Nejdem a basta!

Večer pri zaspávaní som vymyslela plán. Zdal sa mi úplne perfektný. Čo perfektný, bol úplne celkom dokonalý. Akurát som nesmela zaspať. To však nebol až taký problém, lebo vždy, keď som zaspávala rozrušená, vstávala som veľmi skoro. A podarilo sa mi to aj teraz. Prebudila som sa asi fakt veľmi zavčasu. Vonku už bolo síce vidno, ale ticho nasvedčovalo tomu, že je ešte málo hodín. Ako myška som vykĺzla z postele. Pomaly, tak aby som do ničoho nebuchla, som povytiahla spod postele perinák na kolieskach. Opatrne som doň vliezla. Cítila som sa trochu ako kúzelníčka, ale zvládla som to. Horšie bolo zasunúť perinák späť. Zapierala som sa o posteľ nad sebou, ale nech som sa snažila, ako som chcela, nepodarilo sa mi pohnúť ani o chlp. Nechcela som, aby ma bolo vidieť. A tak som sa šuchla úplne dozadu a pred seba som našuchorila deku, čo sa tam váľala. Neležalo sa mi tam ktovieako pohodlne, ale pocit, že ma nenájdu, ma naplnil spokojnosťou. Dokonca takou, že som čoskoro naspäť zaspala. Prebudil ma hlasný krik. „Evka! Evička!“ kričal tatko. „Eva! Vylez, lebo ti naložím!“ Jasné, mama. 46