Philippa Perry: Psychoterapeutka v akcii

smer Brighton

Birling Gap

dom Malcolma a Fiony Davisovcov

Brečtanová chalupa dom Pat Phillipsovej

navrhované umiestnenie septiku

navrhované umiestnenie Boho

Golf & Spa House Club

stodola s netopiermi odpočívadlo

pastierska koliba

Henryho telo

Fin du Monde

Bevina chalupa

kultúrny dom

dom Pricharda

dom Diccona a Marcie

smer Southbourne

nádružstev-predajňa a pošta

Zelený lev

dom Dorny Braddonovej

PROLÓG

„Nepribližujte sa k okraju!“ zvolala Patricia Phillipsová na skupinu kórejských turistiek, ktoré si na útesoch Seven Sisters robili svadobné fotografie. „Môže sa zrútiť!“ skríkla. „Nestojí vám to za to! Nechcete predsa zomrieť! Vráťte sa!“

Ruky si položila v bok a čakala. Turistky na ňu bezvýrazne pozreli a naďalej pózovali prakticky v rovnakej vzdialenosti od bieleho kriedového okraja. Patricia hlasno vydýchla, zvrtla sa na päte starej turistickej topánky a chodníkom vedúcim cez pásmo kopcov South Downs pochodovala k chalupe.

„Každý prekliaty deň,“ zamrmlala si popod nos a silnejšie sa zavinula do nepremokavého plášťa. „Každý prekliaty deň a nikto nepočúva.“ Zdvihla zrak. „Toho psa držte na vôdzke!“ vyštekla na ženu, ktorá na pasienku s ovcami vypustila čierneho labradora. Dočkala sa ďalšieho bezvýrazného pohľadu. Pes sa lenivo rozbehol k stádu a ovce prudko vyrazili k útesu. „Doriti,“ zavrčala Pat sama pre seba a vzápätí so všetkou autoritou, ktorej bola schopná, zvieraťu prikázala: „Sadni!“ Pes jej v to ráno našťastie venoval väčšiu pozornosť ako ktorýkoľvek človek.

„Ešte nikdy nenaháňal ovce,“ priznala majiteľka, nízka

žena s nakrátko ostrihanými hrdzavými vlasmi. „Zvyčajne sa správa veľmi do…“

„Na vôdzke!“ zopakovala Patricia. Na viac sa nezmohla a odmietavo mávla rukou. Pomyslela si, že to, aká zúrivosť ju zachvacuje, už nemôže pripisovať menopauze. V bedrovom kĺbe ju náhle ostro pichlo. Zvraštila tvár. Jej nálada by sa dala odôvodniť už samotnou bolesťou, no ešte väčšmi ju zhoršovali idioti.

Keď prešla po vrchole kopca a svižne kráčala k chalupe, začalo fúkať silnejšie. V týchto končinách vždy výrazne dulo. Tráva bola poľahnutá, prevládajúci vietor trvalo ohol postaršie hlohy aj útesovce a neprestával ich bičovať. Pat sa zababušila do plášťa a ľutovala, že vo vode zostala o čosi dlhšie než zvyčajne. V Lamanšskom prielive premrzla až do špiku kostí. Domnievala sa, že nikto nemôže vojsť do mora a opustiť ho v zlej nálade, ak, pravdaže, nepotrebuje náhradu bedrového kĺbu a nie je priveľmi tvrdohlavý na to, aby si to priznal.

Vyhla sa malej drevenej bráne pre chodcov stojacej vedľa prekážky pre dobytok a kráčala priamo po kovových tyčiach. Keď cestou k chalupe, ktorú v 18. storočí postavili z tehál a pazúrika, zahla za roh, prudko zastala. Nie znova! Každý prekliaty deň! Na trávnatom okraji opäť parkovalo auto. Rovno pod oknami. Chystala sa zvolať: „Zmiznite z môjho pozemku!“, akoby bola farmárkou s karmínovočervenou tvárou. Vtom však z Fordu Focus vystúpili žena a mohutný policajt. Pat sa zhlboka nadýchla a namiesto drsného okríknutia sa s chladnou zdvorilosťou spýtala: „Môžem vám nejako pomôcť?“

„Pani doktorka Phillipsová?“ overila si žena a na chvíľu ukázala odznak. „Smieme vojsť dnu?“

1. KAPITOLA

„Som detektívka seržantka Amanda Stevensová a toto je môj kolega strážnik Barry Footer,“ pokračovala žena a na záhlaví si zľahka potľapkala úhľadný drdol z hnedých vlasov. „Nechceme vám zabrať veľa času.“

Policajti nasledovali Pat, ktorá rýchlo prešla drevenou bránou a kráčala záhradným chodníkom. Pozorovali, ako sa zohýna, zdvíha kvetináč stojaci vpravo od žiarivožltých vchodových dverí a vyberá dômyselne skrytý kľúč, aby ich odomkla. Voviedla ich do kuchyne.

Oknom prenikalo dnu slnečné svetlo, rádio bolo zapnuté, v dreze ležali zvyšky raňajok a malý okrúhly jedálenský stôl z borovicového dreva v strede miestnosti pokrývali fascikle a papiere. Vedľa šálky studenej kávy boli noviny The Times s čiastočne vylúštenou krížovkou a otvorený denník Financial Times s podčiarknutými cenami niektorých akcií. Navrchu sa vynímala ošúchaná knižka so sudoku. Z vankúša na stoličke zdvihla hlavu mačka s čierno-bielou srsťou, aby si prezrela novoprišelcov. Zívla, natiahla sa a znova sa uložila. Dianie ju očividne nezaujalo.

„Dáte si čaj? Kávu?“ spýtala sa Pat a vypla rádio. „Sušienky?“

PHILIPPA

„Sušienky by boli skvelé,“ odvetil strážnik Footer a v očakávaní si mädlil ruky.

Detektívka Stevensová doňho zabodla pohľad a zdvihla obočie, nápadne zvýraznené ceruzkou. „Chceli by sme vám položiť zopár otázok, pani doktorka,“ naznačila a odtiahla stoličku s mačkou. Tá sa ani nepohla a varovne zasyčala. „Ide o citlivú záležitosť, takže vhod by prišla šálka čaju.“

O čo ide, ak pri tom pomôže čaj? Pat sa obrátila, aby zapla kanvicu. Keď pozrela na detektívku, zbadala, že sa usiluje vytlačiť mačku zo stoličky, ale zviera tvrdošijne zostávalo na mieste.

„Radšej by som s ním nehýbala,“ upozornila ju Pat. „Hryzie nepríjemnejšie, než syčí.“

„Takže, ste psychoterapeutka,“ nadviazala detektívka Stevensová a tvárila sa, že jej radu nezačula. Spod stola vytiahla stolec, posadila sa a kývla na strážnika Footera, ktorý si okamžite sadol vedľa nej.

„Áno,“ odvetila Pat.

„V poriadku,“ povedala detektívka Stevensová a rozhliadla sa po kuchyni. Očami prechádzala od radu nesúrodých otlčených hrnčekov, ktoré viseli na háčikoch pod bielymi drevenými dielcami, cez zbierku prastarých oranžových hrncov Le Creuset na chladničke a hynúcu fialkovku na okennom parapete za drezom až po korkovú nástenku preplnenú zvlnenými fotografiami, preloženými pohľadnicami, letákmi, lístkami a náramkami z početných hier a koncertov. „Bývate tu dlho?“

Spoločenskú konverzáciu trochu preháňala. Pat sledovala, na čo všetko sa pozerá. Čo hľadá? Čo od nej chce? Chystá sa ju zatknúť?

„Osem, desať rokov, tak nejako.“

„Presťahovali ste sa z Londýna do South Downs, do Westlinku?“

„Presne tak.“

„Žijete sama?“

„S Davom.“

„Je to váš manžel? Syn?“

„Kocúr.“

Detektívka Stevensová krátko kývla na strážnika Footera. Zapisuje si to všetko?

„S Davom,“ zopakoval. „S kocúrom. Ako dlho tu teda bývate? Osem rokov alebo desať?“ Keď zdvihol oči k Pat a otupenú ceruzku držal nad čiernym poznámkovým blokom, bucľaté líca mu sčerveneli.

„Deväť rokov a dva mesiace,“ spresnila Pat a sledovala, ako si údaj značí. „A tri dni,“ dodala, akoby nestačilo.

„Tri?“ Pozrel na ňu.

„Tri,“ potvrdila.

„Prax vykonávate tu?“ spýtala sa detektívka Stevensová a ukázala na papiere na kuchynskom stole.

„Nie, nie,“ ohradila sa Pat. „Pracovňu mám v pastierskej kolibe v záhrade.“ Kývla smerom k oknu. „Klientov prijímam tam. Tu by to nebolo vhodné.“

„Veru nie.“ Detektívka Stevensová sa prenikavo zasmiala. „To vidím!“

„No v poslednom čase komunikujem najmä prostredníctvom Zoomu.“ Pat sa zo všetkých síl snažila pôsobiť priateľsky a pokojne, čiže úplne opačne ako detektívka, ktorá sa vyjadrovala stroho a nezúčastnene. „Ľudia ho často uprednostňujú. Mám na mysli Zoom. Nemusia totiž opustiť domov.“

„Áno, áno. Pravdaže.“ Detektívka Stevensová sa sucho usmiala.

„Navyše sa vďaka tomu môžem venovať väčšiemu množstvu ľudí,“ dodala Pat.

„Privádza ma to k otázke.“ Detektívka Stevensová sa odmlčala, jej tvár odrazu nadobudla veľmi vážny výraz.

„Poznáte pána Henryho Claytona?“

V miestnosti na okamih zavládlo ticho. Voda začala hrmotne vrieť a kanvica cvakla.

Pat zaliala čajové vrecúška horúcou vodou. Pohľad upierala na tekutinu, ktorá postupne tmavla.

„Henryho Claytona? Žiaľ, som viazaná etickým kódexom. Nemôžem vám to prezradiť.“ Pozrela na okrúhle mosadzné hodiny na stene. Klient mal prísť o tretej popoludní.

„Dobre teda. Pravdaže, už sme si zistili, že ho poznáte, aspoň v profesijnom zmysle.“ Detektívka Stevensová si povzdychla, potom si odkašľala a pohľad uprela na Pat. „Mám pre vás zlú správu. Možno by ste sa mali posadiť.“

„Som v poriadku,“ ubezpečila ju Pat.

„Nuž… S ľútosťou vám oznamujem, že telo pána Claytona našli dnes ráno vyplavené na pláži. Na okruhliakoch tesne pod pobrežnou dedinkou Birling Gap, aby som bola presná. Máme podozrenie, že zomrel následkom samovraždy.“

„Nie!“ zvolala Pat. Smerom ku každému z nich potisla hrnček čaju. „Mlieko? Cukor?“

„Áno, prosím,“ prikývol strážnik Footer. „Oboje.“

„Nie, to nemôže byť pravda.“ Etický kódex do značnej miery pustila z hlavy. „Na takéto veci mám nos. Nemyslím si, že Henry predstavoval nebezpečenstvo pre seba alebo ostatných.“