IVAN ŠEPAROVIĆ
Adrianovho
Veľká záchrana zuba
Kde bolo, tam bolo, v jednej ďalekej krajine žil malý chlapec. Volal sa Adrian. Býval so svojou mamou Helenou, s otcom Davidom, babkou Apoloniou a dedom Valerianom. Ich dom stál v peknej dedinke zvanej Ersos, obklopenej bujnou zeleňou okolitej prírody. Chovali tam kravy, ovce, ošípané aj kozy. Neďaleko domu sa rozprestieral tajomný les Arkanares, kam Adrian chodieval s babkou zbierať kvety, liečivé byliny a huby. Lesom pretekal neveľký potok s priezračnou vodou zvaný Krios a chlapec v ňom s dedom chytal ryby.
Kuchyňou sa niesla príjemná vôňa, keď sa v nej varilo zdravé zeleninové a mäsité jedlo, a rodina si rada pochutnávala aj na šťavnatom ovocí z babkinho sadu.
Adrianovi rodičia pracovali v Ersose: mama bola právnička a otec hasič. Dedo bol skoro stále na poli, a tak Adrian trávil veľa času so svojou múdrou babkou. Poznala odpovede na všetky otázky.
Napríklad: Prečo je obloha modrá? Prečo lastovičky na jeseň odlietajú na juh? Prečo je pes najlepším priateľom človeka a prečo deťom vypadávajú mliečne zuby?
Babka naučila svojho vnúčika mnoho zaujímavých a užitočných vecí. No najväčší dôraz kládla na to, aby sa Adrian staral o svoje zdravie, hlavne o zuby. Vysvetlila mu, že zuby si musí čistiť pravidelne a správnym spôsobom, najmä ráno po dlhom nočnom spánku a večer, lebo cez deň pojedol všetko možné. Dala mu špeciálnu zubnú kefku a pastu. Kefka bola jednoduchá a mala husté, jemné štetiny, takže bola radosť čistiť si ňou zuby. Zubná pasta chutila ako mäta v lese, a keď ju Adrian použil pri čistení, v ústach mu ešte dlho ostala príjemná svieža chuť.
Chlapec vedel, že babka mu radí na základe vlastnej skúsenosti, lebo v sedemdesiatich ôsmich rokoch ešte mala všetky vlastné zuby, a dedo, ktorému už minulo osemdesiat, tiež. Očividne to naučila aj jeho. Ani Adrianovej mame Helene nechýbal jediný zub. No jeho otec, žiaľ, prišiel už zamladi o dva zuby.
Adrianova babka vedela o čistení zubov tak veľa, pretože mala kamarátku zubárku. Často o nej hovorila. Kedykoľvek svoju kamarátku spomenula, dojalo ju to, lebo si pripomenula staré dobré časy. Návštev u zubárky sa nikdy nebála, lebo pri každej kontrole sa rady porozprávali.
Ani Adrian nemal strach zo svojho zubára. Rodičia ho dvakrát do roka vodili do zubnej ambulancie v najbližšom meste Megara, vzdialenom od ich dediny päť hodín jazdy autom. Na návštevy u zubára sa dokonca tešil tak ako jeho babka, najmä keď mu začali vypadávať mliečne zuby. Vedel totiž, že za každý vypadnutý zub dostane darček od Zúbkovej víly. Za prvý zub dostal luk a šíp, no jeho najobľúbenejším darčekom bol veľký drahokam, v ktorom sa objavila hviezda, keď naň zasvietilo svetlo.
No jedného dňa dostala Adrianova mama v Megare lepšiu prácu. Adrian sa dozvedel, že sa budú sťahovať. Prišlo mu ľúto, že musí odísť z dediny a opustiť starých rodičov a svojich kamarátov, s ktorými sa hrával na lúkach.
Keď sa pri odchode lúčil so starými rodičmi a objímal ich, babka mu podarovala novú zubnú kefku a musel jej sľúbiť, že nikdy nezabudne, čo ho naučila: aby si zuby čistil pravidelne a tak, ako to robil, keď bývali spolu.
V meste sa Adrian s rodičmi nasťahoval do nového bytu. Byt sa nachádzal na najvyššom, ôsmom poschodí vežiaka a z jeho okien bolo vidieť až na kraj mesta. Pravdaže, nič z toho sa nepodobalo na jeho milú dedinku Ersos. Boli tam samé sivé budovy, dymiace továrne a autá.
No niečo predsa len ostalo rovnaké – obloha. Adrian veľmi rád pozoroval ružový západ slnka alebo nádherné biele oblaky, ktoré sa objavili ráno po nočnej búrke.
V novej škole si rýchlo našiel kamarátov a občas sa s nimi šiel hrať do neďalekého parku. Trávniky a pieskoviská boli krásne upravené, no zďaleka neposkytovali toľkú slobodu ako lúky za dedinou.
