pri stánku s ovocím a zeleninou, pri ktorom už odnepamäti sedel starý jednonohý veterán. Celkom sa mu darilo. Práve predával nové zemiaky dvom starenám a územčistému hnedokošeliarovi.
Na opačnej strane skupinka turistov, podľa strihu oblečenia Američanov, zízala na vysoké veže s kupolovitými strechami najznámejšieho mníchovského kostola Frauenkirche. Američania sa dali rozoznať ľahko: boli dobre živení, hrozne hluční, zbožňovali všetok ten nacistický gýč a dychtivo skupovali
pohľadnice s Führerovou podobizňou. Do Bavorska zavítali za „zdravím a kultúrou“, na ktoré ich lákali slogany na plagátoch cestovných agentúr aj v newyorských novinách.
Gudrun mala pravdu. Cesty boli upchaté. Vozidlá sa vliekli a kočiš s takmer nehybným pivovarníckym povozom ťahaným štyrmi unavenými koňmi preklínal dodávky aj autá a plieskal na ne bičom.
Sebova pýcha a potešenie srdca, kabriolet Lancia Augusta, parkoval pred pohostinstvom. Pred tromi rokmi by mu tú krásku už pravdepodobne ukradol alebo roztĺkol niektorý z gangov
Sturmabteilungu potulujúcich sa po meste. No keď vlani v júni po razii vo Wiessee zabili v Stadelheimskej väznici ich vodcu
Röhma, hnedokošeliari ukázali pravú tvár, zaliezli ako vykastrované psiská a ulice boli zväčša bezpečné.
Lancia mala červený lak a Seb ju miloval takmer tak ako
Hexie, hoci tá si myslela, že auto zbožňuje o čosi viac. Niežeby jej niekedy povedal, že ju miluje. Nechcel, aby si fräulein začala príliš namýšľať. Nechal auto tak a svižne vykročil. Nemalo cenu sadať za volant.
Zápchu mal na svedomí Adolfov grandiózny plán pretvoriť Königsplatz na ďalší nadrozmerný priestor na vojenské prehliadky a svätostánok nacizmu, akoby po meste už teraz nepochodovalo dosť čižiem so železnou pätou. Výstavba striedavo prebiehala a stála už niekoľko mesiacov a jej dôsledky bolo vidieť v celom centre. Rozkopali v ňom cesty a rozostavali dva chrámy, v ktorých mali byť uchované pozostatky mučeníkov puču z dvadsiateho tretieho.
Policajti s bielymi rukavičkami vnášali do celej situácie ešte väčší chaos: horúčkovito mávali rukami a snažili sa presmerovať dodávky a autá niekam, kam ísť nechceli.
Čo už. V taký príjemný deň sa rád poprechádza a do fotoateliéru Heinricha Hoffmanna vo Schwabingu to mal necelé dva kilometre.
Prešiel na Lenbachplatz, potom na Barer Strasse a severne cez Karolinenplatz, na ktorom sa hemžili vozidlá zo stavby a esesáci. Cesta na západ popri Hnedom dome na Königsplatzi bola úplne zatarasená. Všade naokolo bol hluk a prach.
Hexie nebola v Hoffmannovom ateliéri. Druhé dievča, ktorého meno Sebovi vyšumelo z hlavy, no vedel, že zastupuje Evie Braunovú, mu povedalo, že Hexie musela rýchlo zaniesť fotografie Hoffmannovi do reštaurácie Osteria Bavaria. Seb jej poďakoval a odporúčal sa na Schellingstrasse.
Na chodníku pri a oproti reštaurácii sa zišiel dav. To znamenalo jediné: roznieslo sa, že Adolf zišiel zo svojho horského sídla v Obersalzbergu a chystal sa tam na obed.
Len čo mu tá myšlienka skrsla, zjavila sa vodcova kavalkáda: tri veľké čierne Mercedesy so sklápacou strechou napakované esesákmi, pričom sám Adolf sedel na zadnom sedadle prostredného vozidla vedľa svojho hlavného telesného strážcu a pobočníka, obrovského Wilhelma Brücknera.
Seb zastal a civel na výjav, ktorý sa pred ním odohrával. Všetci v dave sa dali do kriku a naraz zdvihli ruky na pozdrav. Dve mladé ženy, ktoré ešte určite nemali ani dvadsať, si rozdrapili blúzky a nastrčili pevné prsia smerom k svojmu hrdinovi. Dvaja esesáci sa s úškrnmi postavili pred dievčatá na ochranu ich cudnosti a vodcovej dôstojnosti.
Ak si aj Hitler všimol ten amatérsky striptíz, nedal na sebe nič znať, len ďalej kyvkal svojim uctievačom rukou v pomerne malátnom podaní svojho slávneho pozdravu. Autá zastali a jednotka ťažko ozbrojených esesákov odtlačila dav ďalej.
Práve keď sa otvorili dvere na vozidle, z reštaurácie vyšla známa postava Hexie Schulerovej. Len čo zbadala, kto práve dorazil, pritlačila sa chrbtom o stenu. Zachytila Sebov pohľad a uškrnula sa, akoby chcela povedať: To som si teda načasovala!
Keď z Mercedesu vystúpil Adolf aj so psom na krátkej vôdzke, pol minúty otŕčal davu pravú bledú rukavičku celkom ako
tuleň v cirkuse. Potom sa prudko otočil a zmizol vo svojej obľúbenej talianskej reštaurácii s krásnym nemeckým ovčiakom v pätách, okolo Hexie prešiel, akoby bola vzduch.
Seb a Hexie sa stihli len objať a ona mu zablahoželala k narodeninám, keď ho ktosi potiahol za ľavú ruku, otočil ho a detektív sa ocitol zoči-voči bezvýraznému mužovi s rednúcimi vlasmi a tvárou zjazvenou po kiahňach. Mal približne tridsať, na sebe špinavé sivé sako, kravatu zafŕkanú od polievky a ošúchanú fedoru. Seb v ňom okamžite spoznal príslušníka bavorskej politickej polície, jedného z tých slizkých snaživcov, ktorých v Berlíne a inde v Nemecku poznali ako gestapákov. Občas ho zahliadol pri policajnom prezídiu na Ettstrasse a vedel, že chlapík nepatril k bežným nepolitickým kriminálnym zložkám.
Esesáci začali zatiaľ rozháňať dav, ľudia sa však stále ponevierali naokolo, akoby dúfali, že sa Adolf každú chvíľu opäť zjaví, pokloní a možno im ešte na rozlúčku otrčí ruku. Dve dievčatá si zapínali blúzky a koketovali s esesákmi, ktorí sa postavili medzi ne a vodcu. Čosi Sebovi navrávalo, že štvorica sa dnes ešte stretne, aby sa navzájom lepšie spoznali.
„Hrozné miesto,“ zahundrala Hexie, nehľadiac na policajta, a kývla hlavou k reštaurácii. „Hoffmann tam sedel s tou strašnou Angličankou. Veď vieš, s tou vysokou blondínou, čo má prsty ako mníchovské klobásy.“
„Volá sa Mitfordová a sedí tam vždy.“
Mužov stisk zosilnel. Seb sa k nemu otočil a pravačku zaťal v päsť, pripravený vraziť mu do toho nepríjemného ksichtu. „Áno?“ opýtal sa podráždene. „Pomôžem vám?“
„Bavorská politická polícia. Nezasalutovali ste Führerovi. Všetci ostatní dvihli ruky, vy však nie.“
„Ospravedlňujem sa. Rozptýlili ma prsia tých dievčat.“
„Čo ste to povedali?!“
„To, čo ste počuli, a teraz už dajte tú ruku preč!“
„Hnusíte sa mi. Ale nevyzeráte ako špinavý Žid, tak čo ste zač? Boľševik?“
„Povedal som, nech dáte tú ruku preč.“
„Ako sa to rozprávate s príslušníkom BPP?“
„Budem sa s vami rozprávať, ako sa mi zachce. Zmiznite otravovať niekoho iného, lebo inak potečie krv!“
„Ako sa opovažujete?! Patríte k tým prekliatym červeným, však? Ste nebezpečný živel.“
„Hneď vám ukážem, aký som nebezpečný!“
„Ako sa voláte?“
Seb vytiahol odznak. „Wolff. Pozrite sa sem. Inšpektor Sebastian Wolff. Oddelenie vrážd, Policajné prezídium, Ettstrasse dva.
Za nebezpečný element ma považujú zločinci, nie poctiví občania. Stačí?“
„Takže vy ste policajt, čo? Mal som pocit, že som vás už videl. Tak či tak vás to neochráni. Pôjdete so mnou na ústredie BPP.“
Muž odhodil na zem ohorok a prišliapol ho.
Hexie sa postavila medzi Seba a toho malého potkana. „Nebuďte smiešny. Radšej zalezte naspäť do svojej nechutnej diery.“
Seb by to nepovedal lepšie, ale veľmi mu tým nepomohla. Teraz už Herr BPP necúvne, nie keď sa mu postavila naštvaná ženská. To by bola predsa hanba. „A ako sa voláte vy?“
„Do toho vás nič! Ale aby ste vedeli, pracujem u Führerovho najlepšieho priateľa Heinricha Hoffmanna, s ktorým práve teraz sedí v reštaurácii. Ak sa mi niečo stane, skončíte v žrádle pre potkany. Capisce?“
Tým ho naozaj vytočila. A tak Sebastian Wolff skončil v koncentračnom tábore Dachau. Vďaka, Hexie, pomyslel si, keď si Herr BPP privolal na pomoc uniformovaných príslušníkov SS a vtlačil ho na zadné sedadlo. Vždy si mala podrezaný jazyk.
