Kalliope
Spievaj, Múza, vraví a strohý tón jeho hlasu naznačuje, že to nie je prosba. Keby som mu chcela splniť želanie, možno by som povedala, že si svoj tón ostrí na mojom mene ako bojovník, čo prechádza dýkou po brúsnom kameni a pripravuje sa na ranný boj. Ale ja dnes nemám náladu byť múzou. Možno mu nezišlo na um, aké to je byť na mojom mieste. Určite nie – ako všetci básnici myslí len na seba. No prekvapuje ma, že sa nezamyslel nad tým, koľko iných mužov ako on sa každý deň dožaduje mojej neochvejnej pozornosti a podpory. Veď koľko epických básní svet potrebuje?
Každý rozpútaný konflikt, každá vybojovaná vojna, každé obliehané mesto, každá vyplienená dedina, každá zničená osada. Každá neuveriteľná výprava, každé stroskotanie, každý návrat domov – všetky tie príbehy už boli vyrozprávané nespočetne veľa ráz. Naozaj verí, že môže povedať niečo nové? Domnieva sa, že ma potrebuje, aby som mu pomohla nestratiť sa vo všetkých tých postavách a zaplniť hluché miesta, keď metrum nesedí s príbehom?
Pozriem sa nadol a vidím, že hlavu má sklonenú a plecia, hoci široké, spustené. Krčná chrbtica sa mu začína kriviť. Tento muž je starec. Starší, ako by sa mohlo podľa jeho zvučného hlasu zdať. Zaujalo ma to. Poézii takto horlivo holdujú zvyčajne mladí. Trochu sa skloním, aby som sa mu pozrela do očí, ktoré v zápale modlitby zavrel. Kým sú zavreté, nemôžem zistiť, kto to je.
Na hrudi má nádhernú zlatú brošňu, drobné lístky prepletené do
Natalie Haynesová
žiarivého uzla. Niekto ho teda v minulosti za jeho poéziu štedro odmenil. Má talent a darí sa mu, nepochybne vďaka mojej pomoci. No on aj tak chce viac a ja si želám, aby som si jeho tvár mohla poriadne prezrieť na svetle.
Čakám, kým otvorí oči, ale už som sa rozhodla. Ak sa dožaduje mojej pomoci, musí pre ňu niečo obetovať. Všetci smrteľníci to tak robia: najprv žiadajú, potom žobronia a napokon vyjednávajú. Ja mu teda darujem slová, keď mi on daruje svoju brošňu.
Kreusa
Prebudil ju ohlušujúci tresk, až zalapala po dychu. Rozhliadla sa po bábätku, no vzápätí jej došlo, že jej syn už nie je bábätko. Videl prichádzať a odchádzať leto už päťkrát, zatiaľ čo za hradbami mesta stále zúrila vojna. Je vo svojej izbe, pravdaže. Dych sa jej stíšil, čakala, kedy vydesený búrkou zavolá na mamu. Ale volanie neprišlo, je odvážny, ten jej chlapček. Príliš odvážny, aby sa zľakol rachotu hromu, aj keby blesk vrhol samotný Zeus. Zavinula si plecia do prikrývky a uvažovala, koľko je hodín. Klopkanie dažďa silnelo. Určite bolo skoro ráno, lebo dovidela na druhú stranu izby. Svetlo však pôsobilo zvláštne, sýta žltá farba sa odrážala od tmavočervených stien a vytvárala desivý krvavý odtieň. Ako môže byť svetlo také žlté, ak ešte nevychádza slnko? A ako môže slnko zalievať komnatu, keď na strechu padá dážď? Ešte zmätenej z nedávnych snov jej chvíľu trvalo, kým si uvedomila, že ten štipľavý zápach cíti v nose, nielen v predstavách. Ten tresk nepatril hromu, ale pozemskejšej pohrome, klopkanie nespôsoboval dážď, ale praskanie vysušeného dreva a slamy v horúčave. A to mihotavé žlté svetlo nevychádzalo zo slnka.
Keď si uvedomila hroziace nebezpečenstvo, vyskočila z postele, akoby chcela dohnať predošlú pomalosť. Musí sa dostať von, preč od ohňa. Už cítila na jazyku mastné sadze z dymu. Zakričala na manžela Aineia a na syna Euryleona, ale ani jeden sa neozval. Vybehla z malej spálne, od úzkeho lôžka s červeno-hnedou prikrývkou, ktorú si hrdo utkala, keď sa vydávala, ale ďaleko sa nedostala. Cez malé okno vysoko
v múre hneď za dverami spálne zazrela plamene a všetka rýchlosť jej akoby opadla z nôh. Nehorel ich dom. Horela citadela, najvyšší bod Tróje, ktorý inokedy osvetľovali iba strážne ohne, obetné plamene alebo boh slnka Helios, keď sa viezol po oblohe na svojom voze ťahanom koňmi. Teraz oheň preskakoval cez kamenné stĺpy, chladné na dotyk, a ona mlčky sledovala, ako sa chytila časť strechy a z dreva prudko vyletela spŕška iskier ako malé svetlušky víriace v dyme.
Aineias určite išiel pomáhať hasiť, pomyslela si. Istotne bežal ponúknuť pomoc bratom a bratrancom, nosiť vodu a piesok a všetko, čo bolo treba. Nebol to prvý požiar od začiatku obliehania, ktorý ohrozoval mesto. A muži boli ochotní urobiť čokoľvek, len aby zachránili citadelu, miesto, kde sa nachádzal najvzácnejší majetok Tróje: pokladnica, chrámy a palác kráľa Priama. Strach, ktorý ju vyhnal z postele, ustúpil, lebo videla, že jej vlastný dom nehorí, synovi ani jej nič nehrozí, ale (ako sa to v priebehu tejto nekonečnej vojny stalo už toľkokrát) v nebezpečenstve sa ocitol jej manžel. Prenikavý strach zo smrti vzápätí vystriedala známa tiesnivá úzkosť. Tak veľmi si zvykla na to, že odchádzal do boja s gréckou zberbou táboriacou pred mestom dlhých desať rokov, na hrôzu, ktorá jeho odchody sprevádzala, a na ochromujúci strach, kým čakala na jeho návrat, že keď ju teraz zovrela úzkosť, až jej to prinieslo útechu, akoby jej na plece sadol tmavý vták. Doteraz sa vždy vrátil domov, pripomenula si. Vždy. Pokúsila sa odohnať myšlienku, ktorú jej vták zaškriekal do mysle: Prečo by minulosť mala zaručovať čokoľvek v budúcnosti?
Podskočila, keď začula ďalší ohromný tresk, oveľa hlasnejší než ten, čo ju prebudil. Vyzrela ponad okraj okna, odkiaľ mala výhľad na dolné časti mesta. Teraz si všimla, že tento požiar nie je ako ostatné, líšil sa tým, že vzbĺkol na dôležitom mieste a že sa neobmedzil iba na citadelu. Ohniská rozhnevaného oranžového svetla plápolali po celom meste. Kreusa zamrmlala modlitbu k domácim bohom. No na modlitby už bolo prineskoro. Ešte kým jej jazyk vytváral slová, videla, že bohovia Tróju opustili. Po celom meste horeli chrámy.
Prebehla krátkou tmavou chodbou cez nádvorie, ktorého vysoké zdobené múry sa jej vždy páčili, a dostala sa do prednej časti domu. Nikto tam nebol, ešte aj otroci zmizli. Potkla sa o spodok šiat a obkrú-
Natalie Haynesová
tila si látku okolo ľavej päste, aby ich skrátila. Znovu zavolala na syna (žeby ho Aineias vzal so sebou, keď bežal k jej svokrovi? Nemohli ísť tam?) a otvorila veľké drevené dvere na ulicu. Keď zbadala pobehujúcich susedov (nikto neniesol vodu, ako ju v jej predstavách niesol Aineias, iba vrecia s tým, čo sa im podarilo pred útekom uchytiť, alebo vôbec nič), už nedokázala potlačiť výkrik. Zo všetkých strán sa ozýval krik a huriavk. Dym zapĺňal ulice, akoby sa jej zničené a ponížené mesto nechcelo ukázať na oči.
Stála vo dverách a nevedela, čo robiť. Samozrejme, mala by ostať v dome, aby ju manžel našiel, keď sa vráti. Pred mnohými rokmi jej sľúbil, že keby mesto niekedy padlo, vezme ju, ich syna, svojho otca a všetkých preživších Trójanov a odplaví sa s nimi niekam, kde založí nové mesto. Pritisla mu vtedy prsty na ústa, aby ho zastavila. Už len vysloviť také niečo mohlo niektorého zlomyseľného boha podnietiť, aby sa ten sľub naplnil. Manželova brada jej šteklila prsty, ale nezasmiala sa. Ani on nie – je to moja povinnosť, povedal vtedy. Priamos mi to nariadil. Niekto musí prebrať žezlo a založiť novú Tróju, keby došlo k najhoršiemu. Znovu sa pokúsila zahnať príval myšlienok, že sa nevráti, že už je mŕtvy, že mesto bude pred úsvitom zrovnané so zemou, že jej dom, tak ako mnohé iné, sa nevyhne skaze, aj keby sa doň mal kto vrátiť.
Ale ako k tomu mohlo dôjsť? Pritisla si hlavu k dreveným dverám, čierne kovové pánty ju zahriali na koži. Keď sklopila pohľad, všimla si, že sa jej v záhyboch šiat usadil mastný čierny prach. To, čo sa dialo v celom meste, nedávalo zmysel, veď Trója vojnu vyhrala. Po desiatich rokoch vyčerpávajúcich bojov na pláňach pred mestom Gréci konečne odtiahli. Pred všetkými tými rokmi priplávali na vysokých lodiach a čo vlastne dosiahli? Bojovalo sa blízko mesta, potom zasa ďalej od neho, neďaleko vytiahnutých plavidiel a vzápätí len kúsok od Tróje. Niekedy muži bojovali jeden proti jednému, inokedy sa zrazili celé vojská. Obe strany zdecimovali choroby a mor. Veľkí bojovníci padli a zbabelci vyviazli so zdravou kožou. No Trója, jej mesto, nakoniec zvíťazila.
Stalo sa to pred troma či pred štyrmi dňami? Začala strácať pojem o čase, o faktoch však nepochybovala. Sledovala, ako lode odplávali,
vystúpila až na akropolu, aby to videla na vlastné oči. Rovnako ako všetci ostatní v meste počula už niekoľko dní predtým, že sa grécke vojsko balí. V každom prípade sa stiahli do tábora. Aineias a jeho druhovia (nikdy o nich nepremýšľala ako o bojovníkoch, lebo to bola ich úloha mimo mesta, nie vnútri) diskutovali, či by bolo výhodné zaútočiť, jednak by zistili, čo sa deje, a zároveň by vyvolali v nepriateľskom tábore chaos. No napokon zostali za hradbami a napäto sledovali, ako sa veci vyvinú. Po ďalšom dni – dvoch, keď nepriateľ nevrhol žiadnu kopiju a nevystrelil jediný šíp, ľudia začali dúfať. Možno v gréckom tábore znova zúri mor. Už sa to stalo pred niekoľkými mesiacmi a Trójania vtedy oslavovali a prinášali ďakovné obety azda všetkým bohom. Gréci boli potrestaní za svoju bezbožnosť, za nezmyselné odmietanie priznať, že Trója nepadne, že nemôže padnúť rukou smrteľníkov. Aspoň nie takých, ako sú títo arogantní Gréci s vysokými loďami a bronzovým brnením lesknúcim sa na slnku, pretože ani jeden z nich nedokázal konať potajomky, keď ho nikto nevidel a neobdivoval.
Kreusa sa modlila za mor tak ako všetci ostatní. Nenapadlo jej nič lepšie, za čo by sa mala modliť. No potom prešiel ďalší deň a lode sa pohli, ich sťažne sa chveli, zatiaľ čo muži veslovali von zo zálivu do hlbokých morských vôd. Trójania však mlčali a nemohli uveriť vlastným očiam. Ten ohavný tábor západne od mesta za ústím rieky Skamandros tam bol už tak dlho, že vidieť pobrežie bez neho im pripadalo také čudné, ako keď sa konečne odreže končatina postihnutá sneťou.
Bolo to menej hrôzostrašné ako predtým, ale stále znepokojivé. O deň neskôr zmizla aj posledná a najpomalšia loď stonajúca pod ťarchou mužov a ich hanebne nadobudnutých pokladov ukoristených z každého mestečka vo Frýgii a z každého mesta, kde mali menej obrancov a nižšie hradby ako Trója. Veslovali po vetre, potom rozvinuli plachty a odplávali do diaľky.
Ešte dlho po tom, ako lode zmizli, Kreusa s Aineiom stáli na hradbách a sledovali, ako pri brehu víri biela pena. Objímali sa a ona mu šepkala otázky, na ktoré nepoznal odpoveď: Prečo odišli? Nevrátia sa?
Sme už v bezpečí?
Natalie Haynesová
