OBSAH
PROLÓG
JANUÁR 2011
S Nik sme sa dohodli, že sa stretneme v kníhkupectve v canberrskom nákupnom centre. Začína sa moje ročné voľno po maturite. Rok, ktorý sa predo mnou rozprestiera, je prázdny, vyplnený len brigádou a kostolom cez víkendy. Neviem sa dočkať, kedy si zaplním kalendár.
Nik zbadám pri obchode Myer.
„Ahoooj!“ vykríkne nadšene a stisne ma.
„Som taká rada, že ťa vidím!“ stisnem ju späť, úsmev mi odhalí vrásky okolo očí.
Nik je nízka a rozkošná, má kučeravé gaštanové vlasy. Ja som vysoká, taká bledá, až som takmer priesvitná, štíhla, mám veľké modré oči a krátke tmavohnedé mikádo s miniofinou. Obe zvyčajne nosíme vysoké Converse tenisky, kvetované šaty a kardigány zo sekáča.
Cikcakom sa predierame k obrovskému kníhkupectvu Borders. Len tak prehľadávať rôzne sekcie v kníhkupectve – nové romány, historickú beletriu, starú klasiku s nápaditými obálkami – je jedna z našich obľúbených činností. Tentoraz sa tam prehrabávame asi pol hodiny, ani jedna z nás však nie je ochotná minúť tie skromné peniaze, čo máme, na úplne nové vydanie Emmy alebo Kto chytá v žite.
Keď prechádzame popri detektoroch pri východe z obchodu, pred nami sa objaví usmiata žena, akoby doteraz čakala schovaná za jedným z nich. Je drobná – sotva mi siaha po plecia – a s veľkým nadšením ma osloví. Iba mňa. Ako keby tam Nik vôbec nebola.
Lámanou angličtinou sa predstaví ako Yujun a hneď dodá, že študuje na univerzite austrálsku kultúru. Nemohla by som jej vyplniť dotazník? Má široký úsmev a hrejivé oči.
Zdá sa, akoby niektorí ľudia vedeli vycítiť moju potrebu každému vyhovieť. Ako poslušné kresťanské dievča vychované v duchu cirkvi mám vo zvyku každému vyjsť v ústrety. Takže som na to, samozrejme, pristúpila. Sama seba počujem, ako veselo hovorím: „Jasné, žiadny problém!“ a nasilu sa usmievam. Nasledujeme ju k vysokému pultu pri food courte, kde mi s vďačnosťou podáva pero a podložku s papiermi. Vypĺňam dotazník.
Otázky sú spočiatku úplne jednoduché, napríklad Čo sa vám páči na živote v Austrálii? alebo Čo rada robíte vo voľnom čase? No ďalej na stránke prichádzajú osobnejšie, zvedavejšie otázky: Ste veriaca? Ak áno, aké náboženstvo vyznávate? Akoby som bola stvorená práve pre túto otázku, napíšem: Som nasledovníčka Ježiša, beriem to skôr ako vzťah než ako náboženstvo. Ako keby bol ten dotazník žiadosťou o prijatie do neba.
Vždy ma učili, že priblížiť sa k Bohu si vyžaduje oddanosť a lásku. Letničné kostoly, ktoré som navštevovala už od plienok, odmietali samotný pojem „náboženstvo“ ako príliš „chladný a neosobný“. Boh nechce prázdnu formálnosť, chce, aby sme Ho milovali. Môj vzťah s Bohom mi bol vždy predstavovaný ako ten najhlbší a najdôležitejší vzťah v živote. A ako som rástla vo viere aj v bežnom živote, túto pravdu som prijala za svoju – Boh je mojím dôverníkom, mojím Otcom, a Ježiš blízkym priateľom.
Vyplnený dotazník podávam späť Yujun. Jej oči rýchlo prebehnú po papieri, kým sa nezastavia pri otázke o náboženstve.
„Och! Takže ste kresťanka?“
„A?“
„Jedna z vecí, na ktoré sa chcem vo svojom výskume sústrediť, je náboženstvo v Austrálii. Môžem vám poslať ešte jeden dotazník o vašej viere? E-mailom?“ pýta sa Yujun prosebným tónom.
„Nooo, mhm… jasné,“ poviem už druhýkrát počas tohto rozhovoru s rovnako sileným veselým tónom. Yujun má oči uprené len na mňa, akoby som bola dôležitým zdrojom pravdy pre jej výskum. Znova si
kladiem otázku, prečo nepožiada o vyplnenie dotazníka aj Nik. Veď je tu, má čas a boli by to jednoducho získané údaje. Na spodok strany napíšem svoju e-mailovú adresu – v tej chvíli už chcem byť odtiaľ preč. Konečne sa rozlúčime, Yujun mi s prehnanou vďačnosťou ďakuje za moju malú láskavosť. „Ďakujem vám veľmi pekne! Naozaj si to cením! Rada som vás spoznala! Čoskoro vám napíšem e-mail!“
Obrátim sa k Nik. „Prepáč,“ poviem. Vlastne ani neviem, za čo sa ospravedlňujem – či za to, že ju úplne odignorovala, alebo za celé to zdržanie, možno oboje. Ospravedlňujem sa doslova za všetko. „Dúfam, že ti neušiel autobus.“
„Nie, nie! Všetko je v poriadku, budem v pohode,“ upokojí ma, akoby sa jej dokonca uľavilo, že z toho bola vynechaná. Predierame sa nákupným centrom, dolu po eskalátore a vychádzame von.
O týždeň mi príde e-mail.
ÚVOD
Sekty sú v globálnom povedomí pevne zakorenené. Vždy boli, no teraz, keď máme prístup k obrovskému množstvu informácií online, táto fascinácia nabrala priam horúčkovitý rozmer. Stále sa hovorí o Jonestownskom masakri, obliehaní vo Wacu, vraždách rodiny Mansonovcov, hromadných samovraždách v sekte Nebeská brána a o nespočetných ďalších prípadoch, ako aj o mnohých novších sektách, akými boli NXIVM, OneTaste či Good News International Ministries.
Ako vám povedia mnohí odborníci v oblasti nátlaku a manipulácie: „Nikto len tak nevstúpi do sekty.“ Ako je teda možné, že relatívne normálni, racionálni, inteligentní ľudia zrazu uveria niečomu, čo sa zvonku javí ako číre šialenstvo? A ak toľko ľudí podľahne vymývaniu mozgov, prečo potom nevidíme sekty na každom kroku?
Odpoveď na druhú otázku znie: vidíme. Sekty sú všade okolo nás, no ľudia si ich existenciu neuvedomujú. Mnohí veria, že v dnešnom skeptickom svete sú sekty veľkou vzácnosťou. Želala by som si, aby to tak bolo. Žiaľ, je ich pomerne veľa. Ako ešte vysvetlím, už samotná definícia sekty je zložitá, no podľa súčasných odhadov sa ich počet v Austrálii pohybuje od niekoľkých stoviek až po približne tritisíc. Pokiaľ bude existovať spoločnosť ľudí, vždy sa v nej nájdu narcistickí jednotlivci, odštiepené skupiny a hrubé zneužívanie moci – a sekty v sebe spájajú všetky tieto tri pohromy naraz. Sú to zhubné, rakovinové výrastky v spoločnosti, ktoré dlho zostávajú nepovšimnuté, kým sa nerozšíria za hranice vlastného utajeného sveta a nepreniknú do bežného života.
Odpoveď na prvú otázku – ako je možné, že ľudia ako vy a ja skončia v sektách? – je oveľa zložitejšia.
Často sa ma na to pýtajú. „Ale ako? Ja by som predsa nikdy nebola taká dôverčivá.“ Rozumiem tomu. Nie je príjemné pripustiť si, že ktokoľvek z nás môže byť – za určitých vnútorných aj vonkajších faktorov – náchylný na manipuláciu či dokonca na vymývanie mozgu. Stačí byť v nesprávnom čase na nesprávnom mieste.
Tomuto pohľadu zvonka však chýba hlbšie pochopenie toho, ako proces ovládania mysle skutočne funguje. Ľudia sa často dozvedia len tie najabsurdnejšie, najšokujúcejšie časti príbehu a medzi týmito senzačnými detailmi a skutočnou ľudskou obeťou sa otvorí priepasť medzi logikou a realitou. Je jednoduchšie odsúdiť obeť a tú priepasť označiť za nepreklenuteľnú: „Ja by som nikdy nič také neurobil.“
A opäť – rozumiem tomu.
Pred viac ako desiatimi rokmi ma pohltila sekta a potom ma, ako patogén, zas vyvrhla. Prvýkrát som sa stretla s členom sekty Cirkev Božej prozreteľnosti, známej aj ako Ježišova ranná hviezda (Jesus Morning Star alebo JMS), v januári 2011 a z jej zovretia som unikla v marci 2013, keď som skončila v nemocnici so závažným rizikom zástavy srdca. V porovnaní s dlhými rokmi, ktoré strávia v sektách iné nešťastné obete, bol môj pobyt relatívne krátky. Mala som šťastie.
Namiesto toho, aby som v tejto knihe používala abstraktné štatistiky a bulvárny štýl, ktorý ešte viac stigmatizuje a odsúva preživších na okraj, vám rozpoviem celý svoj príbeh od samého začiatku. Podelím sa oň tak, ako som ho prežívala v danom okamihu, aby ste mali možnosť z prvej ruky pochopiť, ako a prečo dokážu sekty tak úspešne verbovať a udržať si zraniteľných ľudí. A ako sa techniky nátlaku a kontroly menia na zbraň obrátenú proti nim, čiže proti nám. Zároveň vám však ukážem, že je možné odísť a že táto kontrola, to zákerné programovanie, sa dá zvrátiť. V prvých rokoch po mojom oslobodení som hltala knihy o psychológii siekt. Spolupracovala som s jedným z popredných svetových deprogramátorov. Opakovane som chodila na terapiu, aby som sa vyrovnala s následkami posttraumatických symptómov. A hoci proces uzdravovania stále pokračuje, verím, že dnes už mám ťažko nadobudnuté poznanie a pohľad, kto-
ré mi umožňujú pozrieť sa späť na úmysly a činy svojho niekdajšieho
ja – počúvať tú mladú ženu so súcitom, ktorý tak veľmi potrebovala, a zároveň sa na ňu pozrieť s dostatočne kritickým odstupom, aby som jasnejšie rozoznala jednotlivé fázy indoktrinácie. Dnes už rozumiem, že indoktrinácia je systematický a psychologicky zložitý proces.
Preto som sa rozhodla rozpovedať svoj príbeh v akomsi priebežnom prítomnom čase – z perspektívy, ktorú som mala vtedy, a nie z pohľadu, ktorý mám dnes. Chcem preklenúť tú zdanlivo neprekonateľnú priepasť medzi dievčaťom, ktorým som bola, keď ma naverbovali, medzi osobou, ktorou som bola v sekte, a ženou, ktorou som sa stala neskôr.
Rovnako sa usilujem preklenúť priepasť medzi tým, kým ste vy dnes, keď beriete túto knihu do rúk, a kým budete, keď ju dočítate. Možno si myslíte, že praktiky siekt sú natoľko vzdialené bežnému životu, že by ste sa do niečoho takého extrémneho nikdy nezaplietli. Alebo ste si možno touto, prinajlepšom mätúcou, prinajhoršom hlboko zraňujúcou a zneužívajúcou skúsenosťou so sektou sami prešli. Nič z toho, čo sa vám stalo, ste si nezaslúžili a ja som pri písaní tejto knihy myslela práve na vás.
Ktokoľvek ste, dúfam, že vám táto kniha poskytne hlbší psychologický pohľad do toho, prečo sú sekty také prefíkané a presvedčivé.
Cieľom tejto knihy je priblížiť psychológiu fungovania siekt v zrozumiteľnej podobe, prepojiť môj osobný príbeh s výskumom, dátami a históriou. Chcem robiť osvetu a pomáhať v boji za legislatívu a politické opatrenia v Austrálii aj mimo nej, ktoré by ochránili ľudí pred zneužívaním, obchodovaním s ľuďmi a zotročovaním prostredníctvom siekt. Bojovať proti sektám jednotlivo je náročné a čoraz viac prevláda názor, že je potrebné zaviesť systémové ochranné mechanizmy, ktoré obmedzia činnosť siekt a ich nátlakovú kontrolu. Zvýšenie povedomia verejnosti o spektre manipulatívnej kontroly je krok správnym smerom.
Chcem zároveň zdôrazniť, že existuje množstvo rešpektovaných teórií a prístupov, ktoré sa zaoberajú psychologickou dynamikou vymývania mozgov a pôsobenia siekt a za ktorými stoja výnimoční odborníci. Hoci by som veľmi rada urobila metaanalýzu a zahrnula sem čo najviac poznatkov, tieto memoáre nemajú ambíciu obsiahnuť
všetko. Vybrala som informácie, ktoré podľa mňa najlepšie zapadajú do môjho príbehu. Na konci knihy však uvádzam komplexný zoznam zdrojov, ktoré sú oveľa podrobnejšie a akademickejšie – pre tých, ktorí sa chcú ponoriť hlbšie do problematiky alebo hľadajú nástroje, ako pomôcť sebe či svojim blízkym na ceste zotavovania.
Indoktrinácia v sekte sa dá prirovnať k známej bájke o žabe v pomaly sa zohrievajúcej vode – ak náborári robia svoju prácu dobre, zistíte, že nie ste v bezpečí, až keď je príliš neskoro. Ide o psychologický a sociálny tlakový hrniec. Do mysle vám zasadili bloky, psychologické pasce a fóbie, ktoré vám znemožňujú jasne rozmýšľať, takže keď sa v tom celom napokon aj začnete cítiť zle, vaša schopnosť kriticky uvažovať je už vážne oslabená.
Alebo, ak použijem inú metaforu, predstavte si šíp s hrotmi smerujúcimi dozadu. Ak sa ho pokúsite vytiahnuť z tela, spôsobíte si ešte väčšiu bolesť. Zatláčať ho hlbšie dnu je oveľa jednoduchšie.
Najprv si ujasnime niekoľko pojmov, aby sme boli na rovnakej vlne:
SEKTY
Ako som už spomenula, presný počet siekt – vo svete či len v Austrálii – je ťažké určiť. Je to dané najmä tým, že tieto skupiny majú často tajnostkársky a premenlivý charakter. Môžu sa výrazne líšiť veľkosťou, vplyvom aj viditeľnosťou.
Navyše, samotná definícia slova „sekta“ nie je jednoznačná. Okrem toho, že má tento pojem hanlivý nádych, niektoré skupiny môžu byť označené za sekty na základe čisto subjektívnych kritérií. Aj preto sa tento pojem v právnom ani akademickom prostredí bežne nepoužíva.
Niektorí odborníci, často označovaní za obhajcov siekt, uprednostňujú termín nové náboženské hnutie (New Religious Movement, NRM). Psychológ Luigi Corvaglia však upozorňuje na rozpor v prístupe niektorých akademikov, ktorí tvrdia, že obhajujú občianske práva a slobodu, no v skutočnosti podporujú skupiny, ktoré tieto práva a slobodu svojim vlastným členom odopierajú.
Samozrejme, je dôležité skúmať a analyzovať rôzne náboženské skupiny s otvorenou mysľou, a tým zároveň zachovávať náboženskú slobodu. Prilepiť negatívnu nálepku na novú alebo málo preskúmanú skupinu len preto, že má „čudné“ či „extrémne“ znaky, bráni objektívnemu pohľadu už od samého začiatku. Paradoxne, táto taktika obmedzuje slobodu myslenia (o tom ešte bude reč). Zároveň tu môžeme pozorovať paradox tolerancie: niektoré skupiny sú zo svojej podstaty netolerantné a spoločnosť, ktorá toleruje netolerantné idey, môže nakoniec podľahnúť sile práve tých netolerantných skupín, ktoré sú samy osebe nebezpečné.
Domnievam sa, že obhajcovia siekt neexistujú len kvôli svojej horlivej vášni pre náboženskú slobodu, ale aj preto, že niektoré náboženské organizácie disponujú veľkou mocou (a nemalými financiami), a tak v zákulisí ovplyvňujú verejnú politiku. Tento vplyv sa uplatňuje prostredníctvom rôznych kanálov, či už ide o akademické kruhy, alebo médiá. Sekty, najmä tie väčšie a etablovanejšie, majú často k dispozícii značné zdroje.
Z rôznych správ a kníh aktivistov bojujúcich proti sektám je jasné, že tieto skupiny často nebývajú politicky neutrálne. Viete napríklad, kto vlastní The Washington Times? Je to Cirkev zjednotenia, známa aj ako Moonies. Alebo viete, ktorá náboženská organizácia minula v období okolo roku 2000 stovky tisíc dolárov na útočné kampane proti austrálskej Strane zelených a potom to verejne poprela s tvrdením, že ako cirkev bola vždy „politicky neutrálna“? Bola to Kresťanská bratská cirkev v Plymouthe (Plymouth Christian Brethren Church alebo aj Exclusive Brethren).
Majú teda aj vznikajúce náboženské skupiny, ktoré sú známe ako nebezpečné a deštruktívne, právo označovať sa neutrálne ako „nové náboženské hnutia“? A čo staršie náboženské skupiny, ktoré nesú podobne toxické črty? Alebo tie, ktoré vôbec nie sú náboženské, ale uplatňujú extrémny stupeň nátlakovej kontroly? A čo je najdôležitejšie, ako môžeme ochrániť nevinných ľudí pred týmito organizáciami, ak nemáme jasne stanovené kritériá, podľa ktorých by sme ich mohli spravodlivo posúdiť, a to nielen v akademickom prostredí, ale aj v politike a legislatíve?
ČASŤ PRVÁ ROZMRAZENIE
Ako už bolo stručne načrtnuté v úvode, Lewinov teoretický model riadenia zmien je všeobecne považovaný za klasický prístup, ktorý využívajú ľudia a organizácie s pozitívnymi a otvorenými zámermi. No ako môže byť tento praktický model použitý aj na odhaľovanie neetickej manipulácie a vymývania mozgu?
V knihe Coercive Persuasion: A Socio-psychological Analysis of the ‘Brainwashing’ of American Civilian Prisoners by the Chinese Communists (Nátlaková presviedčacia taktika: Sociálno-psychologická analýza „vymývania mozgov“ amerických civilných zajatcov čínskymi komunistami) z roku 1961 vojenský výskumný psychológ Edgar Schein prispôsobil Lewinov model, aby ukázal, ako autoritatívne vedenie dokáže „naprogramovať nové identity“ v ľuďoch. Tento model opisuje obeť ako niekoho, kto je systematicky a cielene dezorientovaný až do takej miery, že začne spochybňovať svoju vlastnú identitu a svetonázor. Kroky vyzerajú nasledovne:
Rozmrazenie: zlomenie človeka
Zmena: indoktrinácia
Opätovné zamrazenie: upevnenie novej identity
Fáza rozmrazenia je známa aj ako fáza odstraňovania, čo je termín, ktorý zaviedol sociológ Benjamin Zablocki. Jej cieľom je, ako hovorí Rick Alan Ross, „zničiť predošlé presvedčenia a vzťahy, ktoré človek mal, … a vytvoriť potrebu nových väzieb (v rámci skupiny)“. Do hry tu vstupujú kognitívne aj emocionálne faktory.
Tento prístup je silným nástrojom na odzbrojenie obete, vďaka ktorému sa stane psychicky zraniteľnejšou a náchylnejšou na ovplyvňovanie. Ako píše Dr. Steven Hassan, táto úvodná fáza zahŕňa viaceré kľúčové techniky vrátane spánkovej deprivácie a zmyslového preťaženia. Mnohé sekty organizujú „pobyty“, kam pod zámienkou bežného náboženského tábora alebo wellness pobytu pozývajú ničnetušiacich nováčikov. Tam ich vytrhnú z ich bežného života a vtiahnu do sociálnych noriem a postojov členov sekty, často ešte predtým, než si dotyční vôbec uvedomia, že ide o sektu.
Keď je obeť vtiahnutá do skupinového prostredia, či už na krátky, ale intenzívny čas, opakovane, alebo oboje, jej spôsob vnímania môže byť postupne a nenápadne narušovaný. Bohatý program prebieha bez prestávky, nováčikovia sú obklopení prehnane milými, často charizmatickými členmi, ktorí im zámerne nedoprajú ani chvíľku súkromia na zamyslenie. Spánku je málo pre skoré budíčky a neskoré večerné aktivity. Dlhé inšpiratívne prejavy plné emocionálne nabitého obsahu, skupinová práca, spev, spoločné jedlá, meditácia či modlitba, recitovanie mantier – to všetko prispieva k zmyslovému preťaženiu a spôsobuje únavu, čo oslabuje kritické myslenie a otvára priestor na indoktrináciu.
Samozrejme, techniky a situácie sa líšia podľa konkrétnej sekty. Zaujímavým príkladom je tzv. „dvojitá pasca“, taktika, s ktorou ste sa mohli stretnúť na náboženských seminároch alebo v rámci pyramídových schém, ktoré sa navonok prezentovali ako seriózna podnikateľská príležitosť.
Hassan uvádza príklad, v ktorom túto techniku používa vodca skupiny: „,Ak priznáš, že máš v živote problémy, a zároveň odmietneš absolvovať seminár, odovzdávaš týmto problémom moc nad svojím životom.‘ Inými slovami, už len to, že si tu, dokazuje, že nie si schopný posúdiť, či máš odísť.“
Takéto presviedčanie je posilnené faktom, že nováčik je obklopený oddanými členmi, ktorí jednomyseľne a nadšene súhlasia, že to, čo počúva, je hlboké a pravdivé. Sociálny tlak je v takej situácii nesmierne silný.
Treba si uvedomiť, že žiadna stratégia sama osebe zvyčajne nestačí na to, aby niekoho úspešne „rozmrazila“. Ide o súhru viacerých fakto-
rov, ktoré sa v danom prostredí dejú súčasne a postupne vytvárajú požadovaný účinok. Táto fáza môže trvať dni, týždne aj mesiace, a každý jednotlivec je pozorne sledovaný a hodnotený členmi sekty, aby vodcovia vedeli určiť, kedy a akým spôsobom je najlepšie postúpiť do ďalšej fázy.
