KRÁĽOVNÁ HROMU MAJA L UNDE
K A P I T O L A 1
Odkedy si pamätám, vždy som sa vedela poriadne rozzúriť. Hnev je ako koruna, ktorú mi niekto z ničoho nič položí na hlavu. Nemám vtedy na výber, skrátka mi ju znenazdajky nasadia, tlačí ma na čele a cez mozog mi metá zúrivé hromy a blesky do nôh, rúk a dlaní. Zovrú sa mi päste, ruky sa zdvihnú a ja udriem. Najsilnejšie, ako dokážem.
Nerozhodujem o tom ja. Jednoducho sa to stane. Keď mi na hlave tróni koruna hnevu, strácam nad sebou všetku kontrolu.
Bolí to. No zároveň je to aj príjemné. Pretože údery pomáhajú. Odstraňujú mi z vnútra všetky pocity.
Ja, Isabella Madeleine Karlsonová, som vždy bola a vždy budem niekým, kto sa vie poriadne rozhnevať. Kráľovná hromu.
To som si aspoň o sebe kedysi myslela.
Tu ma vidíte, ako hlava-nehlava mlátim Jonasa zo svojej triedy. Jonas ma práve nazval Smraďobella. Samozrejme, že ma to naštvalo! Človek má predsa právo nahnevať sa za niečo také! Jonas ma pozoroval už od chvíle, keď som pred týždňom aj dvoma dňami vošla do triedy. Napriek tomu, že som vyzerala úplne normálne, napriek tomu, že som mala bežné oblečenie, čerstvo umyté vlasy a dobrú desiatu ako všetky ostatné decká. Mala som pocit, akoby sa Jonas díval priamo do môjho vnútra a videl, že za obyčajným oblečením a zdravou desiatou sa v skutočnosti skrýva niekto, kto je iný ako ostatní. Videl, že do Eikedalenu vlastne nepatrím.
A že tam nikdy nezapadnem. Pretože som typ človeka, ktorý nikam nezapadá.
Okolo nás sa zhromaždila veľká skupina detí.
„No tak, Jonas!“ vyzval ho jeden z jeho hlúpych kamarátov. „Len jej daj!“
„Zvaľ ju na zem!“ zakričal ďalší.
Jonas sa mi zahnal po hlave. Závan úderu mi pošteklil líce. Moje telo zareagovalo skôr, než som si stihla pomyslieť, že ma nedostane. Prikrčila som sa.
Jonas sa trochu zatackal dopredu, zmätený tým, že jeho úder minul cieľ. Teraz prišla moja šanca. Zdvihla som pravú ruku a vpálila som mu do hrude. Poriadne. Vyrazilo mu to dych a vykĺzol z neho slabošský vzlyk.
Treskla som ho znova, tentoraz do ramena.
Jonas stratil rovnováhu.
Teraz už spadne, pomyslela som si.
Napokon sa mu však podarilo udržať sa na nohách a zostal stáť.
Okolo nás zavládlo úplné ticho.
Jonas zdvihol ruky pred tvár, pripravený brániť sa. Bol celý červený a leskli sa mu oči. Ale to ma nezaujímalo. Určite to ani neboli skutočné slzy, len také krokodílie, ktoré vyronil, aby ho ostatní ľutovali.
Blesky z koruny mi prelietavali hlavou a dodávali mi obrovskú silu. Burácala vo mne búrka, ktorú sa nedalo zastaviť.
Zaťala som päsť tvrdú ako kameň a udrela som ho znovu. Vzápätí som ho silno kopla do lýtka. A do kolena.
A potom... priamo do rozkroku.
Na jediné miesto, kam by ste chlapcov nikdy nemali kopať.
„Áááu!“
Jonas spadol ako zlomený konár, pritiahol si nohy k telu a vzlykal. Z očí sa mu rinuli krokodílie slzy.
Urevanec jeden!
Jeho plač akoby sa ma vôbec netýkal. Okrem toho ho prehlušovalo dunenie hromov v mojej hlave.
Stála som nad ním, telo sa mi chvelo, päste som ešte vždy zvierala.
Jonas si pridržiaval ruky pred tvárou, aby sa chránil. „Prosím ťa, prestaň!“
Ale mne sa nechcelo prestať. Chcela som ho udrieť ešte raz. On to predsa celé začal, to on mi nadával a videl všetko, čo nemal vidieť. Znova som zdvihla päsť.
Teraz to schytá. Teraz sa naučí, že nikto mi nemôže beztrestne hovoriť také veci!
„Isabella?“ zaznel vedľa mňa slabý, vyľakaný hlas. Patril Mikovi.
Otočila som sa.
Stála pri nás celá naša trieda. A tiež mnoho ďalších ľudí.
Všetci na mňa zízali s vytreštenými očami.
Nikto už nekričal, nikto nefandil, nikto ani len nežmurkol.
Mika a Luka tam postávali s ústami rozďavenými od úžasu.
Mika a Luka, ktorých som si takmer dovolila považovať za svojich kamarátov, teraz pôsobili vystrašene.
Boja sa ma?
Mika ma opäť oslovil: „Isabella?“ Znelo to skoro ako otázka: Isabella, čo to stváraš?
Počula som v nej ešte niekoľko ďalších otázok: Isabella, toto som od teba nečakal, Isabella, čo si to za človeka, mysleli sme si, že ťa poznáme, ako môžeš robiť niečo takéto, nevidíš, že Jonasa to bolí?
Pomaly som spustila ruku a obrátila som sa k Jonasovi, ktorý sedel skrčený pri mojich nohách a skrýval si tvár v dlaniach. Celý sa triasol.
Naozaj, čo to stváram?
Čo som to za človeka?
Cúvla som o krok. A potom o ďalší. Kruh okolo mňa sa otvoril. Ľudia ustupovali a hľadeli na mňa so strachom v očiach.
Nato ma oslovil ešte niekto ďalší, tentoraz to bol hlas dospelého.
Prihovoril sa mi dôrazne a prísne: „Isabella? Čo sa to tu deje?“
