1. KAPITOLA
Berlín-Kreuzberg, krčma U tučnej babky, Schlesische Straße 16, nedeľa 23. augusta, 21.45 hod.
Jörg Grünwald sa oprel o rozheganý drevený stôl tak nešikovne, že sa skoro prevrátil. Kým sedel, účinok alkoholu takmer necítil. Pri vstávaní sa však jasne prejavilo každé z piatich pív, ktoré vypil. To, že nestratil rovnováhu ani nezvalil stôl, hraničilo so zázrakom.
No aj tak narobil taký rámus, že upútal pozornosť hostí sediacich pri ostatných štyroch stoloch rozmiestnených na chodníku pred vchodom do krčmy U tučnej babky. Vonkajší priestor typickej berlínskej krčmy bol, tak ako každý večer tohto dlhého a horúceho leta, do posledného miesta obsadený. Do kedysi neslávne známeho Kreuzbergu, ktorý sa dávno premenil z robotníckej štvrte na oázu berlínskej ľavicovej alternatívy, prichádzalo okrem obyvateľov aj čoraz viac turistov. Zatiaľ čo si predstavitelia toskánskej frakcie (ironické označenie majetnej intelektuálnej vrstvy, ktorá uprednostňuje dovolenku v Toskánsku, pozn. prekl.) cez deň zarábali na živobytie ako učitelia či architekti, po večeroch až do neskorej noci vášnivo debatovali o tom, ako jedného dňa zlepšia svet.
Jörg Grünwald mal s nimi len málo spoločného. Krčmu U tučnej babky navštevoval pre lacné pivo a pretože býval neďaleko. Domov to mal iba necelých päť minút. Na odchod však ešte nepomýšľal. Keď znova našiel rovnováhu a všimol si, že sa ostatní hostia na neho pozerajú, ospravedlňujúco zdvihol dlane.
„Pardon,“ zabľabotal so širokým úškrnom. „Posledné pivo mi asi nesadlo.“ Potom vyzývavo pozrel na svojho spoločníka pri stole. „Idem sa vyšťať, ale potom si ešte dáme, nie?“
Spoločník zdvihol obočie, nevyzeral, že by sa mu Grünwaldov plán pozdával.
„Ale no tak, aspoň jedno,“ prosíkal Grünwald s úpenlivým pohľadom. „Posledné maličké. Na cestu. Viac nie.“
Druhý muž chvíľu rozmýšľal a napokon prikývol. Grünwald zovrel ruku v päsť v prehnanom geste, akoby práve vyhral Wimbledon.
„Hneď som späť,“ oznámil v dobrej nálade a vzápätí zmizol v krčme.
Keď sa o niekoľko minút vrátil, potešene zaregistroval dve čerstvo načapované pivá.
„Super!“ zvolal a opatrne si sadol za stôl, aby neprevrhol poháre.
„Tak teda,“ pozdvihol pohár jeho spoločník.
„Na zdravie,“ povedal Grünwald, tiež zdvihol svoje pivo a lačne a veľkými dúškami si odpil. S pôžitkárskym výrazom postavil pohár na stôl a chrbtom ruky si utrel ústa.
„Ach,“ vzdychol si, „ale mi dobre padlo.“ Spokojne sa oprel a na chvíľu zatvoril oči. Ľavou rukou siahol do náprsného vrecka džínsovej bundy, ktorú mal prevesenú cez operadlo skladacej stoličky. Teraz by sa hodila cigareta. Keď vyberal škatuľku z vrecka, rukávom sa zachytil o špendlík. Usmial sa. Malý pozlátený odznak v tvare amerického štátu Texas nosil ako talizman pre šťastie. Pred mnohými rokmi ho ako malý chlapec ukradol zo stánku na vlakovej stanici pri berlínskej zoologickej záhrade. Zatriasol rukou, aby si rukáv uvoľnil, vylovil zo škatuľky cigaretu a zapálil si. Zhlboka si potiahol a na chvíľu zabudol na všetky problémy a starosti, ktoré ho ešte popoludní trápili. Aspoň chvíľu bol jeho svet v poriadku. Dokonalý večer. Jörg Grünwald však netušil, že bude jeho posledný.
2. KAPITOLA
O dva týždne neskôr
Berlín, park Tiergarten, pondelok 7. septembra, 9.45 hod.
„Ako to myslíš, že mi nemôžeš povedať viac?“ nahnevane zvolal Rocco Eberhardt a vysokým oblúkom vykopol kameň zo širokého chodníka vysypaného štrkom rovno do kanála Landwehr, ktorý sa tiahol centrom Berlína. Už asi desať minút kráčal pozdĺž kanála so Svenom Beisterom.
Beister, vyšetrovateľ z berlínskeho Spolkového kriminálneho úradu, rozpačito sklopil zrak. Na čele spálenom od slnka sa mu perlil pot a v podpazuší sa mu na trochu pritesnom tričku tvorili tmavé škvrny.
Rocco, jeden z najznámejších trestných obhajcov v Berlíne, prevyšoval policajta o hlavu. Mal dojem, že Beister sa cíti čoraz nepríjemnejšie, no bolo mu to jedno. Zdalo sa mu, že ho vodí za nos. Rocco nevedel, čo si má myslieť. Ich ranné stretnutie prebiehalo úplne inak, ako si predstavoval.
Pred tromi dňami mu vyšetrovateľ nečakane zavolal a oznámil, že Roccov otec, Helmut Eberhardt, je súčasťou vyšetrovania, ktoré v najbližších mesiacoch otrasie berlínskou politickou a ekonomickou scénou. Vraj je do toho zapletený aj hlavný prokurátor Bäumler, s ktorým si Rocco už viackrát skrížil meče pred súdom. Viac mu do telefónu neprezradil, preto ho Rocco požiadal o stretnutie. A teraz bol Beister skúpy na slovo. „Naozaj, Rocco, už som ti povedal viac, ako som mal, a bez ohľadu na to, čo by som ti ešte prezradil, aj tak začneš pátrať,“
okolkoval Beister. „Keby som ti poskytol aj ďalšie informácie, skôr či neskôr by na to niekto prišiel a odhalili by ma. A tomu by som sa rád vyhol. To si nemôžem dovoliť.“
Rocco sa zmieril s tým, že z neho viac nedostane. Od minulého týždňa Beister očividne zmenil názor. Niečo ho k tomu podnietilo a nech už to bolo čokoľvek, zjavne si zaumienil, že viac Roccovi nepovie. Aspoň zatiaľ.
„V poriadku,“ odvrkol Rocco nahnevane a rozhodol sa rozhovor ukončiť. Nemal chuť ani čas nasilu naťahovať už aj tak nepríjemnú situáciu. „Keby si si to rozmyslel, vieš, kde ma zastihneš. Musím sa vrátiť do kancelárie.“
Beister prikývol.
Rocco sa otočil a vykročil smerom k hotelu Interconti, kde mal zaparkované auto. Cestou vytiahol iPhone a zavolal Tobiasovi Baumannovi, svojmu najlepšiemu priateľovi. Poznali sa už dlhé roky. Tobias, ktorý sa po niekoľkých rokoch v službách polície osamostatnil a založil si súkromnú detektívnu kanceláriu, pomáhal Roccovi pri zložitých prípadoch ako vyšetrovateľ.
Po druhom zazvonení zdvihol.
„Ahoj, Rocco, rád ťa počujem. Čo sa deje?“
„Musím sa s tebou porozprávať,“ odvetil Rocco a prešiel rovno k veci. „Potrebujem tvoju pomoc.“
3. KAPITOLA
Berlín-Kreuzberg, námestie Askanischer Platz, budova redakcie denníka Tagespost, pondelok 7. septembra, 18.57 hod.
Pohľad na hodinky Anji Liebigovej pripomenul, že o chvíľu má zavolať Timo Krampe. Vytiahla z tlačiarne niekoľko listov papiera a do pravého horného rohu načmárala tenkou fixkou zopár kruhov. Neznášala, keď si chcela urobiť poznámky a pero nepísalo.
Na to, že mala tridsaťtri rokov, vyzerala veľmi mlado. Málokto by jej ich hádal. Máme to v rodine, hovorievala jej matka, ktorej lichotilo, že ani na nej nebol jej vek poznať. Anja vedela túto výhodu šikovne využiť vo svoj prospech, pretože kto ju nepoznal, zvykol úspešnú novinárku podceniť.
Lenže tento dojem bol klamlivý. Už päť rokov prinášala ako redaktorka regionálneho spravodajstva informácie o dianí v hlavnom meste. Oduševnene a s plným nasadením sa venovala predovšetkým nepríjemným témam, pričom sa mohla stopercentne spoľahnúť na podporu šéfredaktora Torstena Seewalda. Pri tvorbe reportáží jej nechával nielen slobodu, ale aj čas potrebný na dôkladné rešerše a overenie informácií podľa motta, ktoré Seewald tak rád citoval a ktoré sa vynímalo na titulnej strane každého vydania denníka Tagespost: „Rerum Cognoscere Causas.“ Alebo: „Odhaliť príčinu veci“, ako znie preklad Vergíliovho citátu. A tomuto mottu sa upísala aj Anja.
Timo Krampe bol jedným z dvoch mužov, okolo ktorých sa točila jej aktuálna reportáž. Na druhý deň mali naplánované
interview a dohodli sa, že predtým si znova prejdú jeho priebeh a vopred pripravené otázky.
Bolo presne sedem hodín večer, keď jej zazvonil telefón. Skôr než prijala hovor, ľavou rukou si stočila tmavé dlhé vlasy do drdola a pripevnila ceruzkou, aby jej nepadali do tváre.
„Zdravím, pán Krampe,“ ohlásila sa a pravou rukou odfrnkla uzáver pera. „Vďaka, že ste zavolali. Je u vás všetko v poriadku?“
„Hej, ujde to,“ odvetil Krampe a Anji sa zazdalo, že v jeho hlase počuje napätie. Prekvapilo ju to. Aj pri ich prvom stretnutí pôsobil veľmi neisto, no zrejme to patrilo k jeho povahe. Časom jej však začal dôverovať a pri každom ďalšom stretnutí bol trochu menej nervózny.
„Prečo? Deje sa niečo?“ spýtala sa.
„No,“ odvetil Krampe. „Jörg sa neozýva!“
„Čo myslíte tým, že sa neozýva?“
„Nemôžem ho zastihnúť. Mali sme sa dnes stretnúť a spoločne vám zavolať, ale neprišiel.“
„Prečo neprišiel? A kde ste sa mali stretnúť?“ naliehala
Anja a vzápätí sa na seba nahnevala, že položila dve otázky naraz. Nechcela ho ešte viac zneistiť. „Chcem povedať… prečo neprišiel?“
„Neviem. Chystal sa na dva týždne odísť. Na dovolenku. K Baltskému moru, myslím. Ale už dávno sa mal vrátiť.“
„Chápem,“ povedala a načmárala na list papiera pred sebou malé krúžky. Bez Jörga Grünwalda z interview nič nebude, potrebuje oba pohľady. Reportáži by to pridalo na dôveryhodnosti a navyše by vyznela živšie a zaujímavejšie. Šéf jej prisľúbil celú stranu v nedeľnom vydaní a o tú v žiadnom prípade nechcela prísť. Okrem toho jej na nej veľmi záležalo. Príbeh týchto dvoch mužov sa musí dostať na verejnosť.
„Mal sa vrátiť až dnes?“ spýtala sa. Nebola si istá, či si Krampe iba zbytočne robí starosti, alebo je za tým niečo viac.
