Auschwitz je ako priepasť vo svedomí ľudstva, ktorú možno prekonať jedine tak, že budeme šíriť svetlo a dobro na celom svete.
Dievča v Auschwitzi1
Táto kniha rozpráva príbeh o záchrane a prežití, o viere vo Stvoriteľa a v zázraky, o viere v samého seba, o odvahe a hrdinstve, o vynaliezavosti, sile a priateľstve, o tom, na čom záleží, aj o hľadaní ľudskosti v tých najťažších chvíľach, o hľadaní svetla v temnote utrpenia a poníženia, o hľadaní dobra uprostred pekelnej zloby. Je to príbeh o víťazstve nad zlom. Tento príbeh je príbeh šialenstva z nočných môr, niet v ňom logiky ani ľudskosti. Je však skutočný. Skutočne som zažila takýto rok. Len ako šestnásťročná som bola v Auschwitzi. 1
Slovenský názov poľského mesta v blízkosti koncentračného tábora je Osvienčim, ale samotný tábor, o ktorom bude v tejto knihe reč, sa volá Auschwitz. (Pozn. prekl.)
7
SARA LEIBOVITSOVÁ
ETI ELBOIMOVÁ
Tento príbeh je mojou súčasťou, ja jediná z celej rodiny som prežila. Môj príbeh patrí celému židovskému národu, nám všetkým. Dúfam, že vás posilní a prehĺbi vašu vieru a že sa naučíte viac milovať život. Možno pochopíte, aký je jeho zmysel a že s nenávisťou, so zlom, s aroganciou a rasizmom treba bojovať. Že treba hľadať dobro a súcit, pomáhať iným a preukazovať im láskavosť a že iných treba milovať už len preto, že sú tiež ľuďmi. Prežila som, aby som mohla svedčiť, a toto je môj príbeh. Sara Leibovitsová z rodiny Herškovitsovcov – narodená v Československu, občianka Izraela
Dcéra dievčaťa v Auschwitzi
Toto je príbeh mojej matky, ktorá prežila Auschwitz, a zároveň príbeh o nás, generácii, ktorá sa narodila po holokauste. Máme šťastie, že sme sa vôbec tým spáleným konárom, potemneným a dymiacim, tým fénixom, ktorí povstali z popola krematória, narodili, no oni sa znovuzrodili. Vrátili sa ako kostry, a predsa roztiahli krídla a založili si rodiny a domovy. Znova sa naučili smiať a radovať, zaslúžiť si šťastie a život. Kvôli nám. Niektorí máme doráňané duše, ale aj silu, moc a inšpiráciu. Sme silnejší než peklo, mocnejší než hrôza, na pôde svojej domoviny, zeme izraelskej, stojíme pevne. Matky nás dojčili silou a spomienkami na holokaust. Prúdili nám do žíl s každým otcovským pohladením a objatím. 9
SARA LEIBOVITSOVÁ
ETI ELBOIMOVÁ
Máme to šťastie byť ohnivkom v reťazi, spolu s ďalšími, čo prežili, a so zvyškom sveta. Prežili, aby vyrozprávali svoje príbehy, a my sme tu zase nato, aby sme zariadili, že ich hlasy vypočujú. Aby sme hovorili, dokumentovali a zverejňovali, pripomínali a chránili a aby sa to už nikdy nezopakovalo! Sľúbili sme, že nedovolíme svetu zabudnúť. Eti Elboimová z rodiny Leibovitsovcov – narodená v Izraeli, občianka Izraela
Posledná zastávka: Auschwitz
V
lak spomalil a nakoniec sa s ohlušujúcim škrípaním bŕzd zastavil. Bolo ráno, štvrtok 18. mája 1944. Už od pondelka sme boli zavretí v dobytčom vagóne, natlačení jeden na druhého v temnote, špine a o hlade. Na ceste nás sprevádzali slzy, utrpenie a hrôza z neznámeho. Teraz sme sa všetci krčili a s obavami čakali, kedy sa odomknú dvere vagóna. Niektorí z nás si mysleli, že z cestovania nákladným vlakom nemôže vzísť nič dobrého, veď v takých sa zvyčajne z Poľska do Nemecka preváža dobytok. Napadlo mi, že aj zvieratá prevážajú v pohodlnejších podmienkach než nás, ľudské bytosti, a keď je takýto už presun, čo to asi vypovedá o mieste, kam sme dorazili? Napriek tomu som si však uchovávala nepatrnú nádej, že môjho otca, matku, päť mladších bratov, mňa a ostatných Židov, ktorí s nami cestovali vlakom, tam čaká niečo lepšie. Čo viac by si dievča mohlo priať? Mala som pätnásť rokov a desať mesiacov. Som Suri Herškovitsová z dedi11
SARA LEIBOVITSOVÁ
ETI ELBOIMOVÁ
ny Komjati, ktorá bola v čase môjho narodenia súčasťou Československa, ale tesne pred vojnou ju anektovalo Maďarsko.2 Do nákladného vlaku sme nastúpili pred tromi dňami priamo v mukačevskom gete a už to bolo peklo na zemi. Vtedy sme ešte nevedeli, že na ceste do toho väčšieho, dlhodobého pekla nás čaká niekoľko menších pekiel. Vagón nemal schodíky. Mladší sa tam vyškriabali sami a potom pomáhali dovnútra starším. Keď sme sa ocitli vo vlaku, šokovalo ma, aký je zahnojený a ako páchne od dobytka, ktorý sa v ňom viezol pred nami. Podlaha bola mokrá a špinavá. Zdalo sa, že niekto sa ju pred naším príchodom pokúšal opláchnuť, ale keďže sa asi ponáhľal, nestihlo to tam uschnúť, a tak ju pokrývala lepkavá kaša blata a špiny. Ako prvé sme si všimli, že vo vagóne nieto sedadiel. Všetci sme museli stáť a tlačiť sa. Povedali nám, aby sme poslúchali a správali sa slušne. Vysvetlili nám, že dvere zvonka zamknú a znova ich otvoria až v cieli. Dvere otvoria až „tam“, lebo „tam“ budú ľudia, ktorí majú kľúče. Kde je „tam?“ To sme nevedeli. Netušili sme, kam ideme. Keď sme nastupovali do vlaku, úlohu „veliteľa“ vagóna dostal môj bratranec Šoni Salomon. Netuším, kto mu túto pozíciu pridelil, pamätám si len to, že za nás zodpovedal. Mal devätnásť, pochádzal z neďalekej dediny Boharevyca a bol to syn otcovej sestry Faige. V jednom kúte vagóna plakali deti, v druhom sa ľudia snažili umožniť niektorým starším cestujúcim, aby sa po2
Dnes je táto obec súčasťou Ukrajiny. Volá sa Velyki Komjati.
12
Dievča v Auschwitzi
sadili na podlahu. Všetci sme boli veľmi hladní a unavení, čo naše utrpenie ešte zväčšovalo. Medzi spolucestujúcimi sa našli aj matky s deťmi. Väčšinu osadenstva vagóna tvorili ženy, starí ľudia, deti a mládež. Mužov tam bolo málo, väčšina z nich musela v tom čase narukovať do maďarskej armády. Odviedli ich vykonávať namáhavé práce a potom skončili ako zajatci v rukách nemeckých okupantov. Nešlo len o to, že chýbali svojim rodinám, ale aj o to, že rodiny sa strachovali o ich bezpečnosť. Vo vagóne nás bolo dokopy 84, nikto nepoznal nikoho a všetci sme boli dosť vydesení. Spoločnému osudu čelila náhodne vybraná skupina ľudí.
Ďalej sme zistili, že vo vagóne nie je pitná voda. Netušili sme, ako sa máme bez nej zaobísť. Prvú štvrťhodinu sme sa k sebe snažili správať zdvorilo a ohľaduplne. „Mohli by ste sa, prosím, trochu posunúť?“ ozvalo sa odniekiaľ. „Prosím, urobte mi trochu miesta,“ žiadal niekto iný. Lenže potom nám došlo, že vo vagóne nie je ani toaleta! Začínali sme strácať nádej. Už po polhodine sa z cesty stalo utrpenie. „Prepáčte, má tu niekto deku?“ zvolal môj otec Jakob Herškovits. Mal štyridsaťštyri rokov. Keďže slúžil ako kostolník v synagóge, bol zvyknutý viesť komunitu a pomohol svojmu synovcovi Šonimu prevziať velenie nad vagónom. Dokonale sa naňho hodil verš z Etiky otcov: „Na mieste, kde ľudí niet, snaž sa byť človekom.“ Dokázal, že človek je schopný zachovať si ľudskosť aj v tých najťažších chvíľach a stále pomáhať ostatným. 13
SARA LEIBOVITSOVÁ
ETI ELBOIMOVÁ
Niekto si prehrabal batožinu a daroval nám vlnenú deku. „Prepáčte,“ zvolal znova. „Má niekto kladivo? Klinec? Vedro?“ Môjmu otcovi a Šonimu sa aj bez klincov a kladiva akosi podarilo zavesiť do kúta vagóna deku a vytvoriť tak súkromnú záchodovú kabínku. Ale čo s vedrom, ktoré sa rýchlo plnilo a pretekalo? „Vedro treba vyliať von,“ skonštatoval jeden z mužov. Ktosi navrhol, že vylezie niekomu na plecia a obsah vedra vyleje pomedzi mreže na okne. V rýchloidúcom vlaku však všetky pokusy vyliať vedro splaškov von znova a znova zlyhávali. „Má niekto noviny?“ pýtali sa môj otec so Šonim v nádeji, že sa im pomocou nich podarí nasmerovať obsah vedra von. Nikto však noviny nemal a vagón bol čoraz špinavší a začínal príšerne smrdieť. Vlak občas zastavil v nejakej stanici a my sme dúfali, že dostaneme vodu a ten smrad vyvetráme, ale dvere ostávali zamknuté celé tri dni. Niekedy vlak v stanici postál kratšie, inokedy dlhšie, možno pre výhybky. V niektorých staniciach na nás čakali dobrí miestni ľudia, ktorí nám pomedzi mreže hádzali bochníky chleba a šúľky varenej kukurice. Všetci sa na potraviny vrhli a do pár minút bolo po nich. Zakaždým, keď vlak zastavil v stanici, všetci sme stíchli, aby sme počuli, akým jazykom sa tam vonku hovorí, ale ľudí väčšinou nepúšťali do blízkosti vagónov, takže sme sa nič nedozvedeli.
14
Dievča v Auschwitzi
Cestu vlakom sprevádzal krik a plač. Ľudia driemali postojačky aj posediačky. Raz za čas si stojaci vymenili miesta so sediacimi, ale vo vagóne nebol pokoj a ticho ani na okamih. Neustále sme sa snažili uhádnuť, ktorým smerom nás vezú. Nevideli sme slnko, mesiac ani hviezdy. Pripadalo nám to, akoby sa proti nám spriahla so svetom aj príroda. Okná boli úzke, a keď sa niekto pri nich zdržiaval, všetci naňho kričali, aby odstúpil, lebo blokoval prísun vzduchu. Raz sa však predsa len komusi podarilo zbadať kúsok krajiny, ktorou sme sa viezli, a oznámil nám: „Sme v Poľsku!“ Aj môj otec sa pozrel z okna a vzápätí potvrdil: „Sme v Poľsku.“ Človeku je ťažko uveriť, že ho posielajú na smrť, hoci nič nespravil, bez akéhokoľvek racionálneho dôvodu. Ľudská myseľ to nedokáže uchopiť. Možno aj preto sme si cestou vo vlaku, hoci celí roztrasení, stále zachovávali nádej a optimizmus.
Keď nás vyvliekli z domov, medzi Židmi kolovali chýry, že nás posielajú na druhú stranu Dunaja na miesto zvané „Dunántul“ (po maďarsky „za Dunaj“), kde stojatá voda vytvorila rašelinu. Otec so susedmi diskutoval o tom, že všetkých Židov určite posielajú práve tam, aby odvodňovali pôdu a pripravovali ju na moderné poľnohospodárstvo. Otec a jeho priatelia si boli istí, že sa nám to podarí. Dnes už viem, že každý transport, ktorý v tom období opustil Maďarsko, viezol okolo 3 000 Židov. Spolu 15
SARA LEIBOVITSOVÁ
ETI ELBOIMOVÁ
147 transportov vyviezlo 450 000 maďarských Židov. Už mesiace predtým sme sa však stretávali s antisemitizmom, zažívali sme utrpenie a strasti v mukačevskom gete, počuli sme, že v ukrajinských dedinách Židov hádžu do jám a strieľajú, ale keby bol niekto cestujúcim v našom vlaku povedal: „Počúvajte, väčšina z vás zomrie do hodiny po príchode do konečnej stanice,“ boli by sme naňho hľadeli ako na blázna. Cestou dochádzalo k rôznym nepríjemným konfrontáciám. Jeden štrnásťročný chlapec si priviazal topánky za šnúrky k mrežiam na okne. Ako sa vlak kymácal, šnúrky sa uvoľnili, topánky spadli a zasiahli moju mamu priamo do tváre. Mali kovové pracky. Jedna z nich mamu trafila rovno do oka a ona sa rozplakala. Otec jej prezrel ranu, podal jej vreckovku a ubezpečil ju, že situácia nie je taká zlá a do nasledujúceho dňa už po údere nebude ani stopy. Ľudia vo vagóne sa však začali hýbať, nazlostene sa do chlapca púšťali a chceli ho biť. Môjmu otcovi ho však bolo ľúto, a preto sa všetkých pokúšal upokojiť a nastoliť pokoj. Nazlostenému davu povedal: „Nechajte toho chlapca na mňa. Viem, ako vychovávať deti.“ Nebolo to ľahké, ale nakoniec sa mu ho podarilo pred ostatnými zachrániť a chránil ho po celý zvyšok cesty. Išlo o jediného syna istej ovdovenej matky. Mama to zvládla, hoci jej na oku ostala opuchnutá modrina. Nedá sa opísať, aká strašná bola naša cesta, ale v tomto vagóne nik nezahynul. Na jej konci všetkých 84 ľudí nervózne čakalo, kedy sa otvoria dvere.