Všetkým Afgancom, ktorí ma prijali do svojich sŕdc a domovov, s dôverou mi vyrozprávali svoje príbehy a stále sa odvažujú mať veľké sny – kvôli sebe, svojim rodinám a svojej krajine.
Predslov
„Ako dlho sa u nás zdržíte?“ opýtal sa ma muž za čiernym mramorovým pultom. Odpoveď som nepoznala. Bolo to na Vianoce roku 1988, deň po mojich tridsiatych narodeninách. Šeré priestory hotela Inter-Continental v Kábule však nepôsobili ako vhodné miesto na oslavu. Veľkorysá vstupná hala, chladná a tmavá ako jaskyňa, sa tiahla do hrozivo pôsobiacich zákutí, spestrených len lesklým modrobielym transparentom propagujúcim sovietsku leteckú spoločnosť Aeroflot. Väčšina zaprášených krištáľových lustrov nesvietila, iba jeden z nich sa stoicky trblietal nad recepciou. Drevené priehradky za recepčným pultom, plné masívnych kovových kľúčov, však nenechávali nikoho na pochybách. Hotel bol takmer prázdny.
Zdržím sa tu šesť dní alebo šesť týždňov? V mojom vnútri zvádzali boj sily, ktoré ma mohli udržať na tomto strašidelnom mieste, s tými, ktoré ma ťahali preč. Medzi mnou a afganským recepčným sa rozhostilo trápne ticho. Jeho hnedý oblek pôsobil rovnako pochmúrne ako vstupná hala. Spýtavo nadvihol obočie. Vtom sa usmial a jeho prívetivosť rozjasnila celý priestor.
Práve som po prvý raz pristála v Kábule. Špirálovitý zostup do jednej z najvyššie položených svetových metropol ohromí návštevníkov natoľko, že onemejú od úžasu. Ostré, zvlnené hrebene skál, zvrásnené do čiernych, sivých a hrdzavočervených záhybov, ustúpili strmým, snehobielym vrcholkom pohoria Hindúkuš. Hlboko pod nami sa rozprestierala krajina usporiadaná do pravidelnej mriežky, posiata mi-
niatúrnymi hlinenými domčekmi, popretkávaná nízkymi továrňami s plochými strechami a kupolovitými palácmi a mešitami, ktoré sa čoraz väčšmi približovali. Nebol to obyčajný zostup. Lietadlo sa prudko naklonilo a urobilo omračujúcu vývrtku, pričom zo seba bleskurýchle vyrazilo svetlice s oslepujúcim, žeravým ohňom, čo bol spôsob, ako zmiasť tepelne navádzané rakety vystreľované z horských bunkrov, úkrytov Západom financovaných rebelských povstalcov nazývaných mudžahedíni, ktorí uviazli v boji so Sovietmi podporovanou vládou v Kábule.
V tú zimu, najdrsnejšiu za posledných vyše desať rokov, sa Kábul ocitol v centre pozornosti pre konflikt, ktorý bol súčasťou desaťročia trvajúcej studenej vojny. Rozpad Afganistanu sa začal v roku 1973, štyri roky po veľkolepom otvorení kábulského Inter-Continentalu, keď umierneného kráľa Záhira Šáha zvrhol jeho bratranec. Pre tento puč sa Afganistan čoskoro ocitol v krvavej špirále: ďalší prevrat, zavraždenie troch po sebe nasledujúcich vodcov a sovietska invázia počas Vianoc 1979, ktorá vyústila do najtragickejšej vojny na svete.
Do afganskej metropoly som cestovala, aby som podala správy o stiahnutí Červenej armády po desať rokov trvajúcej katastrofickej okupácii. Keď som odchádzala zo susedného Pakistanu, kde som strávila posledné mesiace, jeden mudžahedínsky vodca mi naradostene oznámil, že sa čoskoro uvidíme v Kábule, keďže ich víťazstvo je na dohľad. Iný ma varoval, že ma tam určite zabijú.
K odchodu z Pakistanu ma dotlačil súperivý kolega, ktorý mi dal jasne najavo, že si mám nájsť iné pole pôsobnosti. Láskavosť cudzincov i priateľov mi pomohla zaistiť si únikovú cestu: vzácne afganské víza. Poradili mi, že sú tam len dve možné miesta, kde sa dá ubytovať. Starší, lepšie situovaný Hotel Kábul – priamo v centre mesta –, no s nespoľahlivou telekomunikačnou sieťou i kuchyňou a ešte temnejšou minulosťou. A Inter-Continental – vysoko na vŕšku na okraji mesta, no s lepšími telefonickými a telexovými linkami, s jedlom, ktoré sa dalo jesť, a so zvyškami zašlej slávy. Keď sa rozheganý žltý taxík s námahou vydal na cestu z letiska, zahalený do oblaku naftového dymu, v okamihu som sa rozhodla. Zamierili sme na vŕšok.
Čoskoro som zistila, že Afganci majú pohostinnosť v krvi. Recepčný Šaríf so svojím žiarivým úsmevom a Salem, jeho mrzutý spoločník, tvorili pôvabnú dvojicu – svoje služby ponúkali so šibalským žmurknutím, zatiaľ čo v pozadí číhali špióni vládnej strany podporovanej Sovietmi. Amánulláh z izbovej služby kreslil na účtenky za jedlo karikatúry novinárov, aby vniesol trochu veselosti do pochmúrnych izieb – typické afganské poňatie „obsluhy s úsmevom“. Telefonista Násir ponúkal hodiny jazyka darí počas úzkostného čakania na telefonické spojenie v dávnych časoch, keď ešte neexistovalo pohodlie internetu a mobilných telefónov. Jeho improvizovaná lekcia sa začala frázou dústat dáram. Rýchlo som zistila, že znamená „milujem ťa“. Ako to medzi Afgancami často chodí, obdaril ma smiechom. Napokon som zostala takmer rok. Z hotela sa stal môj afganský domov. Lepiaca páska nalepená krížom-krážom cez moje okná síce proti raketovej paľbe nič nezmohla, no pôsobila presvedčivo. Koberce od obchodníkov, ktorí najprv zapožičali svoj tovar, no potom trvali na jeho odkúpení – stáročiami vybrúsená taktika zaručujúca úspešný obchod –, boli dotykom ľudskosti. Ako sa blížilo stiahnutie sovietskych vojsk pätnásteho februára 1989, Inter-Continental praskal vo švíkoch pod náporom novinárov, ktorí prichádzali a odchádzali, až napokon opäť zíval prázdnotou.
Keď som sa v priebehu nasledujúcich desaťročí vracala do Kábulu, aby som podávala správy o dôležitých udalostiach, často som pobývala na mieste, ktoré všetci nazývali jednoducho „Inter-Con“. Až časom som pochopila, že je to viac než len hotel. Kým sa Afganistan zmietal v desiatky rokov trvajúcich útrapách a hrôzach, ktoré sa striedali s nádejnými, no nikdy nie dlho trvajúcimi novými začiatkami, Inter-Con sa nezmenil. Biely kváder z cementu a ocele stojaci na vrchu s výhľadom na mesto, svedok historických udalostí z prvej ruky. Výrazné písmeno „K“ na streche ešte vždy proklamuje jeho pôvod, hoci jeho spojenie s medzinárodným reťazcom Inter-Continental sa preťalo krátko po tom, čo sovietske tanky prihrmeli do mesta v roku 1979. Afganci sa tvrdohlavo držali tohto mena v nádeji na znovuobnovenie jeho niekdajšej slávy a členstva vo vytúženom klube. Inter-Con nikdy nepodľahol, nikdy sa nevzdal; je to typický afganský hotel.
Jeho drsný exteriér sa nepýši pôvabnými oblúkmi a elegantnými kupolami starobylých kráľovských palácov, aké sa nachádzajú v meste. Budova, ktorá vznikla v roku 1969 ako najluxusnejší hotel v Kábule, sa však stala legendou. Dejiny – dobré, zlé a krvavé – sa písali za jeho múrmi. Zažil módne prehliadky a súťaže krásy, sovietske recepcie s vodkou a bikinami pri bazéne, rakety vypúšťané veliteľmi ozbrojencov, bol domovom hosťa menom Usáma bin Ládin, amerických pozorovateľov volieb, afganských poslankýň a talibanských samovražedných atentátnikov. Jeho dvere zostali otvorené počas všetkých politických režimov: mierumilovného kráľovstva, Sovietmi podporovaného komunizmu, vojen medzi veliteľmi ozbrojencov, islamizmu či pseudodemokracie financovanej Západom. Politici si v ňom podávali kľučky. Ktokoľvek, kto vládne Afganistanu, určuje aj pravidlá v Inter-Cone. Dnes ho opäť ovláda Taliban. V zozname najlepších hotelov sveta sa niektoré vynímajú svojou elegantnou architektúrou, vyberanou ponukou jedál či štandardom svojich služieb. Hotel Inter-Continental Kábul, prvý luxusný, päťhviezdičkový hotel v Afganistane, vyniká svojím vlastným spôsobom. Pretrval. Hostia ho občas preklínali výrazmi ako „najhorší hotel na svete“ – bez tečúcej vody, spoľahlivého kúrenia či jedlého chleba. Izby sa premenili na bunkre. Lustre sa rozleteli na márne kúsky. Podlahy sa zničili, zrenovovali, opäť zničili a opäť zrenovovali. V krajine, kde si väčšina ľudí nebola istá, či sa dožije ďalšieho jedla alebo ďalšieho dňa, bol Inter-Con stálicou. V okamihoch nervydrásajúcej neistoty a utrpenia sa tunajší recepční usmievali, čašníci obsluhovali, kuchári udržiavali plameň pod hrncami, chyžné napínali prestieradlá na posteliach a poslíčkovia vliekli batožinu hore-dolu schodmi, keď nefungovali výťahy alebo vypadol prúd. Hotel bol ich misl-e chána – ich domovom.
Dejiny sa odvíjajú prostredníctvom množstva jednotlivých príbehov, ktoré v sebe nesú hlbšie pravdy. Príbeh Afganistanu nám ukazuje, že vojna nie je len výbuch bômb či svišťanie guliek. Je to ustráchaný pohľad matky, pieseň vojaka, dobrosrdečné kamarátstvo či tiché zastavenie, kým vyjdete von dvermi. Odohráva sa na frontových líniách každodenného života v zmarených snoch, stroskotaných svad-
bách či v odvahe ľudí, ktorí držia spolu a robia, čo je v ich silách, aby prežili.
Táto kniha rozpráva o histórii Afganistanu prostredníctvom príbehu tohto významného hotela a života personálu, ktorý ho udržiaval v chode. Keď sa väčšiny Afgancov opýtate na staré fotografie či videá, previnilo odpovedia, že počas toho či onoho prevratu prišli takmer o všetky vecné pamiatky. Vždy ma však udivovala ich pamäť. Keď strácajú všetko vplyvom udalostí, nad ktorými nemajú žiadnu moc, spomienky sú kotvou, ktorou sa pevne pridŕžajú minulosti. Spomienky však môžu byť aj hmlisté a pri každom rozprávaní môžu nabrať inú podobu. Táto kniha sa zakladá na pamätiach mnohých Afgancov i cudzincov, ktorí sa zdržiavali v Inter-Cone. Pozorne som načúvala ich opisom, overovala si preklad a potvrdzovala si ich príbehy prostredníctvom historických záznamov, nakoľko to len bolo možné. Urobila som, čo bolo v mojich silách, aby som prerozprávala ich príbeh verne, ako mi ho povedali oni sami. Miestami sa v knihe dočítate aj o mojich vlastných zážitkoch.
Písala som ju s obrovskou vďačnosťou voči všetkým Afgancom, vďaka ktorým som sa tu po celé tie roky cítila ako doma. Napriek všetkému, o čo prišli, si naďalej uchovávajú pohostinnosť, ktorú v sebe majú hlboko zakorenenú. Spomedzi všetkých prísloví, ktoré sa tradujú v tejto krajine, jedno bolo vždy moje najobľúbenejšie: „Nezáleží na tom, aký veľký je tvoj dom, dôležité je, aké veľké je tvoje srdce.“
Úvod
Rok zúčtovania
Leto 2021
Nehodilo sa, aby mladý muž trávil sobotný večer v Kábule. Sádek potichu uvažoval, aké má možnosti. Mohol sa pridať k priateľom, ktorí boli v ich obľúbenom lokále, biliardovom klube Nochbegán, kde boli najlepšie stoly v meste. Kamaráti ho ustavične volali a naliehali: „No tak! Sádek džán, stále iba pracuješ.“ Mohol zostať v hoteli aj po skončení zmeny, aby si precvičil anglickú gramatiku. Zíde sa mu na jazykové testy, ktoré by mohli urýchliť jeho dlhoočakávaný odchod za štúdiom do Spojených štátov. No možno by mal ísť domov. V ušiach mu znelo otcovo varovanie: „Nezostávaj dlho, syn môj. V týchto dňoch je to príliš nebezpečné.“ Keď predlžujúce sa tiene začínali tancovať a prelínať sa so svetlom lustrov, personálny manažér hotela vtrhol do Sádekovej miniatúrnej kancelárie a hodil mu na stôl list papiera. „Toto podpíš. Teraz rozhoduješ ty.“
Sádek nemal na výber. Dnes večer tu nebol nik iný, kto by dohliadol na Inter-Con. Iba tento elegantný muž s oslnivým úsmevom. Pred necelými dvoma rokmi sa vo veku dvadsať rokov vypracoval na pozíciu zastupujúceho manažéra recepcie, necelé dva týždne po nástupe do zamestnania. Sádek bol presvedčený, že za to vďačí iba sile svojej osobnosti a obrovskej snahe. Áno, jeho veľký brat Hasíb sa zaňho prihovoril. O zvyšok sa však pričinil sám.
Sklonil sa nad zoznam, ktorý mal pred sebou. Dole pri bazéne sa
najlepší hotel v kábule
práve začínala svadba – asi dvestoštyridsať hostí. Niektorí z nich sa určite zdržia, budú jesť a tancovať do skorých ranných hodín. V tanečnej sále sa ráno mala konať ďalšia svadba. Obe boli v spoľahlivých rukách banketového manažéra Sadozaia. V hoteli pôsobil už vyše tridsať rokov; vedel, čo robiť. V päťposchodovej budove bolo len niekoľko hostí. Niektorí z nich si prezerali bufetové stoly v reštaurácii Buchara. Keby Sádek odhrnul záves na prednej strane svojej útulnej presklenej kancelárie, určite by uvidel dvoch kolegov, ambicióznych dvadsiatnikov, ako pokojne sedia za recepčným pultom a pozerajú do mobilných telefónov pod hodinami so zlatým rámom, udávajúcimi čas v Dubaji, Londýne, New Yorku, Paríži a Kábule. Vedel, že to zvládne.
Jeho hlavnou obavou bola bezpečnosť. Jeho funkcia si žiadala, aby všetku svoju pozornosť sústredil na tri bezpečnostné okruhy, ktoré chránili Inter-Con. Afganské médiá prinášali horúce správy, že Taliban postupuje bleskovou rýchlosťou na Kábul. Prezident Spojených štátov Joe Biden ustavične sľuboval, že všetci americkí vojaci sa vrátia domov do termínu, ktorý mali vypálený v pamäti: jedenásty september. Všetky zvyšné armády krajín NATO sa po dvadsiatich dlhých rokoch chystali na odchod, ak už aj neodišli. Správy z frontu však zneli neuveriteľne. Afganským vojakom vraj dochádzajú náboje, ba dokonca aj chlieb. Celé jednotky údajne preklínajú svojich veliteľov a berú nohy na plecia, aby si zachránili holé životy.
Na niektorých miestach vraj bojovníci Talibanu jednoducho prišli a prevzali moc.
Žeby však Taliban dokázal dobyť Kábul? Nemožné, pomyslel si Sádek a zastrčil si kontrolný zoznam do vrecka svojho najlepšieho modrého obleku. Nie, toto mesto je predsa chránené ako pevnosť. Silná afganská armáda, ktorú ešte niekoľko ďalších týždňov budú podporovať americkí a britskí vojaci, si udržiava prevahu. A opevnené západné ambasády sa ešte nezabarikádovali. Vždy keď si šiel overiť stav žiadosti o víza pre seba, svojho otca a tri sestry, aby sa pridali k mame a bratom, ktorí už žili v Amerike, na vlastné oči videl impozantne zabezpečený areál veľvyslanectva Spojených štátov. Ani holub by doň nevletel bez povšimnutia.
Sádek sa zaprel o operadlo stoličky a balansoval na jej zadných nohách. Popod dvere k nemu prenikala príjemná hudba z playlistu s názvom „Tri hodiny najlepšej romanticko-relaxačnej hudby“. Niekedy sa pýtal Boha, prečo sa narodil ako Afganec. Toľko prekážok mu stálo v ceste! Bol vo fáze, keď by si mladý muž už mal začať budovať svoju budúcnosť. O päť rokov, keď bude mať dvadsaťsedem a prídu na rad povinnosti a možno aj manželstvo, jeho šanca splniť si sny bude preč. On však uviazol na štartovacej čiare.
Odtlačil sa od stola, prešiel do osvetleného vestibulu a vyšiel von cez otáčavé vstupné dvere. Teplý augustový večer zalievalo magické svetlo polmesiaca. Keď Sádek zišiel dolu schodmi na spodnú terasu, ocitol sa v nočnej rozprávkovej krajine. Na lesklej hladine bazéna sa zrkadlilo nespočetné množstvo mihotavých svetiel. Flitre na ženských róbach sa mihotali v rytme živej hudby, blesky z mobilných fotoaparátov a kaskády smiechu dodávali celej atmosfére ešte väčšiu iskru. Na okraji podlhovastého bazéna spevák s hustými, dozadu uhladenými vlasmi z plného hrdla vyspevoval text piesne Ahmada Záhira, „afganského Elvisa“:
Jar sa zmenila na jeseň, kým si bola preč, prečo by som sa však mal báť?
Ó, ruža! Nech v tebe vždy prebýva jar mladosti, nech ťa nepostihne jeseň.
Sádek jedným uchom načúval a obzeral sa navôkol. Všimol si, že okolo veľkého bufetového stola na opačnom konci terasy krúži už len zopár hostí. Žalospevy Ahmada Záhira pomaly zakončovali podujatie: Z neba padal dážď. Do chodby vošla moja milovaná. Požiadal som o bozk… Beda, oči mala plné sĺz.
Piesne Ahmada Záhira nepatrili k Sádekovým najobľúbenejším. Afganci však stále milovali svoju veľkú hviezdu. Chýbala im. Pred päťdesiatimi rokmi Ahmad Záhir spieval a bavil sa pri tomto bazéne. Zabili ho v roku 1979 – väčšina Afgancov bola presvedčená, že bol naňho spáchaný atentát. Jeho hudba a pamiatka však nikdy nezahynú.
hotel v kábule
Sádek opäť vyšiel hore schodmi. Svah lemoval vonkajší rad strážnych veží zasadených do hustého porastu ihličnanov, pričom najvyššia pozorovateľňa sa týčila na skalnatom pahorku priamo oproti hlavnému vchodu. Ďalšou zábranou bol ostnatý drôt obopínajúci múr okolo hotela. Tretia bariéra sa ťahala od úpätia vrchu až po jeho temeno, k vrcholu príjazdovej cesty. Cestou míňala tri pruhované barikády, tri hranaté strážne búdky, dva elektronické skenery, dve stanovištia pre osobné prehliadky a nakoniec ťažkú oceľovú bránu na vrchu kopca, ktorá pretínala vstup na nádvorie pred hotelom. A svojím spôsobom tu bola ešte štvrtá bariéra – hustý živý plot z vysokých borovíc, elegantných perzských a ruských vŕb a kvitnúcich ovocných stromov, lemujúcich obe strany príjazdovej cesty. Hotel obklopovala húština plná stromov dávno predtým, než sem pribudol všetok ten kov. Borovice sa vypínali do výšky, vzpriamené ako strážne veže. Elegantné guľaté kríky nazývané paša-chána, „domov moskytov“, lákali hmyz. Ladné akácie na okraji príjazdovej plochy a dole pri bazéne ševelili aj v tom najjemnejšom vánku. Záhradníci, ktorí sa o ne s láskou dennodenne starali, poafgančili ich meno na akst, „fotografia“. Mali výhľad na všetko, rovnako ako niekoľko sústav bezpečnostných kamier rozmiestnených v hoteli.
Sádek obišiel striekajúcu fontánu, ovešanú girlandami drobných svietiacich lampiónov ako vianočný stromček. Na opačnej strane príjazdovej plochy, za pozlátenými dvojkrídlovými dverami tanečnej sály, verný Sadozai so svojimi čašníkmi dokončovali ďalšiu svadobnú výzdobu. „Šab bechér,“ zavolal Sádek. „Dobrú noc.“ Všetko bolo v poriadku. Samozrejme. Okrúhle stoly pokrývali biele obrusy so vzorom drobných bielych kvetov. Stoličky s rovným operadlom zdobili záhyby červenej látky, na zadnej strane zopnutej do mašle. A kráľovské tróny pre nevestu a ženícha na vzdialenom konci tanečnej sály krášlili biele šerpy.
Sádek obdivoval úprimných, pracovitých zamestnancov ako Sadozai. To oni boli skutočnými piliermi Inter-Conu. Nevedel sa však zžiť s predstavou, že aj on bude o tridsať rokov ešte stále dochádzať bicyklom do práce na toto miesto. A jednako je to dobrá práca, pripomínal si, keď vkĺzol späť do svojej kancelárie a dvere sa za ním ticho zacvakli.
Pre niekoho, kto študoval ekonómiu na Americkej univerzite v Afganistane, to dávalo zmysel. Jedného dňa však bude mať vlastnú firmu. Očami prechádzal po stenách svojej kancelárie. Keď sa pozrel priamo pred seba, uvidel úchvatného afganského snežného leoparda, vzácnu veľkú mačku schopnú prebrodiť aj najväčšie rieky a preplávať najchladnejšie vody. Za sebou mal maľované siluety čápandázov, mocných afganských jazdcov cválajúcich cez step vo vzrušujúcej hre buzkaší, drsnej a bujarej afganskej verzii póla. Aj toto znamenalo byť Afgancom.
Pri nohách, na zemi vedľa stola, ležali jeho nové objavy. Špirálovito stočené rohy ovce argali, nazývanej aj ovca Marca Pola, trofej z čias posledného kráľa Záhira Šáha, ktorý síce miloval lov, no snažil sa tieto vzácne zvieratá chrániť. Vedľa nich sa nachádzala jemne gravírovaná okrúhla plaketa s tancujúcim písmenom K v strede lemovaným slovami „Inter-Continental Hotels“. Klenoty hotela, ktoré Sádek vyhrabal medzi zaprášeným haraburdím v jednej z kôlní za tanečnou sálou v snahe poodhaliť históriu hotela a vystaviť ju všetkým na obdiv. Zatočené parožie bude upevnené nad vchodom do kaviarne.
Oprel sa dozadu na stoličke. Posledný týždeň bol plný stresu. Nové vedenie hotela prepustilo stošesťdesiat ľudí – približne polovicu hotelového personálu – vrátane niektorých z najdlhšie slúžiacich, najlojálnejších zamestnancov. Bol to namáhavý týždeň. Kancelária afganského prezidenta však bola nekompromisná: „Tento hotel nezarába dosť peňazí ani na účty za elektrinu!“
Sádek venoval veľa času snahe prilákať doň viac hostí. Na jar robil prehliadku hotela pre bezpečnostné tímy z ambasád a humanitárnych organizácií, aby si prezreli posilnené bezpečnostné systémy. Chcel ich tak uistiť, že pobyt v hoteli je bezpečný. Jeho bývalý generálny riaditeľ, ktorý tiež práve dostal výpoveď, sa dokonca Sádekovi zveril s nádejou, že by sa hotel po desaťročiach mohol opäť začleniť do medzinárodného reťazca luxusných hotelov. Ústredie siete Inter-Continental v Británii síce neodpovedalo na jeho e-maily, no manažér si nebol istý, či má správnu adresu.
Väčšina cudzincov sa hotelu vyhýbala od krvavého útoku Talibanu v roku 2018, ktorý zničil celé poschodia. Štyridsať hostí zomrelo pri
najlepší hotel v kábule
streľbe alebo pri výbuchu, z toho štrnásť cudzincov. Taliban varoval
Afgancov, aby sa držali čo najďalej od podobných brlohov, kam chodili neveriaci a nepriatelia. Prichádzali sem však najmä Afganci. Aj dnes ich tu bolo hojne.
Bolo krátko po tretej nadránom. O niekoľko hodín sa v Inter-Cone začnú dobre nacvičené procedúry spojené s príchodom nového dňa. Sádek sa naposledy zastavil, aby prehodil pár slov so svojimi rovesníkmi na recepcii a rozlúčil sa s nimi. Chodá háfez. „Nech ťa Boh ochraňuje.“ Mánda nabáší. „Nech ťa nezmáha únava.“ Vzal do ruky jeden z úplne nových elektronických kľúčov od výťahov. Dostal sa na koniec svojho zoznamu, na dno svojej energie. Všetky brány skontrolované, hlavné vstupy uzamknuté. Poslední svadobní hostia odfrčali dolu kopcom, ich hlasy sa niesli v tichu noci. Nočný pokoj narúšalo iba vzdialené dunenie amerických vojenských lietadiel, ktoré hlučne vzlietali a pristávali na medzinárodnom letisku v Kábule. A ešte prerývaný štekot túlavých psov, kráľov noci, ktorí opäť ovládli ulice.
Sádek padol do postele v izbe na treťom poschodí a v okamihu zaspal, chránený jej ťažkými dverami. Všetky dvere v Inter-Cone boli nepriestrelné.
„Nesledujte správy!“ znovu a znovu verklíkoval Abídin lekár. „Správy len ničia vaše zdravie.“
Táto liečba sa jej dodržiavala najťažšie. Abída poslušne užívala lieky na vysoký tlak, cukrovku, bolesť brucha a všeličo ďalšie. Prehĺtala pilulky najrôznejších farieb účinkujúce na širokú paletu bolestí. Správy však sledovať musela. Kým si nepozrela večerný prehľad udalostí, nezaspala. A ešte aj potom sa niekedy strhla zo spánku uprostred noci. Vo veku päťdesiatpäť rokov Abída žila s hlavou plnou starostí. V strachu o budúcnosť svojich ôsmich detí. V žiali za manželom, ktorého pred desaťročiami zabila raketa. A teraz, už je tomu presne týždeň, aj v obavách o vlastný osud po tom, čo prišla o prácu zástupkyne šéfkuchára v Inter-Continentale.
Abída zahnala tieto myšlienky do úzadia, spočívajúc na červenozlatom tošaku – matraci –, so šálkou pariaceho sa zeleného čaju v rukách.
