Venujem svojej nedávno zosnulej matke
Beverley Ann Petersonovej, ktorá podobne ako my všetci zápasila s Bohom (a celkom sa jej to darilo).
OBSAH
Frontispis: Útecha mŕtvolným hnitím 13
Úvod: Tichý, príjemný šelest 17
NA POČIATKU 33
1.1 Boh ako tvorivý duch 33
1.2 Duch človeka na najvyššom mieste 38
1.3 Skutočnosť a jej znázornenie 42
1.4 Eva z Adama 51
1.5 Na Boží obraz 56
ADAM, EVA, PÝCHA, SEBAUVEDOMENIE A PÁD 67
2.1 Obraz Boha v rajskej záhrade 67
2.2 Pýcha verzus posvätný morálny poriadok 71
2.3 Neúplnosť Adama a príchod Evy 77
2.4 Večné hriechy Evy a Adama 80
2.5 Večný had 84
2.6 Ovocie hriechu – nahé utrpenie 88
2.7 Vyhnanie z raja a ohnivý meč 98
3. KAIN, ÁBEL A OBETA 109
3.1 Identita obety a práce 109
3.2 Znepriatelení bratia dobra a zla 117
3.3 Posvätný vzorec politickosti 122
3.4 Dobrý pastier ako archetypálny vodca 124
3.5 Obeta príjemná Bohu 130
3.6 Tvorivo posadnutý duchom roztrpčenia 133
3.7 Pokora a viera verzus pýcha, zúfalosť a pomstychtivý hnev 144
3.8 Bratovražda a ešte horšie veci 153
4.
NOACH: BOH AKO
VOLANIE K PRÍPRAVE 167
4.1 Obri na zemi 167
4.2 Hriech a návrat chaosu 169
4.3 Spása múdrymi a obnovenie sveta 175
4.4 Vierolomný syn odsúdený na otroctvo 189
5.
BABYLONSKÁ VEŽA: BOH VERZUS KRUTOVLÁDA A PÝCHA
5.1 Lucifer a stavitelia 195
5.2 Pýcha a pád v repríze: zostup až do pekla 211
5.3 Neschopnosť rozumieť si navzájom 217
5.4 Buď Boh, alebo… 225
195
6.
ABRAHÁM: BOH AKO ODVÁŽNE VOLANIE K DOBRODRUŽNÉMU PUTOVANIU 237
6.1 Odíď 237
6.2 Diabol na križovatkách 255
6.3 Život – obetné oddelenie sa 259
6.4 Sex a parazitizmus 262
6.5 Obeta a premena identity: Abrám, Saraj a Jákob 270
6.6 S anjelmi do priepasti 280
6.7 Vrchol obety 293
MOJŽIŠ I: BOH AKO
OBÁVANÝ DUCH SLOBODY 301
7.1 Židia – nevítaní prišelci a otroci 301
7.2 Horiaci ker – zjavenie bytia a stávania sa 305
7.3 Návrat do kráľovstva krutovlády 316
7.4 Späť do krajiny rastúceho útlaku 323
7.5 Neodvratné medzivládie chaosu a sprevádzajúci duch 334
7.6 Princíp subsidiarity ako alternatíva k tyranii a otroctvu 347
7.7 Prikázania ako jasné zjavenie zvykov 356
MOJŽIŠ II: PÔŽITKÁRSTVO
A DETINSKÉ POKUŠENIE 373
8.1 Materializmus a búrlivá oslava 373
8.2 Zúfalé znovuobnovenie zmluvy 378
9. JONÁŠ A VEČNÁ PRIEPASŤ 425
9.1 Jonáš ľutuje svoje cnosti 425
ZÁVER 449
Poznámky 459
Edičná poznámka 508
ÚTECHA MŔTVOLNÝM HNITÍM
Neživ ma, útecha mŕtvolným hnitím, zúfalstvo spletité; nebudem rozpletať posledné vlákna človeka vo mne, bárs sú aj voľné. Som vyčerpaný, nariekam, že sa mi, beda, ďalej zájsť nedá, ale určite sa niečo dá – dúfať a čakať na príchod dňa, nezvoliť si nebytie.
Ty hrozitánsky, prečo drviť má ma tvoja pravá noha kamenná?
A temným pohľadom chceš skúmať lom mojich kostí, prečo práve mňa tu stíhaš hromom, bleskom, biednu kôpku stelesneného trápenia?
Prečo? Nech moje plevy odveje a čisté zrno vo mne je.
Po (zdanlivej) drine je to iné odvtedy, čo pobozkal som prút a či skôr ruku, moje srdce, hľa! naberá silu, smiechom okreje.
Kto utešil ma? Hrdina, ktorého nebeská sila ma pošliapala, chcela odvrhnúť – mňa? či mňa, ktorý som s ním bojoval? Ktorého?
A pomohol nám obom?
V tom roku, v tú noc, v tme, ktorej už niet, ja zápasil som (ó, môj Bože!) s Bohom.1
Skoršie náčrty posledného verša:
V tme, ktorej už niet, ja, niktoš, som sa zmietal, zápasil som s Bohom.
Teraz viem, že ja, niktoš, som sa zmietal, zápasil som s Bohom.
Keď je už po tom, viem, že ja, niktoš, som sa zmietal, zápasil som s Bohom.
V tme, ktorej už teraz niet, ja, niktoš, som sa zvíjal pri zápase.*
– Gerard Manley Hopkins (1885)
* Preložila Jana Kantorová-Báliková.
Ak chceme porozumieť histórii náboženstva ľudstva ako celku, je absolútne nevyhnutné, aby sme sa zaoberali dejinami božských bytostí s nebeskou podstatou. Nemali by sme si vonkoncom myslieť, že to dokážeme opísať na niekoľkých stranách. Musíme však poukázať na istú podstatnú skutočnosť. Nebesky štruktúrované zvrchované bytosti majú tendenciu miznúť z náboženskej praxe a kultu. Odchádzajú spomedzi ľudí, miznú na oblohe a stanú sa vzdialenými, neaktívnymi bohmi (dei otiosi). Skrátka, môžeme o nich tvrdiť, že po stvorení vesmíru, života a človeka pocítili istý druh únavy, akoby im ohromné dielo stvorenia vyčerpalo zásoby. A tak zmiznú na oblohe…2
– Mircea Eliade, Posvätné a profánne (1959)
ÚVOD: TICHÝ, PRÍJEMNÝ ŠELEST
Našu cestu a zápas s Bohom otvoríme jedinečným príbehom. Poukazuje na mimoriadne závažnú myšlienku vyjadrenú dramatickým spôsobom typickým pre biblické rozprávanie, myšlienku, vďaka ktorej môžeme porozumieť, prečo by sme sa mali zaoberať čoraz opomenutejšími starovekými príbehmi. Príbeh proroka Eliáša ponúka jednu z najzásadnejších charakteristík alebo opisov Boha. Eliáš žil počas vlády kráľa Achába a jeho manželky Izebel v 9. storočí pred Kristom. Hoci je jeho príbeh relatívne krátky, zastáva významné miesto medzi prorokmi pre zvláštny spôsob, akým odišiel zo zeme, a pretože sa neskôr zjavil po boku Mojžiša a Ježiša Nazaretského počas jeho premenenia na vrchu Tábor, kde učeníkom ukázal svoju božskú podstatu (Matúš 17, 1 – 9; Marek 9, 2 – 8 a Lukáš 9, 28 – 37). Výraz premenenie použili latinskí prekladatelia pri preklade z pôvodného gréckeho textu, ktorý túto udalosť označoval slovom metamorphoō. Odkazuje na kvalitatívnu premenu húsenice na motýľa. Ľudské bytosti v procese zrenia, ak k nemu vôbec dochádza, rastú a vyvíjajú sa takmer takým radikálnym spôsobom ako okrídlený hmyz. Apoštol Pavol poznamenáva v 1. liste Korinťanom 13, 11: „Keď som bol dieťa, hovoril som ako dieťa, zmýšľal som ako dieťa, usudzoval som ako dieťa. Keď som sa stal mužom, zanechal som detské spôsoby.“ Zďaleka nie je nepodstatné
vod: Tichý príjemný
poznamenať, že doslovný význam gréckeho slova psyche (ψυχή), z ktorého koreňa je odvodené slovo psychológia a ktorým označujeme ľudského ducha alebo dušu, je motýľ.
Nie je to však jediný dôvod, prečo by sme ich mali porovnávať. Motýle majú neuveriteľné orientačné schopnosti. Je to takmer zázrak, keď vezmeme do úvahy ich krehkosť a hypoteticky obmedzenú inteligenciu. Orientačné schopnosti, krátkosť života a obmedzenia ich pripodobňujú ľudským bytostiam, ktoré putovali z miesta svojho pôvodu v Afrike do celého sveta bez ohľadu na vzdialenosť a nehostinnosť prostredia. Ohniváčikovitý hmyz je takisto nádherný, výnimočne symetrický a dokáže vnímať vzťah medzi krásou a symetriou a vyberať si vhodných partnerov. Svedčí to o ich veľkom úsudku vo vzťahu k ideálu, čo je vlastnosť typická pre dokonalý hmyz aj ľudskú dušu. Prečo sú tieto postrehy dôležité vo vzťahu k prorokovi Eliášovi a pochopeniu jeho života? Pretože spôsob jeho smrti a neskoršie zjavenie sa v prítomnosti premeneného Krista sú reprezentatívne alebo symbolické ukážky schopnosti duše kvalitatívne a prevratne sa meniť.
V 2. kapitole 2. knihy kráľov čítame, že Boh Eliáša ešte za života vzal s telom do neba, pričom také privilégium si v Starej zmluve získal iba on a prorok Henoch (Genezis 5, 24). Samozrejmou súčasťou kresťanskej tradície je, že Ježiš po zmŕtvychvstaní podobne vystúpil na nebesia (Lukáš 24, 50 – 53; Skutky apoštolov 1, 9 – 11). Väčšina kresťanov tiež prijíma doktrínu o nanebovzatí Márie, vzatí jej tela a duše po smrti do neba. Viac zmienok o podobnom fenoméne však nenachádzame. Nanebovstúpenie alebo nanebovzatie do nebeskej sféry poukazuje na to, že ide o veľavýznamnú osobnosť. Eliáša počas nanebovzatia sprevádza učeník a nasledovník Elizeus. Cestujú z Gilgálu do Bételu. V oboch prípadoch ide o významné biblické mestá. V Gilgále postavili Izraeliti Bohu pamätník po bezpečnom prechode do zasľúbenej zeme cez rieku Jordán (Jozua 4, 19 – 24). Bétel v preklade znamená „dom Boží“. Prvýkrát sa objavuje v knihe Genezis (28, 10 – 22), keď sa Jákobovi prisnil sen o rebríku siahajúcom do neba a vystupujúcich a zostupujúcich anjeloch, sprostredkovateľoch medzi božským a ľudským. Boh vo sne potvrdil Jákobovi záväzok* uzatvore-
* V preklade uvádzame preklad anglického slova covenant ako záväzok, aby sme ho odlíšili od zmlúv, s ktorými ho autor porovnáva v neskorších kapitolách, pozn. prekl.
ný s Abrahámom a Izákom a prisľúbil mu nespočetné potomstvo, krajinu na žitie a božskú ochranu. Príbehy o hrdinoch na ceste z miesta súčasného pobytu na podobné alebo ešte významnejšie miesto hovoria o „výnimočnom putovaní“ a opisujú cestu najlepšieho dobrodružného a zmysluplného života. V súvislosti s tým sa Eliášovo posledné a najväčšie dobrodružstvo odohrá v Bételi alebo v jeho blízkosti, na mieste sna o Jákobovom rebríku. Elizeus ho sprevádza:
Ako tak prechádzali, povedal Eliáš Elizeovi „Žiadaj si, čo ti mám urobiť, prv než budem od teba vzatý.“ Elizeus povedal: „Nech spočinie na mne, prosím, dvojnásobný diel tvojho ducha.“
Povedal: „Ťažko splniteľnú vec si žiadaš. No ak ma uvidíš, ako budem od teba vzatý, stane sa to, inak však nie.“
Ako sa tak prechádzali a zhovárali, objavil sa zrazu ohnivý voz a ohnivé kone. Tie oddelili oboch od seba a Eliáš sa vo víchrici vznášal do neba.
Elizeus to videl a kričal: „Otec môj, otec môj, vozy Izraela a jeho jazda!“ Viac ho už nevidel. Nato vzal svoj odev a roztrhol ho na dvoje.
2. Kráľov 2, 9 – 12
Eliáš vchádza do Božieho kráľovstva rovnako ako motýľ, veľký pátrač po kráse a majster orientácie v hmyzom svete, dvíha po premene krídla k nebu. Vstup proroka do božskej sféry pripravuje pôdu na jeho neskoršie zjavenie po boku Ježiša na vrchu Tábor:
O šesť dní vzal Ježiš so sebou Petra, Jakuba a jeho brata Jána a vyviedol ich na vysoký vrch, kde boli sami.
Tam sa pred nimi premenil: tvár sa mu zaskvela sťa slnko a rúcho mu zbelelo ako svetlo.
A hľa, zjavil sa im Mojžiš a Eliáš a rozprávali sa s ním.
Peter na to povedal Ježišovi: „Pane, je dobre, že sme tu. Ak chceš, urobím tu tri stany: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi.“
Kým ešte hovoril, zahalil ich jasný oblak a vtom bolo z oblaku počuť hlas: „Toto je môj milovaný Syn, ktorého som si obľúbil. Jeho počúvajte!“
Keď to učeníci počuli, padli na tvár a veľmi sa báli.
Matúš 17, 1 – 6
Podobne ohromujúcu premenu nachádzame aj v príbehu o Mojži-
šovi: „Keď Mojžiš schádzal z vrchu Sinaj, mal pri zostupe v rukách dve tabule svedectva. Mojžiš nevedel, že mu po rozhovore s Hospodinom pokožka tváre žiarila. Keď Áron a všetci Izraeliti videli, že Mojžišovi
žiari pokožka na tvári, báli sa k nemu priblížiť“ (Exodus 34, 29 – 30).
Žiara takpovediac predznamenáva súbežné zjavenie sa najvyššieho spolu s niečím obyčajne ľudským a zostúpenie božského do profánneho alebo vystúpenie profánneho alebo svetského.
V symbolickom ponímaní dáva úplný zmysel skutočnosť, že obrovské zmeny v osobnosti alebo premeny duše sa dejú na vrcholoch.
Vrchol svätej hory je tajomné miesto dotyku neba so zemou, kde sa obyčajné materiálno stretáva s transcendentnom a božstvom. Okrem toho môžeme život znázorniť ako sled výstupov nahor. Pesimisti v tom môžu vidieť desivý osud Sizyfa odsúdeného gúľať kameň na vrchol hory, len aby sa skotúľal zas nadol, čo núti Sizyfa proces donekonečna opakovať. Optimistickejší človek to však môže poňať ako príležitosť na osobnú premenu. Po vyšplhaní sa na novú horu a dosiahnutí vrcholu, cieľa, sme niečo úspešne doviedli do konca, naplnili najbližšiu víziu a stali sa niečím viac. Keď dosiahneme súčasný vrchol, pred nami sa rozprestiera všetko vrátane novej výzvy, príležitosti hrať sa, dozrievať a rásť či ďalšieho volania po premieňajúcej obeti. Ustavičné putovanie nahor v podobe výstupov na niekoľko vrchov, ktoré prinášajú osobitnú skúsenosť, je obmenou nanebovstúpenia v podobe Jákobovho rebríka, prudkého výstupu na nebesia do Božieho kráľovstva k Bohu na obzore toho najvyššieho vrchu.
Eliášov príbeh v sebe skrýva oveľa viac ako len rozprávanie o vzatí do Božieho kráľovstva a jeho úplnej premene. Veľký prorok Eliáš žil v období rozdeleného izraelského a judského kráľovstva. V tom čase izraelský národ ťažko drel pod vládou kráľa Achába. Ten ich priviedol k uctievaniu iných bohov ako Jahveho, tradičného božstva Abraháma, Izáka, Jákoba a vyvoleného národa. Odklon od pôvodného cieľa a uctievania spočíval v manželstve s Izebel, bohatou a privilegovanou princeznou z Fenície, ktorá po svadbe priniesla so sebou falošných bohov. Uctievala Baala, kanaánske/filištínske božstvo prírody plodnosti, dažďa, hromu, blesku a rosy. Konala celkom priamočiaro a v snahe nastoliť nadvládu Baala zabila väčšinu Jahveho prorokov. Píše sa, že jej manžel úplne pod jej vplyvom, „v snahe urážať Hospo-
Tichý
dina, Boha Izraela, predstihol všetkých predošlých izraelských kráľov“ (1. Kráľov 16, 33). Eliáš ho varuje pred slabosťou a modloslužbou a predpovedá, že dôsledkom jeho scestnej vlády budú také hrozivé roky sucha, že nebude padať ani rosa.
Eliášovo proroctvo o suchu jasne podkopalo autoritu Baala, boha priamo zodpovedného za dážď, a jeho kňazov, rovnako ako aj dôveru ľudu v kráľa Achába a Izebel. Literárny motív „vyprahnutého kráľovstva“ predstavuje nemenný významný symbolický rozprávačský prvok. Nachádzame ho napríklad v animovanom veľdiele Leví kráľ. Scar, zlý brat právoplatného kráľa, zosadí Mufasu, skutočného kráľa Levej skaly, a vyženie jeho syna Simbu na okraj kráľovstva. Preto prestane pršať a levie koristi sú na pokraji vyhynutia. Po Simbovom návrate na trón začne opäť pršať. Rozprávka bratov Grimmovcov O živej vode spracúva túto tému v podobe dobrodružstva mladšieho brata, ktorý má priniesť oživujúcu vodu umierajúcemu otcovi. Niečo podobné naznačuje aj kniha Exodus v protiklade skalopevnej nepoddajnosti neústupčivého faraóna a Mojžišovej dynamickej moci nad vodou. Ak nesprávny princíp získa zvrchované postavenie – napríklad, ak na trón nastúpi falošný kráľ alebo v krajine prevláda bezbožný duch –, ľud prichádza o vodu života. Na hlbšej úrovni kráľovstvo s nesprávnym zameraním – napríklad v podobe uctievania nesprávnych bohov –trpí duševne aj duchovne.
Po ohlásení sucha sa Eliáš vracia do púšte, kde ho najprv kŕmia krkavce a pije z potoka, kým sa mu neminú zásoby. Boh ho vedie k vdove do Sarepty. Nájde ju pri mestskej bráne a pýta si od nej vodu a chlieb. Odpovedá mu: „Akože žije Hospodin, tvoj Boh, nemám nič upečené. Mám iba za hrsť múky v hrnci a trochu oleja v nádobe. Práve zbieram pár kúskov dreva a potom pôjdem niečo pripraviť sebe a svojmu synovi. Keď to zjeme, čaká nás smrť“ (1. Kráľov 17, 12). Eliáš ju ubezpečí, že Boh nedopustí, aby do jej domu vstúpila núdza: „Lebo takto vraví Hospodin, Boh Izraela: ‚Múky v hrnci neubudne ani nádoba s olejom sa nevyprázdni, kým Hospodin nezošle na zem dážď‘“ (1. Kráľov 17, 14). Môže sa zdať zvláštne, že sa Boží vyslanec musí obrátiť na chudobnú vdovu, aby mu poskytla živobytie. Biblické príbehy sú však rafinované a sofistikované. Po prvé, Eliášov príbeh zdôrazňuje dôležitosť ľudí nízkeho postavenia (v tomto prípade vdovy), po druhé, vyzdvihuje potrebu morálneho konania aj v období nedostatku (v podobe jej
Tichý
ochoty pohostiť pocestného, s čím sa v našom bádaní ešte stretneme) a po tretie, poukazuje na úplnú závislosť hojnosti od náležitého morálneho nastavenia pre všetkých bez ohľadu na ich postavenie.
Prehnaný a manipulatívny vplyv Izebel na jej slabošského, neschopného a neverného manžela ohrozuje integritu krajiny. Sčasti reprezentuje často nebezpečnú príťažlivosť neznámych myšlienok a zvykov, ktoré môžu prísť a preniknúť do spoločnosti pod rúškom niečoho tvorivého, sofistikovaného a nového. Predtým ako by niekto vzniesol námietku, že „autori biblických príbehov sa vyznačovali neospravedlniteľnou predpojatosťou, dokonca xenofóbiou“, je správne brať do úvahy postavy Starej zmluvy ako napríklad Mojžišovho svokra Jitra. Ten zohrá dôležitú úlohu v knihe Exodus (pozri Exodus 18, 17 – 23), ďalším príkladom sú Ráchab, odvážna a verná prostitútka z Jericha (Jozua 2), a Naamán (2. Kráľov 5), ktorého pokora a viera mu rukami Elizea priniesli uzdravenie. Napriek alebo možno práve vďaka ich cudzosti vnímajú situáciu nezaujato a správajú sa morálne, a preto predstavujú prvok nápravy v prípadoch morálnej skazy Izraelitov. Nové veci môžu niekedy pôsobiť ako parazity a otrava a inokedy ako prvok ozdravenia a obnovy. Múdrosť v neposlednom rade spočíva v takýchto prípadoch v schopnosti rozlišovať medzi pomocou a prekážkou.
Príbeh rafinovane predstavuje chudobnú, ale dobrú ženu bez manžela ako žiaduci protiklad arogantnej a nebezpečnej kráľovnej Izebel. Prečo? Počas veľkej časti dejín predstavovalo vdovstvo desivý životný stav, najmä ak od vdovy záviseli deti. V biblickom rozprávaní zobrazuje postava vdovy zraniteľnosť, bezmocnosť a existenciu na spoločenskej a hospodárskej periférii. Jej úbohý stav možno vnímať ako vždy prítomnú formu vesmírnej nespravodlivosti. Z toho dôvodu a tiež pre osvetu ľudu vyzýva duch Boží Izraelitov napraviť túto nespravodlivosť tak, že sa vzdajú pokušenia úzkoprsej sebeckosti a nenásytnosti a niečo nechajú aj chudobným:
Keď nastane žatva a vo svojej krajine budete zberať úrodu, nezožínajte polia až po okraj. Po zbere úrody nezbierajte klasy.
Ani svoju vinicu úplne nepooberaj, ani popadané bobule hrozna vo svojej vinici nezbieraj. Nechaj ich chudobnému a cudzincovi. Ja som Hospodin, váš Boh.
Levitikus 19, 9 – 10
