ELEKTRA
aký krásny obrázok
JENNIFER SAINTOVÁ
Memoáre
Andrea Leebová
4. kapitola
Vedela som, že matka sa bojí, a v nasledujúcich týždňoch som robila všetko preto, aby sa cítila lepšie. Každý večer som sa ponúkala, že jej prečítam rozprávku. Každý večer ma odmietla. Sedávala som osamote v detskej izbe s otvorenou knihou. Na čítanie som bola príliš rozrušená, plakala som, slzy sa mi rozpíjali na stránkach knihy a modlila som sa, aby si to matka rozmyslela. Chcela som, aby ma znova objala a mala ma znova rada ako pred tým kúpeľom. Ale zo všetkého najviac som chcela, aby mi odpustila.
Matkino odmietanie ma zraňovalo spôsobom, ktorý som ešte nevedela pomenovať. To ona ma naučila čítať a často mi opakovala príbeh, ako sa jej to podarilo. „Len čo som si ťa priniesla domov, začala som ti čítať,“ vysvetľovala. „Už ako dvojročná si ma začala napodobňovať. Prečítala som ti slovo a ty si ho zopakovala. Ani som sa nenazdala a opakovala si celé vety. Potom si jedného dňa z ničoho nič otvorila novú knihu, ktorú sme spolu ešte nečítali, a sama od seba si prečítala celé dve vety. Bez jedinej chyby. Nemohla som tomu uveriť.“ Zbožňovala som ten príbeh, a hoci som si na nič z toho nepamätala, keď ho matka rozprávala, predstavovala som si, ako mám dva roky, sedím pri nej, opakujem po nej slová a nakoniec ich po prvýkrát začnem čítať. Predstavovala som si, ako čítam a ona ma pritom objíma a bozkáva. V to ráno, keď sa matke vrátil zrak, som nebola doma, ale neskôr po mňa so starkou prišli do školy. Jej slepota trvala čosi vyše mesiaca. Blížil sa Halloween a okná i dvere školy sme mali vyzdobené čarodejnicami, tekvicami a duchmi vystrihnutými z papiera. Stála tam v čiernych trojštvrťových nohaviciach a červenej koženej bunde s líščím
Andrea Leebová
golierom. Napriek sivej zamračenej oblohe mala na očiach mačacie slnečné okuliare. Vedľa Sarai v kočíku stála starká.
„Maminka!“ Rozbehla som sa k nej, ale bála som sa jej bez dovolenia dotknúť, a tak som pár centimetrov od nej zastala.
Matka vykročila a načiahla sa ku mne. „Moje krásne dievčatko, ukáž sa mi.“ Nadvihla si okuliare. Keď sa nám stretli oči, obe sme sa rozplakali.
V ten večer mi dovolila, aby som jej čítala. Otec bol v škole a starká kúpala Sarai, takže sme ostali samy. Prečítala som jej rozprávku O sladkej kaši od bratov Grimmovcov o dievčatku, ktoré nájde zázračný hrniec kaše. Keď som skončila, zatlieskala mi a pritiahla si ma k sebe ako kedysi. Vdychovala som vôňu jej gardéniového parfumu a túžila som tak zotrvať navždy.
Starká s nami ostala ešte týždeň. „Kým si maminka zvykne,“ vysvetlila. Keď odišla, zase sa z nás začala stávať normálna rodina a dúfala som, že väčšina vecí sa vráti do normálu. Väčšina sa naozaj vrátila. Matka varila, upratovala, nakupovala a starala sa o mňa a sestru. Navonok všetko vyzeralo ako predtým. Lenže na matkinom správaní ku mne sa čosi zmenilo. Nekričala na mňa ani ma nebila, ale správala sa, akoby ma nechcela mať pri sebe. Už nikdy viac mi nedovolila, aby som jej čítala, hoci som to skúšala. Čím viac som sa snažila, aby ma mala rada, tým viac ma odmietala.
V júni, sedem mesiacov po tom, ako sa matke vrátil zrak, a osem mesiacov po tom kúpeli, začal otec učiť na vysokej škole na Long Islande.
Vďaka novej práci a tomu, že naďalej robil na strednej škole futbalového trénera, si rodičia mohli dovoliť kúpiť nový dom v Commacku na Long Islande.
Svetlozelený bungalov stál medzi takmer identickými pastelovými domčekmi. Na trávnatom dvore pred domom rástla vŕba a vzadu na dvore zase tráva, kde bola aj terasa, hojdačky a sladký voňavý orgován. Matka mi povedala, že je to ako mať súkromné ihrisko. Dom mal tri spálne a z jednej malej miestnosti si otec spravil pracovňu. So Sarai sme mali dostať každá vlastnú izbu. Tá predstava ma potešila, ale
krásny obrázok
zároveň som sa čohosi obávala. Od troch rokov som mala izbu so Sarai. Hoci som ju stále vnímala ako bábätko, jej prítomnosť mi dodávala pocit bezpečia.
Kým sme sa presťahovali, otec vzal matku nakupovať. Do izieb zaobstarali nový nábytok. Rodičia nám zariadili izby úplne rovnako, každá z nás dostala krémový bielizník a nočný stolík dekorovaný pastelovými kvetmi a s pozlátenými detailmi. Tie kvety boli ručne maľované v Taliansku. Kúpili nám svetloružové postele s kovaným rámom a drobnými železnými ružovými púčikmi. Bielizníky a nočné stolíky mi pripadali príliš dospelácke, ale púčiky mi pripomínali Šípkovú Ruženku. Hneď sa mi zapáčili.
Celý dom voňal novotou a čistotou. V deň, keď sme sa nasťahovali, boli rodičia celí bez seba ako malé deti, pretože obaja vyrastali v byte.
„Dievčatá, vy máte také šťastie!“ Matka s otcom v kuchyni vybaľovali riad. So Sarai sme pri nich sedeli na linoleom pokrytej dlážke a hrali sme sa s mojimi bábikami. „Budete vyrastať v dome. Mám dvadsaťpäť rokov a toto je prvý ozajstný dom, v ktorom som kedy bývala.“
„Konečne sa nebudeme tlačiť,“ vyhlásil otec. Prestal vybaľovať, chytil mamu okolo pása a pritiahol si ju. „Bude to nový začiatok,“ povedal a pobozkal ju na ústa. Potom ju pustil a usmial sa na nás. „Pre všetkých.“
5. kapitola
Mama sa však z nového domu dlho netešila. Po pár týždňoch som vycítila, že tam nenašla to, čo hľadala. Pripadala mi sklamaná ako dieťa, ktoré si na narodeniny želalo bicykel a dostalo ponožky. Dokonca aj Sarai, ktorá sa menila z bábätka na malého človeka, v nej málokedy vyvolala úsmev. Všetci ju štvali a ja najviac.
V júli ma matka zapísala do štvortýždňového tábora. Tvrdila mi, že to bude zábava, hoci som ju podozrievala, že sa ma chce v prvom rade zbaviť. V tábore sa mi však páčilo. Deti boli milé a táboroví vedúci tiež. Vyrábali sme si z plastových motúzov pestré šnúrky na krk a z makarónov namaľovaných nazlato zas podložky pod hrnce. Hrali sme rôzne hry a každý deň sme sa chodili kúpať. Dokonca som raz išla do tábora autobusom celkom sama.
V posledný deň sme sa mali rozdeliť na dva tímy, zelený a žltý. Vedúci to nazvali Hra o farbu a vopred poslali domov odkaz, že máme prísť oblečení v tričku vo farbe tímu. Ja som sa dostala do žltého tímu.
V to ráno som si umyla zuby a šla som sa obliecť do izby. Ako každé ráno, mama mi pripravila oblečenie: nohavičky, ponožky, šortky a tričko. Zodvihla som tričko, nebolo však žlté, ale ružové. Myslela som si, že mama zabudla na odkaz, a zakričala som na ňu. Keď neprišla, obliekla som si všetko okrem trička.
Našla som ju v kuchyni. Sedela pri stole bokom otočená k Sarai v detskej stoličke. Držala pred ňou lyžičku praženice. „Daj si trocha.“
Sarai pokrútila hlavou. „Chcem makalóny.“ Moja sestra sa bez problémov vedela najesť aj sama, ale odmietala všetko okrem makarónov
obrázok
so syrom. Dva roky sú najhorší vek, počula som, ako mama hovorí
starkej do telefónu, hoci Sarai už mala skoro tri.
„Mám mať žlté tričko,“ vyhŕkla som na mamu a ukázala som jej to ružové.
Matka položila lyžičku a postavila sa oproti mne. „Žlté tričko máš špinavé.“
„Dnes je farebný deň. Môj tím ma žltú farbu, nie ružovú.“
„Obleč si to tričko!“
„Ale moja táborová vedúca povedala…“
„Je mi jedno, čo povedala tvoja táborová vedúca. Hovorím ti, že si máš obliecť to ružové.“ Matka mi vytrhla tričko z rúk a schmatla ma. Zaryla mi nechty do paže. Sila jej hnevu ma vystrašila. Zľakla som sa, že by mohla znova oslepnúť.
„Prečo musíš stále robiť ťažkosti?“ Pustila ma, natiahla mi tričko cez hlavu a schytila ma za ruku, aby mi ju napchala do rukáva.
„Maminka, to bolí. Prestaň!“ Vykrútila som sa jej. Po tvári sa mi kotúľali slzy až na golier pokrkvaného trička. Z nosa mi tieklo.
„Plestaň!“ skríkla Sarai.
Nevedela som, či kričí na mamu, na mňa, alebo na obe.
„Daj si to tričko normálne!“ vyštekla na mňa mama.
„Ale ono je ružové.“ Opakom ruky som si utrela sople.
Sarai zhodila zo stola praženicu. Plastový tanier s klapnutím pristál na zemi a ona začala vrieskať.
„A ja som v žltom tíme,“ vzlykala som.
Matka si zakryla tvár rukami. „Ja to už nevydržím!“
Vedela som, že by som mala prestať fňukať, ale nechcela som byť jediným dieťaťom v ružovom tričku. „Oblečiem si to špinavé žlté.“
„Dosť!“ Matka ku mne vykročila.
„Nikto si to nevšimne,“ dodala som.
„Povedala som, že stačilo.“ Zodvihla ruku a vzápätí ma zaštípala facka. Nikdy predtým ma takto neudrela.
„Ty si mi dala facku,“ zakvílila som. Predstavila som si odtlačok jej dlane na svojom líci. „Prečo si ma udrela?“
Zodvihla zo zeme plastový tanier. „Choď si opláchnuť tvár a daj si
Andrea Leebová
to tričko normálne!“ Prekrížila si ruky na prsiach. „Pohni si, aby si nezmeškala autobus.“
O desať minút nato som už s matkou a sestrou čakala na zastávke autobusu kúsok od domu. Sarai v bugine zaspávala, asi ju ten boj unavil. Stála som pri matke v ružovom tričku a už som neplakala. Mäkké bavlnené tričko ma na pokožke hrýzlo ako vlna.
Po pár minútach k nám pripochodoval sedemročný Marty, jediné dieťa, ktoré tam tiež nastupovalo. Jeho citrónovožlté tričko malo rovnaký odtieň ako jeho vlasy. Za chrbtom nám akýsi tínedžer začal štartovať hrdzavú kosačku. Sarai si zakryla uši a matka sa k nej sklonila, aby ju upokojila. „Máš ružové tričko!“ snažil sa Marty prekričať chrchlajúcu kosačku. „Budeš mať poriadny problém.“
„Marty, správaj sa slušne!“ zahriakla ho jeho matka a ospravedlňujúco sa usmiala na tú moju. Moja matka si ma premeriavala a hrýzla si pritom do líca, ktoré jej zalievala červeň. Stislo mi srdce.
„To je moja vina,“ otočila som sa k Martyho matke. „Na žlté tričko som si vyliala hroznový džús. Maminka ho skúsila oprať, ale nestihla to.“
„Hroznový džús je najhorší,“ súhlasila Martyho matka. „Táboroví vedúci to určite pochopia.“
Matka prikývla a čupla si ku mne. „Ty moja ochrankyňa,“ zašepkala mi do ucha.
Jej hlas mi znel ako mlieko a med. „Mám ťa rada, maminka.“ Rozpustila som sa jej v náručí.
Objímala ma, až kým pri nás nezastal školský autobus. Keď som doň nastúpila a sadla som si k Martymu, vedela som, že sa ma na to ružové tričko bude celý deň niekto vypytovať, ale už ma to netrápilo.
6. kapitola
Bitie pokračovalo. Do konca leta som si každou, i tou najmenšou chybičkou vyslúžila facku alebo úder po rukách. Matkine mäkké milujúce dlane, ktoré v mojich predstavách mohli patriť aj Snehulienke alebo Šípkovej Ruženke, skostnateli a stvrdli. Pripomínali mi macochu alebo zlú strigu. Začala som sa tých rúk báť. Začala som sa báť jej.
Otec nebol doma takmer vôbec, a keď bol, nevšímal si ma. Detská logika mi dávala nádej, že by to mohlo stačiť. Že ak otec dokáže, že ma už nemá rád, matka nám ten kúpeľ obom odpustí. Časom som však pochopila, že ona ho za to prosto nedokáže viniť. Zrejme to robila podvedome, ale všetok svoj hnev nasmerovala na mňa: na päťapolročné dieťa. Kým som v septembri nastúpila do škôlky, bez facky som sa už ani nenaraňajkovala. Každé ráno som chodila do škôlky s červenými lícami a opuchnutými očami. Raz sa ma jedna učiteľka opýtala, či sa doma niečo nedeje. Povedala som, že nie. Vedela som, že jej nemám hovoriť pravdu. Našťastie sa viac nepýtala.
Zelené listy na stromoch začali oranžovieť a moja nenávisť k sebe samej rástla. Hlboko vnútri sa mi vytvorila guča zúfalstva a začala som premýšľať, či by nebolo lepšie, keby som zmizla. Zvažovala som, že ujdem, ale došlo mi, že by ma našli. Aj náš osemročný sused Duncan sa pokúsil ujsť, ale rodičia ho našli ešte pred večerou. Potrebovala som nájsť iný spôsob, ako dosiahnuť, aby bola matka šťastná. Potom mojej kamarátke Sharon umrela stará mama.
Sharon bývala o tri domy ďalej v rovnakom bungalove, len modrom. Bola jedináčik a žila s rodičmi a starou mamou. Sharonini rodičia
Andrea Leebová
boli mladí Židia ako tí moji. Naše matky sa občas stretávali pri káve.
Pár dní po smrti Sharoninej starej mamy sme ich zašli navštíviť, aby sme im vyjadrili úprimnú sústrasť – tak to nazvala matka.
Otec prišiel domov zavčasu, ale nechcel ísť s nami. „Neznášam také veci. Vezmi Andreu, ja postrážim Sarai.“
„Bude tam Sharonina starká?“ opýtala som sa matky. Bol chladný novembrový večer. Mala som na sebe svoj najlepší kabát, olivový s falošným leopardím golierom, zladenú čiapku a čierne zamatové topánky s remienkami. Aj matka sa vyobliekala. Na luxusné čierne šaty si natiahla kašmírový sveter a niesla naplnenú zapekaciu misu. Pripadala som si, akoby sme šli na večierok.
„Sharonina starká umrela,“ vysvetlila mi matka. „Je preč.“
„To navždy?“ Dovtedy som nepoznala nikoho, kto zomrel.
„Áno, Andrea. Keď človek zomrie, je preč navždy.“
„Je navždy dlho?“
Matka si povzdychla. „Navždy je navždy,“ odpovedala a ja som v jej hlase postrehla známky nervozity.
Keď sme dorazili k Sharon, jej matka a dvaja strýkovia sedeli na debničkách uprostred obývačky. „Hovorí sa tomu šiva,“ vysvetlila mi matka. „Tak smútime, keď nám umrie príbuzný.“ Sharon sedela otcovi na kolenách. Zamávala mi, ale nepribehla ku mne ako obyčajne. Celá rodina bola oblečená v čiernom, dokonca aj Sharon.
Pri stene som si všimla stôl plný jedla – zapekané misy, hovädziu hruď, torty, koláče, plnené knedličky a bochníky chleba chala. Do obývačky prúdili ľudia. Všetci okrem mňa a Sharon boli dospelí. Postávali v skupinkách, zhovárali sa a kŕmili sa jedlom, ktoré si nakladali na papierové tanieriky. Matka mi povedala, že keď niekto zomrie, ľudia sú smutní, ale oni jedli a mne takí nepripadali. Iba Sharonina rodina sa tvárila smutne. Nejedli a na tvárach im bolo vidno, ako veľmi im stará mama chýba. Museli ju mať skutočne radi.
V ten večer som pochopila, že potrebujem umrieť. Nebola som si celkom istá, čo to znamená, ale vedela som, že je to navždy, a to sa mi zdalo dostatočne dlho. Keby som bola preč navždy, možno by som matke začala chýbať. Možno by kvôli mne plakala. A keby sa na mňa usmialo šťastie, možno by ma dokonca začala mať znova rada.
Základná škola v Commacku sa nachádzala v pešej vzdialenosti od nášho domu, rovnako ako moja škôlka v Queense. Mama so Sarai ma tam každé ráno odprevadili a vrátili sa po mňa okolo obeda.
Asi týždeň po smrti Sharoninej starkej som sa rozbehla k matke a sestre, ktoré ma čakali pred školou ako vždy. „Chýbala si mi,“ povedala som Sarai a pobozkala som ju na zlatovlasú hlavičku. Hovorila som jej to každé popoludnie. Chcela som, aby vedela, že ju mám rada, a hoci ju má matka radšej ako mňa, nežiarlim na ňu. Aj keď som v skutočnosti žiarlila. Okrem toho som chcela, aby matka videla, že som k Sarai milá. Možno si potom pomyslí, že som dobré dievča. A ak budem dosť dobrá, možno ma jedného dňa začne mať rovnako rada ako pred tým kúpeľom.
Keď sme prišli domov, čakal ma prestretý stôl. „My sme sa už so Sarai najedli,“ informovala ma matka. „Idem ju uložiť a spravím ti sendvič.“ Odniesla Sarai do izby.
Keď sa vzdialili, začalo mi škvŕkať v žalúdku a nechcelo sa mi čakať. Šla som k chladničke a vybrala som si škatuľu mlieka a fľašu čokoládového sirupu. Doniesla som si to na stôl a naliala si mlieko a sirup do pohára, ktorý mi tam matka nechala. Zamiešala som ho presne tak, ako to robievala ona, a napila som sa. Chutilo to sladko a dobre. Celá hrdá na to, ako som sa obslúžila, som odniesla sirup a mlieko nazad do chladničky.
„Čo to tu je?“ opýtala sa matka, keď sa po pár minútach vrátila do kuchyne. Stála s rukami v bok a hľadela na dlážku. Aj ja som sa tam pozrela. Dokonale vydrhnutým bielym linoleom sa od chladničky k stolu vinula čokoládová stopa.
„Prepáč.“ Odsunula som pohár s kakaom.
„Stále sa len ospravedlňuješ,“ odbila ma cestou k drezu. „Prečo nemôžeš dávať pozor?!“ Pustila vodu a vzala si veľkú oranžovú špongiu, ktorú používala na umývanie.
„Ja neviem.“ Rozplakala som sa. Vstala som a chcela som sa rozbehnúť, ale telo mi stuhlo.
„Nerev!“ Vykročila ku mne a šibrinkovala pritom tou špongiou.
Andrea Leebová
„Zbláznim sa z teba!“ skríkla a pleskla ma ňou. Mokrá špongia mi pristála na líci ako tisíc medúz. Ešte viac som sa rozplakala. „Povedala som ti, nerev!“ Znova ma udrela, tentoraz tak tvrdo, že som skoro stratila rovnováhu.
„Prosím ťa, nebi ma!“ zrúkla som a utekala do izby. Zavrela som sa tam, hodila sa na posteľ a zaborila tvár do vankúša, aby nebolo počuť, ako vzlykám. Nenávidela som sa za to, že som ju tak vytáčala. Potrebovala som spraviť niečo, aby jej bolo lepšie.
Kým mi zaklopala na dvere, prestala som plakať. Pootvorila ich, ale nevošla. „Bolí ma hlava,“ oznámila mi. „Idem si ľahnúť. Nechala som ti na stole sendvič a pohár mlieka.“
Počkala som, kým zatvorí dvere do spálne. Matka mi ukladala všetky topánky pekne do škatúľ na podlahe šatníka. Vyzula som si školské topánky, ale neodložila som si ich do škatule, ako ma to učila. Tentoraz som sa nebála, že na mňa nakričí, keď si to všimne. Lebo dovtedy budem mŕtva.
Zobrala som si prázdnu škatuľu od topánok a po špičkách som odcupkala do kúpeľne. Najskôr som si odmotala trocha toaletného papiera, potom som si z matkinej striebornej dózy vzala za hrsť vatových tampónov. Vedela som, že na druhej poličke skrinky v kúpeľni je pinzeta, lebo som videla, ako si ňou matka vytrháva obočie. Snažila som sa byť potichu, postavila som sa na záchod a načiahla sa po ňu. Jedno po druhom som všetko vložila do škatule. Potom som šla do otcovej pracovne. Na stole mal odvíjač s lepiacou páskou. Neznášal, keď som sa s ním hrala.
Škatuľa s odvíjačom pásky bola ťažká. Bála som sa, že mi spadne, a tak som si ju cestou do izby oboma dlaňami tisla k hrudi.
Najskôr som si hlboko do uší napchala vatové tampóny. Potom prišiel na rad nos. Do nosných dierok som si nastrkala toaletný papier a zatlačila som ho prstami čo najďalej. Keď to už ďalej nešlo, použila som tupý koniec pinzety. Ústa som si nechala na koniec. Preliepala som si ich jedným kúskom pásky po druhom. Minula som na to celú pásku. Upchala som všetky otvory, ktorými by mohol vniknúť vzduch. Zavrela som oči a zadržala dych. Chystala som sa zomrieť.
Nepamätám si, ako dlho som tam ležala, ale spomínam si, ako mat-
ka kričala, keď ma našla. Posadila ma na posteľ a jemne mi odlepila pásku z úst. Štípalo to, ale tešila som sa, že sa ma dotýka, stálo to za to.
Toaletný papier som si napchala tak hlboko do nosa, že mi ho musela vybrať pinzetou. Potom si ku mne ľahla a tuho ma objala. Takto ma neobjala, odkedy sa jej vrátil zrak.
„Moje úbohé dieťatko. Čo som ti to spravila?“
„Prepáč, maminka.“ Po lícach sa mi začali kotúľať slzy.
„Tíško.“ Priložila mi na pery dva prsty. Opäť sa ma dotýkala tými krásnymi jemnými rukami, ktoré patrili Snehulienke. „Ľúbim ťa, Andrea.“
„Aj ja teba, maminka.“
„Sľubujem, že sa polepším.“
Nebola som si istá, či jej to verím, ale chcela som. Potrebovala som to. Bez ohľadu na to, čo sa stalo alebo čo mi spravila, mala som ju zo všetkých ľudí najradšej. V to poobedie som s telom pritisnutým k matkinmu zavrela oči a dovolila som jej, aby ma ukolísala do ľahkého poobedného spánku.
