Ephraimovi Weberovi, ktorý rozumie architektúre belasých zámkov
Keby v to májové ráno nebolo pršalo,
celý život Valancy Stirlingovej by sa bol odvíjal úplne inak. Bola by bývala šla spolu s ostatnou rodinou na zásnubný piknik tety Wellingtonovej a doktor Trent by bol odcestoval do Montrealu. Lenže v to májové ráno pršalo, a tak si teraz môžete vypočuť, čo sa jej vďaka tomu prihodilo.
Valancy sa prebudila do tichej, neživej, beznádejnej hodiny pred svitaním. Nemala ktovieaký spánok. Vari by sa vám spalo dobre, keby ste mali bez jedného dňa dvadsaťdeväť rokov a boli by ste stále slobodná, a to ešte v spoločnosti, kde byť slobodná znamená jednoducho to, že ste si ešte nedokázali uloviť muža?
Celý Deerwood i rodina Stirlingovcov už dávno odsúdili Valancy na dlhé a beznádejné starodievoctvo. Ale Valancy sa nikdy úplne nevzdala istej maličkej, úbohej a nezmyselnej nádeje, že láska a romantika ešte prežiaria jej život – nikdy, až do tohto mokrého, hrozného rána, keď sa prebudila s vedomím, že má dvadsaťdeväť a ešte nikdy sa o ňu nezaujímal nijaký muž.
To bolelo najviac. Valancy ani tak neprekážalo, že je stará dievka. „Nakoniec, byť starou dievkou nemôže byť ani zďaleka také strašné, ako byť vydatá za strýka Wellingtona alebo strýka Benjamína, alebo dokonca za strýka Herberta,“ myslela si Valancy. Trápilo ju však, že ani nemala možnosť byť niečím iným. Žiaden muž po nej nikdy netúžil.
Ako tu tak sama ležala v slabo šednúcej temnote, oči sa jej zaplnili slzami. Nemohla sa dokonca ani vyplakať, ako by bola chcela, a to z dvoch dôvodov. Bála sa, že plač by mohol spôsobiť ďalší záchvat bolesti pri srdci. Cítila ju, odkedy šla večer do postele, a bolo to horšie ako kedykoľvek predtým. A okrem toho sa obávala, že matka by si pri raňajkách všimla jej červené oči a bombardovala by ju neustávajúcimi, vytrvalými a pichľavými otázkami, až kým by nezistila príčinu.
„Keby som jej tak povedala čistú pravdu,“ myslela si Valancy, „že plačem, pretože sa nemôžem vydať! Viem si živo predstaviť, ako šokovane by sa asi tvárila… hoci je jasné, že sa každý deň svojho života hanbí za nevydatú dcéru.“
Ale, samozrejme, rodinné zásady sa musia dodržiavať. Valancy takmer počula matkin rezervovaný, diktátorský hlas: „Nepatrí sa, aby žena rozmýšľala o mužoch.“
Myšlienka na matkin výraz Valancy rozosmiala, pretože Valancy mala zmysel pre humor, o ktorom nik z jej rodiny ani len netušil. Čo sa toho týka, Valancy mala aj veľa ďalších dobrých vlastností, o ktorých nemal nik ani potuchy. No jej smiech trval veľmi krátko. Vzápätí už bola opäť schúlenou, zbytočnou postavičkou, načúvajúcou zvuku dažďa a s odporom sledujúcou chladné, nemilosrdné svetlo plaziace sa do jej odpornej izby.
Aj so zavretými očami vedela, aká je tá izba škaredá. A nenávidela ju. Nažlto natretá dlážka a pri posteli ohavný háčkovaný koberec s groteskným psom, ktorý sa na ňu vždy vyškieral, keď sa prebudila; vyblednuté tmavočervené tapety; strop zničený
starými škvrnami od pretekajúcej vody a križovaný prasklinami; malé, pokrivené kovové umývadlo; lambrekýn z hnedého papiera s fialovými ružami; zájdené, aspoň storočné sklo s veľkou prasklinou uprostred, zakrývajúce nemožný toaletný stolík; krčah zo starodávnej zmesi hliny a všetkého možného, ktorý vytvorila jej matka na svojej legendárnej svadobnej ceste; škatuľka ozdobená mušľami s odlomeným rohom, ktorú raz urobila puntičkárska sesternica Sticklesová počas svojich rovnako legendárnych dievčenských liet; perličkový vankúšik na špendlíky, z ktorého už dávno odpadla polovica lemu; tvrdá žltá stolička; vyblednutý starý nápis „Ostávaš v našich srdciach“, vyšitý farebnými bavlnkami okolo obrazu odpudzujúcej tváre prababky Stirlingovej; staré fotografie ešte starších príbuzných, ktoré už dávno vyhodili z dolných miestností domu. Iba dva obrázky neznázorňovali príbuzenstvo. Na jednom bol psík sediaci na opršaných schodoch. Pohľad naň Valancy vždy rozľútostil. To opustené psíča schúlené na schodoch predo dvermi v nemilosrdnom daždi! Prečo ho niekto nevpustil dnu? Druhý obrázok bola vyblednutá rytina s paspartou, ktorou ju tak štedro obdarovala teta Wellingtonová na desiate narodeniny. Na obraze bola kráľovná Lujza kráčajúca po schodoch. Celých devätnásť rokov sa naň Valancy pozerala a nenávidela nádhernú, samoľúbu kráľovnú. Ale neodvážila sa ho zničiť či aspoň zvesiť. Matka a sesternica Sticklesová by boli zhrozené alebo, ako si v duchu Valancy neúctivo pomyslela, dostali by záchvat.
Každá izba v tomto dome bola, samozrejme, odporná. Ale dolu na prízemí sa o vzhľad miestností dbalo aspoň trochu. Nikto nikdy neminul ani jednu jedinú pencu na obnovu domu. Valancy si občas hovorila, že by mohla urobiť niečo pre svoju izbu dokonca aj bez peňazí – keby jej dovolili. Ale matka už v zárodku udusila každý jej nesmelý návrh a Valancy nenaliehala. Valancy nikdy nenaliehala. Bála sa. Matka neznášala od-
porovanie. Pani Stirlingová sa vedela niekoľko dní tváriť ako urazená vojvodkyňa, ak jej niekto protirečil.
Jediné, čo mala Valancy na svojej izbe rada, bolo, že tu bola v noci sama a mohla plakať, kedy sa jej zachcelo.
Napokon, čo na tom záleží, že izba, ktorú nepoužívate na nič iné, iba na spanie a obliekanie, je škaredá. Valancy nemala nikdy povolené ostávať vo svojej izbe z iného dôvodu. Ľudia, ktorí chcú byť sami, tak to tvrdila pani Stirlingová i sesternica Sticklesová, to chcú iba preto, že majú nejaké nečestné, temné úmysly.
Jej izba v Belasom zámku však bola dokonalá.
Valancy, v skutočnom živote taká ustrašená, utláčaná, zanedbávaná a ignorovaná, prežívala vo svojich snoch nádherný život. Nik zo Stirlingovho klanu či z jeho vzdialených vetiev to ani len netušil, najmä nie matka a sesternica Sticklesová. Nikdy sa nedozvedeli, že Valancy mala dva domovy – odpornú škatuľu z červených tehál na Brestovej ulici a Belasý zámok v Španielsku.
Valanciným duchovným domovom bol takmer odjakživa
Belasý zámok. Bola ešte malé dieťa, keď jej po prvýkrát učaroval. Zatvorila oči a mohla ho vidieť, ako keby bol skutočný, so štíhlymi vežičkami a s pestrými vlajočkami trepotajúcimi sa vo vetre; zahalený v belasej nádhere, vypínajúci sa na vrchu zarastenom borovicami oproti oblohe sfarbenej lúčmi zapadajúceho slnka v čarovnej, neznámej krajine. Na zámku nechýbalo nič, čo Valancy považovala za krásne. Boli tu drahokamy, ktoré by mohli nosiť kráľovné; úžasné róby utkané z mesačného svitu a ohňa; pohovky z ruží a zo zlata, dlhé mramorové schodiská s veľkými bielymi vázami na odpočívadlách a tam devy odeté do šiat jemných ako ranná hmla; nádvoria s mramorovými stĺpmi a fontánkami, v ktorých sa trblietala voda v jasnom svetle; parky, kde na myrtových vetvičkách spievali sláviky; sály plné zrkadiel, ktoré odrážali iba postavy a tváre pekných rytie-
rov a spanilých žien – a ona, najkrajšia zo všetkých, pre ktorej pohľad muži umierali. Vedomie, že večer sa bude môcť oddať sneniu o Belasom zámku, pomáhalo Valancy pretrpieť nudu všedných dní. Prinajmenšom väčšina, ak nie všetci Stirlingovci by asi umreli od hrôzy, keby vedeli čo len o polovici vecí, ktoré robila na svojom zámku.
Napríklad tam mala veľa milencov. Samozrejme, nikdy nie viacerých naraz. A jeden z nich, ktorého dvoreniu nechýbala romantika ani vášeň rytierskych čias, si získal po dlhých rokoch oddanosti a chrabrých činov jej srdce i ruku. S veľkou slávou boli zosobášení vo vyzdobenej kaplnke Belasého zámku.
Keď mala Valancy dvanásť, týmto milencom bol pekný mládenček so zlatými kučerami a s nebesky modrými očami. V pätnástich snívala o vysokom čiernovlasom mladíkovi bledej, no nepochybne peknej tváre. Nápadník dvadsaťpäťročnej
Valancy mal ostro rezanú, trochu prísnu bradu a črty skôr výrazné a drsné než klasicky krásne. Valancy vo svojom zámku nikdy neprekročila dvadsaťpäť rokov, no nedávno, iba veľmi nedávno jej hrdina nadobudol červenkastohnedé vlasy, pokrivený úsmev a tajomnú minulosť.
Nehovorím, že Valancy po zrelej úvahe zavraždila všetkých tých milencov, keď ich prerástla. Obraz jedného jednoducho vybledol, keď prichádzal ďalší. V tomto zmysle bolo v Belasom zámku všetko veľmi pohodlné.
Ale v to osudné daždivé ráno Valancy nemohla nájsť kľúč od Belasého zámku. Realita ju prepadla svojou krutosťou, brešúc pri jej nohách ako malý zúrivý pes. Mala dvadsaťdeväť a bola osamelá, nikým nechcená, neobľúbená – jediné obyčajné dievča v celej tej skvelej rodine, jediná, ktorá nemá minulosť ani budúcnosť. Odkedy si pamätala, jej život bol jednotvárny a bezfarebný, bez jedinej červenej alebo purpurovej škvrnky. A pokiaľ mohla vidieť do budúcnosti, zdalo sa, že bude úplne taký istý, ak ona ostane stále tým istým osamelým, pomaly vädnúcim
listom držiacim sa na zostarnutom konári. Chvíľa, keď si žena uvedomí, že už nemá pre čo žiť – ani pre lásku, povinnosť, cieľ či nádej –, má trpkú pachuť smrti.
„A ja jednoducho musím žiť ďalej, pretože nemôžem prestať. Možno budem musieť žiť ešte osemdesiat rokov,“ pomyslela si Valancy v záchvate paniky. „Stirlingovci sú hrozne dlhovekí. Je mi zle, keď na to pomyslím.“
Bola rada, že prší, alebo – bola bezútešne spokojná so stavom vecí. Dnes nebude žiaden piknik. Neodmysliteľný každoročný piknik, na ktorom teta a ujec Wellingtonovci – ľudia o nich vždy hovorili presne v tomto poradí – by už po tridsiaty raz oslavovali výročie svojho zasnúbenia, bol v posledných rokoch pre Valancy skutočnou hrôzou. Zlomyseľnou zhodou náhod bol tento deň zároveň dňom jej narodenín, a odkedy prekročila dvadsaťpäť rokov, nikto jej na to nedovolil zabudnúť.
No nech sa jej akokoľvek protivilo chodiť na piknik, nikdy by jej ani len nezišlo na um vzbúriť sa a neísť. Zdalo sa, že v jej povahe nie je nič revolučné. Valancy vedela celkom presne, čo jej kto na pikniku povie. Strýko Wellington, ktorého neznášala a opovrhovala ním, hoci dosiahol najvyšší stirlingovský cieľ –oženil sa s peniazmi –, sa jej svojím prasačím šepotom opýta: „Nepomýšľaš na vydaj, moja drahá?“ a potom prejde do ryčavého smiechu, ktorým vždy zakončoval svoje hlúpe poznámky. Teta Wellingtonová, ku ktorej Valancy vždy cítila poníženú bázeň, jej bude rozprávať o Olíviiných nových šifónových šatách a Cecilovom poslednom oddanom liste a Valancy sa bude musieť tváriť tak potešene a zaujato, akoby šaty a list patrili jej, inak by sa tetuška Wellingtonová na smrť urazila. Valancy si ešte kedysi dávno povedala, že by radšej urazila Boha ako tetu Wellingtonovú, pretože Boh by jej možno odpustil, kým teta Wellingtonová nikdy.
Teta Alberta, ohromne tučná žena s roztomilým zvykom hovoriť o svojom manželovi iba ako o „ňom“, akoby bol jediným
mužom na svete, ktorá nikdy nezabudla pripomenúť, že zamlada bývala veľká krásavica, bude Valancy ľutovať pre jej bledú pleť: „Ja neviem, prečo sú dnes všetky dievčatá také opálené. Keď som ja bývala mladá, mala som pleť krémovú a líčka ružové ako púčiky. Považovali ma za najkrajšie dievča Kanady, moja milá.“
Ujec Herbert možno nepovie nič. A možno na jej adresu žartovne poznamená: „Akosi nám priberáš, Doss.“ A všetci sa začnú smiať na tej ohromne smiešnej predstave, že úbohá, vychudnutá Doss by mohla pribrať.
Pekný, vážny strýko James, ktorého Valancy nemala rada, ale vážila si ho, pretože mal povesť veľmi múdreho muža, a preto ho považovali za rodinného proroka – rozumu totiž nebolo u Stirlingovcov nikdy priveľa –, pravdepodobne poznamená so zvyčajným mudrlantským sarkazmom, vďaka ktorému si získal svoju reputáciu: „Predpokladám, že máš plné ruky práce so šitím výbavy.“
A strýko Benjamín jej dá pomedzi chrčivý smiech jednu zo svojich odporných hádaniek a hneď si na ňu aj sám odpovie.
„Aký je rozdiel medzi myšou a Doss?“
„Myš si chce uhryznúť trochu syra a naša Doss uloviť nejakého sira.“
Valancy to počula už aspoň päťdesiatkrát a vždy pocítila silné nutkanie hodiť po ňom niečo. Ale nikdy to neurobila. Pretože, po prvé, Stirlingovci jednoducho po ľuďoch nič nehádžu, a po druhé, strýko Benjamín bol bohatý, bezdetný starý vdovec a Valancy bola vychovávaná v strachu z jeho rozhodnutí a v úcte k jeho peniazom. Keby ho urazila, určite by ju vylúčil z poslednej vôle. Celý život bola chudobná a poznala nepríjemnú trpkosť biedy. A tak znášala jeho hádanky, a dokonca sa naňho občas utrápene usmiala.
Teta Izabela, priama a ostrá ako východný vietor, ju bude zasa kritizovať. Valancy nevedela nikdy predvídať smer jej
kritiky, pretože teta Izabela sa zásadne neopakovala, vždy si našla inú vec, pre ktorú do vás mohla rýpať. Teta Izabela sa hrdila tým, že vždy hovorí, čo si myslí, no už menej sa jej páčilo, keď jej ľudia otvorene povedali, čo si myslia o nej. Valancy jej nikdy nepovedala, čo si myslí.
Sesternica Georgiana – pomenovaná po svojej praprastarej matke, ktorú zas pomenovali po kráľovi Georgeovi IV. – bude smutne vypočítavať všetkých príbuzných a priateľov, ktorí umreli od posledného pikniku, a bude sa pýtať: „Ktovie, kto z nás bude ďalší na rade?“
Neznesiteľne schopná stvora, teta Mildred, bude Valancy rozprávať o svojom manželovi a o svojich neuveriteľne zázračných deťoch, pretože Valancy ju ako jediná vydrží počúvať. Z toho istého dôvodu sesternica Gladys – presnejšie prvá sesternica Gladys z druhého kolena, pretože Stirlingovci si viedli veľmi presné záznamy rodokmeňa –, vysoká, chudá dáma, ktorá stále „pripúšťala“, že je nesmierne citlivá, bude detailne opisovať muky svojho zápalu nervov. A Olívia, zázračné dievča Stirlingovho klanu, ktorá mala všetko, čo Valancy chýbalo – krásu, obľúbenosť, lásku –, bude predvádzať svoj pôvab, spoliehať sa na svoju popularitu a vyzývavo vytŕčať svoj diamantový prsteň Valancy pred očami plnými obdivu a závisti.
Nie, dnes sa nič z toho konať nebude. A nebude sa konať ani balenie lyžičiek. Táto práca vždy pripadla Valancy a sesternici Sticklesovej. Raz pred šiestimi rokmi sa stratila strieborná čajová lyžička zo svadobného servisu tety Wellingtonovej. Valancy tú lyžičku nikdy v živote nevidela. Jej duch sa však vracal na každú ďalšiu rodinnú oslavu ako Banquov duch zo Shakespearovho Macbetha.
Och, áno, Valancy vedela celkom presne, ako by tento piknik prebiehal, a blahorečila dažďu, ktorý ju od účasti na ňom zachránil. Tento rok piknik nebude! Ak teta Wellingtonová ne-
mohla oslavovať v tento požehnaný deň, radšej nebude oslavovať vôbec. Vďaka Bohu, ktorý zoslal dážď. Keďže nebude piknik, Valancy si zaumienila, že ak bude pršať až do poobedia, zájde do knižnice a požičia si ďalšiu z kníh Johna Fostera. Boli to „knižky o prírode“, ako knihovníčka informovala pani Stirlingovú, „je tam všetko možné o lesoch, vtákoch, chrobákoch a takých veciach“. A tak mala Valancy dovolené tieto knihy čítať, hoci s istými výhradami, pretože ju ich čítanie zjavne bavilo až priveľmi. Bolo dovolené, ba chvályhodné čítať, ak ste sa chceli zdokonaliť na duchu a rozšíriť si vedomosti o náboženstve, ale čítať knihy, ktoré sú zábavné, to bolo nebezpečné. Valancy netušila, či sa zdokonaľuje na duši, ale mala nejasný pocit, že keby bola objavila niektorú z Fosterových kníh už pred rokmi, jej život sa mohol uberať úplne iným smerom. Dávali jej totiž nazrieť do sveta, do ktorého mohla kedysi vstúpiť, no dnes už boli pre ňu jeho brány zatvorené. Knihy Johna Fostera sa do deerwoodskej knižnice dostali iba pred rokom, hoci knihovníčka Valancy prezradila, že Foster je známym spisovateľom už niekoľko rokov.
„Kde žije?“ pýtala sa Valancy.
„To nik nevie. Z jeho kníh je jasné, že musí byť Kanaďan, ale nič viac. Aj vydavateľ mlčí ako ryba. Pravdepodobne je John Foster jeho pseudonym. Jeho knihy sú také žiadané, že sa tu neohrejú ani chvíľku, hoci naozaj neviem, čo v nich je, že za nimi ľudia tak šalejú.“
„Ja si myslím, že sú krásne,“ povedala Valancy placho.
„No,“ usmiala sa blahosklonne slečna Clarksonová, a tým degradovala Valacin názor na nulu, „nemôžem povedať, že by som sa zaujímala o chrobáky. Ale zdá sa, že Foster o nich vie všetko, čo o nich možno vedieť.“
Valancy si nebola istá, či sa zaujíma o chrobáky. To, čo ju fascinovalo, neboli Fosterove záhadné znalosti o divých zvieratách a živote hmyzu. Nevedela vyjadriť, čo to vlastne bolo – to mu-
čivé pokušenie neodhalených tajomstiev, slabá, prchavá ozvena nádherných, zabudnutých vecí – čaro Johna Fostera sa jednoducho nedalo definovať.
Áno, presne to urobí, požičia si Fosterovu novú knihu. Už je to mesiac, čo má Žatvu bodliakov, takže matka nebude môcť nič namietať. Valancy ju prečítala štyrikrát a niektoré pasáže vedela spamäti.
A okrem toho, už sa takmer rozhodla, že navštívi doktora Trenta pre tú divnú bolesť pri srdci. V poslednom čase prichádzala čoraz častejšie a silný tlkot, ktorý ju sprevádzal, bol nepríjemný, nehovoriac o chvíľkových závratoch a momentoch, keď sa jej akoby nedostávalo vzduchu. Ale mohla by ho navštíviť bez toho, že by to niekomu z rodiny povedala? To bola tá najopovážlivejšia myšlienka. Nik zo Stirlingovcov nešiel nikdy k doktorovi bez predchádzajúcej porady s rodinou a bez súhlasu strýka Jamesa. A ak sa predpísaná procedúra uskutočnila, tak išli k doktorovi Marshovi do Port Lawrence, ktorý sa oženil s druhou sesternicou Adelaidou Stirlingovou.
Valancy však nemala doktora Marsha v láske. A okrem toho, ako by sa dostala do Port Lawrence, vzdialeného dvadsaťštyri kilometrov, ak by ju tam niekto neodviezol? Nechcela, aby sa vedelo o jej problémoch so srdcom. Bolo by okolo toho toľko rečí! Každý člen rodiny by ju prišiel navštíviť a rozprával by o tom, radil jej, varoval ju a trúsil strašné príbehy o pratetách a sesterniciach zo štyridsiateho kolena, ktoré „na tom boli tak isto a jedného dňa sa jednoducho sklátili mŕtve na zem, moja drahá“.
Teta Izabela by pripomínala, ako vždy hovorila, že Doss vyzerá na to, že bude mať problémy so srdcom – „je taká vyziabnutá a vychudnutá“; a strýko Wellington to vezme ako osobnú urážku, pretože „žiadny Stirling nemal nikdy problémy so srdcom“; a Georgiana bude pomerne počuteľným „šepotom“ vyjadrovať svoje neblahé tušenie, že „úbohá, malá Doss už na tomto svete
nebude dlho“, na čo teta Gladys povie: „A čože, moje srdce je také už roky,“ tónom, ktorý naznačí, že nik iný nemá čo mať ani len vlastné srdce; a Olívia – Olívia bude iba vyzerať tak krásne, dokonale a nechutne zdravo, akoby chcela povedať: „Načo ten rozruch okolo tej malej chuderky Doss, keď máte mňa?“
Valancy cítila, že to nemôže povedať nikomu, kým nebude musieť. Bola si takmer istá, že to nie je nič vážne a všetok ten zmätok, ktorý by nastal, keby to spomenula, by bol úplne zbytočný. Chcela potichu vykĺznuť z domu a zabehnúť k doktorovi Trentovi. Čo sa týka účtu za vyšetrenie, mala v banke dvesto dolárov, ktoré jej tam otec uložil v deň, keď sa narodila. Z nich si plánovala tajne vybrať toľko, aby mohla zaplatiť doktorovi. Nikdy jej nedovolili minúť ani len úroky.
Doktor Trent bol drsný, veľmi úprimný, večne mysľou neprítomný starý pán, ale bol uznávaným odborníkom na srdcové choroby, hoci bol len všeobecným lekárom „na samom konci sveta“, v Deerwoode. Doktor Trent mal vyše sedemdesiat a hovorilo sa, že čoskoro odíde do dôchodku. Nikto zo Stirlingovcov uňho nebol odvtedy, čo pred desiatimi rokmi povedal sesternici Gladys, že jej zápal nervov je imaginárny a ona si v ňom voľká. Nebudete predsa podporovať doktora, ktorý takto urazil vašu sesternicu z druhého kolena, no nie? Nehovoriac o tom, že doktor Trent bol presbyterián, kým všetci Stirlingovci odjakživa patrili k anglikánskej cirkvi. Ale Valancy, ktorá mala na výber medzi diablom, nabádajúcim ju k nevernosti svojmu klanu, a záplavou zmätkov, hluku a dobrých rád, si povedala, že radšej skúsi šťastie u diabla.
