Antonia Hodgson: Rád Krkavca by Vydavatelstvo_Tatran

ELEKTRA PRVÁ K NIH A Z TR ILÓGIE V EČNÁ CESTA

JENNIFER SAINTOVÁ

TATRAN TAT R AN

Z anglického originálu Antonia Hodgson: The Raven Scholar, ktorý vyšiel vo vydavateľstve Hodderscape, An imprint of Hodder & Stoughton, An Hachette UK company, Veľká Británia 2025, preložila Erika Ratičáková. Vydalo Vydavateľstvo TATRAN, s. r. o., v roku 2026, so sídlom Klariská 16, 815 82 Bratislava, Slovenská republika. Vyšlo ako 5671. publikácia. Vydanie I. Knižnú väzbu podľa pôvodného návrhu spracoval Peter Zentko. Zodpovedná redaktorka Jana Piroščáková Jazykové redaktorky Ivana Fábryová, Katarína Vilhanová Technický redaktor Peter Zentko Sadzba AldoDesign, Bratislava Vytlačil FINIDR, s.r.o., Český Těšín. www.slovtatran.sk :: knihy pre hodnotnejší život info@slovtatran.sk

Preklad tohto diela vznikol s finančnou podporou Literárneho fondu.

Bratia a sestry, slyšte ma, Osmička sa vráti v krvi a ohni. Okúsite ich vo vode, začujete ich vo vetre, uzriete ich v hromoch a bleskoch. Navštívia vás v snoch. Budú sa vám prihovárať. Nepúšťajte ich dnu, nepúšťajte ich dnu! Prichádzajú. Žalospev medvedieho bojovníka, neznámy autor

… a nebesia ronili jed na spustošenú zem… Nápis na hrobke v Dolrune, prekl. Neema Kraa

M A PA

ORRUNU A OKOLI A

Z E M E

N É E Z V A Búrkotich Z J

Medvedí kláštor

K Ketu E

É H

ÝC H O ĽK Á V

DNÁ C

E STA

R Y

Suriečie

Utsur

Faran

D O L R U N S K Ý

L E S HÁJOZEME (Prepletené Dediny)

Západoprístav Posledný Spánok

ZÁ

D PA

R OP

AV Í ST

HORÚČKOVÝ ZÁLIV Psozub

DI A Ľ O ZÁ PA DN É MOR E Psicvičisko

POTOPENÉ OSTROVY

PRÁZDNE MORE

Jazvomesto CISÁ R SK Y OST ROV

Armas Líščí kláštor

Tigrí kláštor

Utsun ATAPSKÉ MORE

NÁ C E STA

O EH

ČI A

S R

Z E

O D C

Dom hmly a tieňov

D N

AČ

Samra

Tuk

E T R

K IE

Moromost V ÝCHODNÉ MOČARISKÁ

V EĽK Á SEV ER

V E

M E

C O Z E

S E

S R D

N É

ZÁ

A OK

T EJ

JA Z ER O S P R AVO DL I VOST I Arbell

Yakann

JUŽNÉ SRDCOZEME

Tr i

Prís

tav y

VEĽKÝ YASTHALIN ZÁLIV

HELIA

Pyrrh

Záhrada na kraji sveta

DR AČÍ PALÁC

Divoká záhrada

Hodovná sieň

PSÍ PALÁC

Festivalové námestie Cisársky zverinec OPIČÍ PALÁC MEDV EDÍ PALÁC

Veľký kanál Chrámový ostrovček

TIGR Í PALÁC

VOLÍ PALÁC

Sad

Cisárske hrobky

KR K AVČÍ PALÁC

Cisárska knižnica

LÍŠČÍ PALÁC

A S

S K

Eyartova skaza P R I

E L I V

CISÁ R SK Y OSTROV

P R VÁ Č A S Ť

Pozvánka ∞

K A PI TOL A

edysi sem prinášali obety, aby uchlácholili Osmičku. Síce uplynuli tisícky rokov, ale skala nezabudla. Na kopci stál skromný chrám s výhľadom na celý ostrov. Zošliapané kamenné schody viedli k obyčajnej kamennej tabuli. Dnes sa tu vyníma palác so zlatými sieňami a s podlahami z bieleho mramoru. Na stenách visia lesklé hodvábne gobelíny, rozpovedajúce spletité príbehy o láske a vojne či o smrti tyranov. Vzduchom sa nesie prenikavá a omamná vôňa kadidla. Tu zomrel otec. Yana Valitová kráčala po boku svojho dvojčaťa Ruka a snažila sa ostať pokojná. Cisár predsa nemal dôvod ublížiť jej, veď neurobila nič zlé. Teda aspoň nič, o čom by vedel. Yasila šla tesne za nimi. Jej kroky tlmili jemné starožitné koberce, ktoré pokrývali cestu. Yana sa ani nemusela otáčať a presne si dokázala predstaviť matkin vyrovnaný a dôstojný výraz. Yasila sa maskovala svojou povestnou krásou. Roky strát a nešťastia jej svetlohnedú pleť vôbec nepoznačili. Stačilo trošku ceruzky na oči a kvapka parfumu. Držala sa len tri kroky pozadu, a predsa sa zdala vzdialená ako mesiac. Vedela už dnes ráno, že ich sem cisár povolá? Pýtať sa nemalo žiadny zmysel. Yasila vyrastala v zajatí na dračom ostrove Helia, kde sa tajomstvá hromadili ako vzácne drahokamy. Veľmi skoro sa naučila držať jazyk za zubami a zamknúť si srdce na kľúč. Pokračovali ďalšou tichou chodbou, ktorá viedla hlboko do vnútornej svätyne. Osamelý strážca s dlaňou na rukoväti meča sledoval, ako 13

R Á D K R K AVC A

sa k nemu blížia. Mal na sebe uniformu cisárskej stráže pozostávajúcu z čiernych nohavíc a červenej tuniky s piatimi čiernymi stopami po pazúroch, teda s medvedím emblémom, ktorý sa nosil na počesť cisára. Yane sa však ten muž podobal skôr na psieho bojovníka. Hmotnosť totiž mierne presúval na špičky, aby mohol kedykoľvek pohotovo zareagovať. Yasila naučila deti všímať si takéto veci. Strážca z nich nespúšťal prenikavý pohľad, keď prechádzali okolo. Yana si vtedy na jeho prostredníku všimla štvorcový strieborný prsteň, ktorý predstavoval psí emblém. Rýchlo potlačila úsmev, keď v duchu začula matkinu výčitku: Toto nie je hra, Yanara. Drží nás to pri živote. Nasledovala ďalšia odbočka a ďalšia chodba presýtená vôňou kadidla, takmer rovnaká ako predošlá. Nenachádzali sa tu nijaké okná, podľa ktorých by sa Yana mohla orientovať. Vedela, že ide o trik svätyne. Aj skúsení dvorania prichádzali do trónnej siene s nepríjemným pocitom, že síce dorazili do cieľa, ale zároveň sa stratili. Yana si pripomínala, že za týmito múrmi sa rozprestiera celý svet. Tam vonku za cisárskym ostrovom a jeho menšími palácmi sa dvorania prechádzali po záhradách či lesných chodníkoch a v ohlušujúcom sprievode šumivých fontán preberali alebo vyvolávali nové škandály. Sluhovia sa zas potili v práčovniach, pálili si prsty v kuchyniach a za služobnými búdami sa pri spoločnej cigarete zhovárali o odchode. Yana pocítila na hrudi známu ťažobu. Túžila vybehnúť do jasných lúčov ranného slnka a zmiznúť. Chcela sa prešmyknúť okolo strážcov, vrátiť sa loďou na pevninu a stratiť sa v rušných uliciach centra Armasu. Z hlavného mesta by si zohnala odvoz a vydala by sa na sever do Jazvomesta alebo nejakého iného zapadákova na hraniciach, kde by začala nový život s novým menom… Mohla o tom však len snívať. Dcéra Veľkého zradcu Andrena Valita nedokázala nikam uniknúť ani zmiznúť v dave. Yanu a jej rodinu posledných osem rokov, teda polovicu jej života, nepretržite sledovali. Zatiaľ čo susedia v ich štvrti sa sťažovali na hromady odpadkov, rastúce ceny potravín alebo pouličnú kriminalitu, Valitovci mlčali. Nesmeli si dovoliť luxus v podobe vlastného názoru. Stále si museli pamätať, že ich možno niekto počúva a s radosťou ich nahlási Psom. Ich život sa podobal chôdzi po lane, pod ktorým krúžili žraloky. 14

P oz vá n ka

Ruko si nervózne hrýzol peru. Yana mu chcela povedať, aby sa nebál, že všetko dobre dopadne. V hrdle však mala hrču, keď sa pokúsila prehovoriť. Bratovi nedokázala klamať.

∞∞∞ Palácoví Psi dorazili uprostred noci. Na schody dopadali ťažké kroky čižiem a vzápätí sa ozval buchot na dvere. Yana sa okamžite prebrala, odhodila prikrývku a prevesila si nohy cez okraj poschodovej postele. Postupom času si natrénovala rýchly prechod z hlbokého spánku do stavu maximálnej pohotovosti. Jej rodina síce žila pod písomnou ochranou cisára, ale tá platila len do určitej miery. Mnoho ľudí stále verilo, že s Valitovcami sa po vzbure zaobchádzalo príliš milosrdne. Kúsok papiera vrahovu čepeľ nezastaví. „Otvorte, prosím!“ zaznel hlas spoza dverí. Yana zliezla na zem, načiahla sa k spodnej posteli a udrela Ruka do ramena. Ten však iba zastonal a zakutral sa pod deku. „Ruko,“ zasyčala podráždene. Brata mala naozaj rada, ale pre Osmičku živú. „Hýb sa.“ Jej mama stála v obývačke pred zrkadlom a zopínala si dlhé čierne vlasy. „Otvor dvere našim hosťom, Yanara.“ Valitovci bývali v stiesnenom trojizbovom byte nad krajčírskou dielňou. Návštevníci museli najprv prekonať rozpadajúce sa drevené schodisko, chabo pripevnené k vonkajšej stene. Krajčír im ponúkol, že ho vymení, ale Yasila odmietla. Chcela, aby na ceste k jej dverám číhali nástrahy. Mladý psí seržant zvážil možné riziko a hore vyšiel sám. Jeho zívajúci oddiel s obuškami na opaskoch čakal dole v zamatovej tme. Predstavil sa neutrálnym tónom, aby nič neprezradil. „Madam Valitová? Som seržant Shal Worthy. Jeho veličenstvo si vyžiadalo vašu prítomnosť na ostrove. Nie, vašu najmladšiu nepovolalo, iba vás a dvojčatá. Ostane tu jedna dôstojníčka, ktorá dohliadne na…“ Pokúšal sa spomenúť si na meno. Do Osmičky, ako sa volá tá malá? „Nisthalu,“ doplnil Ruko, za čo naňho matka škaredo zazrela. Seržant Rukovi prikývol. „Nisthalu. Ďakujem, pane.“ 15

R Á D K R K AVC A

Pane – ten titul znel Yane čudne, hoci zodpovedal formálnemu hľadisku. S bratom včera dovŕšili šestnásť rokov. Ruko sa podľa zákona považoval za muža. Koľko má ten seržant asi rokov? Zamýšľala sa Yana, kým ho pozorovala vo svetle sviečok. Zdal sa jej len o čosi starší než oni. Pripomínal hrdinu z tanečnej tragédie. Jeho zasnený výraz a atletickú postavu dopĺňali výrazné orieškovohnedé oči a jemná pleť s teplým hnedým odtieňom. Robil všetko preto, aby pôsobil drsnejšie a zapadol medzi skúsenejších kolegov. Husté fúzy mu splývali s bohatým strniskom a tmavohnedé kučery si ostrihal nakrátko. Ruky však patrili mladému mužovi a telo i brada sa javili stále dosť chlapčenské. Yana sa rozhodla, že má dvadsaťjeden. Rovno po príchode zo Psicvičiska sa stal seržantom oddielu, čo znamenalo, že ho pripravujú na vysokú cisársku pozíciu… Došľaka. Ona sledovala jeho a on zasa ju. Oči mu planuli vnútorným ohňom. Používal na ňu psohľad. Táto vzácna vrodená schopnosť mu umožňovala s neuveriteľnou presnosťou čítať ľuďom myšlienky aj pocity. Yane zovrelo srdce. Čo všetko videl? Čo mu prezradila? Seržantove oči odrazu pohasli a vrátili sa do normálu. „Vlastne mám dvadsaťdva.“ Skrúšene si pošúchal sánku. „Možno by pomohla brada, čo myslíte?“ Yane sa páčilo, že svoj znepokojivý dar sa pokúsil odľahčiť žartom. Nič to však nemenilo na skutočnosti, že cisár – hoci mohol poslať kohokoľvek iného, aby ich priviedol na ostrov – si vybral práve muža, ktorý im videl až do duše. Teda ich matky sa to asi celkom netýkalo, keďže ju vychovali Draci. Ostávalo rýchlo objať ospalú, mrzutú a nahnevanú Nisthalu, ktorá musela trčať doma – prečo ju vždy nechávajú doma, to predsa nie je fér –, a nastal čas vyraziť. Zatiaľ čo schádzali po schodoch za seržantom Worthym, Yana Rukovi do ucha pošepkala o psohľade, aby ho varovala. Prikývol. Všimol si to. Mesto Armas pozostávalo z kedysi revolučného, no dnes už dobre známeho systému štvrtí. Yaninu štvrť – G4 SZ – tvorilo ako zvyčajne osem prepojených blokov so spoločným nádvorím uprostred. Tieto 16

P oz vá n ka

verejné priestranstvá sa v príťažlivejších častiach hlavného mesta menili na hocičo, čo práve smotánka považovala za raj. (V roku 1531 sa všetci úplne zbláznili do bujných voňavých záhrad.) Yanin blok sa vôbec nedal označiť za príťažlivý, ale aspoň sa oň dobre starali. Nachádzal sa v ňom spoločný zeleninový záhon, mohutné ovocné stromy či vydláždený osemuholník, kde sa modlili veriaci. Celé to vyzeralo trochu spustnuto, ale zato slušne. Obyvatelia Bloku 3 ihneď spísali na protest petíciu, keď sa dozvedeli, že sa sem sťahujú Valitovci. „Sme oddaní občania Orrunu,“ uvádzalo sa v nej. „Nechceme, aby títo ľudia poškvrnili náš domov.“ Niektorí časom názor zmenili, ale podaktorí sa obmäkčiť nenechali. Príchod oddielu zobudil všetkých. Susedia sa zvedavo vykláňali z okien. Matku odviedli na výsluch už viackrát, ale zakaždým prišli iba po ňu. Toto ešte nevideli. Čo čaká Valitovcov teraz? Ďalší škandál? „Čo sa deje?“ zavolal ktosi. „Kam ich beriete?“ „Ospravedlňujem sa za rozruch, občania,“ odvetil seržant Worthy. V psej reči to však znamenalo „nestarajte sa“. Nato poklepal po pleci jednu staršiu dôstojníčku. „Zostaňte tu a postrážte tú malú.“ Práve sa chystala odísť, keď ju potiahol nazad a potichu dodal: „Je vystrašená, ale snaží sa to zakryť. Majte s ňou trpezlivosť.“ Ľudia sa stále rozkrikovali a dožadovali sa odpovedí. „Čo spravili?“ „Zatkli ste ich?“ „Už roky hovoríme, že sa im nedá veriť…“ „Dobrú noc, občania.“ Seržantov tón sa náhle zmenil. Ľudia v ňom začuli varovanie a okamžite stíchli. Po napätej chvíľke ešte priateľsky doplnil: „Nech vás Osmička ochraňuje…“ „… a zostáva skrytá,“ zvolali ľudia s rôznou mierou presvedčenia. Najbližšie doky sa nachádzali pár kilometrov na východ. Cesta k nim viedla z obytnej časti cez bloky so stolárskymi a s kováčskymi dielňami až k obrovským skladom, kde ľudia celú noc nakladali a vykladali tovar pri svetle lampášov. Zopár robotníkov seržantovi prikývlo. Jedna žena pustila náklad a pritisla si päsť k hrudi v psom pozdrave. Nezdalo sa, že by preukazovali rešpekt len jeho hodnosti. Ruko štuchol do Yany a perami jej naznačil: Worthy. Volalo sa tak viacero ľudí, ale vzhľadom na seržantov psohľad a rýchle povýšenie… 17

R Á D K R K AVC A

„Som jeho synovec,“ priznal nakoniec. Yane po chrbte prebehol mráz. Najvyšší veliteľ Gatt Worthy zahynul pred ôsmimi rokmi, keď sa jej otec pokúsil o prevrat. Andren sa po schodoch rozbehol k trónu a práve Gatt Worthy, ktorý zbadal hrozbu, sa postavil medzi cisára a Andrenov meč. Ten moment ovplyvnil celú vzburu. Gatt Worthy sa stal obeťou a Andren Valit zradcom. „Mrzí ma to,“ ozval sa Ruko. „To vidím,“ odvetil Worthy. Samozrejme, že to videl. Tie oči. Po krátkej pauze nakoniec dodal: „Ďakujem.“ V severovýchodných dokoch vládlo ticho a more jemne narážalo na prístavisko. Svet v tejto hodine pred úsvitom zahaľovala pochmúrna šeď, ktorá symbolizovala stratu a smútok. Pár rybárskych lodí sa akurát chystalo vyplávať. Ich posádky sa pohybovali v mĺkvej harmónii prameniacej z každodennej rutiny. Čajky na strechách naťahovali krky a prenikavo na seba volali ponad vodu: „Sme tu, sme tu! Začína sa ďalší deň!“ Seržant Worthy sa osamote vydal po prístavisku skontrolovať loď, zatiaľ čo oddiel nechal vykonať povinnú osobnú prehliadku. Zdalo sa, že sa jej chce vyhnúť. Yana sa nešikovne vyzliekala pod prísnym pohľadom strážkyne. Pri prehliadke sa s nimi nemaznali. Žena surovo rozplietla Yanin krátky vrkoč a bezcitne jej prehmatala celé telo. „Čo si čakala?“ zasyčala, keď Yana protestovala. „Dcéra zradcu.“ Yana potlačila slzy a snažila sa bez hrebeňa upraviť čo najlepšie. Vlasy mala podobne ako jej mama i brat rovné a čierne s nenápadnými fialovými aj modrými odleskami, ktoré sa odrážali len v určitom svetle. Zdedili ich po svojej predkyni a poslednej cisárovnej Rádu Krkavca Yasthale Veľkej. Ruko po jej ľavici žartoval s mužmi, ktorí ho prehľadávali. Takýmto spôsobom sa vyrovnával s prekliatym menom Valit, čo mu viselo na krku. Yana využívala rozum a Ruko zmysel pre humor. A ich matka? Tá stavila na dôstojnosť. Psi sa postupne približovali, Yasila roztiahla ruky a mierne sklonila hlavu. Pripomínala bohyňu, ktorá služobníčkam udeľuje výsadu sňať 18

P oz vá n ka

z nej odev. Ozdobná spona do vlasov rozprúdila krátku debatu – dala by sa použiť ako zbraň? „Dala,“ rozhodla za nich Yasila a odovzdala im ju. „Nechajte si ju za tú námahu,“ šepla. Týmto darom ich pripravila o moc vziať si ju aj bez súhlasu majiteľky. Ženy sa úctivo uklonili a Yasila uprela zrak na dcéru. Takto sa to robí, Yanara. Yana si zas a znovu pomyslela, že aj keby sa dožila sto rokov, nikdy si nevycibrí prefíkanosť ani kráľovský vzdor tak ako mama. Yasilu od vzbury predvolali na cisársky ostrov už neraz. Jej návštevy sa nedali nijako predvídať. Cisár Bersun si jej prítomnosť občas vyžiadal aj tri noci po sebe. Inokedy jej meno nespomenul celú sezónu, no tak či onak spútaval Yasilu neviditeľnou reťazou. Jeho veličenstvo malo právo potiahnuť ju, kedykoľvek sa mu zachcelo. Pri otázke, prečo ju povolával, sa naskytovala jedna zjavná, ale nechutná možnosť. Múdra a podmanivo krásna tridsaťpäťročná Yasila sa stretávala s cisárom osamote v jeho súkromných komnatách bez sluhov i bez stráže. Dvoranom sa nesmierne páčila predstava starého zošúvereného vojaka s tajomnou vdovou a potajomky sa na nej ohromne zabávali. Yana na matku s cisárom nedokázala ani pomyslieť. Strážca jej podal hnedé bavlnené nohavice a tuniku rovnakej farby s dlhými rukávmi. Psi by v prípade otázok tvrdili, že chránia cisára. Odev neobsahoval vrecká a tenký materiál by nezakryl žiadnu zbraň. Zároveň ich však úmyselne ponižovali – kedysi bohatí a mocní Valitovci sa na dvore ukážu v oblečení súcom na pole. Yanu to vôbec netrápilo, pretože sa neznášala parádiť, ale ten odev na jej nízkej a štíhlej postave visel. Premýšľala, či jej omylom nedali Rukovo oblečenie. Pohľad na brata to však vyvrátil. Ten sviniar v poslednom čase vyzeral vo všetkom božsky. Zapózoval, aby ich obe pobavil. Yana sa zasmiala a ich mama sa zamračila. Yasila nikdy nerozumela tajným odkazom a interným vtipom, ktoré si dvojčatá medzi sebou vymieňali. Yana sa smiala, lebo vedela, že brat pod maskou šaša skrýva obavy. Smiala sa, aby ho upokojila, rovnako ako on pózoval, aby ju rozptýlil. Navonok to fungovalo. Lenže vnútri nimi lomcoval strach. Prečo si ich cisár predvolal práve dnes? Čo od nich chce? 19

R Á D K R K AVC A

∞∞∞ Uplynulo sedem a pol roka, odkedy posledný raz stáli pred veľkým medvedím bojovníkom. Bersun Briskný sa stal cisárom proti vlastnej vôli. Po korune netúžil a nosil ju len z povinnosti. Po vzbure, nepokojoch, čistkách a verejných popravách sa Bersun vydal v slávnostnom sprievode na plavbu po Zátoke dračej tlamy až do mesta Samra – odvekého sídla dynastie Valitovcov. Význam toho okamihu nikomu neunikol. Celé štvrte povyliezali z domovov, aby privítali cisára. Zaplnili ulice, horúčkovito mávali a vášnivo jasali. Počasie bolo zlé, ba priam hrozné, ale na tom nezáležalo. Mesto, ktoré vychovalo Veľkého zradcu, v ten deň potvrdzovalo vernosť korune. Bersun stál na popraskaných mramorových schodoch Zasadacej siene pod zlatým baldachýnom, ktorý ho chránil pred prudkým dažďom. Tento mohutný obor mal podlhovastú otlčenú tvár. Pri podobnom type muža sa človek modlil k Osmičke, aby bojoval s ním, nie proti nemu. On sám však ten baldachýn nepotreboval. Medvedí bojovníci uprednostňovali otvorené priestranstvo, kde sa vystavovali živlom, ako ich to naučili. Takto si dokázali zachovať tvrdosť, silu aj pozornosť. Baldachýn skôr slúžil jeho slávnostným šatám, ktoré vskutku nenávidel: zlatému rúchu nahusto pretkanému osemuholníkovými vzormi, ťažkému honosnému červenému plášťu zo zamatu lemovanému kožušinou a – to najhoršie – mäkkým vyšívaným saténovým topánkam, ktoré na jeho obrovských nohách pôsobili mimoriadne smiešne. Len čo ich prvýkrát uvidel, zreval – doslova zreval – ako ozajstný medveď. Muža, ktorý dvadsať rokov strážil Zjazvené zeme, porazili papuče. Cisár svoje šaty neobľuboval, ale povinnosť mu kázala nosiť ich a nepoškodiť. Napokon, úrad si vyžadoval dôstojnosť. A tak sa pod baldachýnom mračil, ako to už mal pri takýchto príležitostiach vo zvyku. Ľudia natlačení na Námestí bieleho tigra zmokli do nitky a vlasy sa im prilepili k hlavám. V tom mizernom a neblahom počasí ich utešoval jedine fakt, že cisár Bersun neznášal príhovory viac než prepychové rúcha. Určite to nepotrvá dlho. 20

P oz vá n ka

Cisár zdvihol ruky a všetkým ukázal dokaličenú pravicu. Zúfalý a krvavý súboj s Andrenom Valitom ho pripravil o tri prsty. Takmer prišiel aj o život. Odvtedy sa na verejnosti prvýkrát objavil až teraz. Gigantická postava ani objemné rúcho však nedokázali zamaskovať pravdu: medvedí bojovník ochabol na tele i na duchu. „Prelialo sa už dosť krvi,“ vyhlásil, kričiac cez dážď. Mal chrapľavý hlas a používal krátke samohlásky i tvrdé spoluhlásky typické pre ďaleký severozápad. „Moje telo je zlomené, ale zotaví sa. Ríša je zlomená, ale zotaví sa. Spoločne sa uzdravíme. Spoločne naberieme silu. Toto vám prisahám na Osmičku.“ Správa sa šírila spredu dozadu a námestím sa rozliehali ovácie. Andren by v prípade úspešnej vzbury vrátil milovanému mestu zašlú slávu. Starobylé hlavné mesto by sa opäť stalo sídlom moci. Rástli však obavy, že cisár sa prišiel pomstiť a Samru zničiť. Nemusel by sa ani veľmi namáhať. Kedysi neporaziteľné Mramorové mesto upadalo už pätnásť storočí. Ľudia ho dnes sčasti posmešne a sčasti skleslo nazývali Mramorové trosky. Bersun čakal, kým sa dav utíši. Potom naznačil Psom, aby k nemu priviedli Yanu aj Ruka. Mali vtedy osem rokov. Pevne sa držali za ruky a dodávali si odvahu. Yana sa postavila pod zlatý baldachýn a v očiach Starého Medveďa zbadala slzy súcitu. Povzbudivo na nich zamával a ona ho za to nenávidela. Ako sa opovažuje byť taký prívetivý? Ten muž jej predsa zabil otca. Dvojčatám prikázali, aby cisára pozdravili medvedím gestom. Súčasne teda k pravému spánku rezko zdvihli pravú dlaň otočenú od seba. Bersuna to zjavne dojalo. Chytil Yanu okolo pliec a pritiahol si ju k sebe. To isté urobil aj s Rukom po svojej ľavici. Veľký medvedí cisár ich držal vo veľkom medveďom objatí. Yane prišlo nevoľno. Otočil ich tvárou k davu. „Kedysi ste tu už stáli,“ riekol potichu. „Poznáte tých ľudí.“ Mal pravdu. Ich otec pôsobil v Samre ako guvernér, takže na schodoch pred Zasadacou sieňou pravidelne niečo vyhlasoval. Ľuďom sa páčilo vidieť po jeho boku dvojčatá, ale aj Yasilu v splývavých hodvábnych šatách s dlhými čiernymi vlasmi ozdobenými zlatou sieťkou. 21

R Á D K R K AVC A

„Čo vidíte?“ opýtal sa ich cisár. Yana hľadela na zástup, ktorý stále divoko jasal a tlieskal. „Strach,“ odvetila. Ruko v rovnakom okamihu vyslovil: „Úľavu.“ „Strach a úľavu,“ zopakoval cisár sám pre seba. „Áno, presne tak. Výborne.“ Oboch ešte posledný raz stisol a vzápätí ich pustil. O niekoľko týždňov neskôr vydal nástupca Gatta Worthyho, najvyšší veliteľ Hol Vabras, edikt, v ktorom sa uvádzalo, že Yasila Valitová sa uznáva vinnou z „nepriamej podpory“ vzbury. Inými slovami – jej manžel na ňu použil jej peniaze. Za tento zločin ju zbavili všetkých titulov aj majetkov a odsúdili ju na šesť mesiacov väzenia. Prepustili ju však hneď v ten istý deň, pretože v cisárskom žalári sa trápila už takmer osem mesiacov. Odchádzala odtiaľ s dcérkou v náručí. Nisthala Valitová sa narodila v temnote, aby uzrela svetlo. Edikt pokračoval: Občianka Yasila Valitová a jej deti môžu slobodne žiť v armasských štvrtiach za nasledujúcich podmienok: Pod hrozbou smrti: nesmú opustiť hlavné mesto. Pod hrozbou smrti: nesmú sa stýkať s prívržencami zradcu Andrena Valita ani sa usilovať o nápravu jeho povesti. Okrem toho: Valitovci sa musia podrobiť akýmkoľvek prehliadkam seba aj svojho majetku, ktoré služobník Jeho Veličenstva, najvyšší veliteľ Hol Vabras, uzná za potrebné. Jeho Veličenstvo za týchto podmienok rozhoduje, že deti Valitovcov smú dospieť bez akejkoľvek ujmy. Nech Osmička ochraňuje Jeho Veličenstvo a zostáva skrytá. Podpísaný najvyšší veliteľ Hol Vabras Štvrtého dňa mesiaca Am, 1523

P oz vá n ka

∞∞∞ Bersun sľub dodržal. Priatelia, na svete neexistuje nič silnejšie ako slovo medvedieho bojovníka. Dvojčatá však včera dovŕšili šestnásť rokov. Už nie sú deťmi, takže edikt ich viac neochráni. „Yana,“ hlesol Ruko, keď nastupovali na loď smerujúcu na cisársky ostrov. „Cisár nám celé roky preukazoval milosť. Teraz nás určite nezničí.“ Jej brata neopúšťal optimizmus.