1. K APITOLA
St. Louis, apríl 1857
Abner Marsh rázne zaklopal horným koncom hikóriovej vychádzkovej palice, aby si získal pozornosť hotelového recepčného. „Prišiel som sa sem stretnúť s istým pánom Yorkom,“ ozval sa. „Myslím si, že si hovorí Josh York. Býva tu niekto taký?“ Recepčný bol postarší muž s okuliarmi. Keď začul klepot, vyskočil, potom sa obrátil, a keď zbadal Marsha, usmial sa. „Preboha, veď to je kapitán Marsh!“ zvolal priateľsky. „Nevidel som vás už pol roka, pane. Počul som však o vašom nešťastí. Hrozné, jednoducho hrozné. Som tu už od tridsiateho šiesteho, no takú zamrznutú som túto rieku ešte nevidel.“ „O to sa vy nestarajte,“ zareagoval Marsh podráždene. Očakával také poznámky. Plantážnický dom bol medzi členmi posádky riečnych parníkov obľúbeným hostincom. Sám Marsh v ňom pred krutou zimou pravidelne jedával. Odkedy však rieku pokryl ľad, vyhýbal sa mu, a to nielen pre ceny. Hoci jedlo vždy vychutnal, netúžil po spoločnosti, ktorá sa v ňom schádzala: kormidelníci, kapitáni a palubní dôstojníci, všetko samí lodníci, starí priatelia a starí rivali, ktorí vedeli o jeho neúspechu. Abner Marsh neprahol po súcite. „Stačí, ak mi poviete, kde nájdem Yorkovu izbu,“ rezolútne upozornil recepčného. Ten nervózne kývol hlavou. „Pán York nie je vo svojej izbe, kapitán. Práve večeria v jedálni.“ „Teraz? O tomto čase?“ Marsh letmo pozrel na zdobené hotelové hodiny, nato si rozopol mosadzné gombíky na kabáte a vytiahol svoje 9
vreckové hodinky. „Desať minúť po polnoci,“ povedal neveriacky. „Vravíte, že večeria?“ „Áno, pane, presne to robí. Pán York si sám určuje, kedy bude jesť, a nie je to typ človeka, ktorému možno protirečiť, kapitán.“ Marshovi sa z hĺbky hrdla vydral drsný zvuk. Hodinky si vložil do vrecka, bez slova sa obrátil a dlhými ťažkými krokmi prešiel po bohato zariadenom vestibule. Mal robustnú postavu, neoplýval trpezlivosťou a na polnočné obchodné stretnutia nebol zvyknutý. Vychádzkovou palicou mával tak, akoby ho nepostretlo nijaké nešťastie a stále bol taký ako predtým. Jedáleň bola takmer rovnako okázalá a luxusne vybavená ako hlavný salón veľkého parníka. Nachádzali sa v nej lustre z brúseného skla, zariadenie z leštenej mosadze a najlepší porcelán a krištáľ na stoloch prikrytých jemnými bielymi ľanovými obrusmi. Vo zvyčajnom čase by za nimi sedeli cestujúci a posádka riečnych parníkov, teraz však miestnosť zívala prázdnotou a väčšina svetiel bola zhasnutá. Polnočné stretnutia sú predsa len na niečo dobré, uvažoval Marsh, aspoň nebudem musieť počúvať vyjadrenia sústrasti. Pri kuchynských dverách sa ticho zhovárali dvaja černošskí čašníci. Marsh si ich nevšímal a prešiel k protiľahlému koncu miestnosti, kde osamelo večeral dobre oblečený neznámy muž. Určite ho počul prichádzať, hore však nepozrel. Mal plné ruky práce s naberaním nepravej korytnačej polievky z porcelánovej misky. Zo strihu jeho dlhého čierneho kabáta bolo zrejmé, že nie je lodiar; hádam pochádzal odniekiaľ z východu alebo bol dokonca cudzinec. Marsh si všimol, že je mohutný, nie však až taký ako on sám; keď sedel, vzbudzoval dojem, že je vysoký, obvodom pása sa však s kapitánom nemohol porovnávať. Marsh ho najskôr pokladal za starca, pretože mal biele vlasy. Keď však podišiel bližšie, zistil, že vôbec nie sú sivé, ale výrazne plavé, a neznámy muž mu odrazu začal pripomínať chlapca. York bol hladko oholený, na dlhej chladnej tvári nemal ani fúzy, ani bokombrady, a jeho pokožka bola rovnako svetlá ako jeho vlasy. Ruky má ako žena, pomyslel si Marsh, keď zostal stáť nad stolom. Palicou poklepal po stole. Obrus stlmil zvuk, takže pôsobil ako jemné upozornenie. „Ste Josh York?“ spýtal sa. York zdvihol zrak a ich pohľady sa stretli. Po celý zvyšok života si Marsh spomínal na ten okamih, na prvý pohľad do očí Joshuu Yorka. Nech už myslel na hocičo, nech už plánoval cerveny_smad_titulny_list.indd 1
04/08/2026 18:43
10
čokoľvek, všetko pohltil vír jeho očí. Chlapec, starec, švihák aj cudzinec v jedinom okamihu zmizli a zostal iba York, on sám, jeho moc, sen, sila. Mal sivé oči, ktoré na bledej tvári vyzerali prekvapujúco tmavé. Planúce čierne zrenice pripomínajúce špendlíkové hlavičky prenikali Marshovi priamo dovnútra a hodnotili jeho dušu. Sivé dúhovky akoby ožili, pohybovali sa ako hmla nad riekou v tmavej noci, keď brehy zmiznú, svetlá zhasnú a na svete zostane iba loď, rieka a hmla. Abner Marsh v tej hmle čosi uvidel: na okamih sa mu pred očami objavili akési obrazy, potom hneď zmizli. Zbadal však aj netvora, temného a hrozivého, spútaného a rozhnevaného, zúrivo útočiaceho na hmlu. Smiech, osamelosť a krutá vášeň. To všetko sa skrývalo v Yorkových očiach. No predovšetkým prezrádzali silu, desivú a neúprosnú ako ľad, ktorý Marshovi rozdrvil sny. Kapitán cítil, ako sa kdesi v tej hmle hýbe – pomaly, veľmi pomaly –, a počul, ako mu s príšerným treskotom láme lode a oberá ho o všetku nádej. Abner Marsh už hľadel do očí mnohým mužom. Usiloval sa neuhnúť pohľadom a v ruke zvieral palicu tak silno, až sa obával, že ju zlomí. Napokon však predsa len odvrátil zrak. Muž sediaci za stolom odtisol polievku, naznačil mu, aby si sadol, a oslovil ho: „Kapitál Marsh. Očakával som vás. Prisadnite si, prosím.“ Hlas mal príjemný a uvoľnený, prezrádzajúci vzdelanie. „Dobre,“ odvetil kapitán až priveľmi potichu. Odtiahol stoličku oproti Yorkovi a pomaly sa posadil. Marsh bol mocný muž, meral stoosemdesiattri centimetrov a vážil stotridsaťšesť kilogramov. Mal červenú tvár a čiernu bradu, ktorou sa usiloval zamaskovať plochý, vtlačený nos a nespočetné množstvo bradavíc. Ani bokombrady mu však nepomohli. Hovorilo sa o ňom ako o najškaredšom mužovi na rieke a on o tom vedel. V ťažkom modrom kapitánskom kabáte s dvoma radmi mosadzných gombíkov pôsobil impozantne a neľútostne. Yorkove oči však z neho vysali všetku zúrivosť. Marsh dospel k záveru, že ide o nejakého fanatika. Také oči už videl u bláznov a buričských kazateľov a raz u akéhosi Johna Browna v prekliatom Kansase. Nechcel mať nič do činenia s fanatikmi, kazateľmi, abolicionistami a abstinentmi. No keď York prehovoril, neznelo to fanaticky. „Volám sa Joshua Anton York, kapitán. J. A. York pre obchodných spoločníkov, Joshua pre cerveny_smad_titulny_list.indd 1
cerveny_smad_titulny_list.indd 1
04/08/2026 18:43
04/08/2026 18:43
11
priateľov. Dúfam, že časom sa z nás stane oboje.“ Jeho tón znel srdečne a rozumne. „Uvidíme,“ poznamenal Marsh neisto. Sivé oči na druhej strane stola teraz pôsobili odmerane a trochu pobavene. Všetko, čo v nich predtým videl, zmizlo. Zmocnil sa ho zmätok. „Predpokladám, že ste dostali môj list.“ „Mám ho pri sebe,“ potvrdil Marsh a z vrecka na kabáte vytiahol preloženú obálku. Keď dostal ponuku, pripadala mu ako nereálna šťastná náhoda, spása všetkého, o čo prišiel. Teraz si prestával byť istý. „Chcete začať obchodovať s parníkmi, však?“ spýtal sa ho, načo sa jemne predklonil. Objavil sa čašník. „Budete večerať s pánom Yorkom, kapitán?“ „Ó áno, prosím,“ požiadal ho York. „Tak dobre,“ povedal Marsh. York mu síce dlhšie vydrží pozerať do očí, nijaký muž na rieke ho však nepokorí v jedení. „Chcem trocha polievky, tucet ustríc a dve pečené kurčatá so zemiakmi a všetkým ostatným. Opečte ich na chrumkavo. A ešte čosi, čím to všetko spláchnem dolu. Čo pijete, pán York?“ „Burgundské.“ „Výborne. Prineste ďalšiu fľašu.“ York vyzeral pobavene. „Vaša chuť do jedla mi naháňa hrôzu, kapitán.“ „Toto mesto naháňa hrôzu,“ opravil ho Marsh. „A táto rieka, pán York. Človek musí zostať pri sile. Nie sme v New Yorku ani Londýne.“ „To si dokonale uvedomujem,“ priznal York. „Nuž, to dúfam, ak máte záujem o parníky. Plavba na nich je to najhoršie zo všetkého.“ „Prejdime teda priamo k veci, dobre? Vlastníte lodnú spoločnosť. Rád by som v nej získal polovičný podiel. Keďže ste tu, predpokladám, že vás moja ponuka zaujala.“ „Veľmi,“ súhlasil Marsh. „Som však zmätený. Vyzeráte bystrý. Myslím si, že pred tým, ako ste mi napísali tento list,“ poklopal po ňom prstami, „ste si ma preverili. Mali by ste teda vedieť, že minulá zima ma takmer priviedla na mizinu.“ York nepovedal nič, čosi na jeho tvári však Marsha presvedčilo, aby pokračoval. „Fevreská lodná spoločnosť, to som ja. Nazval som ju podľa svojho rodiska na rieke Fevre neďaleko od Galeny, no nie preto, lebo som sa cerveny_smad_titulny_list.indd 1
04/08/2026 18:43
12
po nej plavil. To som totiž nerobil. Mal som šesť lodí, premávali väčšinou po hornej Mississippi, od St. Louis po St. Paul, občas aj po Fevre, Illinois a Missouri. Celkom sa mi darilo, takmer každý rok som pridal novú loď alebo aj dve, pomýšľal som na plavbu po Ohiu či dokonca na New Orleans. Minulý júl však pri Dubuque na Mary Clarke vybuchol kotol a celá, až po čiaru ponoru, zhorela. Zahynulo pritom asi sto ľudí. A tohtoročná zima – tá bola hrozná. Štyri lode museli zostať tu v St. Louis: Nicholas Perrot, Dunleith, Sweet Fevre a Elizabeth A., úplne nová, používaná iba štyri mesiace. Bola dokonalá, vyše deväťdesiat metrov dlhá, s dvanástimi veľkými kotlami, rýchlejšia ako ktorýkoľvek riečny parník. Na svoju lejdy Liz som bol skutočne hrdý. Vyšla ma na dvestotisíc dolárov, ale stála za to.“ Prišla polievka. Marsh si nabral za lyžičku, ochutnal a zamračil sa. „Prihorúca,“ vyhlásil. „Tak či onak, St. Louis je dobré zimovisko. Voda tu priveľmi nezamŕza, ba ani nadlho. Táto zima však bola iná. Áno, pane. Ľad. Prekliata rieka zamrzla durch.“ Marsh položil na stôl dlaňou hore obrovskú červenú ruku a pomaly ju zatvoril v päsť. „Vložte do nej vajce a pochopíte, pán York. Ľad rozdrví parník ľahšie ako ja vajce. A keď sa rozpadne, je to ešte horšie: po rieke sa valia veľké kryhy a trieštia prístaviská, móla, lode – takmer všetko. Na konci zimy som prišiel o všetky lode, o všetky štyri. Pripravil ma o ne ľad.“ „A čo poistenie?“ spýtal sa York. Marsh sa pustil do polievky, pričom hlasno sŕkal. Kým si naberal, krútil hlavou: „Nie som hazardný hráč, pán York. Nikdy som neveril v poistenie. Je to číre hazardérstvo, stávka proti sebe samému. Všetky peniaze, čo som zarobil, som vložil do lodí.“ York prikývol. „Pokiaľ viem, ešte stále vlastníte jeden parník.“ „To je pravda,“ pripustil Marsh. Dojedol polievku a dal znamenie, aby priniesli ďalší chod. „Eli Reynolds, malý parník so zadným pohonom a kapacitou stopäťdesiat ton. Používal som ho na Illinois, lebo mal malý ponor a zimoval v Peorii, takže najhoršie ľady nezažil. To je moje aktívum, pane, všetko, čo mi zostalo. Problém je v tom, pán York, že Eli Reynolds nestojí za veľa. Nový ma vyšiel iba na dvadsaťpäťtisíc dolárov, a to ešte v päťdesiatych rokoch.“ „Sedem rokov,“ podotkol York. „To nie je veľa.“ Marsh pokrútil hlavou. „Sedem rokov je pre parník poriadne dlhý čas,“ protirečil mu. „Väčšina vydrží iba štyri či päť. Rieka ich jednoducho zhltne. Eli Reynolds bol postavený lepšie ako ostatné lode, ale cerveny_smad_titulny_list.indd 1
cerveny_smad_titulny_list.indd 1
04/08/2026 18:43
04/08/2026 18:43
13
dni už má zrátané.“ Nato sa vrhol na ustrice. Vylupoval ich z ulít rozdelených na polovicu a prehĺtal celé, pričom ich zapíjal slušným dúškom vína. „Takže som v pomykove, pán York,“ pokračoval, keď zmizlo asi pol tucta ustríc. „Máte záujem o polovičný podiel v mojej spoločnosti, ktorá okrem jednej malej starej lode nedisponuje vôbec ničím. V liste ste uviedli cenu. Privysokú. Fevreská lodná spoločnosť možno dosahovala takú hodnotu, kým som mal šesť lodí. Ale nie teraz.“ Zhltol ďalšiu ustricu. „Investícia sa vám nevráti ani o desať rokov, aspoň nie s Reynoldsom. Nemožno naň naložiť dosť nákladu ani cestujúcich.“ Marsh si servítkou utrel pery a skúmal neznámeho muža sediaceho oproti nemu. Strava ho posilnila: znova sa cítil dobre a zdalo sa mu, že má situáciu pod kontrolou. Yorkove oči naňho síce uprene hľadeli, no nemusel sa ničoho báť. „Potrebujete moje peniaze, kapitán,“ pripomenul mu York. „Prečo mi to hovoríte? Neobávate sa, že si nájdem iného partnera?“ „Takým spôsobom nepracujem,“ ohradil sa Marsh. „Na rieke som už tridsať rokov, pán York. Už ako chlapec som na plti preplával do New Orleansu a pred parníkmi som pracoval na pramiciach a kýlových člnoch. Bol som kormidelník, palubný dôstojník a učeň, dokonca aj pomocník. Robil som všetko, čo sa v tejto oblasti dalo, no jedno som nikdy nebol: podvodník.“ „Čestný človek,“ dodal York s jemným podtónom, takže Marsh si nebol istý, či sa mu nevysmieva. „Som rád, že ste pokladali za vhodné informovať ma o stave spoločnosti, kapitán. Ale už som ho poznal. Moja ponuka platí.“ „Prečo?“ Marsh sa stroho dožadoval odpovede. „Iba hlupák vyhadzuje peniaze. A vy tak nevyzeráte.“ Skôr než York mohol zareagovať, priniesli jedlo. Marshove kurčatá boli upečené na chrumkavo, presne tak, ako to mal rád. Odrezal si stehno a vyhladovane ho začal jesť. Yorkovi predložili hrubý kus pečenej hovädziny, červený a polosurový, plávajúci v krvi a šťave. Marsh sledoval, ako sa doň pustil: zručne a nenútene. Nôž prenikal mäsom, akoby šlo o maslo, nikdy sa nezastavil, aby ho rozrezal či rozsekol, hoci kapitán to robil často. Vidličkou manipuloval ako džentlmen, a keď položil nôž, prehodil si ju do druhej ruky. Sila a pôvab – Yorkove dlhé bledé ruky oplývali oboma atribútmi a Marsh to obdivoval. Čudoval sa, že mu predtým pripadali ženské. Hoci mali belavú farbu, boli silné cerveny_smad_titulny_list.indd 1
04/08/2026 18:43
14
a tvrdé ako biele klávesy koncertného krídla stojaceho v hlavnej kabíne parníka Eclipse. „Takže?“ vyzval ho Marsh. „Neodpovedali ste mi na otázku.“ Joshua York na okamih znehybnel. Potom sa ozval: „Boli ste ku mne úprimný, kapitán Marsh. Neodvďačím sa vám za to lžami, ako som zamýšľal. Ale nezaťažím vás ani pravdou. Existujú veci, o ktorých vám nemôžem povedať, veci, ktoré by ste netúžili vedieť. Za týchto okolností vám predložím svoje podmienky a uvidíme, či dospejeme k dohode. Ak nie, priateľsky sa rozídeme.“ Marsh rozsekol druhému kurčaťu hruď. „Pokračujte,“ povzbudil ho. „Neodchádzam.“ York položil príbor na stôl a spojil si špičky prstov. „Zo súkromných dôvodov túžim byť kapitánom parníka. Chcem cestovať po celej tejto veľkej rieke v pohodlí a súkromí, nie ako pasažier, ale ako kapitán. Mám sen, zámer. Hľadám priateľov a spojencov a mám nepriateľov, mnohých nepriateľov. Do podrobností vás nič nie je. Ak ma budete nútiť vysvetľovať vám ich, ponúknem vám lži. Nenaliehajte na mňa.“ Na okamih sa naňho tvrdo zahľadel, potom sa usmial a pohľad mu zjemnel. „Mali by ste sa zaujímať iba o to, že túžim vlastniť a riadiť parník, kapitán. Ako vidíte, nie som lodiar. Okrem toho, čo som sa dozvedel z niekoľkých kníh a počas týždňov strávených v St. Louis, neviem o parníkoch ani Mississippi vôbec nič. Očividne potrebujem spoločníka, niekoho, kto pozná rieku a ľudí na nej, človeka, čo sa postará o každodenný chod mojej lode, aby som sa mohol nerušene venovať svojim záležitostiam. Tento partner sa však musí vyznačovať aj ďalšími vlastnosťami. Mal by byť diskrétny, pretože nechcem, aby sa o mojom správaní – uznávam, že niekedy býva čudné – hovorilo v celom prístave. Musí byť dôveryhodný, lebo do jeho rúk vložím správu celej lode. A odvážny. Nechcem slabocha ani poverčivého či priveľmi zbožného človeka. Vyznávate nejaké náboženstvo, kapitán?“ „Nie,“ odvetil Marsh. „Nikdy som sa nezaujímal o nadšených vykladačov Biblie. Ani oni o mňa.“ York sa usmial. „Pragmatik. Chcem pragmatika. Človeka, ktorý sa sústredí na svoju prácu a nebude mi klásť priveľa otázok. Cením si súkromie, a keď vám občas budú moje činy pripadať podivné, svojvoľné či nevypočítateľné, neželám si, aby ste ich spochybňovali. Rozumiete mojim požiadavkám?“ cerveny_smad_titulny_list.indd 1
cerveny_smad_titulny_list.indd 1
04/08/2026 18:43
04/08/2026 18:43
15
Marsh sa zamyslene poťahoval za bradu. „A ak áno?“ „Stanú sa z nás partneri,“ pokračoval York. „Riadenie spoločnosti nechajte na právnikov a úradníkov. Budete cestovať po rieke spolu so mnou. Kapitánom budem ja. Vy si môžete hovoriť kormidelník, palubný dôstojník, druhý kapitán, čokoľvek, čo si vyberiete. Samotné riadenie lode prenechám na vás. Moje rozkazy nebudú časté, no keď ich vydám, postaráte sa o to, aby sa vykonali bez námietok. Mám priateľov, ktorí s nami pocestujú, v kajutách a zadarmo. Možno usúdim, že im treba prideliť funkcie a úlohy, ktoré budem pokladať za vhodné. Tieto rozhodnutia nebudete spochybňovať. Počas plavby pravdepodobne získam ďalších priateľov a privediem ich na palubu. Privítate ich. Ak znesiete takéto podmienky, kapitán Marsh, spoločnými silami zbohatneme a po vašej rieke sa budeme plaviť v pohode a prepychu.“ Abner Marsh sa zasmial. „Nuž, možno. Ale nie je to moja rieka, pán York, a ak sa domnievate, že na starom Elim Reynoldsovi pocestujete v prepychu, veľmi sa nahneváte, keď nastúpite na palubu. Je to stará hlučná kraksňa s úbohým ubytovaním a väčšinou je plná cudzincov, ktorí zostávajú na palube a smerujú z jedného čudného miesta na druhé. Už dva roky som na nej nebol – riadi ju pre mňa starý kapitán Yoerger –, no keď som ju kormidloval naposledy, dosť nepríjemne zapáchala. Ak túžite po luxuse, mali by ste porozmýšľať o kúpe podielu na Eclipse alebo Johnovi Simondsovi.“ Joshua York si odpil z vína a usmial sa. „Nemal som na mysli Eliho Reynoldsa, kapitán Marsh.“ „Je to jediná loď, ktorú mám.“ York položil pohár na stôl. „Poďte,“ vyzval ho, „zaplatíme účet. Potom môžeme zájsť do mojej izby a všetko podrobne predebatovať.“ Marsh slabo zaprotestoval – v Plantážnickom dome mali skvelú ponuku dezertov a on si ju nechcel nechať ujsť. York však naliehal. York si prenajal veľký, dobre vybavený apartmán, najlepší, aký hotel poskytoval a zvyčajne rezervoval pre bohatých plantážnikov z New Orleansu. „Posaďte sa,“ povedal panovačne a ukázal na veľké pohodlné kreslo v obývacej izbe. Marsh mu vyhovel. Hostiteľ odišiel do jednej z izieb a o chvíľu sa vrátil s neveľkou truhlicou obitou železom. Položil ju na stôl a začal otvárať zámku. „Poďte sem,“ vyzval kapitána, ten však už stihol vstať a postaviť sa zaňho. York odložil veko. „Zlato,“ skonštatoval Marsh ticho. Natiahol ruku a dotkol sa mincí. cerveny_smad_titulny_list.indd 1
04/08/2026 18:43
16