O B SA H
Úvod
11
Ča s ť pr vá
ST VORENIE 1. Prečo sa idete zblázniť a máte chuť vziať nohy na plecia
25
2. Úzkostlivé stvorenia v úzkostlivej kultúre
51
3. Keď sa úzkostlivé stvorenia zaseknú
73
4. Zjednotené stvorenie
97
Ča s ť dr uhá
T VORC A 5. Aktivácia vašej tvorivej stránky
125
6. Zvedavosť: tajné dvere
149
7. Skladanie života do mozaiky pokoja
169
8. Majstrovstvo: oslobodenie vnútorného kúzelníka
193
Ča s ť t r e t i a
T VORBA 9. Vymanenie sa z vlastných rolí a vernosť poslaniu
219
10. Vytváranie ekosystému
247
11. Nevedomá myseľ
271
12. Hlboko zelené Ja, hlboko zelená Zem
293
Poďakovanie
317
Ú VO D
Z
ačiatkom roka 2020 sa Bo Burnham konečne cítil pripravený vrátiť sa na pódium. Jeho kariéra komika sa sľubne vyvíjala až do roku 2016, keď začal počas vystúpení zažívať panické ataky a musel si dať prestávku. Prešli dlhé tri roky, kým sa odhodlal znova zabávať ľudí. Vtom začal niekto v Číne kašľať. Burnhamove plány sa celkom zmenili, spolu s tými vašimi, mojimi a s plánmi všetkých ľudí na svete. Pokojne sa mohol vzdať svojho sna vystupovať, no on spravil presný opak. Začal tvoriť. Intenzívne. Zamkol sa u seba doma a svojpomocne napísal, zahral, natočil a zostrihal hudobno-komediálnu šou s názvom Inside. Vyšla online v júni 2021 a zožala obrovský úspech. Inside až znepokojivo presne zachytáva spôsob života ľudí v dvadsiatom prvom storočí. „Už je tu zas ten srandovný pocit,“ spieva Burnham osamote vo svojom byte s bežiacou kamerou. Suveníry na strelnici, v obchoďáku výstrely… Tiché vedomie, že dobré časy sa skončili. Burnham nazýva naše reakcie na hrozby dnešnej doby – stúpajúce teploty, násilie v správach aj hrách, lavíny dát a pocit odtrhnutia od 11
Ú VOD
reality – „ten srandovný pocit“. Sú však všetko, len nie „srandovné“. Burnhamovo dielo vykresľuje zvláštny, pomalý teror sprevádzajúci život v technologicky najvyspelejšej a najinformovanejšej spoločnosti v histórii… a sledovanie toho, ako ľudstvo ničí podmienky potrebné na vlastné prežitie. Keď donekonečna čítame katastrofálne správy, pinkáme si vtipy o environmentálnom kolapse, neveriacky krútime hlavami nad zmätkom v politike a sledujeme príbehy o tom, ako náš druh najrôznejšími spôsobmi flirtuje s apokalyptickými katastrofami, väčšina z nás na vlastnej koži pocíti pachuť „toho srandovného pocitu“. Jeho synonymom, ako dobre vedel aj Bo Burnham, je úzkosť.
É R A N EU V E R ITE ĽN E J ÚZKOS TI V roku 1948 získal W. H. Auden Pulitzerovu cenu za svoju obsiahlu báseň The Age of Anxiety (Éra úzkosti). Pri všetkej úcte, pán Auden, ak si myslíte, že vaša éra bola úzkostlivá, mali by ste si vyskúšať tú našu. V roku 2022 označil denník The New York Times úzkosť u adolescentov za „vnútornú pandémiu“. Je za tým nielen jej rozšírenosť, ale aj jej rapídne sa zvyšujúci výskyt. V roku 2017 redakcia Forbes Health uviedla, že vo svete bolo nahlásených vyše 284 miliónov diagnostikovaných prípadov istej formy úzkostnej poruchy. Celkom určite môžeme povedať, že počet nenahlásených prípadov bol ešte vyšší. Keď psychiatrický časopis The Journal of Psychiatric Research začal dokumentovať mieru úzkosti v Spojených štátoch, vyhodnotil, že stav prudko rastie z dôvodu „priameho a nepriameho vystavovania sa svetovým udalostiam, ktoré podnecujú úzkosť“. Možno sa pýtate: Kedy tá štúdia vyšla? V roku Pána dvetisícosemnásť. Hahahahaha! Pamätáte si ešte na staré dobré časy v roku 2018? Pamätáte si, ako sme si v tom čase mysleli, že sme vystavovaní „svetovým udalostiam, ktoré podnecujú úzkosť“? Počas prvého roka pandémie COVID-19 sa úzkosť rozrástla o neuveriteľných 25 %. Podľa Forbes Health sa počet ľudí trpiacich úzkost12
Ú VOD
nou poruchou zvýšil z pôvodných približne 298 miliónov na 374 miliónov. V roku 2020 už takmer polovica (47 %) opýtaných uviedla, že tento vyčerpávajúci, zdraviu škodlivý a útrpný stav zažíva pravidelne. V roku 2023 hlásilo príznaky úzkosti až 50 % mladých dospelých vo veku 18 – 24 rokov, hoci sa obavy z pandémie zmierňovali. Všetko toto radí úzkostnú poruchu na prvé miesto medzi najčastejšími duševnými ochoreniami na svete. Hovorí sa, že štatistiky sú ľudia s utretými slzami. Ja sa však viem vcítiť do bolesti ľudí trpiacich silnou úzkosťou. Som totiž jednou z nich.
M ÔJ V L A S TN Ý S R A N DOV N Ý P OC IT Úzkosť študujem celý svoj život, pretože ňou trpím. Trpela som. Prejavovala sa v podobe žeravých sopečných výbuchoch aj v temných, dusivých mračien. Trpela som ňou celé roky, v dobrom aj v zlom, v zdraví aj v chorobe. Spomínam si na predvečer jedných narodenín, keď ma totálne zvierala úzkosť. Zmocnil sa ma strach z času, z rýchlosti jeho plynutia a z toho, že som dosiaľ nedosiahla žiaden úspech. Mala som štyri roky. Po nástupe do školy sa všetko ešte zhoršilo. Keď som po prvý raz dostala za úlohu napísať báseň, tak veľmi som sa bála vlastnej nedostatočnosti, až som päť dní a päť nocí prebdela v halucinačnom stave. Napokon som vďaka pediatričke (pediatričke!) okúsila zázračné účinky Diazepamu. Stredná škola nebola o nič lepšia. Keď som sa prihlásila do debatného krúžku a postavila sa pred porotu, omdlela som priamo na mieste. Až niekedy v puberte som si uvedomila svoje možnosti: buď budem robiť veci, čo vo mne vyvolávajú šialenú úzkosť, alebo budem žiť zavretá v škatuli pod posteľou. Nečinnosť ma, našťastie, desila viac než čokoľvek iné, čo bol vlastne jediný dôvod, prečo som sa pokúšala vystupovať pred ľuďmi. Avšak to, ako som sa vrhala do života, bolo skôr zbesilé ako odvážne. Ako niekto, kto uteká pred rojom včiel. S hrôzou som sa prihlásila na vysokú, neskôr na doktorandské štúdium a s hrôzou som sa potom uchádzala o rôzne zamestnania. V čírom dese som sa vydala, cestovala, porodila deti a vychovávala ich. 13
Ú VOD
Všelikam som chodila a všeličo som robila – viac ako niektorí, menej ako iní. Kamkoľvek som však išla a čokoľvek som robila, vždy, vždy, vždy som cítila úzkosť. Bože, bolo to hrozné. Práve úzkosť bola jedným z dôvodov, prečo ma to ťahalo k spoločenským vedám. Ak by som dokázala pochopiť myseľ – svoju myseľ –, potom (možno? raz?) by som sa dokázala vymaniť z pazúrov ustavičného nepokoja. Najprv prišli len deprimujúce zistenia. Roky som čítala v knihách, že ľudský mozog sa celkom vyvinie do piateho roku života. Hotovo. Bodka. Žiadny priestor na zmeny. Pamätám si, ako meravo som hľadela na odborné stránky a cítila číre zúfalstvo. Verila som, že môj neuveriteľne úzkostný mozog navždy zostane neuveriteľne úzkostný. Našťastie som čítala ďalej. Ako roky plynuli, nové technológie umožňovali neurológom skúmať mozog omnoho podrobnejšie. Ukázalo sa, že predstava nemenného mozgu je čistá fikcia. Naša sivá hmota je hotovým zázrakom. Dokáže sa totiž meniť. Ustavične sa prispôsobuje nášmu používaniu. Je flexibilná počas celého života. Toto zistenie ma nadchlo ako vzlet vzducholode Goodyear. Začala som horlivo čítať všetko o „neuroplasticite“, teda o tvárnosti nášho mozgu. Každý nový výskum mi dodával nádej, najmä výsledky analýzy mozgov tibetských mníchov, ktorí celé roky meditovali. Títo muži mali nezvyčajne husté tkanivo v oblastiach mozgu spojených so šťastím, súcitom a s pokojom. U jedného konkrétneho mnícha bol tento jav taký výrazný, až sa vedci domnievali, že majú pokazené prístroje. Bol doslova superhrdinom pokoja. Nie vždy však bol taký uvoľnený. Celé detstvo bojoval s paralyzujúcou úzkosťou a panickými záchvatmi. PARÁDA! Teda, nie PARÁDA, že DIEŤA MALO PANICKÉ ZÁCHVATY! PARÁDA, že SA Z TOHO DOSTALO! Keď som sa dozvedela o úchvatnej tvárnosti ľudského mozgu, mala som už za sebou univerzitu, chvíľu som na nej aj učila a napokon som zanechala akademickú kariéru, začala som písať knihy a pracovať ako koučka. Nakoniec sa moja kariéra nezakladala ani tak na intelektuálnom vzdelaní, ako na takmer patologickom presvedčení, že každý 14
Ú VOD
z nás dokáže naplniť svoje najhlbšie túžby a zlepšiť svet. Po prečítaní štúdií o tibetských mníchoch moje presvedčenie zapustilo také hlboké korene, že mi ho už nič nedokázalo vyvrátiť. Bola som presvedčená, že si dokážem opraviť mozog a možno sa pre to nebudem ani musieť presťahovať do Himalájí a stať sa mníškou. Uverila som, že cesta k pokoju je už vo mne. Stačí ju len nájsť.
U M E N I E P O KOJA A J E H O O B JAVOVA N I E Keď Bo Burnham v roku 2021 dokončoval svoje temne brilantné dielo Inside, v mojom živote sa stretlo niekoľko okolností, vďaka ktorým som bola ešte posadnutejšia prekonávaním úzkosti. Patrili medzi ne: • Mnohí klienti (ktorí sa so mnou vtedy spájali cez Zoom) sa z úzkosti išli zblázniť a niet sa čo diviť. Mali strach z pandémie, zo svojej finančnej budúcnosti, z politických otrasov, čoraz zvláštnejšieho počasia a množstva ďalších problémov. Ak som im chcela pomôcť, musela som sa ponoriť do výskumu úzkosti ešte viac. • Počas lockdownu som niekoľko mesiacov pripravovala a viedla online kurz o kreativite. Cieľom bolo pomôcť ľuďom hľadať nové, nápadité spôsoby, ako zvládnuť čoraz chaotickejší a nepredvídateľný svet. V rámci príprav som študovala všetko, čo sa len dalo, o kreativite a jej fungovaní v mozgu. • Pravidelne som viedla rozhovory s rôznymi vedcami a so psychológmi vrátane neuroanatomičky Jill Bolteovej Taylorovej, ktorá bola na Harvarde v rovnakom čase ako ja. Jill prekonala masívnu mozgovú príhodu, čo zapríčinilo, že jej prestala fungovať takmer celá ľavá hemisféra mozgu. Jej skúsenosť – ako vedkyne a pacientky – v sebe nesie silné ponaučenie o tom, ako ľudský mozog vytvára úzkosť a ako ju môžeme uvoľniť. Tieto skúsenosti mi vnukli nové nápady, ako si poradiť s vlastnou nepokojnou mysľou. Celkom som podľahla výskumu dynamiky úzkosti – ako funguje v mozgu, v správaní aj v sociálnych vzťahoch. Naj15
Ú VOD
väčšmi ma fascinoval dôkaz o akejsi „prepínacej“ väzbe medzi úzkosťou a kreativitou: keď sa rozbehne jedna, druhá akoby utíchla. Začala som sa pohrávať s niečím, čo som nazvala „umenie pokoja“, pretože šlo o využitie kreativity na upokojenie úzkosti. Výsledky môjho experimentovania ma šokovali. V čase celosvetovej krízy, keď som očakávala návaly nepokoja, moja úzkosť takmer úplne zmizla. Udalosti, čo by mi kedysi spustili panické ataky (napríklad fyzická bolesť, zdravotné problémy, finančná neistota, vážne choroby či možná strata blízkych), už vo mne paniku nevyvolávali. Ako som si precvičovala a rozvíjala „umenie pokoja“, zistila som, že mi záleží na ľuďoch aj na planéte viac než kedykoľvek predtým, no nezažívam toľko úzkosti. Keďže lockdown presunul prakticky všetky sociálne interakcie (okrem prebaľovania detí) na internet, začala som vo veľkom robiť skupinový koučing. Zaviedla som aj bezplatné online stretnutia a pritiahla tak stovky účastníkov. Moja „sociologická“ duša bola nadšená z príležitosti vyskúšať nové techniky na upokojenie úzkosti v praxi. Svoje postupy som predstavila tisíckam ľudí a vďaka technológiám som okamžite dostávala spätnú väzbu, ako na nich tieto metódy fungujú. Drvivá väčšina vo všetkých skupinách hlásila, že im okamžite priniesli úľavu od úzkosti, a to zakaždým, keď ich praktizovali. Vtedy som sa rozhodla napísať túto knihu.
PRV É K RO K Y Z A H R A N I C E ÚZKOS TI Na stole, kde píšem tieto riadky, mám naukladanú kopu skvelých kníh o zmierňovaní chronických obáv dnešného človeka. Vo všetkých nájdete fantastické rady. Čítala som ich dôkladne a opakovane. Ich odporúčania som vyskúšala na vlastnej koži. Viaceré metódy som dokonca odovzdávala ďalej svojim klientom (vždy s uvedením zdroja). Získané poznatky mi skutočne pomohli. Ešte donedávna to však bolo ako vypratávať Augiášove chlievy. Po rokoch poctivej „mentálnej hygieny“ a tisíckach hodín často odporúčanej meditácie som sa síce naučila, ako prejsť od úzkosti k vnútornému pokoju, no len na istý čas. Väčšinou sa mi podarilo udržať si ho len niekoľko hodín, niekedy aj prevažnú časť dňa. Stačilo však pocítiť 16
Ú VOD
novú obavu (blížiaci sa pracovný termín, znepokojujúca správa v médiách či divný pocit v bruchu) a môj mozog začal chrliť úzkosť ako Augiášove stáda kráv a koní po preháňadle. Síce som cez deň dokázala fungovať a večer sa mi podarilo zaspať, no stálo ma to neuveriteľné množstvo síl. Potom som začala študovať materiály z viacerých vedných odborov a prišla som na tri dôležité skutočnosti, ktoré mi zmenili život. Pomohli mi pochopiť, ako sa mi úzkosť ustavične prediera do mysle a ako ju premeniť z niečoho surového a ničivého na niečo oveľa miernejšie. Ako som skúšala nové stratégie, úzkosť takmer celkom zmizla a pokoj bol na dennom poriadku. Tu sú tie tri kľúčové poznatky, ktoré sa môžu stať základom aj vašej cesty za hranice úzkosti:
DÔLEŽITÁ PRAVDA č. 1: Všetci sme naučení nevedomky spúšťať v mozgu „špirálu úzkosti“. Roztáčame ju a zrýchľujeme, ani si to neuvedomujeme. Od raného detstva sme neprestajne odmeňovaní za určitý spôsob myslenia: slovný, analytický, logicky usporiadaný. Uplatňujete ho aj teraz, keď dekódujete tieto znaky na papieri, premieňate ich na jazyk a snažíte sa pochopiť moje myšlienky. Takéto sústredenie posilňuje konkrétnu časť mozgu – podobne ako posilňovanie buduje svaly. Nachádza sa prevažne v ľavej hemisfére, hoci aktívny je celý mozog. Podobný spôsob myslenia má obrovské výhody, ale aj jednu zásadnú nevýhodu: vo vytrénovanej ľavej hemisfére sídli mechanizmus, ktorý nazývam „špirála úzkosti“. Funguje ako jednosmerný turniket: bez problémov vás pustí dnu, ale naspäť sa už nevrátite. V mozgu to znamená, že sa dá ľahko prejsť k väčšej úzkosti, ale ťažko späť k pokoju. Zvieratá sa boja, len keď sú ohrozené. My ľudia si však vďaka reči a predstavivosti dokážeme strach udržiavať neobmedzene, a aj keď už žiadne nebezpečenstvo nehrozí. A čím viac je spoločnosť orientovaná na ľavú hemisféru, tým viac signálov dostávame, že máme úzkosť ustavične šponovať do vyšších a vyšších levelov.
17
Časť prvá
S T VO R E N I E
1 Prečo sa idete zblázniť a máte chuť vziať nohy na plecia
T
ieto riadky píšem pod slamenou strechou chalúpky na jednom z mojich najobľúbenejších miest: v juhoafrickej rezervácii Londolozi. Pred pár minútami, keď som sedela a písala, preťal večerné ticho ostrý hrdelný zvuk. Okamžite som ho spoznala. Leopard. Počula som ho už veľa ráz. Nikdy však nie v noci, keď som bola sama, v pyžame a len dva metre od jeho zdroja. Na okamih som bola presvedčená, že zviera je so mnou v izbe. Presnejšie priamo podo mnou, lebo som doslova vystrelila do výšky ako raketa poháňaná čistým adrenalínom a narazila som do moskytiéry nad posteľou. Teda tak sa to udialo v mojej hlave. Skutočnosť nebola taká dramatická. Otočila som hlavu práve včas, aby som v šere zbadala siluetu zvieraťa, ktoré sa prešmyklo okolo dverí s hustou sieťkou. Skôr než som stihla vysloviť „leopard“, vedela som, že som v bezpečí. Môj návštevník odkráčal do vysokej trávy, vydávajúc zvuk pripomínajúci naštartovanú motorovú pílu, zatiaľ čo ja som sedela na posteli s úsmevom na tvári a pocitom, akoby sa mi v žilách namiesto krvi rozprúdilo šampanské. Skvelá ukážka fenoménu, ktorý odborník na prevenciu násilia Gavin DeBecker nazýva „dar strachu“. Pri zvuku leoparda som rozhodne necítila pokoj. Nešlo však ani o úzkosť. A skôr než si vysvetlíme, čo úzkosť je, musíme si vyjasniť, čo úzkosť nie je. 25
Z A H R A N IC A M I Ú Z KO S T I
Štyri slová: Úzkosť nie je strach. Rev leoparda vo mne vyvolal nutkanie bojovať alebo utiecť – zdroj energie, ktorým disponuje väčšina zvierat. Vzbudil vo mne prudký nával surového strachu. Jeho úlohou je naplno udrieť, rozhýbať nás a napokon zmiznúť. Tieto reakcie „skutočného strachu“ väčšinou postávajú niekde v úzadí ako hasiči mimo služby. Preklikávajú sociálne siete, podriemkavajú, obzerajú si znamienka. Až keď naše zmysly zachytia jasné a prítomné nebezpečenstvo, skutočný strach sa okamžite zapojí do akcie, vyčistí nám myseľ a dodá fyzickú silu potrebnú na zvládnutie hrozby. Len čo znova pocítime bezpečie (oheň je uhasený, leopard odchádza), strach sa zase rozpustí. Je neuveriteľné, ako rýchlo sa celý proces odohráva. Za necelú sekundu som prešla od pocitu spokojnosti do poplachu piateho stupňa a späť k pokoju. Nepocítila som žiadnu paralyzujúcu negatívnu emóciu, len náhle zostrenie pozornosti a prudký výboj energie. Skutočný strach nám povie, čo máme robiť, a zároveň nám poskytne rýchlosť a silu, aby sme to zvládli. Akoby nás niekto vystrelil z dela. Úzkosť je však niečo celkom iné. Akoby nás prenasledoval prízrak. Smeruje našu pozornosť dovnútra, k znepokojujúcim myšlienkam a predstavám, a odtrháva ju od toho, čo sa v skutočnosti deje okolo nás. Nejasný pocit blížiacej sa pohromy nás ťaží, no nenaznačuje, čo s tým urobiť. A na rozdiel od zdravého strachu úzkosť nikdy nepovolí. Môže pretrvávať, ba dokonca narastať aj v situáciách, kde sme úplne v bezpečí. Tento neustály tiesnivý pocit podkopáva naše zdravie, vzťahy aj schopnosť plniť si sny a túžby. Ako sa teda z daru, bez ktorého by sme všetci do utorka zomreli, stane nekonečné mučivé trápenie zvané úzkosť? Skvelá otázka! Som rada, že som ju položila. V tejto kapitole vám vysvetlím, ako sa zdravý strach môže zaseknúť v polohe „zapnuté“ a premeniť sa z rýchlej reflexívnej reakcie na nekonečnú, stále rastúcu špirálu úzkosti. Ukážem vám, ako vás k úzkosti strháva vaše telo a kultúra – ako silný spätný prúd, čo vás unáša, často skôr, než si to vôbec uvedomíte – a ako sa môžete začať oslobodzovať. V kapitole nájdete aj základy vedy, vychádzajúcej zo vzrušujúcich objavov o nás samých, našich myšlienkach a správaní, ktoré nám odhaľujú moderné technológie. Tento vedný odbor je nielen fascinujúci, 26
Pr e č o sa i de t e z bl á z n i ť a m át e c h u ť v z i ať noh y na pl e c i a
ale aj hlboko oslobodzujúci. Pochopiť základy úzkosti je kľúčom k jej prekonaniu.
A KO SA S TR AC H M E N Í N A ÚZKOS Ť Keď sa stretnete s niečím neznámym – od čudného hmyzu až po extravagantný účes –, okamžite to upúta pozornosť prastarého útvaru uprostred vášho mozgu. Tento útvar sa prenášal z jedného živočíšneho druhu na druhý stovky miliónov rokov. Volá sa amygdala, čo v gréčtine znamená mandľa, pretože, ako sa učebnice nikdy nezabudnú zmieniť, tvarom aj veľkosťou pripomína mandľový oriešok. Má ju každý tvor s chrbticou. A ak nie ju, aspoň niečo veľmi podobné. Pravdou je, že neexistuje len jedna amygdala. V skutočnosti máte dve – jednu na každej strane mozgu. Pýtate sa, čo to znamená? Povieme si neskôr. Zatiaľ si predstavte svoju vnútornú dvojitú mandľu, ktorá zachytí každý nebezpečný či neznámy vnem: pohľad na predmet letiaci proti vám, zvuk fučiaceho leoparda alebo závan laku na vlasy vašej svokry. V tej chvíli amygdala vyšle do mozgu poplach, tiché vnútorné „Aaa!“ – akoby malý nemý výkrik. Tento alarm sa okamžite prenesie do ďalších mozgových štruktúr: do emocionálnych vrstiev, ktoré máme spoločné s ostatnými cicavcami, aj do logických, jazykových centier typických pre človeka. V čase skutočného ohrozenia nám táto reakcia dá takmer nadľudské schopnosti. Ani nestihneme premýšľať a už odskočíme od štrkáča, spustíme záchranný čln alebo zdvihneme auto, pod ktorým je uväznený milovaný človek. (Dúfajme, že nie všetko naraz.) U väčšiny tvorov sa skúsenosť so strachom končí vo chvíli, keď pominie bezprostredné nebezpečenstvo. To sa stalo aj v mojom mozgu, keď moja štvornohá návšteva jednoducho odišla. Neraz som videla iné zvieratá uvoľniť sa okamžite po tom, ako pominulo nebezpečenstvo – a myslím tým naozaj okamžite. Sledovala som aj leva, ktorý práve zjedol väčšinu pakoňa, a napriek tomu sa rozhodol zaútočiť na ďalšieho. Pakôň vyštartoval ako strela. Zhruba po sto metroch to prepchatý lev vzdal a zostal stáť, lapajúc po dychu. A pakôň – hoci mal pred sebou svojho potenciálneho vraha – sa hneď upokojil a začal sa pokojne pásť. 27
Z A H R A N IC A M I Ú Z KO S T I
My ľudia by sme reagovali rovnako, keby sme neboli tak prekliato inteligentní (bežný pakôň by prehral v inteligenčnom súboji aj s lyžičkou). Naše mozgy, na rozdiel od mozgov iných zvierat, dokážu uchovávať informácie v podobe príbehov a ďalej ich rozvíjať pomocou predstavivosti. Radi si nahovárame, že sme „racionálny“ druh, chladnokrvne logický ako Sherlock Holmes. Pravda je však taká, že naše myšlienky a rozhodnutia sú vo veľkej miere poháňané tým, čo sa odohráva v emocionálnych úrovniach nášho mozgu. To znamená, že ten brilantný ľudský rozum často reaguje viac na „Aaa!“ z vnútornej mandle a záblesk strachu než na skutočnú situáciu. Dokáže nás vyľakať takmer čokoľvek – kroky spoza chrbta, zachmúrený šéf, správa v médiách. Keď hrozba vyzerá reálne a prítomne, do jej riešenia sa zapojí celý mozog. No aj v prípade, že reálna nie je – ukáže sa, že človek za nami je náš blízky, šéf sa mračí, lebo sa necíti dobre, a správa v médiách si vyžaduje nadhľad, nie okamžitý záchvat paniky –, ľavá hemisféra má tendenciu reagovať na každý alarm dvoma spôsobmi: 1. ponúkne nám vysvetlenia na podloženie nášho strachu a 2. začne hľadať spôsoby, ako by sme mohli situáciu dostať pod kontrolu.
V YS V E TLE N I E A KO NTRO L A : A KO SA V N Á S Z A KO R E Ň UJ E ÚZKOS Ť Strašidelné scenáre, čo mozog vytvára, aby ospravedlnil akýkoľvek pocit strachu, pripadajú dotyčnému úplne racionálne. Rovnako tak aj kontrolné stratégie, ktoré používame na navodenie pocitu, že máme veci pod kontrolou. Ako koučka som videla ľudí míňať neuveriteľné množstvo času a energie v snahe riadiť najrozličnejšie životné situácie. Niektorí sledujú svojich partnerov cez aplikácie v telefóne každý jeden deň v presvedčení, že objavili kľúč k večnej láske. Videla som rodičov, ktorí sa prakticky presťahovali do škôl svojich detí, pretože verili, že ak budú kontrolovať každý aspekt vyučovania, zaručia svojim ratolestiam svetlú budúcnosť. A videla som aj šéfov, ktorí kontrolovali všetky stránky pracovného života svojich zamestnancov, až ich napokon vyštvali, a tým zničili vlastné firmy. 28