Prológ
S ko ro r á n o v bežný pondelok, krátko po dcérinom odchode do
školy, sa ozvalo dlho očakávané zaklopanie na dvere. Až sa mi uľavilo. Pred dverami stála cudzinka, ktorej som sa tak dlho obávala – bola možno o pätnásť rokov mladšia než ja, mala na sebe pokrčené ľanové sako, ktoré svedčilo o vážnosti jej zámerov, na nohách ergonomické tenisky, v ktorých nervózne prešľapovala na mojej verande, a čierne vlasy stiahnuté do krivého konského chvosta. Koľko podivných zaklopaní na dvere som počula za uplynulé desaťročia? Po každom z nich sa mi rozbúšilo srdce a zrýchlil pulz – našli ma. Podomoví predajcovia väčšinou neobjavili náš dom v kľukatých lesoch v okrese Marin, ale niekedy sa k nám ľudia predsa len dostali. Deti zo susedstva predávajúce tombolové lístky, obzvlášť vytrvalý dobrovoľník zbierajúci príspevky pre kalifornských ochranárov prírody, realitní agenti vypytujúci sa, či nepredám svoj lukratívny pozemok. Cudzincov som ignorovala, dvere som otvárala len deťom, pred mužmi som sa skrývala v zadnej časti domu. Prečo som teda otvorila práve tejto žene? Prečo som sa priblížila k vchodu s lyžicou na cereálie, ktoré som práve raňajkovala, s nutkavým pocitom otvoriť dvere? Pravdepodobne som cítila celkovú zmenu atmosféry, napriek snahe ignorovať ju. Keď si raz uvedomíte existenciu niečoho, nemôžete to vrátiť späť do zabudnutia, nech sa akokoľvek snažíte. Alebo možno nejaký dávno pochovaný hlas z hlbín duše vyslal dymový signál: Je čas. 9
PROLÓG
Gus štekal ako šialený a pazúrmi škrabal na dvere. Chytila som ho za obojok, stlačila som kľučku a pozrela na ženu, ktorá tam stála s ťažkou taškou na laptop opretou o stehno. „Zdravím, som Yasmin Amadiová zo San Francisco Chronicle.“ V jej piskľavom hlase bolo počuť nadšenie, dýchala rýchlo, hoci sa snažila zachovať si pokojný výraz. Podala mi ruku s vizitkou v dlani. Zízala som na ňu, na jej ohryzené nechty a pletený náramok na zápästí. Silnejšie som zovrela Gusov obojok a prikázala mu, aby si sadol. „Prepáčte, ale o čo tu ide?“ „Ste to vy?“ Vytiahla papier s náčrtom mojej podobizne. Dúfala som, že tú tvár už nikdy neuvidím. Očami si ma premeriavala a ja som cítila, ako ma porovnáva s mojou tínedžerskou verziou – všimla si šediny medzi blond vlasmi, vrásky, ktoré mi rozdeľovali čelo ako popraskané čelné sklo, a moje škúlenie zapríčinené krátkozrakosťou z prílišného zízania na blízke predmety. Vedela som, že hľadá niečo konkrétne, a videla som otáznik v jej očiach, lebo to nenašla. Možno dúfala vo vzdorovitý výraz. Vzhľad zločinca. Videla však len ošumelú ženu stredného veku so šedinami vo vlasoch. Možno pochybovala sama o sebe. Mohla som odpovedať nie. Mohla som sa skryť za svoje nové meno, za dymovú clonu, ktorú som si už pred rokmi starostlivo vybudovala. Mená sa dajú ľahko vymeniť ako zle sediaci oblek. Vystriedala som ich veľa. Osobná identita je však niečo celkom iné. Svoju identitu tak ľahko nezmeníte. Zavrela som oči. Za viečkami mi prebleskli známe prízraky, film môjho života v nekonečnej slučke. Krvavé škvrny na lesklých červených šatách. Chladivé bremeno zbrane v dlani. Ohnivá veža, jasne žiariaca na nočnej oblohe. „Ako ste ma našli?“ spýtala som sa. Gus poslušne dychčal pri mojich nohách a jeho sliny kvapkali na moje bosé prsty. Udivilo ma, že sa víťazoslávne neusmiala. Miesto toho si zahanbene zahryzla do pery, zjavne vedomá si toho, koľko úsilia som vynaložila, aby ma nikto nenašiel. „Veľa som pátrala. Trvalo mi niekoľko mesiacov, kým som si spojila súvislosti a dala dohromady všetky stopy. A internet mi, samozrejme, veľmi pomohol.“ 10
PROLÓG
„Samozrejme,“ zopakovala som. Lebo internetom sa to všetko začalo. Zničil ma, znovu ma dal dokopy a potom ma opäť zničil. Je to môj záchranca, úhlavný nepriateľ, predzvesť skazy pre nás všetkých. „Vzhľadom na aktuálnu situáciu som si myslela, že možno chcete dať nejaké vyhlásenie médiám.“ „Vzhľadom na akú situáciu?“ Jej oči sa doširoka roztvorili a vrhla na mňa trochu povýšenecký pohľad. „Aha. Možno neviete, že váš otec bol v poslednom čase v správach. Zrejme nemáte televíziu, však?“ Napadlo mi, či si nemyslí, že po toľkých rokoch snáh uniknúť odkazu môjho otca som nakoniec predsa len začala budovať jeho vysnívanú utópiu. „Viem o tom,“ prerušila som ju. Pre objasnenie som ukázala lyžicou za seba ponad plece. Prvýkrát sa pozrela za mňa a všimla si interiér nášho malého domu obloženého cédrovým drevom – obrazy visiace na každej stene, malé hlinené figúrky balansujúce na rímsach, otvorené knihy na gauči. Všade boli známky prítomnosti tínedžera – porozhadzované topánky a oblečenie, nespratané taniere po raňajkách. No uvidela aj môj stôl s počítačom a televíziu so stlmeným zvukom. „V takom prípade možno chcete všetko uviesť na pravú mieru,“ naliehala. „Nerozpovedali ste celý svoj príbeh, odkedy sa to všetko prevalilo.“ „Vďaka, ale keď príde správny čas vyrozprávať svoj príbeh, tak to urobím sama. Odíďte, prosím.“ Pustila som Gusov obojok, on sa radostne vrhol na Yasmin a prednými labami sa jej oprel o stehná. Ustúpila, utrela si jeho sliny z nohavíc, potom sa otočila a vykročila k autu. Mala som trochu výčitky svedomia, lebo pôsobila celkom milo. Bola bystrá a vytrvalá, čo ju zrejme dovedie ďaleko. Vedela som však aj to, že jej snaha bola márna – ako mám do hodinového rozhovoru s reportérkou vtesnať celý môj spletitý príbeh? Veď s dichotómiami svojho detstva som sa aj ja sama ťažko vyrovnávala – po všetkých tých rokoch som si stále nebola istá, či som úplne pochopila, čo sa udialo. No keď som sa otočila od dverí, pristihla som sa pri myšlienke na svoju dcéru. Bola takmer v rovnakom veku, v akom som bola ja vte11
PROLÓG
dy, keď sa to všetko začalo, a jej pohľad sa pomaly upriamoval na svet za hranicami známeho. Vedela som, že pre jej dobro – ak nie pre moje vlastné – možno konečne nastal čas, aby som to skúsila.
PRVÁ ČASŤ
JANE
1. kapitola
V p rvo m r a d e musíte pochopiť, že otec bol celý môj svet. Bol ním
od mojich štyroch rokov, keď zomrela moja mama a ostali sme sami. Nie sami v tom bežnom zmysle, ako to býva v rodinách po strate blízkeho, ale skutočne sami – len my dvaja, žijúci spolu uprostred divočiny. Ako dieťa som vôbec nevnímala, že náš život nie je normálny – jednoducho to tak bolo. Naša chata, náš les, naše kachle obklopené vysokými hromadami kníh a novín a naše zemiaky, ktoré sme vykopávali na záhrade a piekli na uhlí. Môj otec mal dlhé hnedé vlasy so šedivými pramienkami, bok ruky stále zašpinený od atramentu a nosil ošúchané košele s dierami presne tam, kde sa látka trela o opasok. Jeho objatie voňalo po dyme a mentolových žuvačkách. O mojom otcovi sa neskôr hovorilo kadečo, vzniklo mnoho portrétov, ktoré vôbec neboli presné, ale všetci sa museli zhodnúť na jednej veci – bol veľmi inteligentný. Jeho myseľ bola ostrá, bystrá a prenikavá ako klinec. Predstavte si génia, ktorý je členom Mensy. Počas dospievania som mala občas pocit, že počujem, ako mu v hlave šumí a praská, ako mu v mozgu bzučia dendrity nervových spojení a ako z neho vychádza elektrický šum, ktorého intenzita bola takmer počuteľná. V jeho prítomnosti som sa cítila pomalá: slabá žiarovka v porovnaní s jeho žeravými vláknami. Čítala som knihy, ktoré mi dal, snažila som sa formulovať argumenty, ktoré by na neho zapôsobili; a hoci prikyvoval a usmieval sa, zatiaľ čo som sa prehrýzala cez Nietzscheho, Goetheho alebo Baudrillarda, vždy som sa obávala, že ho sklamem. 15
J A N E L L E B R O W N O VÁ
Ani na chvíľu som pri ňom nemohla zabudnúť na to, že je to výnimočný človek. „Na Harvarde nevedeli, čo so mnou. Za štyri roky som získal tri tituly – v strojárstve, matematike a filozofii – a chcel som ešte jeden z histórie, ale na to som nemal peniaze.“ „Odišiel som z lukratívnej pozície, keď som odhalil zásadnú chybu v ich uvažovaní a oni ma nechceli počúvať.“ „Mohol som získať šestnásť patentov na vynálezy, ale vzdal som sa ich, lebo sa mi nechcelo zapodievať všetkou tou byrokraciou.“ V podtexte tým, samozrejme, naznačoval, že mohol dosiahnuť veľa vecí, ale namiesto toho si vybral mňa. Vybral si mňa a zabezpečenie mojej budúcnosti namiesto svojho vlastného oslnivého úspechu. Všetko to obetoval, aby sme sa presťahovali do lesa a aby ma mohol vychovávať v raji. Tak veľmi ma ľúbil. Prečo by som tomu neverila? Takže áno, vyrastala som v absolútnom presvedčení, že môj otec je geniálny človek, ktorého odbornosť by som nikdy nemohla spochybňovať. No verila som, že je dobrý človek? To je už úplne iná téma. n e h ovo r í m , ž e v ň o m n e b o lo nič dobrého. Keď na neho teraz
spomínam – teda keď sa snažím spomenúť si na otca, ktorého som si vážila, a nie na muža zo správ –, často sa mi v spomienkach vynorí jeden marcový deň, keď som mala štrnásť. Otec ma za úsvitu zobudil a vyhlásil, že nám došli zásoby a že pre snehovú búrku sú cesty neprejazdné, takže pôjdeme uloviť jeleňa. Nebola lovecká sezóna, ale to môjho otca ani trochu netrápilo. Nenechal si od úradov diktovať, ako má nakladať so svojou pôdou; a hoci les oficiálne nebol našou pôdou (naším majetkom bol malý kúsok krovinatého porastu pri lese), otec ho rozhodne poznal lepšie než ktokoľvek iný. A tak sme za úsvitu vyrazili, otec mal nabitú pušku prehodenú cez plece a obaja sme boli zababušení v starých vojenských bundách. Kým sme sa brodili cez záveje, začalo znovu snežiť. Spomínam si, ako som sa snažila ísť v otcových stopách, kým sme kráčali za sebou pomedzi stromy, a aké úsilie som musela vynaložiť, aby som svoj krátky dievčenský krok zosúladila s tým jeho dlhým mužským. Vo vzduchu sa 16
I LÚZIA R A JA
náš dych menil na obláčiky a na šále mi zamŕzali ľadové kryštáliky. Otec otáčal hlavu doprava a doľava a hľadal stopy. Sledovala som jeho pohľad hlboko do lesa, ale nič som nevidela. A potom tak prudko zastal, že som doňho takmer narazila. Ukazoval prstom na oblohu, upozorňujúc ma, aby som bola pozornejšia, a potom pomaly zdvihol Remington a priložil si ho k plecu. Pred nami, vo vzdialenosti menej ako šesť metrov, stál nádherný jeleň s parohami, ktoré mali minimálne dvanásť vetiev. Jeleň nebol mladý, ale ani starý. Boky tela mal posiate hrozivo vyzerajúcimi jazvami, svaly zadných nôh sa mu chveli, srsť pod bradou mal zlepenú ľadovými cencúľmi. Vyzeral ako tvor, ktorý práve prežil epické dobrodružstvo z príbehu Julesa Verna. Uprene hľadel na nás a my na neho. Nikto sa ani nepohol. Zaťala som zuby a čakala na výstrel. No ten neprišiel. Otec pomaly spustil hlaveň pušky k zemi. A potom som započula nečakaný zvuk: otcovo tiché vzlykanie. Otec nikdy neplakal. „Bež,“ prikázal jeleňovi a jeho hlas bol v tichom lese prekvapivo hlasný. „Radšej ty ako my.“ „Otec!“ zašepkala som nesúhlasne, predvídajúc už známy pocit hladu. Otec lovil výlučne raz alebo dvakrát do roka, a to iba na konci zimy, keď nám dochádzali zásoby jedla a cesty boli ešte neprejazdné. Keď sme nemali jelenie mäso, jedli sme len ovsenú kašu, konzervované fazule a posledné zamrznuté zemiaky z našej komory. Otec ma ignoroval. Rovnako ako aj jeleň jeho. Hľadeli na seba a zdalo sa, že medzi nimi prebehlo nejaké spojenie ako medzi dvomi životom ošľahanými veteránmi. Ihličie borovíc sa kolísalo vo vetre a akoby im obom šepkalo tajné správy. Čas spomalil a zastavil sa, padajúci sneh akoby zmrazil oboch na ľadové sochy. Stojac za otcom som bola svedkom tej chvíle, a predsa som vedela, že som vôbec nebola jej súčasťou. A potom v jedinom okamihu jeleň odskočil do krovia a zmizol. Otec sa ku mne otočil a na tvári sa mu leskli zamrznuté slzy. „Každá živá bytosť na tejto planéte vrátane ľudí je výtvorom prírody, lasička moja,“ vyjachtal. „My ľudia sa možno domnievame, že máme všetko pod kontrolou, ale nemali by sme, pretože nám túto moc nemožno 17
J A N E L L E B R O W N O VÁ
zveriť. Musíme rešpektovať všetko divoké, všetko, čo prežilo nás. Musíme si pamätať, že toto,“ ukázal na stromy okolo nás, padajúci sneh, strateného jeleňa, „je to, čoho by sme mali byť súčasťou. Namiesto toho sme si vytvorili krehké spoločnosti a ničíme Zem naším takzvaným technologickým pokrokom. Máme pušky a biologické zbrane, televízory a počítače. V tomto procese sa dokonca sami stávame prebytočnými.“ Zotrel si zvyšky sĺz. „Ak prírodu necháme na pokoji, postará sa o seba sama. Ale my ľudia všetko len ničíme. A k tomu to nakoniec smeruje, chápeš? K apokalypse. Takže v žiadnom prípade by som toho jeleňa nezabil. Nie dnes.“ Otec už ulovil niekoľko jeleňov. Nechápala som, prečo práve tento deň, práve tento konkrétny jeleň na neho tak hlboko zapôsobil, ale otcove impulzívne reakcie boli záhadou, ktorú som často nedokázala pochopiť. „No tak, otec. Je to len jeden jeleň, nie koniec sveta,“ sťažovala som sa. „A som hladná.“ „Ty ma nepočúvaš, Jane,“ vyštekol. Najviac zo všetkého som sa desila predstavy, že otca sklamem. Tak som sa pozrela – naozaj pozrela – na stopy po jeleňovi v snehu a na stromy okolo nás a cítila som, ako sa mi do očí hrnú slzy – pre krásu toho všetkého navôkol, pre to, čo všetko by sme stratili, keby sme to zničili. A uverila som mu, aj keď mi neskôr v ten deň od hladu skrútilo žalúdok do veľkosti malého orieška. Verila som mu, aj keď sme celý nasledujúci týždeň jedli len ovsené vločky, kým konečne neprišli snehové pluhy a nesprejazdnili cesty. Ani som sa nezamyslela nad tou pokryteckosťou, keď otec po večeri vošiel do svojej pracovne, zapol televízor, naladil správy a začal čosi písať. Lebo v hĺbke duše som chápala, že otec má vždy pravdu, a moje sťažnosti boli príznakom mojej privilegovanej pozície v nedokonalom modernom svete. Že ak zabijeme jedného jeleňa, môžeme zabiť všetkých, a kde by sme potom skončili? Len čo stratíme rešpekt pred prírodou, svet sa vydá cestou do záhuby. Navrávala som si, že otec je čistý človek, skutočný moderný Thoreau, ktorý hľadel na veci tak, ako ja nikdy nedokážem. O tri roky neskôr, keď som zverejnila jeho manifest, uvidela som v ňom mnohé z tých istých myšlienok toho marcového dňa – to isté 18
I LÚZIA R A JA
semienko pravdy, ale rozpínajúce sa do hustej, nepreniknuteľnej siete, objímajúcej celú ľudskú existenciu. A hoci sa jeho šialenstvo od tej doby stalo zjavným – zjavným pre každého, kto mal televíziu, predplatné novín alebo pripojenie na internet –, stále som si pamätala tú chvíľu v lese a uvedomovala si jeho pravdu. Tú chvíľu, keď mi pomohol pochopiť, prečo plakal nad jeleňom. A dokázala som ho za to ľúbiť napriek všetkému, čo mi urobil.