Prometheus 1/2011

R. Škoda: Je vplyv náboţenstva na svet dobrý? str. 29 A. K.: Otroctvo v Biblii str. 31

Charlotte: Kresťanské lţi str. 32 J. Wiener: Náboţenstvo otrávi všetko – rozhovor s Ch. Hitchensom str. 36 Ročník VII. č. 1/2011

Prometheus Časopis pre občiansku spoločnosť a humanizmus

www.slovakia.humanists.net

Téma čísla: Sčítanie obyvateľstva, domov a bytov 2011 str. 4

M. Horácky: Okamih pravdy str. 4 M. Baťala: Slovenské zmluvy D. Pollock: Pod zorným uhlom so sv. stolicou str. 20 večnosti str. 7 A. Rehák: Ţeny ateistky str. 25

X

0d redakcie OBSAH ČÍSLA: CONTENTS: 3 Na úvod

See M. Baťala 22 Adam Roman – vedec, humanista a ateista

Editorial

Adam Roman – scientist, humanist and atheist

M. Beňo 4 Okamih pravdy

F. Jedinák 25 Ţeny ateistky

The moment of truth

Women atheists

M. Horácky 5 Sporná otázka v dotazníku sčítania ľudu

A. Rehák 27 Rozhovor s B. Churchillom – vedúcim sekcie Britskej humanistickej asociácie

The dilemma in the census questionnaire. Purity of faith or undeserved money? P. Prusák 7 Pod zorným uhlom večnosti

Under the supervision of eternity D. Pollock 12 Aké spoločenské oblasti, verejné sluţby oprávňujú cirkev nárokovať si na štátne dotácie?

Addressing which societal issues and public services enable the church to claim public funding? P. Prusák 15 Čo je Religare?

What is Religare? D. Pollock 16 D. Pollock k obsahu pápeţovho prejavu diplomato

D. Pollock about the contents of the pope’s address to dip-lomats 17 Machiavelizmus Vatikánu

The Machiavellian nature of the Vatican K. Houston 19 Z Predsedníctva Spoločnosti Prometheus

From the Presidium meeting of Prometheus Society

Interview with Bob Churchill, the Head of Membership and Promotion of the British Humanist Association L. Beňová 29 Je vplyv náboţenstva na svet dobrý? (1. časť)

Is religion a force of good in the world? (Part 1) R. Škoda 31 Intolerancia v biblii

Spoločnosť Prometheus, zdruţenie svetských humanistov Adresa spoločnosti i redakcie: Pod Bánošom 14, 974 11 Banská Bystrica Predseda Spoločnosti Prometheus: Roman Hradecký

+421 48/429 99 22

Slavery in the Bible

Elektronická pošta:

A.K. 32 Kresťanské lţi

casopis.prometheus@pobox.sk

Christian lies

http://prometheus.unas.cz/

Charlotte 34 Ţijeme len raz

http://slovakia.humanists.net/

We only live once

http://spolprom.blogspot.com/

J. Voskár 35 Boj o myslenie detí – 10. časť

Šéfredaktor:

The War for Children’s Minds, Part 10 S. Law 36 Náboţenstvo otrávi všetko

Religion poisons everything

Book recommendations

I. Poljak Názorová tolerancia a občianska rovnosť

Redakcia

Internetové stránky:

Blog Spoločnosti Prometheus:

Matej Beňo, poverený vedením redakčnej rady Redakčná rada: Matej Beňo Ladislav Hubenák František Jedinák Bohumír Kvasnička Ivan Poljak Peter Prusák Rastislav Škoda

Tolerance of diversity in opinion and citizen equality

PROMETHEUS 1/2011

Vydáva:

Telefón:

Obituary Andrej Piškanin

2

VII. ročník, číslo 1/2011

Charlotte Otroctvo v biblii

I. Poljak Zomrel Andrej Piškanin

Slovakia’s agreements with the Holy

Časopis pre občiansku spoločnosť a humanizmus

Intolerance in the Bible

J. Wiener 38 Z nových kníh

O. Dányi 20 Zmluvy Slovenskej republiky so Svätou stolicou

PROMETHEUS

Názory jednotlivých autorov nie sú vţdy súhlasné s názormi redakcie. Na zadnej strane obálky stránky: fotografie s odovzdávania Cien humanistov v roku 2009 a 2010

Registračné číslo: EV 1943/08 ISSN: 1336 – 6424 Elektronické vydanie

0d redakcie Na úvod Editorial Abstract: This introductory article recounts important events of the first quarter of 2011 and reflects on the contents of the current issue. Prvé číslo ročníka 2011 nášho časopisu vkladáme do internetovej virtuálnej reality po uplynutí prvého štvrťroka, ktorý bol na udalosti bohatý. Mnoţstvo podnetov, ktoré by mohli zaujímať a zaujímajú humanistov bolo v ňom naozaj veľa. Svedčí o tom aj obsah tohto čísla. Prednostne sa v ňom venujeme blíţiacemu sa sčítaniu ľudu, rôznym aktuálnym témam, prinášame správy zo ţivota a z podujatí Spoločnosti Prometheus, informujeme o práci humanistov v zahraničí, usilujeme sa aspoň trochu uspokojiť záujem o históriu cirkvi a náboţenstva a predkladáme pár tipov nových kníh. Toto číslo sa od predchádzajúcich odlišuje aj tým, ţe v ňom nájdete tri rozhovory a prepis zaujímavej diskusie. V čase prípravy tohto čísla nás zaujali rôzne správy. Napr. tá, ţe rakúska katolícka cirkev zaţíva najväčší exodus veriacich od skončenia druhej svetovej vojny. Len za uplynulý rok opustilo rady Rakúšanov, čo sa hlásia k cirkvi, rekordných takmer 90-tisíc ľudí. Môţe za to rastúci počet medializovaných škandálov, do ktorých sú zapletení kňazi. U našich západných susedov si prihlásení veriaci platia daň za to, ţe sú jej členmi cirkvi. Na Slovensku sa kaţdému členovi kaţdej štátom uznanej cirkvi skladáme z vlastných daní všetci. Nenecháme si predsa zasahovať do takýchto delikátnych otázok neviditeľnú ruku trhu! Katolíckej cirkvi v Poľsku dôverujú len 66 % ľudí. Ide pre cirkev o najhorší výsledok od roku 1994. Lenţe v Poľsku, na rozdiel od nás, si takýto pokles „môţu dovoliť“, lebo tam sa ku katolíckej viere hlási aţ deväť desatín obyvateľov! Strana SaS sa rozhodla otvoriť otázku financovania cirkví a rada by ho zmenila uţ v tomto volebnom období. R. Sulík by privítal úpravy, ktoré by viedli k „väčšej nezávislosti cirkví“, aj keď úplnú odluku od štátu nepovaţuje

za reálnu. Ministerstvo kultúry nijaké modely nikomu nemieni vnucovať a iniciatívu v tomto smere očakáva najmä zo strany cirkví. Logicky by sa ţiadalo povedať: uvidíme, kam dospeje otvorená diskusia o týchto otázkach. „Logika“ otvorenej diskusie však umoţňuje tušiť, ţe diskusia bude „o nás, bez nás“, nemá termín ukončenia a hlavne, diskutovať budú len zástupcovia ministerstva kultúry a zástupcovia cirkví! K dobrým správam z uplynulého štvrťroka patrí obsah relácie Nočná pyramída v Rádiu Slovensko. V polovici februára a v pokračovaní po mesačnej pauze, diskutovali v nej na tému „Ateizmus a viera“ hostia Oľga Pietruchová – feministka a ateistka a Marián Gavenda – katolícky kňaz. Táto prvá las-

Matej Beňo tovička ukázala, ţe diskutovať moţno a treba. Februárovú pyramídu sprevádzala pochopiteľná, ale zbytočná nervozita zo strany moderátora, ktorý by bol celú reláciu najradšej oddiskutoval sám. Ateistka i katolícky kňaz diskutovali kultivovane, slušne, no v pravdivostnej hodnote svojich argumentov veľmi nevyrovnane. Ukázalo sa, ţe jednoduché „argumenty“ katolíckeho kňaza dokáţu aj veľmi vzdelaného ateistu prinajmenšom „priviesť do úţasu“ aţ tak, ţe chvíľu mu trvá, kým nájde slušný protiargument. O. Pietruchová – „slabá ţena“ a dáma - aj v tomto prípade osvedčila svoju zdatnosť silnej, intelektuálne disponovanej osobnosti tej časti ľudstva, ktorú po

pravde označujeme ako krajšiu a jemnejšiu. Ešte by som sa čitateľovi rád zveril s celkom osobným záţitkom. K mojim najobľúbenejším záľubám patria koncerty v Slovenskej filharmónii, ktorej budova je v rekonštrukcii a abonentné koncerty sa do jej skončenia konajú v historickej budove Slovenského národného divadla. Ako východisko z núdze je to dobré, no akustika a celkové dispozičné riešenie divadla koncertným podujatiam nevyhovuje. V koncertnej sieni SF som mal z balkóna dobrý výhľad na orchester a kaţdý koncert v tejto sále patril k neopakovateľným záţitkom. Prekáţalo mi tam iba jediné – výhľad do čestnej lóţe, ktorá v ostatných desaťročiach, okrem drobných výnimiek, vţdy zívala prázdnotou. Pýtate sa: v čom je problém? Nuţ problém je v tom, ţe prázdnota čestnej lóţe ma ako občana uráţa, poniţuje a zahanbuje. Nechápem, prečo sa medzi toľkými vládnymi činiteľmi (vrátane ich manţeliek, manţelov a detí) nenájde nikto dosť kultúrny, aby navštívil čo len raz za čas nejaký koncert. Kto nás to vedie a reprezentuje? A verte, hrajú sa tam vyberané kusy v interpretácii neraz tých najlepších z najlepších! Ako občana ma uráţa a poniţuje aj to, ţe politická špička SR sa pretŕča všade inde (omše, bály, smotánky a mnohé ďalšie, neraz umelecky i kultúrne nulové podujatia), no špičkové hudobné umenie ju nezaujíma. Ţeby tieto dámy a títo páni nemali kultúrne potreby tohto druhu? Začínam rozumieť, kde sa vzal bezprecedentne nekultúrny zámer súčasnej vlády obrať školstvo a vedu o prostriedky z EÚ a „vraziť“ ich na výstavbu diaľnic. Ešteţe v Bruseli sedia (?) kultúrnejší úradníci. Jediným kladom koncertov v historickej budove SND je to, ţe nemám nepríjemné pocity, ktoré vo mne vyvolávala prázdna čestná lóţa v SF. Prečo? Zo svojho miesta na 2. balkóne čestnú lóţu jednoducho nevidím a teda neviem, či a kto v nej sedí. S týmto pocitom som si 4. marca t. r. uţil a v úţase preţil aj predvedenie Šostakovičovej Symfónie č. 13 b mol Babin Jar op. 113 v podaní Slovenskej filharmónie, Slovenského filharmonického zboru – muţského (Pokračovanie na 4 strane)

PROMETHEUS 1/2011

3

Téma čísla (Pokračovanie z 3 strany) zboru, pod taktovkou P. Altrichtera, basové sólo spieval P. Mikuláš, zbormajster J. Chabroň. Rád by som sa s čitateľmi podelil aspoň o text básne 5. časti spomenutej Šostakovičovej symfónie nadpísanej Kariéra, ktorej autorom je J. Jevtušenko (prebásnil Ľ. Feldek): Kariéra Táral nerozumný Galilei – hovorili rímski pápeţi. Ako však nám dokázal beh dejín – nerozumnejší je múdrejší. Hlúpejší od Galilea nebol vedec – súčasník tej hodiny. Krúti sa Zem, nie vôkol nej nebo – vedel, bol otcom rodiny. Keď so ţenou sadal do kočiara, potom, čo ho zradil v onen deň, myslel si, ţe robí kariéru – v skutočnosti zničil si ju len. Za to, ţe vzal prírode jej taje, Galilei sám šiel do risku, stal sa veľkým - toto podľa mňa je pravý príklad karieristu. Nuţ, nech teda ţije kariéra, ak sa ona takto zachová – ako u Shakespeara, u Pasteura, u Newtona, u Tolstého ... Lva! Za čo ich to na ten pranier hnali? Talent - talent! Iné neplatí. Zabudnutí - tí, čo preklínali. Nezabudnutí sú prekliati. Tí, čo dobývali stratosféru, či lekári, ktorých kosil mor, robili tú pravú kariéru. Z ich kariér beriem si svoj vzor. A keď verím v ich posvätnú vieru, smelo kráčam svojim obdobím. I ja robím svoju kariéru tým, ţe kariéru nerobím! Matej Beňo

4

PROMETHEUS 1/2011

Okamih pravdy M. Horácky: The moment of truth Abstract: The May 2011 census should be the moment of truth when every citizen considers his or her actual individual relationship with a church or religious organization; not the religion he or she was born or baptized into. K polnoci z 20. na 21. mája 2011 sa v Slovenskej republike uskutoční pravidelné sčítanie obyvateľstva. Jeho súčasťou je aj zisťovanie počtu osôb podľa náboţenského vyznania alebo bez vyznania. Podľa závaţných metodických pokynov sú pri určovaní náboţenského vyznania občana rozhodujúce dve skutočnosti: účasť občana na náboţenských obradoch a vzťah občana k danej cirkvi alebo náboţenskej spoločnosti. Teda nie (iba) pokrstenie občana. Pri poslednom sčítaní obyvateľstva v roku 2001 udalo 697 308 občanov Slovenskej republiky, t. j. 13 % jej populácie, ţe sú bez náboţenského vyznania. Pritom 160 598 občanov, t. j. 3 % populácie, sa k otázke o náboţenskom vyznaní nevyjadrilo - zrejme aspoň časť z nich sa necítila príslušníkmi nejakej cirkvi alebo náboţenskej spoločnosti. V kaţdom prípade občania Slovenska bez náboţenského vyznania predstavujú - po katolíkoch - druhú najpočetnejšiu skupinu občanov. Štát preukazuje náboţenským inštitúciám mimoriadny rešpekt, finančne ich významne podporuje a poskytuje im značný priestor vo verejných elektronických médiách. Občanom bez náboţenského vyzna nia sa však nielen nedostáva náleţitého spoločenského uznania, ale neraz sa štátne orgány nečinne prizerajú názorovému a morálnemu znevaţovaniu aj

uráţaniu občanov bez náboţenského vyznania, a to neraz aj zo strany vysokých predstaviteľov katolíckej cirkvi. Aj preto treba pri sčítaní obyvateľstva dobre porozmýšľať a odpovedať podľa skutočnosti: Mať na pamäti, ţe rozhodujúcim hľadiskom je fakt účasti na. náboţenských obradoch a skutočný osobný vzťah k nejakej cirkvi alebo náboţenskej spoločnosti, nie to, či nás kedysi pokrstili. V tomto zmysle je 20.-21. máj 2011 okamihom pravdy, Môţe významne prispieť: k zisteniu skutočného stavu svetonázorového členenia obyvateľstva Slovenska; k posilneniu pocitu totožnosti i sebavedomia skupiny občanov bez náboţenského vyznania; k zvýšeniu spoločenského rešpektu ich osobnosti, záujmov a potrieb. Preto nezabúdajme: Pri tohtoročnom sčítaní obyvateľstva Slovenskej republiky – pokiaľ ide o náboţenské vyznanie alebo bezvyznanie – rozhodujeme a odpovedáme podľa skutočného stavu: svojej účasti na náboţenských obradoch a svojho osobného vzťahu k náboţenstvu, k cirkvi alebo náboţenskej spoločnosti. M. Horácky

Téma čísla Sporná otázka v dotazníku sčítania ľudu Čistota viery alebo nezáslužné peniaze? P. Prusák: The dilemma in the census questionnaire. Purity of faith or undeserved money? Abstract: The census is a public issue and its results should serve to address society’s problems. No group (political party, church, sect) has the right to appropriate its results and use them to their own benefit. The only guarantee of such noninterference and true freedom of conscience is the separation of church and state. Slovakia is no longer Christian but pluralistic.

Peter Prusák Po sčítaní ľudu v r. 1991 a 2001 sa uskutoční (pravidelne raz za desať rokov) sčítanie v máji 2011.V dotazníku z predchádzajúcich dvoch sčítaní bola otázka tykajúca sa náboţenského vierovyznania, ktorá sa stala jednou z najspornejších otázok. Oprávnene vznikali námietky, ţe zaradenie otázky náboţenstva do sčítania ľudu odporuje Listine základných práv a slobôd, právnym a demokratickým základom fungovania spoločnosti, jej občian-skemu charakteru, spočívajúcemu na dôkladnom oddelení súkromnej sféry od sféry verejnej. V odpovedí na túto otázku občan mal tri moţnosti: 1. uviesť konkrétne náboţenské vyznanie, 2. napísať „bez vyznania“, 3. nechať kolónku prázdnu - vyznanie neuvedené. Podľa výsledkov z uvedených dvoch sčítaní ľudu sa počet veriacich na Slovensku za posledné desaťročie 20. stor. zvýšil takmer o 700 000. Ak v r. 1991 sa k veriacim hlásilo 72 % obyvateľov Slovenska, tak v r. 2001 ich počet narástol na 84,1 %. Najväčší nárast za-

znamenala rímskokatolícka cirkev, pribliţne o 9 % a tak podiel všetkých katolíkov na počte obyvateľstva sa mal rovnať 63 %. Aké sú príčiny, zdroje tohto enormného narastú veriacich? Niet pochýb, ţe tento nárast je výsledkom aj kampane, ktorú cirkvi, najmä katolícki biskupi spustili a vyuţili sčítanie ľudu na propagáciu svojej viery a získanie čo najväčšieho počtu občanov pre jej vyznávanie. Za tým účelom vydali pastiersky list, ktorý bol čítaný v katolíckych kostoloch a publikovaný aj v tlači. V ňom vyzývali všetkých veriacich, ktorí boli pokrstení, aby sa prihlásili k svojej cirkvi (koľko pokrstených bolo a je bez ich vôle?). Kde je tu spravodlivosť, ktorej sa tak domáhajú, keď si nárokujú právo hlásať boţie slovo, súčasne toto právo odopierajú ľuďom iného svetonázoru. Napríklad postoj mladých sociálnych demokratov sa vymykal z politického a svetonázorového obrazu videnia sveta katolíckej cirkvi a reprezentantov KDH. Mladí sociálni demokrati svojimi červenými plagátikmi s textom „Veriť neznamená platiť“ chceli upriamiť pozornosť občanov na finančný záujem pozadia cirkevnej kampane a vyzývali bezkonfesijných občanov, aby sa nebáli v danej kolónke uviesť, „bez vyznania“. Ich plagátiky začali nekompromisne strhávať a naviac ich vyhodili z budovy na Ţabotovej ul. č. 2, kde mali riadne zmluvne prenajaté priestory. Je zrejmé, ţe k nadchádzajúcemu sčítaniu ľudu (máj 2011) cirkvi sa uţ pripravili a začali kampaň. Ako prví sa ohlásili evanjelici a. v. a po nich rimskokatolíci listom čítaným vo všetkých kostoloch. Najmä katolícki biskupi si dobre uvedomujú jeho praktický význam, moţnosť zvýšiť počet svojich veriacich, zabezpečiť peniaze zo štátnej

pokladnice a tak posilniť svoje postavenie (oslabené) v spoločnosti. Na základe zmluvy SR s Vatikánom sa pripravuje čiastková zmluva (zákon) o financovaní cirkví (v poradí uţ štvrtá). Zatiaľ nevieme aký to bude model ich financovania. No je moţné, ţe štát s cirkvami sa dohodne na takom modeli, ţe výsledky sčítania sa môţu brať do úvahy pri stanovovaní výšky štátneho príspevku na jednotlivé cirkvi a náboţenské spoločnosti. A to stanovením jedného duchovného na určitý počet veriacich. Tým by sa do určitej miery aj limitoval počet duchovných (ich počet neustále rastie) platených štátom, čo by jeho pokladnicu trochu odľahčilo, no financovania cirkvi nezbavilo. Predbeţný návrh jednotlivých cirkví na počet duchovných platených štátom (v čase sčítania v r. 2001) bol takýto: Rímskokatolícka cirkev – 2 557 duchovných (l duchovný na 1 450 veriacich) Gréckokatolícka cirkev – 400 duchovných (l na 550 veriacich) Evanjelická cirkev a. v. – 439 duchovných (l na 850 veriacich) Reformovaná cirkev – 200 duchovných (l na 500 veriacich) Pravoslávna cirkev – 126 duchovných (l duchovný na 400 veriacich) Ostatné – 250 duchovných (1 duchovný na 250 veriacich). V súvislosti s prebiehajúcou aktivitou cirkví okolo sčítania ľudu vzniká oprávnená otázka, aká je dnes religiozita na Slovensku, je ešte kresťanské? Niet najmenších pochýb, ţe za posledné desaťročia sa Slovensko podstatne zmenilo, radikálne sa zmenil systém hodnôt, spôsob ţivota jeho občanov a miesto a význam náboţenstve v ňom. Kto sa a z akých pohnútok v dnes fungujúcom systéme hlási k náboţenstvu? Moţno predpokladať, ţe okrem iného z týchto:

PROMETHEUS 1/2011

5

Téma čísla Úprimnej viery, hlbokého vnútorného presvedčenia v pravdivosť kresťanského učenia. Tradície, rodinnej zvyklosti, viera sa u nich spája s neoddeliteľným, ešte hlbšie leţiacim vzťahom k tradícii. Matrikoví veriaci, ktorí okrem krstu (nie z vlastnej vôle) a iných vonkajších, formálnych znakov nevykazujú znaky opravdivej viery. Celkove moţno ich charakterizovať ako formálnych veriacich bez ţivej viery a jej duchovno-mravného svedectva v ich ţivote. Biskupi apelujú na nich, aby sa hlásili k cirkvi. Oportunizmu, konverzie, recesie, hlavne voči bývalému socialistickému reţimu, marxizmu a ateizmu. Mnohí bývalí členovia KSS (i ateisti) konvertovali a stali sa aj členmi súčasných politických strán a funkcionármi vysokých štátnych orgánov. Módy, účelovosti, prispôsobiť svoj svetonázor, presvedčenie aktuálne fungujúcemu systému. Zmenil sa reţim – zmenili svoje presvedčenie. O takejto premene platia slová K. Čapka, ţe kto zradil vieru, ţiadnu nemal. Je tu aj skupina ľudí, ktorí pripúšťajú existenciu nejakých vyšších princípov, absolútneho Ducha, ale bez väzby na cirkevnú inštitúciu. A tak, kto je skutočný veriaci a koľko je ich na S1ovensku? Opravdivým veriacim určite nie je ten, kto sa zaňho povaţuje podľa vonkajších, formálnych znakov (krstu, prijímania, birmovky, sobáša, pohrebu atď., niektoré z nich praktizujú aj ateisti), podľa subjektívneho prihlásenia sa k tej či onej cirkvi, konfesii. Ich kaţdodenný ţivot je vzdialený náboţenskej viere, podliehajú konzumu, hmotárskemu pôţitkárstvu, oddávajú sa alkoholu a sexu, dopúšťajú sa nevery a rozvádzajú sa atď. Popritom vykazujú aj trochu pánboţkárstva. Za skutočného veriace-

ho moţno povaţovať človeka, ktorý svoju vieru emocionálne preţíva, vydá kaţdodenné svedectvo o jej čistote a hĺbke. Z hľadiska tohto poňatia náboţenstva treba sa pýtať, koľko napríklad z tých 84,1 % prihlásených k náboţenskému vyznaniu (máj 2001) kladie duchovno-mravnú podstatu viery nad jej vonkajšiu, okázalú stránku, koľko z nich je farizejov? Aj Jeţiš Kristus označil takých veriacich za farizejov, a karhal ich za to, ţe síce dodrţiavali rituálne predpisy, ale zabudli na ich skutočný obsah, Proroci a evanjelia taktieţ stavajú čistotu srdca nad puntičkárske dodrţiavanie zákonov. Ak sa sčítanie ľudu zneuţíva cirkvami na organizovanie náboţenského ţivota, zvyšovanie počtu veriacich, na politické a finančné ciele, môţe na istý čas priniesť určité výsledky, výhody, ale napokon sa negatívne odrazí na dôveryhodnosti cirkvi (dnes uţ mnohými kauzami dosť podlomenej), na vyprázdňovaní poľa svojej pôsobnosti iným formám religiozity. Len za posledných dvadsať rokov bolo štátom uznaných šesť nových náboţenských spoločnosti a siekt a viac ich pôsobí ako nezaregistrované. Zaradenie otázky náboženského vyznania do dotazníka sčítania ľudu považujem za nesprávne. Nepatrí tam svojím charakterom, ani z hľadiska právneho, ani morálneho. Okrem toho odpovede na túto otázku majú čisto subjektívny charakter a môţu skresľovať objektivitu oficiálnej štatistiky a tým sťaţovať riešenie praktických problémov. Ak sa uţ do sčítania zaraďuje, potom by sa nemala zneuţívať pre úzke skupinové ciele. Nemoţno ignorovať zásady fungovania ľudskej činnosti, občianskoprávnej a demokratickej spoločnosti spočívajúcej na dôslednom oddelení verejnej sféry od sféry súkromnej. Vo verejnej oblasti občan pracuje a ţije, všestranne sa realizuje s rozvíja (spoločensky, ekonomicky, politicky,

právne, morálne). Pravidlá pre túto oblasť sú jasne formulované vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv. Súkromnú sféru určuje úplná sloboda svedomia, sloboda náboţenského vyznania a iných svetonázorov a presvedčení. Sčítanie ľudu je verejná (spoločenská záleţitosť) a jeho výsledky majú slúţiť riešeniu praktických problémov spoločnosti. Nijaká skupina (politická strana, cirkev, sekta) nemá právo zmocňovať sa jeho výsledkov a vyuţívať ich pre vlastné záujmy. Sloboda svedomia patrí medzi také základné práva, ktoré nezávisia od počtu jeho stúpencov, nemenia sa od zákonodarných preferencií, zmeny reţimu. Tieto práva nemoţno nikomu udeľovať ani brať a ich garancia nezávisí od toho, či ide o veriacich alebo ateistov. Nikto nemá mať výhodu alebo nevýhodu z toho, ţe sa hlási alebo nehlási k náboţenstvu alebo spoločenstvu ateistov. To tieţ znamená, ţe štát sa nesmie miešať do tejto súkromnej oblasti občanov a uprednostňovať (politicky, finančne) jeden svetonázor pred druhým. Skutočnou zárukou takého nezasahovania a úplnej slobody svedomia je odluka cirkvi od štátu. Jedine odluka, sekulárny, neutrálny štát môţe garantovať nezávislosť cirkvi, slobodu veriacich a čistotu ich viery, ako aj slobodu svetského svetonázoru, slovom práva a slobody všetkých občanov nezávisle od ich svetonázoru a presvedčenia. Slovensko už nie je kresťanské, je pluralitné. Predpokladáme, ţe opravdivých veriacich na Slovensku je pribliţne 30-35 %. V záujme Slovenska treba prijať túto realitu, neznásilňovať vedomie a svedomie jeho občanov, zachovať úctu a rešpekt k ináč zmýšľajúcim a nájsť nové formy spoluţitia a spolupráce. Peter Prusák

x 6

PROMETHEUS 1/2011

Aktuálne Pod zorným uhlom večnosti Dôvody na obavy vyplývajúce z článku 17 zmluvy o EÚ Lisa-bonskej zmluvy D. Pollock, prezident Európskej humanistickej federácie D. Pollock: Under the supervision of eternity Abstract: Translation of an article by the president of EHU, where he reflects on the origin of Article 17 of the Lisabon treaty from a secular perspective; describing the latest developments in the dialogue and suggests ways to address its shortcomings. Konzultácie s vládami o navrhovaných postupoch sú vítané a mali by sa týkať aj náboţenských organizácií za rovnakých podmienok ako ostatných. Sekularizmus v Európskej únii je inštitút, ktorý presadzuje, aby nikto nebol diskriminovaný; nie je to zákaz prístupu náboţenstiev do verejného ţivota, ale skôr povinnosť vlád, aby neuplatňovali výhradne iba náboţenské argumenty. Avšak článok 17 sa týka viacerých vecí, nielen konzultácií. Vyjadruje súhlas s postavením cirkví v rámci národnej legislatívy, takţe EÚ nemôţe urobiť nič na nápravu diskriminácie a neprávostí, zakotvených v zákonoch členských štátov. Umoţňuje jednej osobitnej kategórii organizácií reprezentujúcich náboţenstvo a vieru, ktorých prevládajúcimi členmi sú cirkvi, privilegovaný prístup do EÚ na najvyššej úrovni, na rozdiel od iných občianskych zdruţení. odborne argumentuje teológiou, hoci je táto pre EÚ irelevantná; má svojské názory na celý rad problémov dôleţitých pre EÚ, akými sú napr. výchova, dobro detí, genetický výskum, ktoré sú veľmi kontroverzné a nepredstavujú vţdy názory ich vlastných členov, tým menej celej európskej verejnosti; ich charakter vo výkone a dodrţiavaní ľudských práv má silné medzery a ukázalo sa, ţe dodrţiavaním článku 17 sa narúša otvorenosť a transparentnosť. Tento príspevok zo sekulárneho hľadiska reviduje pôvod článku 17, popisuje ostatný vývoj dialógu a súčasne navrhuje spôsoby, dopad ktorých by mohol zmierniť jeho nedostatky. Všetky alebo takmer všetky náboţenstvá (hoci nie všetci ich radoví stúpenci) vyhlasujú, ţe sa im zjavila večne

platná pravda. Náboţenskí vodcovia pripisujú niekedy aţ perverzné a veľmi hriešne omyly iným a neveriacim, a vytýkajú im ich presvedčenie. Takýto postoj moţno vecne označiť ako totalitný, pretoţe sa pokúšajú všetkými

David Pollock spôsobmi vnútiť všetkým ich vlastné náboţenské presvedčenie a morálku. Naproti tomu humanizmus (ktorého krátku charakteristiku pripájam v záverečnej poznámke) uznáva rozdiely. V chaotickej kolízii rôznych vier a kultúr moderného ţivota, humanisti jednak viac-menej pevne lipnú na vlastných presvedčeniach (čo je osobná záleţitosť) - popri tom v humanistických myšlienkach nachádzajú aj legitímnosť rozdielov. Prechovávame liberálny tolerantný prístup k demokratickej „otvorenej spoločnosti“, v ktorej je sloboda náboženstva alebo presvedčenia v sekulárnom štáte osobitne vhodný pre náš súčasný komplexný svet s množstvom presvedčení.

Dnes uţ samotný pojem „sekulárny štát“ vzbudzuje rozčúlenie náboţenských konzervatívcov. Ale v tom zmysle ako ho ja pouţívam, znamená to, ţe zákony a inštitúcie štátu ostávajú neutrálne voči ţivotným presvedčeniam (citácie podporných dokumentov na tomto mieste sme vynechali – pozn. prekl.). Náboţenské a iné námietky proti uvedenému znamenajú priznanie privilégií jedným a diskrimináciu druhých. Námietky religionistov tendenčne vyhlasujú, že sekularisti chcú vytlačiť náboženstvo z verejnej sféry. Nie je to pravda. Ako by sme to mohli presadzovať keď vieme, ţe humanizmus je rovnako svetonázor ako je ním i náboţenstvo a viera? Ak by kresťania nemali prístup do verejnej sféry, nemohli by tam byť pripustení ani humanisti. Humanisti teda skôr presadzujú, ţe v diskusiách o politike by nemali mať miesto výlučne náboţenské argumenty. Keď religionisti tvrdia, ţe zomieranie s vonkajším prispením (eutanázia) nás zavedie na klzkú plochu, je to argument na zamyslenie aj pre nás. Ale keď to odôvodňujú tým, ţe ţivot je boţí dar - to uţ nemôţeme prijať. Takéto argumenty treba odmietnuť. Nemôţe to byť argument v spoločnosti s takým mnoţstvom rôznorodých presvedčení. Aj v prípadoch keď sa namiesto nezaujatého skúmania správneho riešenia objavia prijateľné argumenty motivované náboţenstvom, zaslúţia si dôkladné preskúmanie. Predmetom mojej analýzy je EÚ. Európska únia je sekulárna inštitúcia v tom zmysle, ţe nie je to náboţenská organizácia, a ţe si osvojila obhajobu ľudských práv, rovnoprávnosti a princípu nediskriminácie ako svojich základných zásad pre občanov EÚ. Teda prijala sekularizmus ako svoj model. Okrem toho aj občania Európy sa čoraz viac odkláňajú od náboţenstva. Výskum verejnej mienky v r. 2005 poskytol nasledujúce zistenia: V 25-tich členských štátoch EÚ iba 52 % obyvateľov verilo v Boha, zatiaľ čo 18 % priamo odmietlo myšlienku, ţe existuje nejaký „duch“ alebo „ţivotná sila“. Mnohé ďalšie prieskumy verejnej mienky potvrdzujú to isté. V r. 2007 Eurobarometer zistil, ţe 46 % občanov verilo, ţe náboţenstvo má veľmi významné postavenie v spoločnosti, zatiaľ čo pri inak stavanej otázke, ţiadajúcej zvoliť tri z dvanástich moţností, náboţenstvo si zvolili občania na poslednom PROMETHEUS 1/2011

7

Aktuálne mieste. Iba 7 % občanov označili náboţenstvo ako osobne dôleţité a 3 % ho charakterizovali ako hodnotu reprezentujúcu EÚ. Namiesto toho na prvé miesta respondenti dávali: ľudské práva, demokraciu, mier a platnosť zákona. Teda cirkvi sú príťaţlivé iba pre menšie kongregácie, semináre sa premenili na útočisko prisťahovalcov z Latinskej Ameriky a takto získavajú kandidátov na kňazské povolanie. V samotnej rímskokatolíckej cirkvi Európy je liberálny nesúhlas uţ zrelý. Týka sa to doktríny o antikoncepcii, ktorú veriaci takmer úplne ignorujú a ktorú presadzujú aj organizované hnutia ako „Catholics for Choice“ (Katolíci pre slobodnú voľbu), ktorí získavajú sympatie aj u tradičných veriacich. Istú úlohu pri tom zohráva azda i fakt, ţe títo veriaci sú znechutení spôsobom, ako cirkevná hierarchia sa pokúšala zakrývať opakované škandály so sexuálnym zneuţívaním detí. Článok 17 (zmluvy o EÚ vloţený do Lisabonskej zmluvy) znie takto: 1. Únia rešpektuje a nemá predsudky voči štatútu cirkví a náboţenských zdruţení v zmysle národných zákonov členských štátov. 2. Únia rovnako rešpektuje štatút filozofických a nenáboţenských organizácií v zmysle národných zákonov. 3. Uznávajúc ich identitu a ich špecifický príspevok, Únia bude udrţiavať otvorený, transparentný a pravidelný dialóg s týmito cirkvami a organizáciami. Stručne poukáţem na to, ţe článok 17 nie je v súlade so všeobecnými princípmi EÚ, a potom na základe analýzy dejín a súčasnej praxe ukáţem, ţe to je tu váţny dôvod na obavy. Článok 17 nie je v súlade so všeobecnými princípmi EÚ, pretoţe: a) dáva cirkvám výnimku z dodrţiavania zákonov proti diskriminácii; b) dáva cirkvám alebo náboţenským spoločnostiam privilégiá v porovnaní s inými mimovládnymi organizáciami; c) je nepriamo diskriminačný voči nenáboţenským presvedčeniam; d) d ) v praxi je priamo diskriminačný voči organizáciám s nenáboţenskou orientáciou vo všeobecnosti a voči

8

PROMETHEUS 1/2011

humanistickým ako aj sekulárnym organizáciám osobitne. Ad a) Prvé dva paragrafy článku 17 sa prvýkrát objavili v deklarácii priloţenej k Amsterdamskej zmluve v r.1997. 2. paragraf bol zrejme pokusom vyváţiť ten prvý, avšak s malým ohľadom na realitu sveta. Prvý je teda dôleţitý. Táto deklarácia nebola koncipovaná ako uznanie významu náboţenstva pre Európu, ani nevyzývala k rovnakému uznávaniu iných svetonázorov v Európe. V mnohých európskych štátoch nemá náboţenstvo formálny štatút v národných zákonoch. Bol to jednoducho krok docielený cirkvami v zmysle zásady: „to čo máme si ponecháme“. Ako to vyjadrili v článku 17 (1) „uznáva rôznorodosť systémov vzťahu medzi štátom a cirkvami v členských štátoch a zdôrazňuje výhradne národnú právomoc pre určovanie vzťahov medzi cirkvami a štátom s tým, ţe EÚ nebude zasahovať“. Dáva cirkvám výnimku z akejkoľvek legislatívy EÚ, ktorá by mohla tento štatút zmeniť, najmä direktívy týkajúce sa rovnosti a nediskriminácie. Ochraňuje konkordáty, ktoré sa uzavreli s Vatikánom (Vatikán ako je známe má prekvapujúci počet konkordátov uzavretých predtým neţ sa tieto štáty pripojili k EÚ) a národné úpravy, ktorými sú cirkvi podporované z verejných zdrojov vo väčšine európskych štátov. To vyústilo do mnoţstva výnimiek pre náboţenské subjekty, ako napríklad v direktívach o rovnosti všetkých pri zamestnávaní z r. 2000 a v návrhu na direktívy týkajúce sa tovarov a sluţieb, o ktorých sa teraz diskutuje. Jeden z príkladov sú základné školy v Írsku, z ktorých asi 99% celkového počtu sú financované štátom, avšak dovoľuje sa im odmietnuť uchádzača o zamestnanie, alebo prepustiť zamestnanca, ak sú homosexuálni s odôvodnením, ţe je nutné: „dodrţať náboţenský étos v ústavoch“. Sťaţnosť proti tomuto ustanoveniu porušujúcemu direktívy o rovnosti v zamestnávaní, ktorú podala Írska skupina pre rovnosť v zamestnaní, bola zamietnutá. Ad b) Vo veľkom rozpore s radikálnym financovaním cirkevných záujmov podľa článku 17 (1), článok 17 (3) ustanovuje sústavné konzultácie na najvyšších úrovniach EÚ so subjektmi založenými na základe náboženstva a presvedčenia - či už

náboženskými alebo nenáboženskými. Teda takéto konzultácie by boli vítané, ale mali by sa v nich zúčastniť náboţenské organizácie rovnako ako iné. Ale účinok zmluvy je ten, ţe náboženstvo a náboženské asociácie sú privilegované voči všetkým iným mimovládnym organizáciám, ktoré sa musia uspokojiť s konzultáciami na úrovni občianskej spoločnosti. Poslaním náboţenských asociácií je presadzovanie teológie, čo je pre EÚ irelevantná disciplína. Tieto asociácie majú názory, ktoré sú významne kontroverzné a často nereprezentujú ani vlastných členov, tým menej celú európsku verejnosť. Fakticky aj také organizácie, ktorých členovia sú rímskokatolíci, napr. „Katolíci pre slobodnú voľbu“ alebo „Cirkev v pohybe“ (Catholics for Choice , Church on the Move) sú vylúčené z dialógu, napriek tomu, ţe článok 17 (1) sa ich týka, rovnako ako článok 17 (3). Tie ustanovujú, ţe dialóg je „otvorený“, pričom oni viac reprezentujú katolícku populáciu Európy neţ silne konzervatívna hierarchia Vatikánu. Okrem toho mnohé náboţenstvá sú poznamenané postojom k ľudským právam vykazujúcim hlboké nedostatky. Ako príklad tu moţno spomenúť Organizáciu islamskej konferencie (Organisation of the Islamic Conference) s jej poţiadavkou zakázať kritiku náboţenstva. Svätá stolica je jediný „štát“ v Európe (ak ju možno chápať ako štát), ktorý nepodpísal Európsky dohovor o ľudských právach; má za sebou veľký rad zásahov do vnútorných záleţitostí iných štátov a nerešpektovania ich vnútroštátnych zákonov; pridrţiava sa svojho vlastného systému, ktorý nazýva: „prírodzený zákon“. Ad c) Zdanlivo rovnaké hodnotenie tejto inštitúcie v zmysle článku 17 (3) sotva maskuje ich hrubú nepriamu diskrimináciu „filozofických a nenáboženských organizácií“, ktoré spočíva v tom, ţe: 1. Európske cirkvi majú obrovskú moc a boli by nesmierne bohaté aj bez štátnych subvencií, dosahujúcich stovky miliónov Euro, platených z príspevkov všetkých daňovníkov; oproti tomu väčšina humanistických a sekulárnych organizácií je nútená pracovať s nízkym rozpočtom a zväčša si nemôţu dovoliť niekoho zamestnávať.

Aktuálne 2. Pokladá sa za normálnu náboţenskú povinnosť patriť k cirkvi, chodiť do kostola, mešity alebo synagógy; avšak na to, aby niekto preţíval nádherný humanistický ţivot, nie je povinnosťou vstúpiť do humanistickej organizácie. 3. Počty náboţenských organizácií sú veľmi vysoké, vzhľadom na ich sklon k schizme (odštiepeniu sa od pôvodného), ale ich motiváciou nie je v prvom rade zlepšovanie spoločnosti. Z toho vyplýva, ţe počet náboţenských subjektov oprávnených vstupovať do dialógu s EÚ podľa článku 17 je prakticky neobmedzený. Avšak nenáboţenské subjekty pracujú obvykle prostredníctvom organizácií pre občiansku spoločnosť, ktoré sa zaoberajú otázkami chudoby, ţivotného prostredia, výchovy atď., no právo ich prístupu do EÚ je oveľa menšie a musia sa oň deliť s náboţenskými organizáciami (ktorých vystupovanie môţe návrhy humanistov anulovať). 4. Je veľmi ťaţké aktivovať verejnú mienku, aby sa zmenšilo riziko nadmerného náboţenského vplyvu v EÚ, pretoţe sa to ihneď kvalifikuje ako nedodrţanie liberálnej poţiadavky, podľa ktorej má kaţdý právo vyjadrovať sa. V tomto kontexte je prakticky nemoţné určiť pokiaľ siaha opozícia proti vplyvu náboţenstva v spoločenských otázkach a kde to uţ je opozícia proti náboţenstvu vo všeobecnosti. Cirkvi toto vyuţívajú vo svoj prospech. Ak sa teda neberú do úvahy náboţenskí liberáli, obrana sekulárnych hodnôt podľa dialógu článku 17 ma svoje hrubé nedostatky. Ad d) Keby toto všetko nestačilo, existuje aj krikľavejšia priama diskriminácia voči „filozofickým a nekonfesionálnym organizáciám“ v tom zmysle, ţe sa v ich prípade menej uplatňuje „otvorený a transparentný dialóg“ (teda princíp rovnosti ostáva iba na papieri a v praxi sa porušuje). V tomto ohľade nemoţno ísť do detailov, ale niektoré prípady sú uvedené na webovej stránke Európskej humanistickej federácie (EHF). Navyše sa môţe pokladať za čudné, ţe v posledných dvoch rokoch Komisia EÚ sa rozhodla pozvať na stretnutie nekonfesijných organizácií za prítomnosti troch prezidentov EÚ dvakrát toľko predstaviteľov

slobodomurárov (vrátane niektorých verných náboţenskej viere) neţ humanistov a predstaviteľov sekulárnych organizácií. Naozaj na tom záleţí? Napokon cirkvi majú veľa čo povedať súhlasne s humanistami - napríklad o pomoci tretiemu svetu. Ale tento postoj nepotrebuje mať špeciálny štatút v EÚ. Musíme mať na zreteli, ako sa tento štatút (Svätej stolice) vyuţíva. Ak to máme na zreteli zistíme, ţe na tomto štatúte (a jeho vyuţívaní) záleţí naozaj veľa. Aby sme demonštrovali túto váţnu príčinu našich obáv chcem najprv nahliadnuť do histórie ako sa stalo, ţe článok 17 bol včlenený do Lisabonskej zmluvy. Odhodlanie cirkvi získať rozhodujúci vplyv v EÚ sa datuje najmenej od marca 1996, keď Svätá stolica na

štátov vo vytváraní a udrţiavaní ich vzťahov s cirkvami a náboţenstvami. Tento dokument nepriniesol bezprostredné výsledky, ale čoskoro na to Nemecko, Taliansko, Rakúsko a Portugalsko navrhli dodatok k Amsterdamskej zmluve, čo vyústilo do deklarácie pripojenej k zmluve, z čoho sa napokon stali dva paragrafy jej článku 17. Sústavným koordinovaným úsilím dvoch hlavných kresťanských asociácií COMECE (zastupujúcej rímskokatolíckych biskupov) a CEC (zastupujúcej pravoslávnych, protestantov a anglikánov), p. Prodi ako prezident Komisie poţiadal cirkvi aby predloţili návrh na vytvorenie „štruktúrovaného dialógu medzi cirkvami, náboţenskými spoločenstvami a Európskou komisiou“. Cirkvi na to reagovali spoločne v júni 2002 dokumentom, ktorý nebol zverejnený (okrem webovej stránky EHF) Tento dokument navrhoval: konzultovať ešte pred prijatím zákony „čo umoţní cirkvám a náboţenským spoločnostiam .. dať pripomienky k plánovanej legislatíve“; pravidelný dialóg a semináre medzi COMECE, CEC na jednej strane a Komisiou na strane druhej, čo sa označuje ako „významné diskusné fórum o veciach spoločného záujmu“; pracovné zasadania „o ďalších špecifických otázkach v prípadoch, kde majú o ne cirkvi záujem“; schôdze na úrovni prezidentov medzi prezidentom Európskej komisie a vysokopostavenými predstaviteľmi cirkví; spojovací úrad v rámci Komisie, aby sa rozvinulo „partnerstvo“ s komisiou.

základe svojho úspechu v infiltrovaní sa do OSN vyuţíva svoju anomálnu prítomnosť v tejto svetovej organizácii na marenie iniciatív zacielených na upevnenie práv ţien, plánované rodičovstvo a kontrolu populácie. Svätá stolica poslala nótu veľvyslancom krajín EÚ, v ktorej okrem iného navrhovala, ţe chystaná medzivládna konferencia by mala:

To predstavovalo požiadavky pre cirkvi na prijatie ich práva zasahovať do všetkých zákonodarných záležitostí EÚ. Okrem posledného bodu boli prijaté všetky návrhy.

zdôrazniť príspevok cirkví a náboţenstiev k vývoju Európy; udrţať vzťahy medzi cirkvami a štátmi tak, ako boli upravené v jednotlivých členských štátoch; zakotviť vzťahy medzi cirkvami a štátmi do zákonov Spoločenstva a chrániť kompetenciu jednotlivých

Skupina „Dohovor o budúcnosti Európy“ pod predsedníctvom Giscard d’Estaing navrhla náčrt Ústavy EÚ, ktorý obsahoval formulácie Amsterdamskej deklarácie a vyzýval okrem toho na „pravidelný dialóg“ medzi EÚ a cirkvami. Poţiadavka, aby tento dialóg bol transparentný a otvorený (ako to bolo stanovené v prípade dialógu

PROMETHEUS 1/2011

9

Aktuálne s občianskou spoločnosťou) sa vynorila aţ neskôr, čiastočne v dôsledku kampane EHF. Počas debaty o ústave, podarilo sa cirkvám odviesť pozornosť od podstatného ustanovenia tohto článku k diskusii o preambule Ústavy, v ktorej sa uvádzalo, ţe európske hodnoty sú odvodené z kresťanstva. Táto formulácia bola napokon zamietnutá, podobne ako bol zamietnutý návrh nemeckej kancelárky Angely Merkelovej, v ktorom ţiadala včleniť odvolanie sa na kresťanstvo z Berlínskej deklarácie, ktorú sama vypracovala pri príleţitosti päťdesiateho výročia Rímskej zmluvy. Napriek úsiliu sekularistov a humanistov z celej Európy ostal článok aj potom nezmenený a bol včlenený do Lisabonskej zmluvy. Počas celého obdobia, keď sa diskutovalo o Ústave a Zmluve Komisia konala tak, ako by uţ bola schválená. Mala pravidelné (avšak nie otvorené a transparentné) dialógy s cirkvami a (do istej obmedzenej miery) aj s inými náboţenstvami. Časté štruktúrované dialógy sa viedli medzi činiteľmi Komisie a hlavnými cirkvami a metóda pravidelného stretávania sa cirkví s novým predsedníctvom Komisie sa stala zaužívanou. Po protestoch v Európskom parlamente sa uskutočnilo formálne stretnutie s prezidentom Barrosom a v r. 2005 i koncom roka 2007 sa uskutočnilo aj stretnutie s EHF. Len čo bola Lisabonská zmluva schválená, Vatikán začal žiadať viac. Na plenárnej schôdzi COMECE dňa 21. 11. 2007 zosumarizoval jej predseda privilégia, ktoré uţ boli v platnosti a označil ich za nedostačujúce. Povedal vtedy: „semináre medzi Európskou komisiou a cirkvami sa konali uţ roky vo veciach základných záleţitostí za prítomnosti predstaviteľov cirkví“. Potom nasledovali „tradičné pohovory medzi predstaviteľmi cirkví s vládami v rámci šesťmesačného predsedníctva v Rade EÚ“, ďalej tu boli „...kľúčové pohovory z troch posledných rokov, ku ktorým boli predsedami európskych inštitúcií pozývaní náboţenskí predstavitelia“. Potom pokračoval takto: „Tieto pohovory sú naozaj nevyhnutné, ale podľa nášho názoru nestačia na uspokojenie otvoreného a transparentného dialógu. ...Platnosť Lisabonskej zmluvy posilní uznanie vzťahov medzi cirkvami a členskými štátmi a dialóg EÚ ako celku. Teraz prišiel čas, keď treba spresniť formu tohto dialógu.“ V tomto 10

PROMETHEUS 1/2011

roku cirkvi predloţili spoločný návrh, ktorý predstavoval „rozšírenie a prehĺbenie existujúceho dialógu a praxe“. Cirkvi uvítali rezolúciu Európskeho parlamentu, ktorá zdôraznila, ţe „je potrebný otvorený a transparentný dialóg medzi Úniou, cirkvami a náboţenskými spoločnosťami“ a vyzvala, aby sa konal beţne na parlamentárnych zasadaniach. Navrhovali, aby sa dialóg rozšíril z terajšej Komisie aj na Radu a Parlament, ako aj na všetky Európske agentúry. Na takýto dialóg sa pokúšali získať aj zamestnancov EÚ a politikov, pričom tento dialóg mal byť jednak kolektívny, ale aj individuálny s jednotlivými cirkvami. Navrhovali spoločnú prípravu obsahu ešte pred realizáciou, ako aj spoluprácu pri sledovaní výsledkov. A v súlade s ich predchádzajúcou poţiadavkou o konzultácie pred prijatím zákonov, navrhli stretnutie kaţdý rok „v primeranom čase, predtým neţ Komisia uverejní svoju stratégiu na budúci rok a svoj pracovný a legislatívny program“. Tieţ zdôraznili, že náboženský príspevok je zakotvený v biblii, (podľa ktorej každá ľudská bytosť je stvorená na boží obraz). Je to formulácia, ktorá vyvolala odpoveď nového prezidenta Európskeho parlamentu Jerzyho Buzeka, keď dňa 19 júla 2010 na summite troch Európskych prezidentov a náboţenských predstaviteľov vyhlásil: „EÚ potrebuje cirkvi a oceňujeme ich úlohu, ktorú zohrali“. Bezprostredne po svojom zvolení vyhlásil: „Všetci sme boţie deti“ a vyjadril aj svoje odhodlanie „prehĺbiť dialóg s kresťanskými cirkvami kontinentu“. Doslovne povedal: „Nepochybujem, ţe kresťanské hodnoty by mali byť veľmi dôleţité pre kaţdého politika a vedúceho činiteľa na úrovni jednotlivca, ale dôleţité sú aj kolektívne, pretoţe definujú kľúčové spôsoby podľa ktorých môţu politici konať“. V stanovisku, kde priznáva svoje zameranie, Buzek iba kopíroval svojho predchodcu vo funkcii predsedu parlamentu - Hansa Gerta Pötteringa, ktorý videl úlohu svojej Európskej ľudovej strany „ako advokáta ţidovsko-kresťanských hodnôt“ pomáhajúcich „duchovnému a morálnemu rozmeru Európskeho projektu... a smerujúcemu k svetovému poriadku viac sústredenému na Boha“. Podobne keď predsedom Rady EÚ bol Nicolas Sarkozy, prezident údajne sekularizmu oddaného Francúzska, organizoval kolokvium o „náboţenstve a verejných činiteľoch v EÚ“ pre jed-

ného vládneho činiteľa z kaţdého členského štátu a jemu zodpovedajúceho kňaza, rabína alebo imama. Rovnako sa stretol sa s cirkvami, ako sa s nimi stretli všetci predsedovia Rady EÚ, ale ignoroval list od EHF, v ktorom sme žiadali schôdzu s nenáboženskými organizáciami, ktorá by vyvážila stretnutia s cirkvami. V r. 2010 sme opäť napísali predsedom vlád Španielska a Belgicka ţiadosti, aby uskutočnili aj rozhovory s nekonfesionálnymi spoločnosťami ako sme my, ak chcú pokračovať v tradícii stretnutí predsedov Rady s predstaviteľmi cirkví. Španielsko nám potvrdilo prijatie listu, Belgicko neurobilo nič. Namiesto toho v dňa 12. októbra pokračovalo v schôdzach s „predstaviteľmi cirkví v Belgicku a v Európe... v rámci článku 17“. Konzervatívni politici a funkcionári vedú rozhovory, z ktorých v súčasnej zakotvenej moci a zdrojoch kresťanských cirkví v Európe pramení ich jasná obava zrieknuť sa kazateľnice. Takže odpoveď na moju otázku, či článok 17 spôsobuje obavy, je „celkom jednoznačne kladná“. Potvrdzuje to aj uvedomenie, ţe EÚ sa čoraz viac zaoberá vecami, ktoré sú vzdialené od pôvodných cieľov „spoločného trhu“. Vracia sa opäť k otázkam Európskej súťaţivosti, k plánovaniu rodičovstva, poskytovaniu pomoci rozvojovým krajinám, výskumu genetiky. Prichádza k záveru, ţe sa nemoţno vyhnúť hodnoteniu vecí ako sú antikoncepcia, vzťahy homosexuálov a iným podobným problémom. Inými slovami: začína sa záujem o problémy, na riešenie ktorých majú cirkvi ako katolícka, ale najmä islam, svoje vyhranené názory, hoci tieto názory nereprezentujú ani názory ich príslušníkov, tým menej názory európskej populácie. Názory ľudí pokročili, zatiaľ čo názory cirkví zaostali. Preto aliancia Vatikánu s moslimskými štátmi Stredného východu váţne obmedzila úspech konferencií v Káhire a Pekingu v rokoch. 1994 a v r. 1995, ktoré sa týkali kontroly populácie a postavenia ţien. Proti eutanázii (pomoci pri zomieraní) nevyliečiteľne chorých stoja cirkvi v opozícii voči prevaţne priaznivej verejnej mienke jednak v EÚ, ale aj v iných krajinách, no aj napriek tomu vplyv opozície cirkví sa stal rozhodujúcim pre odmietnutie reformy. Toto jej jeden z bodov, kde pomocou krátkozrakej politiky vlád cirkvi, namiesto štátnej správy, začínajú na seba preberať

Aktuálne rozhodovanie o verejných službách. V iných krajinách sa zasa pokúšajú mariť to, čo sa im nehodí pomocou „morálneho kódexu“, s vyuţívaním „výhrady svedomia“ katolíkov - funkcionárov štátnej správy. V belgickom meste Mechelen rímskokatolícka cirkev postupne prevzala všetky nemocnice a robí nátlak na lekárov, ktorí robievali umelé prerušenia tehotenstva, aby s tým prestali v dôsledku „výhrady vo svedomí“. Parlamentné zhromaţdenie Rady Európy posudzovalo návrh o tom, ţe „výhrady vo svedomí“ nesmú obmedzovať prístupnosť zákonných zdravotných sluţieb, avšak veriaci lobisti spropagovali alarmujúce klamstvá proti zrušeniu uplatňovania „výhrady vo svedomí“. Výsledkom bola iba menšia inovácia a dokonca bolo schválené aj právo inštitúcií žiadať, aby jej zamestnanci dodržiavali pozície inštitúcií, pre ktoré pracujú. Uvedené má svoje pozadie aj v rozvinutej kampani za ďalšie privilégiá cirkví na základe údajného „prenasledovania“ zo strany „agresívneho sekularizmu“. Títo „svätuškári“ označujú „agresívnym sekularizmom“ všetko a kaţdého, kto svoj postoj zdôvodňuje odmietaním zásahov náboţenstva. Takáto „pozorovateľňa kresťanofóbie“ pracuje vo Viedni a nekriticky zveličuje dopady napr. súdnych rozhodnutí. Bývalý arcibiskup z Canterbury dokonca ţiada, aby sa utvorila skupina sudcov schválených náboţenskými inštitúciami, ktorí by zrevidovali prípady, v ktorých hrá rolu náboţenstvo. Vatikán sa veľmi priblíţil opakovaným poţiadavkám moslimských štátov v OSN za zákaz kritiky náboţenstva tým, ţe odporúčal OBSE, aby „prehlásila, že výsmech svätých vecí nepatrí do práv slobody prejavu“. To isté zopakoval aj pápeţ keď povedal: „kaţdá liberálna spoločnosť musí pozorne stanoviť, do akej miery sloboda prejavu má dovolené ignorovať náboţenské pocity.“ Pokiaľ EÚ presúva svoje konanie na ustanovenia o nabádaní k nenávisti na základe náboţenstva, vystavuje sa riziku, ţe tým dáva náboţenstvám špeciálny štatút, ktorý povedie k prekrúteniu pôvodného zámeru. Napríklad v tomto roku venovanom EÚ odstráneniu biedy a spoločenského vylúčenia, projekt „Religare“, sponzorovaný EÚ a týkajúci sa rôznorodosti sekulárnych modelov v Európe, vydal komentár vo svojej

prvej správe, kde sa hovorí: „Ústredná úloha náboţenských subjektov - najmä kresťanských v tomto roku sa odráţa v našej agende“. Nik nebude kritizovať praktickú prácu vykonanú cirkvami na uľahčenie biedy - ale oni naozaj sú ústrednými činiteľmi v tomto diele v Európe? Zabúda sa na všetky sekulárne charitatívne subjekty? Naozaj si náboţenské subjekty zasluhujú význačné postavenie medzi ekonómami, sociológmi, politickými teoretikmi a inými serióznymi výskumníkmi, ktorí sústreďujú svoju činnosť viac na odstránenie, neţ na uľahčenie? Na záver teda: Povolenie špeciálnej audiencie vedúcim náboženských organizácií je pre EÚ anomálne a neoprávnené! O to viac, ţe európska populácia kladie pomerne malý dôraz na náboţenské

hodnoty. Uprednostňovanie náboţenských subjektov pred nenáboţenskými je rušivé, ak sú pre všetkých záväzné medzinárodné právne predpisy nariaďujúce nikoho nediskriminovať. Pre náboţenských vodcov, ktorí sa tešia tejto výhode prístupu na najvyšších úrovniach EÚ to znamená, ţe tým jednak nereprezentujú svojich stúpencov a jednak je to v rozpore aj s hodnotovým systémom EÚ, kde sú na prvom mieste ľudské práva, rovnosť, nediskriminácia. Váţne obavy vyvoláva a nabáda k ostraţitosti snaha vnútiť kaţdému ich morálku. Napokon sa dostávam k otázke, ako by sa mohla táto vážna situácia zlepšiť? Ak sa musí pokračovať v začatom dialógu s cirkvami, musí sa to robiť spra-

vodlivo a musí sa napokon upustiť od zaujatosti voči sekularistom a humanistom, bez ohľadu na to, ţe ich organizácie sú zatiaľ slabé v porovnaní so štatistickými počtami veriacich v európskej populácii. Sekulárne organizácie musia poukazovať na neprijateľnosť náboženských záujmov pre ich záporné stanovisko k ľudským právam a nediskriminácii. V praktickom zmysle slova to nie je ľahké. Kritika nevyváţenosti spôsobenej článkom 17 sa doteraz hodnotila nesprávne ako neprimeraná reakcia zo strany sekularistov, ako útoky na náboţenstvo; dokonca ani nie tak na cirkvi napriek tomu ţe táto kritika sa nedotýkala náboţenstva, ale otázky, ako sa uskutočňoval dialóg s cirkvami. Aby sme prekonali tieto predsudky, musíme získavať podporu a organizovať sa tak ako nikdy doteraz. Ako som uţ ukázal, nie je ľahké. V Európskom parlamente je nevyhnutná politická ostraţitosť. Vatikán neváha hroziť katolíckym politikom, ktorí neplnia ich úzkoprsé zámery dôsledkami akou exkomunikácia. Existuje parlamentná platforma pre sekularizmus v politike, ale rovnaký prístup ku všetkým môţe byť stále maskovaný. Potrebné je kriticky sledovať spôsob, ako sa uplatňuje článok 17 v médiách. Aj akademické analýzy pozície, ktorú má náboţenstvo v EÚ môţu poslúţiť pre tých sekularistov, ktorí stoja vo frontovej línii, hoci tieto analýzy sú často uţ zastarané a konštatujú iba fakty, bez kritiky. Akademicky vzdelaní ľudia a právnici, ktorí sa zaoberajú rovnosťou všetkých bojujúcich proti diskriminácii sú aj v skupine liberálnych kresťanov. Stojíme však nielen pred nerovnováhou prameňov ale aj pred rozdielmi v postojoch. Ako som povedal uţ v úvode, humanisti chcú žiť v harmónii s inými v tolerantnej spoločnosti prispôsobujúcej sa ľuďom rôzneho zmýšľania. Vylepšiť spoločnosť v súlade so svojím stanoviskom chcú presviedčaním a demokratickým súhlasom. Aj mnohí veriaci majú rovnaké postoje, ale iní zasa sa cítia, ako keby ţili medzi uctievačmi falošných bohov - rovnako ako to cíti ich mocná cirkev a iné náboţenské inštitúcie. Usilujú sa vnútiť spoločnosti svoje vlastné hodnoty, ktoré im diktuje cirkev. Sloboda náboženstva a viery je teda pre nábožných ľudí testom ich tolerancie. Príjmu pluralitnú spoločnosť, v ktorej ich názory nemajú väčšiu legitimitu neţ PROMETHEUS 1/2011

11

Aktuálne názory iných? Alebo budú podopierať aj ďalej svoje názory o údajné boţie zjavenie a tvrdiť, ţe to je lepšie neţ názory iných? Ak by to tak malo byť, potom sloboda náboţenstva a zmýšľania je pre nich bezvýznamná. 29. októbra 2010 Dodatok: Humanizmus v skratke Humanizmus nie je „-izmus“. Nie je to kniha, z ktorej moţno čerpať nepopierateľné pravidlá alebo doktríny. K humanizmu nekonvertujete a neakceptujete po tej konverzii všetko, čo má zmysel spolu s tým čo zmysel nemá. Väčšina ľudí sa stali humanistami bez akéhokoľvek kontaktu s humanistickou organizáciou, dokonca pojem „humanizmus“ ani len nepoznali. Pojem humanizmus predstavuje skôr celý rad presvedčení a stanovísk. Pokiaľ vaše presvedčenia a stanoviská nie sú v rozpore s humanistickými, dá sa ten pojem aplikovať aj na vás. Humanistické presvedčenia a stanoviská predstavujú postoj k ţivotu, ktorý vychádza z rozumu a ľudskosti. Humanisti si myslia, ţe mať morálne hodnoty vyplýva z ľudskej povahy, ţe je to výsledok našej evolúcie ako spoločenských tvorov trvajúcej milióny rokov, a ţe je to výsledok spoločného chápania ľudských hodnôt. Avšak tvorba morálnych záverov vyţaduje, aby sme tradičné pravidlá vedeli prispôsobiť dnešnému meniacemu sa prostrediu na základe znalostí, rozumu a skúseností. Humanisti sa rozhodujú po zváţení dosiahnuteľných dôkazov a po zváţení pravdepodobnosti dosiahnutých výsledkov. Teda neopierajú sa o ţiadne sväté písmo ani o dogmy. Humanisti nazerajú na ţivot a vesmír na základe vedeckého skúmania a rozumu. Pokladajú za bláznovstvo opierať sa napr. o povery, New Age a pod. Preto sú humanisti v otázke existencie alebo neexistencie boha ateisti alebo agnostici. Humanizmus je filozofia svojho druhu, je teda nielen negáciou náboţenstva. Humanisti sú presvedčení, ţe ţivot na tejto zemi je jediný, ktorý preţívame a pociťujú za svoju povinnosť urobiť ho čo najlepším nielen pre seba, ale pre všetkých, vrátene generácií, ktoré prídu po nás. Silne podporujú individuálne ľudské práva a slobody, ale rovnako aj (pokračovanie na strane 18)

12

PROMETHEUS 1/2011

Aké spoločenské oblasti, verejné služby oprávňujú cirkev nárokovať si na štátne dotácie? P. Prusák: Addressing which societal issues and public services enable the church to claim public funding? Abstract: The church does not have the right to monopolize the spiritual and moral life of the society and thus claim public funding. The complete freedom of conscience is guaranteed by a separation of church and state, which is religiously and ideologically totally neutral, does not give preference to any religion or ideology. Religion is for such state a private matter and its financing is the matter of the believers. Na základe Základnej zmluvy medzi SR a Svätou stolicou má sa pripraviť ďalšia čiastková zmluva (v poradí uţ štvrtá) o financovaní cirkvi. Dalo by sa predpokladať, ţe na jej príprave sú zainteresované obidve strany, štát a cirkev. Cirkev preto, ţe má záujem o to, aby sa jej činnosť naďalej financovala zo štátneho rozpočtu. Vie dobre, ţe tento zdroj jej príjmov je pre ňu najvýhodnejší a najistejší. Štát preto, ţe s permanentne narastajúcim počtom duchovných cirkev núti ho siahať stále hlbšie do jeho vrecka. O tom svedčia tieto číselné údaje: ak začiatkom deväťdesiatich rokov 20. stor. cirkev dostala od štátu okolo 400 miliónov Sk, tak v r. 2001 táto dotácia činila temer 600 miliónov Sk a v r. 2009 narástla na 37,2 milióna eur (cez jednu miliardu Sk).V tejto súvislosti vzniká znovu a znovu kladená otázka, má štát (všetci daňovníci) financovať cirkev? Na ktorú verejnú sféru si cirkev nárokuje monopol a z toho dôvodu aj na jej financovanie? Hospodárska sféra Pri hľadaní odpovede na poloţenú otázku treba vziať do úvahy aj faktor civilizačného pokroku a s nim spojeného sekularizmu. Bola doba (stredovek), keď katolícka cirkev mala moc a usilovala o ovládnutie všetkých oblastí verejného ţivota. Vtedy (počas jej mocenského diktátu) aj vznikali túţby, hnutia za ekonomicko-sociálne oslobodenie, za politickú a duchovnú slobodu (reformácia, osvietenstvo). Tieto tendencie vznikali aj vnútri katolíckej cirkvi (bliţšie pozri heretické hnutia). Sekularizácia spoločnosti začala uţ v stredoveku, a to zoštátnením cirkevného majetku. Proces vyslobodzovania

z moci a vplyvu náboţenstva (kresťanstva) všetkých stránok a rovín činnosti a ţivota spoločnosti i jednotlivca a formovania sekulárneho humanizmu (svetonázoru) pokračoval a urýchľoval sa s rozvojom civilizácie a rastom sebavedomia a sebadôvery ľudí. Tento proces úzko súvisí s nástupom liberalizmu, rozvojom trhového hospodárstva a na ňom zaloţeného systému hodnôt a noriem, ktoré vzďaľovali ľudí od náboţenstva. Fungujúci systém (neoliberalizmu a globalizácie) zaloţený na voľnom trhu naplno uvoľnil egoistické pudy a majetnícke inštinkty, tým honbu sa bohatstvom, peniazmi, konzumným štýlom ţivota. Zbavuje ľudí rozumu a súdnosti, duchovnosti a morálky, vrhá ľudí do neľudských vzťahov, rozkladá rodinu, priateľské a partnerské vzťahy, slovom duchovne vyprázdňuje, morálne rozkladá spoločnosť. Ruka voľného trhu začala pôsobiť a pôsobí uţ mimo moci a vplyvu náboţenstva, skôr proti nemu. Vytvára si svoje, nové, profánne boţstvá, modly, kulty. Jeho hlavným boţstvom sa stali peniaze, pre ktoré nie je nič nedotknuteľné, posvätné, ani náboţenstvo. Degraduje a devalvuje všetky tradičné hodnoty a tradície, vrátane náboţenských. Aký paradox! Voľný trh pripravil cirkev o hospodársku moc, o jej mocenské postavenie v spoločnosti vôbec, no napriek tomu náboženstvo ostalo súčasťou fungujúceho systému. Cirkev sa pohodlne zabudovala doňho, ideologicky a politicky ho obhajuje, volá ľudí k pokore a poslušnosti voči nemu a vodcom politických strán dovolávajúcich sa Boha. Vatikán ako jediný prijíma kapitalistický systém realisticky, najspravodlivejší a nespochybniteľný. V praxi sa

Aktuálne podieľa na trhovej ekonomike a globalizácii (v EÚ dáva jednoznačnú podporu pravicovým politickým stranám a konzervatívnym silám), čím sa dostáva do rozporu sama so sebou, svojím učením, ţivotom prostých veriacich, ktorí nechápu, prečo sa tak ťaţko presadzuje zmysel pre spravodlivosť a spoločenské dobro. Zrejme aj preto, ţe ich biskupi vidia svet inakšie ako oni. Podľa nich kapitalistický systém najlepšie vyhovuje ľudskej prirodzenosti, lebo vraj najviac uvoľňuje jej individuálnu iniciatívu a tvorivosť (posvätné prirodzené právo). A čo sa týka egoistických pudov a majetníckych inštinktov, tie prinášajú aj spoločenské dobro. Katolícka cirkev natoľko splynula s fungujúcim liberálnym systémom, že si vie ľahšie predstaviť koniec sveta než koniec kapitalizmu (nielen Svedkovia Jehovovi, ktorí uţ mnohokrát predpovedali koniec sveta). Komplexnejší pohľad na danú problematiku vyţaduje dodať, ţe katolícka cirkev vidí aj chyby a nedostatky fungujúceho systému a kritizuje jeho neduhy počnúc rozpadom rodiny a končiac zločinom. A ako jediný spoľahlivý liek na ich riešenie ponúka moralizovanie (jalové), upevňovanie zväzku trhu a morálky, neoliberalizmu a náboţenstva. V tom zmysle napríklad pápeţ Ján Pavol II. navrhoval model akéhosi etického hospodárstva. Jeho prejavy, encykliky a kniha Boţí plán desatoro pre tretie tisícročie sú plné slov láska, dobro, ľudská solidarita, bratstvo, pokora, zmierenie a i. Skutočnosť je taká, ţe tieto slová a myšlienky zatiaľ nepriniesli ľuďom väčšiu spravodlivosť a sociálne istoty, duchovnú a mravnú obrodu, neposilnili vieru v ľudskosť a dôstojnosť človeka. Problém je v tom, ţe prehlbujúci sa marazmus fungujúceho systému sa bráni humanizovať spoločnosť. To akoby sme chceli ţiť v dţungli, ale aby v nej neplatili jej zákony (aby nám nejaká šelma neskočila na krk). Nestačí len minimalizovať sociálnu a duchovnú biedu a chudobu milosrdenstvom, pokorou, charitou (vrchol humanizmu?), potrebujeme spravodlivú spoločnosť, hovorí Voltaire. Politická a ideologická obhajoba a ospravedlňovanie status quo - (neo)liberalizmu, jeho existujúceho systému zo strany cirkvi nebolo nikdy dokonalejšie ako v súčasnosti. Svedčí o tom aj úsilie Vatikánu o vytvorenie istého

módu vivendi s liberalizmom. Potvrdzujú to aj všetky pravicové vlády štátov EÚ, svedčí o tom ich politika spiatočníctva v sociálnej oblasti, vrátane programu sociálneho regresu pravicovej vlády na Slovensku. Katolícka cirkev kedysi veľmoc definitívne stratila svoju hospodársku moc, kedysi morálna superinštancia viditeľne slabne v dôsledku presadzujúcich sa emancipačných a sekalarizačných procesov. Tieto procesy v jednotlivých európskych krajinách prebiehajú rozdielne. Napríklad v Nemecku došlo niekoľkokrát k sekularizácii cirkevného majetku a cirkvi dnes majú len malý vlastný majetok. Za' sekularizovaný majetok dostavajú cirkvi určitú finančnú náhradu (rentu). Pre úplnú predstavu riešenia financovania cirkví v Nemecku treba

dodať, ţe majú zavedenú cirkevnú daň. Aţ 80 % príjmu cirkevného rozpočtu pochádza z výnosu cirkevnej dane. Na Slovensku v rámci reštitúcie po r. 1989 boli cirkvám vrátené veľké majetky (dnes je cirkev najväčším latifundistom). Okrem výnosov z tohto majetku do príjmu jej rozpočtu plynú milióny Eur aj zo štátnej pokladnice. Z hľadiska hospodársko-sociálneho a politického, právneho a morálneho nároky cirkvi na štátnu dotáciu sú neopodstatnené a neoprávnené. Sféra poznania a vzdelania, vedy a vedeckého výskumu V procese rozvoja poznania sa veda (medicína, biológia, fyzika, astronómia a iné vedné disciplíny) postupne vyslobodzuje z moci náboţenstva. Boh pre-

stával byť potrebnou hypotézou či dimenziou poznávania sveta. Vymaňovaním sa z osídiel cirkvi veda získala moţnosť slobodne klásť otázky a hľadať na ne odpovede (princíp spochybňovania a overovania, ktorý nie je vlastný náboţenstvu). Keď sa vo svojom vývoji spoločnosť dostala na kriţovatku a tým aj pred rozhodnutie akou cestou ísť ďalej, cestou viery alebo cestou poznania a vedy, rozhodla sa pre druhú alternatívu. A uţ sa nedala zastrašiť a odradiť od prenikania do tajuplného sveta. Cesta, po ktorej za poznaním sa vydali Koperník, Darwin, Voltaire, Einstein a ďalší velikáni vedy, bola a je nezvratná. Michela Serveta upálili, lebo pitval a pátral v ľudskom tele a prvý prišiel s objavom o krvnom obehu. Dnes by chceli náboţenskí fundamentalisti znovu vniesť náboţenskú ideológiu do medicíny, napríklad stanovením náboţenských kritérií pri výskume kmeňových buniek. Hoci cirkev všetky bitky na racionálnom poli vedené proti tvorivému a kritickému mysleniu, základnému výskumu, vede a jej metodológii prehrala, nevzdáva sa nárokov na svoje absolútne pravdy, dogmy a znovu sa usiluje vniesť do vedy iracionalizmus a mysticizmus. Svedčí o tom najnovší prípad s udelením Nobelovej ceny. Svätá stolica vyslovila nesúhlas s rozhodnutím udelenia Nobelovej ceny za medicínu britskému vedcovi R. Edwardsovi, a to preto, ţe jeho technológia umelého oplodnenia pomohla liečiť neplodnosť rodičov miliónov detí rodiacich sa zo skúmavky. Podľa zverejnených informácií len v Taliansku sa takto rodí ročne viac ako desaťtisíc detí. Svoj vedecký prínos zakladá na filozofii, ţe „Najdôleţitejšie v ţivote je splodiť dieťa. Nič vznešenejšie ako dieťa neexistuje“. Dodávame, ţe po vzore Vatikánu udelenie Nobelovej ceny R. Edwardsovi podrobili kritike aj slovenskí biskupi. V čom je problém? Dá sa predpokladať, ţe v danom prípade biskupom nejde ani tak o vedecký prínos R. Edwardsa, ale hlavne o to, ţe jeho prínos utvára úplne nový obraz vzniku ţivota a človeka, ţe kladie otázku nového vzťahu boh - človek, náboţenstvo a spoločnosť, ţe spochybňuje náboţenské učenie obsiahnuté v Starom zákone (o stvorení sveta a človeka). Kaţdý vedecko-technický objav je z hľadiska morálky neutrálny, moţno ho vyuţiť na dobro človeka, ale aj znePROMETHEUS 1/2011

13

Aktuálne uţiť na zlo proti nemu. Nôţ nám slúţi na krájanie chleba, ale je zneuţívaný aj na zabíjanie, oheň na prípravu jedla, ale aj na podpaľovanie, atóm na výrobu tepelnej energie, ale aj na výrobu atómovej bomby. Je to problém vedy, vedcov, ale aj morálky spoločnosti. Ide tu o historický spor medzi vedou a vierou, rozumom a morálkou. Riešenie tohto sporu nespočíva v návrate do minulosti, k mocenskému postaveniu cirkvi a náboţenstva. Tento návrat nie je uţ moţný. Rozum sa stal spoľahlivým sprievodcom človeka na jeho ceste ţivotom. To neznamená, ţe rozum vylučuje morálku. Pred rozumom a vedou vţdy vznikali a budú vznikať otázky týkajúce sa morálky, najmä v krízových situáciách. V nich sa snaţí cirkev prejaviť ako jediný garant morálky (pozri vyššie uvedený prípad s udelením Nobelovej ceny R. E.), podáva pomocnú ruku vede, ponúka svoju vieru, slovom chce byť jej spoľahlivým sprievodom a ochrániť ju pred blúdením. Známy český filozof K. Kosík hovorí, ţe spor vedy a viery treba riešiť nie návratom k viere, ale tak, aby vedci premýšľali nielen o výsledkoch svojich badaní, ale aj o dôsledkoch svojho konania, aby nezabúdali na jednotu rozumu a svedomia, vedy a morálky. O to ide, lebo rozum bez morálky nie je rozum a morálka bez rozumu nie je morálka, jedine v jednote sú tým, čím sú. Dnes problém Vatikánu spočíva v tom, ţe katolícka cirkev stratila dominantné postavenie v spoločnosti a kresťanstvo sa stalo len jedným z mnohých náboženstiev, filozofií, svetonázorov. Na Slovensku (vzhľadom na jeho históriu a relatívne silnú náboţenskú tradíciu) máme z pohľadu našej úvahy trochu inú situáciu. Nepochopiteľne sa správajú vládne garnitúry, keď cirkev od štátu doteraz neodlúčili, ale od štátu postupne odlučujú školu a vedu (aj kultúru). Podľa zverejnených informácií terajšia vláda dáva SAV z rozpočtu o päť miliónov Eur menej (pokles o 10 %), čím sa Slovensko ocitlo na posledných miestach v Európe čo sa týka financovania vzdelávania a vedeckého výskumu. Podľa samotných vedcov na Slovensku veda viac ţivorí ako ţije napriek tomu, ţe je zdrojom rozvoja všetkých oblasti spoločenského ţivota. A kto vlastne spočítal o koľko poklesol (od r. 1989) počet pracovníkov SAV, výskumných ústa14

PROMETHEUS 1/2011

vov, tých lepších učiteľov na vysokých školách a na školách vôbec? Podľa štúdie PISA 2009 (prieskum robí OECD) v čitateľskej gramotnosti SR obsadila podpriemerné, 25. aţ 29. miesto a 32. aţ 37. priečku medzi všetkými štátmi; z krajín V4 Slovensko skončilo najhoršie. Prieskum o. i. ukázal, ţe naša dospievajúca mládeţ má problém so samostatným, slobodným, kritickým myslením. Nie je to však problém len mladých, ale aj dospelých, celej spoločnosti, jej osvety. Veď na Slovensku nemáme napríklad centrum pre šírenie vedeckých poznatkov a vzdelávanie, zato máme pastoračné centrá pri vysokoškolských internátoch, ktoré boli vybudované za pomoci štátu. Potom sa nečudujme, ţe veda sa skutočne vytráca zo ţivota našej spoločnosti, hovorí pracovník SAV Igor Kapišinský, a jej miesto zaujíma paveda a najrôznejší šarlatáni. Hlavným zdrojom rozvoja všetkých oblastí spoločenského života na Slovensku je veda. Jej sluţby sú aj prioritnom záujme verejnosti. Cirkev stratila pozície na tomto racionálnom poli a tým aj dôvody nárokovať si štátne financie. Duchovno-morálna sféra Po strate dominantného postavenia v trhovom hospodárstve a na racionálnom poli, katolícka cirkev, pasujúc sa za hlavného garanta mravnosti spoločnosti, prezentuje monopol na duchovno, mravnosť. Za nárokmi cirkvi na monopol v tejto oblasti treba však vidieť predovšetkým argument, ţe má byť financovaná štátom. KDH oprávnene poukazuje na to, ţe naša spoločnosť trpí úpadkom duchovnosti a mravnosti a apelujú na nás byť slušnými, neklamať, nepodvádzať, nekradnúť atď. No nedajme sa klamať takýmto moralizovaním, detinskou nezbednosťou či rozprávkou. Obyčajní veriaci (dokonca aj ich politický reprezentant – KDH) sú skľúčení z toho, ţe ich taký vznešený duchovno-morálny recept na spravodlivú a slušnú spoločnosť nefunguje. Ani nemôţe fungovať v súčasnom politicko-ekonomickom systéme (neoliberálnom a globalizačnom), pre ktorý okrem peňazí nie je nič sväté. O toľko čudnejšie vyznieva účasť KDH na tomto systéme, jeho reprezentantom nerozumejú ani veriaci, ktorí ţijú podľa inej náboţenskej viery. Niet pochýb, ţe v pozadí ich moralizovania sa skrývajú politické záujmy.

Strana, ktorá sa prezentuje ako kresťanská, obyčajne dopadne tak, ţe kresťanskú vieru a tým aj cirkev zneuţíva na presadzovanie vlastných politických cieľov. A nijaká strana nemá právo, hovorí český historik Třestík, tváriť sa viac kresťanskou ako iné strany. Biblia síce môţe poskytovať duchovnú potravu, hľadať zmysel ţivota, konštatuje známy poľský filozof Leszek Kolakowski, ale Boh nedá ľuďom ani peniaze, ani nepostaví domy, môţe niekomu pomôcť riešiť morálne problémy, ale dopravu alebo zdravotníctvo nie. Súčasný fungujúci systém odsudzuje sa človeku, odľudšťuje a odduchovňuje jeho prácu i ţivot, degraduje jeho hodnoty a tradície, vrátane náboţenstva. Tieto problémy nezvládneme, poznamenáva Třestík, ani Duchovným, jedine záväznými a všetkým ľuďom tvrdo prikázanými Pravdami, ani Mravnosťou vyvolených mudrcov, ktorá sa nariadi ostatným, ale, tým jedine spoľahlivým, pretoţe prehľadným a na rozdiel od všetkých duchovných hmlovín, overiteľným čo máme, rozumom. Rozumom, ktorý sa bude zaoberať skutočnými problémami a nie predstieranými vznesenými duchovnými nezmyslami vydávanými za zmysel a pravdu dejín. Zmysel ţivota človeka spočíva v uvedomení si svojho miesta a svojej roly uprostred ostatných ľudí, v stanovení si ideálov a hodnôt a ich realizácii v ľudskom, pozemskom prostredí a rozmere. V procese práce a činnosti medzi ostatnými ľuďmi človek si začína uvedomovať sám seba, svoju osobnosť, rastie jeho sebavedomie a sebadôvera, postupne sa emancipuje od náboţenských predstáv a predsudkov. Uvedomujúc si seba samého, človek si začína uvedomovať aj toho druhého, sociálne prostredie a medziľudské vzťahy v ňom. Tu sa začína uňho utvárať a rozvíjať svedomie, morálne hodnoty a normy, a to nie pred tvárou Boha, Prozreteľnosti, ale pred tvarou druhého človeka, nie pohľadom na nebesia, ale v pozemskom, ľudskom prostredí, v ktorom sa pohybuje, pracuje a ţije. Z hľadiska starostlivosti o zmysel našich cieľov a efektivity ich dosahovania je dôleţité si uvedomiť pozemské korene a charakter svedomia a morálky, ich čisto ľudský rozmer. Preto sme povinní ţiť tak, akoby všetko záviselo len od nás, našej vôle,

Aktuálne nie od autorít, ich príkazov a zákazov. Podľa Ústavy SR budujeme občiansku spoločnosť, právny a demokratický štát. Základom ich fungovania (ľudskej činnosti vôbec) je dôkladné oddelenie verejnej sféry od sféry súkromnej. Súkromná oblasť sa vyznačuje úplnou slobodou svedomia, tzn., ţe sa v nej uplatňujú rozdielne filozofické názory, presvedčenia, náboţenské viery, kulty atď. To zároveň znamená, ţe nijaká skupina (politická, filozofickosvetonázorová, náboženská) nemá právo zmocňovať sa verejnej oblasti a vyuţívať ju pre svoje úzke záujmy, to tieţ znamená, ţe cirkev nemá právo uplatňovať si monopol na duchovný a morálny život spoločnosti a z toho titulu nárokovať si štátne financie. Štát je reprezentantom verejnej sféry, všeľudských hodnôt, ktoré sa líšia od hodnôt náboţenských, napr. náboţenská idea posmrtného ţivota a spásy duše nemôţe patriť do starostlivosti štátu, pretoţe jej realizácia sa vymyká z kompetencie a moţnosti štátu. Na Slovensku tejto ilúzii ľahko podliehame. Štát nemá právo rozhodovať o tom, ktorý názor, svetonázor je pravdivejší, správnejší, ktorý menej či úplne nepravdivý, nesprávny, ktorý je pre spoločnosť dobrom a ktorý zlom a z toho dôvodu niektoré skupiny (náboţenské, nenáboţenské) politicky a finančne podporovať a iné zatracovať. Úplnú slobodu svedomia (slobodu veriť alebo neveriť v nadprirodzené bytosti) zabezpečuje odluka cirkvi od štátu, t. j. sekulárny štát, ktorý je náboţensky a ideologicky neutrálny, nefavorizuje nijaké náboţenstvo alebo iný svetonázor. Náboţenstvo je preňho súkromnou záleţitosťou a jeho financovanie je vecou samotných veriacich. Záverečná poznámka: V súčasnosti na Slovensku pôsobí 18 registrovaných cirkví a náboţenských spoločností, z nich päť odmieta štátnu dotáciu. Sú to: Svedkovia Jehovovi, Novoapoštolská cirkev, Kresťanské zbory, Cirkev Jeţiša Krista Svätých neskorších dní a Bahájske spoločenstvo. Peter Prusák

Čo je Religare? D. Pollock: What is Religare? Abstract: Translation of an article about project Religare, which is focused on the research of faith and secularism, investigates legal rules which protect or limit religious or other societies based on faith.

Podľa vlastnej webovej stránky Religare je projekt o náboženstvách v EÚ. Zaoberá sa výskumom viery a sekularizmu, skúma právne pravidlá, ktoré chránia alebo obmedzujú náboţenské alebo iné - na presvedčení zaloţené spoločenstvá. Religare je trojročný projekt zaloţený Generálnym riaditeľstvom Európskej komisie - Odbor: Veda, ekonomika a spoločnosť. Zúčastňuje sa na ňom 13 univerzít a výskumných centier z celej Európskej únie (Belgicko, Bulharsko, Dánsko, Francúzsko, Nemecko, Taliansko, Holandsko, Španielsko, Spojené kráľovstvo VB) a Turecko. Projekt sľubuje zaoberať sa náboţenstvami, vlastníctvom, vierou a sekularizmom. Skúma, kde súčasné praktiky v Európe chránia alebo obmedzujú prax náboţenských spoločností alebo iných spoločností zaloţených na presvedčení vrátane právnych predpisov, ktoré chránia alebo obmedzujú prax náboţenských spoločností alebo iných spoločností zaloţených na presvedčení. Skúma kde praktiky spoločenstiev sa nezhodujú s poţiadavkami štátneho práva, alebo kde komunity majú svoj vlastný legálny reţim alebo súdy. Ako vidieť sami o sebe vyhlasujú, ţe ide o výskum podporujúci rovnako náboţenstvá ako sekularizmus. Pozrime sa na tento projekt bližšie Samotný názov „religare“, pochádza z latinského „opäť spútať“. Vynára sa otázka, či tu neplatí latinské pravidlo „Nomen est omen“ (meno naznačuje

obsah). Či chce Religare opäť spútať Európu okovami Vatikánu? Veď to by znamenalo krok späť do stredoveku! Nedá sa predvídať akú činnosť Religare vyvinie v budúcnosti. Dá sa však aspoň čiastočne usudzovať na ich zámery ak pozorne preskúmame, kto je v ich poradnom zbore: Sú to osobnosti vysoko kvalifikované, ale o ich náboţenskom pozadí nám webová stránka Religare nič nehovorí. Patria k nim: Romano Prodi, predseda, absolvent Katolíckej univerzity, Tom Bennett, PhD, Jocelyne Cesari, PhD, Grace Davie, PhD, W. Cole Durham, Jr., Jean-François Gaudreault-DesBiens, Alvaro Gil-Robles, PhD, Juliane Kokott, PhD, Werner Menski, PhD, Tariq Modood, PhD, Andras Sajo, PhD, Adam Seligman, Linda Woodhead, PhD, Nadjma Yassari, PhD. Overili sme si profily týchto expertov pomocou Google a zistili sme nasledovné: Z týchto14 expertov iba Alvaro GilRobles, PhD, Juliane Kokott, PhD a Andras Sajo, PhD - čiţe traja - nemajú veľmi výrazné a zistiteľné náboţenské pozadie. Ostatní 11-ti členovia poradného zboru majú výrazný vzťah k osobnému (náboţenskému) presvedčeniu. Je teda celkom oprávnený názor Davida Pollocka, ţe Religare predstavuje skupinu akademikov (so silnou náboženskou „príchuťou“). Európska humanistická federácia (David Pollock, prezident EHF) zaslala k tomuto projektu svoje pripomienky na 51 stranách, kde sa podrobne vyjadruje k hlavným témam tohto projektu. Podľa tohto dokumentu EHF víta projekt Religare o „Náboţenstvách , vlastníctve, vierach a sekularizme v Európe“. Právo na náboţenskú slobodu alebo (iné) presvedčenie je pre nás drahé a sledujeme problém, ako zosúladiť túto slobodu s inými - moţno konfliktnými slobodami v liberálnom demokratickom systéme, čo je jeden z najvýznamnejších problémov, ktorým

PROMETHEUS 1/2011

15

Aktuálne dnes čelí Európa. Toto memorandum obsahuje pripomienky ku všetkým štyrom témam projektu Religare, ktoré sa týkajú náboţenstiev v spoločnosti (rodina, verejný priestor, štátna podpora náboţenstiev a pracovisko) s tým, ţe kaţdá z týchto častí má úvod, v ktorom sa načrtáva postavenie náboţenstiev a presvedčení v 21 storočí. Pretoţe je ťaţko mysliteľné preloţiť a zverejnil toto memorandum, ktoré má vyše 50 strán, prinášame preklad stručného súhrnu, tak ako nám ho poslal David Pollock Súhrn Začíname úvodom popisujúcim náboţenstvo v 21 storočí, pripomínajúc ţe náboţenská sloboda a sloboda (iných) presvedčení boli zavedené, ale náboženstvo už nie je spojovací faktor zabezpečujúci súdržnosť Európy (doloţené citáciou výsledkov verejnej mienky vykonanej Eurobarometrom). V dôsledku toho tvrdíme, ţe hodnoty spojujúce Európu sú ľudské práva, demokracia, mier a podobne – sú to teda v podstate humanistické hodnoty - (opäť doloţené prieskumom). V časti o verejnom priestore sa prikláňame k sekularizmu a vyhlasujeme, ţe neutralita štátu, akú vyţaduje sekularizmus, sa musí uloţiť aj náboţensky veriacim občanom. Tí čo odmietajú sekularizmus, pokúšajú sa spútať kaţdého ich vlastnými okovami. Potom rozdeľujeme tento priestor na verejný v uţšom slova zmysle a na súkromný a navrhujeme princípy, ktorými by sa mali riadiť - pričom venujeme miesto aj náboženským symbolom vystaveným na verejných miestach. V tejto časti sa venujeme aj výchove. V sekcii o pracovisku sa zaoberáme oddelene zamestnávateľmi a zamestnancami. Máme námietky proti zneuţívaniu výnimky pre náboţensky orientovaných zamestnancov v Európskej únii, proti direktívam o diskriminácii na pracovisku a odmietame akékoľvek privilégiá pre nich (rozumie sa nábožensky orientovaných zamestnancov). Odmietame myšlienku, ţe skupiny alebo inštitúcie majú nejaké „ľudské práva“. Pokiaľ ide o jednotlivcov, súhlasíme s názorom o ich „prispôsobení sa v prijateľnej miere“, ale skúmame aj konflikty, ktoré z toho môţu vyústiť. Zaoberáme sa aj problémom výhrad svedomia s pripomienkou, že to je politický akt, 16

PROMETHEUS 1/2011

ktorý dáva do centra pozornosti aj nároky utláčaných a menej privilegovaných. V sekcii o rodine, odmietame myšlienku, ţe manţelstvo je inštitúcia, ktorá sa zakladá na náboţenstve. Chápeme význam manţelstva ako inštitúcie zabezpečujúcej „spoľahlivé základy pre výchovu detí“, ale odmietame názor, ţe to je jediná funkcia – teda tvrdíme, ţe je možné vychovávať deti aj mimo manželstva. Predstavujeme politiku EHF týkajúcu sa zákonov o uzavretí manţelstva. Zaoberáme sa aj podrobnosťami nastávajúcimi vtedy, keď dochádza ku konfliktu medzi občianskym a náboţenským zákonom so zvláštnym zreteľom na zákony „šarie“. V sekcii o štátnej podpore, upozorňujeme predovšetkým na obrovský objem subvencií poskytovaných mnohými štátmi cirkvám a na zriedkavosť takých subvencií pre humanistov a pre sekulárne organizácie. Skúmame argumenty proti tejto praxi s tým, ţe to pomáha udrţiavať vieru, ku ktorej sa prikláňa sotva polovica populácie Európy, ţe to je selektívna podpora, ktorá odráţa úsilie vlád osvojovať si istú (náboţenskú) vieru. Zdôrazňujeme aj to, ţe ani podpora našich organizácií nie je ţiaduca, pretoţe by to odzrkadľovalo štátnu jednostrannosť – hoci humanisti a voľnomyšlienkari sa hlásia k celej spoločnosti – teda nielen k jednej jej časti charakterizovanej náboţenskou vierou. Napokon sú pripojené prílohy obsahujúce zákony, odporúčania a iné doklady. David Pollock Celý dokument odporúčame pozrieť na: http://www.humanistfederation.eu/dow nload/160EHF%20submission%20to%20Religare %20project.pdf Podľa: http://www.religareproject.eu/ zostavil a preloţil: Alojz Klanecký

D. Pollock k obsahu pápežovho prejavu diplomatom D. Pollock about the contents of the pope’s address to diplomats Abstract: Translation of EHU president’s commentary of the pope’s address to diplomats on January 10, 2011. Váţení, uvádzam časť z pápeţovho dnešného prejavu k diplomatom. Nepáči sa mu “pluralizmus a tolerancia”, ak nedávajú náboţenstvu centrálne postavenie. Protestuje proti tomu, aby sa od kresťanov ţiadalo robiť v zamestnaní podľa profesionálnych štandardov, ak je to v rozpore s náboţenskou doktrínou. Odvoláva sa na takzvaný zákaz náboţenských sviatkov a symbolov v občianskom ţivote, čo je čiastočne naráţka na to, ţe niektoré samosprávy, okrem kresťanských, uznávajú aj sviatky iných náboţenstiev, čiastočne aj naráţka na prípad Lautsi (pozri na: http://www.humanistfederation.eu/inde x.php?option=com_content&view=artic le&id=277.) Vyzýva na podporu spoločenskej a výchovnej práce cirkvi – bez ohľadu na to, ţe o to, čo ţiada, sú verejné prostriedky pochádzajúce od všetkých daňovníkov. Útočí na sexuálnu výchovu. Výslovne vyjadruje svoj nesúhlas s hnutiami v záujme uznania práv nekresťanských náboţenstiev. Útočí na kaţdú poţiadavku, aby náboţensky orientovaní ľudia rešpektovali práva homosexuálov, čo vyjadruje okľukou: „sebecké ţiadostivosti, ktoré nemajú základy v ľudskej postate. 10. januára 2011 David Pollock, prezident Európskej humanistickej federácie

Výťah z pápežovho prejavu Ak uprieme náš pohľad z východu na západ, vidíme hrozby plného dodrţiavania náboţenskej slobody. Myslím

Aktuálne tým v prvom rade na krajiny, ktoré veľmi zdôrazňujú pluralizmus a toleranciu, a v ktorých sa náboţenstvo čoraz viac marginalizuje. Je v nich tendencia pokladať náboţenstvá – všetky náboţenstvá – za málo dôleţité, cudzie, ba dokonca destabilizujúce modernú spoločnosť. Existujú pokusy rôznymi spôsobmi zabrániť ich vplyvu na ţivot spoločnosti. Od kresťanov sa niekedy ţiada, aby vykonávali svoje povolanie nezávisle na ich náboţenskom alebo morálnom presvedčení, ba dokonca v rozpore s nimi. Myslím tým napríklad zákony, ktoré obmedzujú práva na výhrady vo svedomí v zdravotníckej starostlivosti alebo v právnických povolaniach. V tejto súvislosti treba byť vďačným Rade Európy, ktorá v októbri prijala rezolúciu o výhradách vo svedomí lekárov, ktorí vykonávajú sluţby váţne ohrozujúce právo na ţivot, ako je to v prípadoch prerušenia tehotenstva. Druhý znak marginalizácie náboţenstva, najmä kresťanského, je zákaz

náboţenských sviatkov a symbolov v občianskom ţivote pod zámienkou rešpektovania iných náboţenstiev alebo neveriacich. Týmito opatreniami nielenţe je obmedzené právo veriacich verejne prejavovať ich vieru, ale je to útok na kultúrne korene, ktoré upevňujú hĺbku identity a spoločenskej súdrţnosti mnohých národov. V ostatnom roku celý rad európskych krajín podporil odvolanie predloţené talianskou vládou v dobre známom prípade vešania kríţov na verejných miestach. Som povďačný predstaviteľom tých národov, ako aj všetkým, ktorí sa zúčastnili v tomto odvolaní, episkopátom, občianskym a náboţenským organizáciám, najmä Moskovskému patriarchátu a iným predstaviteľom pravoslávnej hierarchie, rovnako ako všetkým – bez ohľadu či to boli veriaci alebo neveriaci – ktorí prejavili svoje sympatie voči tomuto symbolu, predstavujúcemu všeobecné hodnoty. Uznanie slobody náboţenstva

znamená tieţ zabezpečiť, aby náboţenské spoločenstvá mohli slobodne pracovať v spoločnosti na základe svojich iniciatív v sociálnej, charitatívnej, a výchovnej oblasti. Plodnú prácu dosiahnutú katolíckou cirkvou v uvedených smeroch moţno vidieť na celom svete. Je znepokojujúce, ţe tieto sluţby, ktoré náboţenstvo poskytuje spoločnosti ako celku najmä výchovou mladých, sú kompromitované aţ marené legislatívnymi návrhmi, ktoré smerujú k vytvoreniu akéhosi štátneho monopolu v školách. Moţno to sledovať napríklad v niektorých krajinách Latinskej Ameriky. Teraz, keď mnohé z týchto krajín oslavujú druhé storočie vyhlásenia ich nezávislosti, je vhodný čas pripomenúť príspevok katolíckej cirkvi k rozvoju ich národnej identity. Vyzývam všetky vlády, aby uplatňovali výchovný systém rešpektujúci základné práva rodín na rozhodovanie o výchove vlastných detí, systém inšpirovaný princípom subsidiarity, ktorý je zásadný pre organizáciu spravodlivej spoločnosti. Pokračujúc v svojich úvahách, nemôţem mlčať o útoku na náboţenskú slobodu a na rodiny v niektorých európskych krajinách, ktoré vyţadujú povinnú účasť na vyučovaní sexuálnej výchovy, ktorá údajne neutrálne informuje o plodení ţivota a detí. V skutočnosti odzrkadľuje antropológiu protiviacu sa viere a dobrému rozumu. Dámy a páni, Pri tejto slávnostnej príleţitosti dovoľte mi jasne vyjadriť niektoré princípy, ktoré inšpirujú Svätú stolicu spolu s celou katolíckou cirkvou v jej činnosti v rámci medzivládnych medzinárodných organizácií k uznávaniu plného rešpektu náboţenskej slobody všetkých. Po prvé, je našim presvedčením, ţe nie je moţné vytvoriť stupnicu náboţenskej neznášanlivosti. Nanešťastie stretávame sa často s takými postojmi, a sú to presnejšie povedané diskriminačné aktivity proti kresťanom, ktoré sa pokladajú za menej závaţné a nezasluhujúce si pozornosť vlád a verejnej mienky. Súčasne je potrebné odmietnuť nebezpečný názor, ţe náboţenská sloboda je v rozpore s ostatnými ľudskými právami, čím sa odmieta ústredná úloha - rešpektovať náboţenskú slobodu chrániacu ľudskú dôstojnosť. Ešte menej opodstatnené sú pokusy obmedziť práva na náboţenskú slobodu pomocou nových práv, ktoré sú iba vyjadrením sebeckých ţiadostivostí, ktoré nemajú

základ v ľudskej prirodzenosti (myslí tým legalizovanie práv homosexuálov – pozn. prekl.) a ktoré sa uţ včlenili do národnej legislatívy. Napokon sa zdá zbytočné vyzdvihnúť, ţe abstraktná proklamácia o náboţenskej slobode je nedostačujúca; toto základné pravidlo spoločenského ţivota musí nachádzať pouţitie a rešpekt na všetkých úrovniach a vo všetkých oblastiach, inak napriek citovanému princípu je riziko, ţe sa spácha hlboká nespravodlivosť voči občanom, ktorí si ţelajú slobodne sa hlásiť sa k viere a praktizovať ju. Celý pápeţov prejav moţno nájsť na: http://press.catholica.va/news_services/ bulletin/news/26680.php?index=26680 vo viacerých jazykoch. Vybral a preloţil: -ak-

Machiavelizmus Vatikánu K. Houston: The Machiavellian nature of the Vatican Abstract: The Vatican and the Holy See consider themselves and act as though they represent two separate organizations – one being the center of all the world’s Catholics and the other a sovereign state subject of international law. Be-tween these two alternatives the Vatican chooses the one that suits its best according to the circumstances. Pojem „machiavelizmus“ bol odvodený a vytvorený z priezviska talianskeho politika 15. a 16. stor. N. Machiavelliho jeho odporcami. Označuje sa ním politika vykonávaná bez ohľadu na mravné zásady. Vatikán by vo veciach uplatňovania moci v duchu machiavelizmu mohol školiť. Americký autor Stephen L. Carter sa pred niekoľkými rokmi vyjadril, ţe ak majú byť cirkvi morálnou oporou v spoločnosti, „musia sa zriecť pokušenia z túţby po svetskej moci“. Faktom je, ţe Vatikán zablokoval kroky Murphyho komisie smerujúce k vyšetrovaniu popredných hodnostárov Vatikánu vo veci znásilňovania detí kňazmi v Írsku. Telegraficky to potvrdil aj vyslanec USA pri Svätej stolici, čo kritických a informovaných pozorovateľov neprekvapilo. Tieto správy potvr-

PROMETHEUS 1/2011

17

Aktuálne dzujú, ţe Vatikán a Svätá stolica sa pokladajú a konajú tak, akoby predstavovali dve odlišné organizácie: jednu ako centrum spoločenstva všetkých katolíkov sveta, a druhú ako subjekt medzinárodného práva - suverénny štát. Medzi týmito dvoma alternatívami si Vatikán vyberá vţdy tú, ktorá sa mu podľa okolností hodí. Toto kľučkovanie umožňuje Vatikánu ťažiť z výhod, ktoré mu pripadajú ako suverénnemu štátu, a tiež z postavenia svetového spoločenstva. Pri vyjednávaní s národnými vládami o privilégia Vatikán pouţíva imidţ „náboţenského spoločenstva“, ktoré je chránené slobodou myslenia, svedomia a viery v zmysle medzinárodne platných právnych dokumentov. Jeho poţiadavky v prospech cirkevných škôl, daňových výhod, charitatívnych organizácií a prístupu k mechanizmom zasahovania do politiky vo vlastnom záujme, sa opierajú o uplatnenie predstavy, ţe ide o neškodné náboţenské bratstvá. Vţdy, keď sa začne skúmať machiavelistické inštitucionálne správanie sa cirkvi „padací most“ sa zdvihne a cirkev ako obranný štít pouţije svoju „suverenitu“ namiesto prihlásenia sa k poslaniu centra svetového náboţenstva. Na základe toho sa potom dovoláva zákona o imunite suverénnych štátov. Stalo sa to pri obrane voči legálnym postupom, ktoré uplatňovali USA proti katolíckym kňazom, obvineným zo zneuţívania detí. Keď komisia na vyšetrovanie týchto zločinov a komisia „Joint Oireachtas Committee“ na ministerstve zahraničia USA ţiadali vysvetliť úlohu cirkvi v tomto najváţnejšom porušení ľudských práv detí aké mierová Európa doteraz zaţila, dostalo sa im od princov cirkvi priame zamietnutie. Tieto ţiadosti o vysvetlenia boli zamietnuté buď cez diplomatické kanály, alebo boli jednoducho ignorované. Pochybný štatút katolicizmu ako suverénneho štátu, ktorý väčšina národných štátov uznáva, dovoľuje Vatikánu osobité postavenie v OSN. Privilegované postavenie Vatikánu ako „pozorovateľa“, ktoré bolo v r. 2004 dokonca vylepšené, umoţňuje Svätej stolici pouţiť diplomatických predstaviteľov na ovplyvnenie členských štátov OSN a tým zabezpečiť, aby sa stanoviská OSN v celom rade riešených problémov neprotivili ideológii Vatikánu. To bola príčina, prečo sa celkom neuskutočnil cieľ Medzinárodnej konferencie 18

PROMETHEUS 1/2011

o populácii a jej vývoji, prečo ciele na zlepšenie postavenia ţien boli podstatne okyptené na zasadaní OSN, ktoré rokovalo o programe tisícročia. Vatikán v spojenectve s najhoršími reţimami na tejto planéte sa sprisahali, aby odvrátili a znemoţnili moţnosti väčšieho prístupu ţien k poskytnutiu sluţieb reprodukčného zdravia. Rozčarujúca, ale neprekvapujúca je zbabelá „úcta“ voči cirkvi, ktorú preukazujú dokonca aj naši politickí predstavitelia. Čo sa malo stať Vatikánu po jeho odmietnutí spolupráce s vyšetrujúcimi orgánmi - ako to spomenuli niektorí komentátori? Ako odpoveď na neochotu cirkvi malo nasledovať vypovedanie pápeţského nuncia z krajiny. Vatikán zahral medzinárodnému systému majstrovský kúsok úskokov, preskakujúc z pozícií „suverénneho veľkomestského štátu“ do pozície morálneho stráţcu národnej identity a zohráva rolu bojovnej menšiny vţdy, keď je to výhodné pre jeho inštitucionálne a ideologické záujmy. Sú dve moţné cesty ako na to reagovať: buď vynútiť, aby Svätá stolica konečne plnila svoju morálnu zodpovednosť, alebo vyslať do Vatikánu v tichosti našich politikov, aby sa naučili vo Vatikánskej škole taktizovať rovnako, ako to robí Vatikán.

Životopisná poznámka k Nicollovi Machiavellimu (Prevzaté z Wikipédie) Jeho mladosť je pomerne nejasná, vieme o ňom aţ od roku 1498, kedy sa stal predsedom tzv. Druhej Kancelárie a následne pisárom (sekretárom) Rady desiatich - orgánu Florentskej republiky povereného diplomatickými a vojenskými úlohami. Hoci nemal skutočnú právomoc, mal pri 14-ročnom výkone tejto funkcie moţnosť dobre sa oboznámiť s politikou vtedajších talianskych štátikov. Zúčastňoval sa rokovaní, vojenských výprav, sledoval, ako vládcovia presadzujú svoju moc. Jeho politická kariéra sa skončila, keď sa roku 1512 vo Florencii vrátili k moci Mediciovci a odstránili republikánske zriadenie. Machiavelliho dokonca obvinili z prípravy sprisahania, načas uväznili a vyhnali z Florencie. Potom ţil na svojom majetku pri San Casciano a písal literatúru. Svojich politických ambícií sa nevzdal, ale tieto uţ neboli naplnené - ani roku 1527, keď bola republika znovu obnovená, a keď Machiavelli náhle zomrel. Viac na: http://sk.wikipedia.org/wiki/Niccol%C3 %B2_Machiavelli

Kenneth Houston Kenneth Houston je vedecký pracovník na Univerzite na Ulster’s Incore inštitúte. Tento článok je zaloţený na jeho analýze uverejnenej v poslednom vydaní The Journal of Critical Globalisation Studies N. 3) Podľa: http://www.irishtimes.com/newspaper/o pinion/2010/1214/1224285490028.html pripravil -ak-

Dodatok: Humanizmus v skratke (Pokračovanie zo strany 12) veria v individuálnu zodpovednosť, spoločenskú spoluprácu a vzájomný rešpekt. Sú za „otvorenú spoločnosť“, v ktorej ľudia dobrej vôle, ale rôzneho presvedčenia a ţivotných štýlov spolunaţívajú a majú spoločné inštitúcie, zákony a vlády, ktoré sú neutrálne v otázkach viery - teda spoločnosti, ktorá má črty sekulárneho štátu. Tým, ţe si humanisti osvojujú hodnotné ciele a ţijú plným ţivotom, tvoria zmysel a cieľ pre seba. Pociťujú úctu pred nesmiernymi rozmermi vesmíru a pred zloţitými formami fungovania vesmíru. Nachádzajú inšpiráciu v zloţitej prírode a jej ţivote, v hudbe, umení, úspechoch v minulosti a v moţnostiach budúcnosti. Nachádzajú uspokojenie v počestnej aktivite, v telesnej rekreácii, podnikavosti a vyuţívajú medziľudské vzťahy na základe sympatie a lásky. Prameň: http://tinyurl.com/2evkccx Vybral a preloţil: A. Rehák

Zo ţivota SP Z Predsedníctva Spoločnosti Prometheus I. Poljak: From the Presidium meeting of Prometheus Society

Zomrel Andrej Piškanin I. Poljak: Obituary Andrej Piškanin Abstract: Remembering Prof. A. Piškanin a founding member of Prometheus Society, who died in late 2010. V septembri minulého roka sme sa dozvedeli smutnú správu. Navţdy nás opustil jeden zo zakladajúcich členov Spoločnosti Prometheus prof. Ing. Andrej Piškanin, CSc. (1927-2010).

29. 1. 2011 zasadalo Predsedníctvo Spoločnosti Prometheus – zdruţenia svetských humanistov v Banskej Bystrici. Predsedníctvo, okrem iného posúdilo vyhodnotenie plánu práce za rok 2010; vzalo na vedomie informáciu o činnosti kancelárie SP; rokovalo o finančnej situácii a kontrole rozpočtu na rok 2011; schválilo plán kampane ku sčítaniu obyvateľov, domov a bytov v roku 2011.

Takmer celý svoj aktívny ţivot pôsobil ako pedagóg na Ekonomickej univerzite v Bratislave, kde zastával aj viaceré vedúce funkcie. Niekoľko rokov bol riaditeľom Ústavu rozvoja vysokých škôl v Bratislave, organizácie priamo riadenej MŠ SR. V posledných rokoch sa venoval predovšetkým postgraduálnemu vzdelávaniu na Fakulte manaţmentu UK.

Andrej Piškanin V roku 1989 patril k tým nadšencom, ktorí zaloţili Spoločnosť Prometheus. Bol členom Ústrednej rady spoločnosti. Mimoriadne sa zaslúţil o nadväzovanie kontaktov so zahraničnými humanistickými organizáciami (IHEÚ, EHF a ďalších). Spoločnosť Prometheus – zdruţenie svetských humanistov v ňom stráca dlhoročného člena a dobrého priateľa. I. Poljak

Názorová tolerancia a občianska rovnosť O. Dányi: Tolerance of diversity in opinion and citizen equality

12. 3. 2011 zasadalo Predsedníctvo Spoločnosti Prometheus – zdruţenia svetských humanistov v Banskej Bystrici. Okrem priebeţnej kontroly plnenia uznesení, kontroly plnenia rozpočtu a zabezpečeniu moţnosti poukázať 2% z dane pre SP, bol obsah rokovania zameraný na obsah a proces kampane ku sčítaniu obyvateľov, domov a bytov v roku 2011. I. Poljak

Abstract: The article brings the main points of a conference contribution presented at the occasion of the 20th anniversary of the founding of Prometheus Society (in Bratislava, 18. June 2010), about the position of citizens without religious belief in Central Europe. The author analyzes instances where the principles of respect of diverse opinion, citizen equality and sovereignty were bro-ken, and discussed attempts to subjugate civil society by religious organizations which are against the Slovak Constitution. V ostatných rokoch registrujeme porušovanie princípov názorovej tolerancie, občianskej rovnosti a zvrchovanosti, ako aj pokusy o podriadenie občianskej spoločnosti náboţenským organizáciám a teda aj porušovania Ústavy SR. Znepokojujú nás snahy podopierať štát o náboţenské dogmy a nie o slobodný rozum. Občania s nenáboţenským svetonázorom sú povaţovaní za ľudí niţšej kategórie, za ľudí bez morálky a bohatého duchovného ţivota. Znepokojenie a obavy vyvolávajú tendencie o prenikanie náboţenských organizácii do svetských štruktúr. Činnosť cirkví je glorifikovaná, pokladá sa za takmer jedinú spoľahlivú garanciu morálky spoločnosti. Toky

finančných prostriedkov smerujú k náboţenským organizáciám a financujú sa z nich akcie, ktoré sú výhradne ich vnútornou záleţitosťou. Nenáboţenské presvedčenie a postoje ateistov sú povaţované za výsledok ideologického pôsobenia bývalého reţimu. V skutočnosti sú výsledkom sekularizačných procesov, ktoré prebiehajú na celom svete ako dôsledok rastu emancipačného procesu, vyššej vzdelanosti a kultúry, ako aj prístupu k bohatstvu prostriedkov ţivota ľudí, ktorí ich vytvorili. Súčasná propaganda sa usiluje o dehonestáciu ateistov ako ľudí niţšej kategórie. Takmer vo všetkých kultúrnych spoločenských inštitúciách dominantné postavenie uţ získala

PROMETHEUS 1/2011

19

Zo ţivota SP náboţenská ideológia. Masovokomunikačné prostriedky uţ dávno nereprezentujú svetonázorový pluralizmus, priestor v nich dostávajú prevaţne tí, ktorí jednostranne manifestujú náboţenskú vieru. Akýkoľvek náznak kritiky teologických koncepcií a súčasných praktík náboţenských organizácií vyvoláva hysterické reakcie. Nová štátna ideológia sa presadzuje plošne a ohrozila uţ existenciu mnohých ľudí. Nie je štát povinný chrániť slobody občanov zakotvené v ústave, chartách a deklaráciách ľudských práv? Zásada formálnej rovnosti občanov pred zákonom sa nedá realizovať, ak náboţenstvo získa monopol na duchovný ţivot. Dochádza k vytváraniu prototypu občana, ktorý je cnostný iba vtedy, keď je poboţný. Z ateistu sa tak automaticky stáva typ neţelateľného občana, ktorému sa upiera právo verejne manifestovať a obraňovať svoje myslenie a konanie, právo mať iný názor na histo

Ondrej Dányi rické udalosti a fakty, hodnotovú orientáciu človeka. Znepokojuje nás, ţe sa privileguje náboţenstvo a náboţenské organizácie, čo je v rozpore a Ústavou SR (čl. 1 „Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaţe sa na nijakú ideológiu ani náboţenstvo“) a ţe to podporujú práve Tí, ktorí majú stráţiť dodrţiavanie zákonnosti. Náboţenské organizácie majú byť povaţované za záujmové spolky občanov riadiacich sa všeobecnými právnymi ustanoveniami o spolčovaní. Štátne akty by nemali byť spájané s náboţenskými obradmi a to by malo platiť aj pre štátnych predstaviteľov. V štátnych (verejných) školách, v armáde a pod. by mal byť namiesto vyučovania náboţenstva zavedený bezkonfesijný predmet občianska náuka. Zvýlučnenie náboţenstva spôsobuje 20

PROMETHEUS 1/2011

dezintegráciu spoločnosti. Občianska spoločnosť je budovaná na demokratickom princípe, politickom a názorovom pluralizme. Povyšovanie jedného náboţenstva či filozofie na oficiálnu ideológiu je porušovaním práva inak zmýšľajúcich občanov a je v rozpore s princípmi občianskej spoločnosti. Demokratickým spôsobom riešenia týchto a ďalších otázok je odluka cirkvi od štátu. Mnohí cirkevní predstavitelia i politickí predstavitelia chápu podstatu odluky cirkvi tak, ţe štát má povinnosť poskytovať cirkvám finančné a materiálne prostriedky a vytvárať všestranné podmienky pre ich pôsobenie aj v mimonáboţenských oblastiach. Vo vzájomných vzťahoch pôsobenia cirkví a štátu by mal štát ponechať cirkvám absolútnu autonómiu, samostatnosť a nezávislosť od štátu. Dôsledná odluka cirkví od štátu znamená, ţe by cirkví, ako je napr. v Rakúsku, Nemecku i v ďalších krajinách, financovali svoju činnosť z cirkevných daní veriacich, zo zbierok a milodarov. Štát by podľa svojich moţností prispieval zo štátneho rozpočtu iba na údrţbu kultúrnych pamiatok, pouţívaných na sakrálne účely. Doterajšie vlády, vrátane parlamentov a prezidenta republiky, sa od roku 1990 výslovne pretekajú v tom, ako vytvoriť nadštandardné podmienky globálneho pôsobenia cirkví. Na činnosť sekulárne orientovaných organizácii odmietajú poskytovať aj tie minimálne finančné prostriedky. Pri schvaľovaní zákona NR SR o reštitúcii cirkevného majetku sa paušálne súhlasilo s vrátením nehnuteľností „potrebných na výkon duchovnej činnosti“. Podobne aj v oblasti morálky, nemala by sa zvýlučňovať funkcia náboţenských organizácii. Štát by sa mal usilovať o formovanie morálky, ktorá spočíva na tvorbe takého hodnotového systému, vrcholom ktorého je človek a nie fikcia. Jedine takáto morálka môţe byť humanistická. Pre človeka je človek najvyššou podstatou. Základným právom občana demokratického štátu je ţiť podľa vlastného presvedčenia a svedomia bez zásahov a nátlaku cirkvi a štátu. Sloboda vyznania sa nemá obmedzovať len na slobodu náboţenského vyznania tak, ako to je ustanovené v zákone O slobode náboţenskej viery a postavení cirkvi a náboţenských spoločností.

Normy týkajúce sa konfesionálnej nezávislosti slovenského právneho poriadku prijaté od roku 1990 sú krokom späť. Vláda nemá parlamentom schválenú štátnu cirkevnú politiku, z ktorej by sa odvíjala aj právna úprava vzťahu štátu k cirkvám a náboţenským spoločnostiam. Občan má mať moţnosť občiansky a politicky sa emancipovať od náboţenstva vyhlásením náboţenstva za súkromnú záleţitosť. Uvedené výhrady k súčasnej situácii sa nechcú dotýkať presvedčenia náboţensky veriacich spoluobčanov. Sú iba reakciou na javy, ktoré vedú k porušovaniu práv občanov bez náboţenskej viery, ale aj občanov veriacich v schopnosti človeka. PhDr. Ondrej Dányi, CSc. Hlavné časti príspevku, ktorý bol prednesený na konferencii o postavení občanov bez náboţenského presvedčenia v Strednej Európe, Bratislava 18.6.2010

Zmluvy Slovenskej republiky so Svätou stolicou M. Baťala: Slovakia’s agreements with the Holy See Abstract: Current agreements between the Slovak Republic and the Holy See are a direct expression of the extent of political clericalism in modern Slovak society, and whose role is to force the ideology of catholicism on all citizens of Slovakia, through and with the help of the state. Hlavnou je Základná zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou (č. 326/2001 Z. z.), ktorá má zásadný význam pre činnosť katolíckej cirkvi, je politickým a právnym fundamentom presadzovania vlastných záujmov. Podnet k jej vypracovaniu dal roku 1997 V. Mečiar, vtedy predseda Vlády SR. V júli 1997 bola zriadená Zmiešaná komisia na prípravu Základnej zmluvy. SR zastupovali: minister zahraničných

Zo ţivota SP vecí SR, podpredseda vlády pre legislatívu, minister financií, minister kultúry, minister obrany, minister spravodlivosti, minister práce, sociálnych vecí a rodiny a minister školstva. Svätú stolicu zastupovali: Luigi Dossena, apoštolský nuncius v SR - predseda časti komisie zastupujúcej Svätú stolicu, Ján Kardinál Chryzostom Korec, Rudolf Baláţ - predseda KBS a biskupi Vladimír Filo, František Rábek a Milan Chautur. Ak naši vlastní občania oficiálne zastupovali cudzí štát a iniciatívne konali v jeho prospech vo veľmi zásadnej veci, dokonca s vedomím vlády a zákonodarného zboru, je potrebné poloţiť otázku čo to je za občanov, aký je ich vzťah k vlastnej krajine? Vláda SR schválila návrh na uzavretie zmluvy 16. 8. 2000 a vyslovila s ňou súhlas 27. 11. 2000 tri dni po jej podpísaní. Konštatovalo sa, ţe prijatie Základnej zmluvy nebude mať dopad na štátny rozpočet a bude si vyţadovať legislatívne zmeny a doplnenia, ktoré predloţia príslušní členovia vlády. Zmluva bola podpísaná vo Vatikáne 24. 11. 2000. NR SR s ňou vyslovila súhlas uţ 30. 11. 2000 a prezident SR ju ratifikoval 4. 12. 2000. K výmene ratifikačných listín došlo dňa 18. 12. 2000, kedy zmluva nadobudla platnosť. Proces jej tvorby bol pred verejnosťou utajovaný, lebo išlo o zmluvu, ktorá znevýhodňuje Slovensko a podriaďuje ho katolíckej cirkvi. Zmluva je priamym vyjadrením podriadenosti, „pokory“ a straty vlastnej hrdosti a dôstojnosti SR pred Vatikánom. Základná zmluva diktuje SR obrovské inštitucionálne a budúce finančné povinnosti bez akejkoľvek záruky konkrétneho a merateľného vzájomného prospechu a ohrozuje tým samotné základy demokracie. Stala sa pre Slovensko záväznou a nadradenou slovenským zákonom. Nie je však nadradená Ústave SR a ústavným zákonom. Ďalším dokumentom je Zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou o duchovnej službe katolíckym veriacim v ozbrojených silách a ozbrojených zboroch Slovenskej republiky (č. 648/2002 Z. z.), ktorá bola podpísaná 21. 8. 2002. Prezident SR ju ratifikoval 11. 10. 2002 a platnosť nadobudla 27. 11. 2002. Na základe čl. 1 tejto zmluvy bol zriadený Ordinariát ozbrojených síl a ozbrojených zborov SR, čo je vlastne osobitná diecéza na čele s ordinárom,

ktorý má na starosti armádu, políciu a väzenstvo. Pod jeho právomoc patria veriaci, ktorí vykonávajú sluţbu v ozbrojených silách a zboroch i ich rodinní príslušníci. Vojenského ordinára menuje pápeţ a má spravidla hodnosť biskupa. Ordinariát je právnickou osobou podľa právnych predpisov SR a jeho činnosť sa riadi kánonickým právom, apoštolskou konštitúciou Spirituáli militum curae, touto zmluvou a právnymi predpismi Slovenskej republiky. Podľa čl. 10, SR zabezpečí finančné a materiálne potreby klerikov, ale aj činnosť ordinariátu, kostol, kúriu ordinára a primerané miesta bohosluţieb. Duchovní pôsobiaci v ozbrojených silách a ozbrojených zboroch SR sú v sluţobnom pomere v štruktúrach OS

Marián Baťala a OZ, majú prepoţičané vojenské hodnosti a poberajú sluţobný príjem podľa platových predpisov pre dôstojníkov armády, resp. polície od príslušného ministerstva. Duchovní v týchto zloţkách majú na starosti bohosluţby, krsty, sväté prijímanie, birmovanie, katechézu, vplýv na manţelov a rodičovstvo, ale aj získavanie nových veriacich. Cirkev je tu „štát v štáte“ a dôstojníci ordinariátu majú privilegované postavenie voči ostatným vojakom a dôstojníkom napriek tomu, ţe dôstojnícke hodnosti majú iba prepoţičané. Aj v tomto prípade sa nadraďuje cirkevné právo nad právo svetské. Ďalším dokumentom je „Zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou o katolíckej výchove a vzdelávaní“ (č. 394/2004 Z. z.), ktorej prijatie vyplynulo z čl. 13 ods. 9/ „Základnej zmluvy“. Platnosť nadobudla 9. 7. 2004. Táto zmluva je pre Cirkev veľmi dôleţitá, lebo jej aplikovaním má neobmedzené moţnosti ideologicky

pôsobiť na mladú generáciu a tým aj na celú slovenskú populáciu v smere jej výchovy v kresťanskom duchu. Zmluva obsahuje ustanovenia o zriaďovaní katolíckych škôl rôznych stupňov, zavedenie povinne voliteľného predmetu katolícke náboţenstvo v základných a stredných školách. SR sa v zmluve zaviazala, ţe nebude poţadovať, aby katolícke školy uskutočňovali také výchovné a vzdelávacie programy, ktoré nezodpovedajú katolíckej výchove a vzdelávaniu. „Zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou o práve uplatňovať výhrady vo svedomí“. Táto zmluva bola pre KDH taká dôleţitá, ţe riskovala roztrţku vo vládnej koalícii s najbliţším spolupracovníkom - SDKÚ. Presadenie prijatia tejto zmluvy by rozdelilo občiansku verejnosť de facto i de iure na dobrých občanov, kresťanov – katolíkov, ktorí majú „svedomie“, a na občanov, druhej kategórie, medzi ktorých by boli zaradení všetci tí, ktorí „svedomie“ nemajú a nie sú toho správneho vierovyznania. Iniciátori zmluvy, jej spracovatelia a predkladatelia bez škrupúľ presadzujú katolicizmus, ktorý by sa mal stať štátnym náboţenstvom. Ak by tento návrh zmluvy bol prijatý, výklad práva na výhradu vo svedomí sa bude vykonávať neobmedzene a bezbreho. Slovenská republika sa v čl. 20 ods. 1/ „Základnej zmluvy“ zaviazala uzavrieť osobitnú medzinárodnú zmluvu o finančnom zabezpečení katolíckej cirkvi. Všetky uvedené dokumenty sú priamym prejavom politického klerikalizmu v modernej slovenskej spoločnosti, ktoré majú za úlohu vnútiť všetkým občanom SR ideológiu katolicizmu a to aj prostredníctvom a za pomoci štátu. JUDr. Marián Baťala Hlavné časti príspevku, ktorý bol prednesený na konferencii o postavení občanov bez náboţenského presvedčenia v Str. Európe, Bratislava 18.6.2010

PROMETHEUS 1/2011

21

Rozhovor Adam Roman – vedec, humanista, ateista F. Jedinák: Adam Roman – scientist, humanist, atheist Abstract: Interview with Adam Roman, Slovak scientist and a vocal atheist, who has for several years been developing a website dedicated to discussion about science, faith and ideology.

Rozhovor o viere, bohu, ateizme a odvahe Na Slovensku máme viac neţ 13 % občanov bez náboţenského vyznania; je to druhá najsilnejšia svetonázorová skupina po veriacich, ktorí sa hlásia k rímskokatolíckej cirkvi. Medzi týmito občanmi sú výrazné osobnosti, ktoré sa hlásia k humanizmu, agnosticizmu, ateizmu, alebo skepticizmu. Máme teda našich, Slovenských „Dawkinsov“, „Harrisov“, „Dennettov“, často sa však strácajú vo svojej anonymite, čo uberá na sile ich argumentov. Nestávajú sa tým verejne známym, ţiarivým príkladom, ktorý priťahuje a posilňuje ostatných, aby tieţ verejne vyjadrili svoj nenáboţenský pohľad na svet. Napriek tomu je dobre ţe ich máme a mali by sme o nich vedieť viac. Jedným z propagátorov ateizmu u nás je slovenský vedec, ktorý niekoľko rokov budoval internetovú stránku venovanú polemike o vede, viere a ideológii – Adam Roman. Pripravili sme s ním rozhovor ktorý vám teraz ponúkame. F. J.: Pán Roman, podľa súčasného archívu vašej internetovej stránky http://adam.humanisti.sk sa dá dedukovať, ţe vznikla v roku 2001, bolo to skutočne tak, alebo sa mýlime? A. R.: Je to moţné, ale históriu stránky som podrobne neevidoval. Viem však, ţe knihu o jazyku HTML som si kúpil v r. 2001, takţe Vaša dedukcia by mohla byť správna. F. J.: Od roku 2007 nie sú na Vašej stránke ţiadne aktualizácie. Čo je dôvodom, ţe stránka osirela napriek tomu, ţe diskusné fórum s ňou súvisiace je naďalej ţivé? A. R.: Pred rokmi som sa rozhodol naučiť pracovať s jazykom HTML, bez úmyslu tvoriť webové stránky. Svoj pokrok som však potreboval vyskúšať na jednoduchom príklade – a zvolil som si text, v ktorom by som stručne objas22

PROMETHEUS 1/2011

nil, v čom vidím nelogickosť náboţenskej viery. Predpokladal som, ţe vysvetlenie bude nenáročné a triviálne a čaká ma teda iba pár stránok. Črta sa mi zapáčila a zverejnil som ju na internete, čím som naplnil pôvodné poslanie jazyka HTML. Prvé reakcie mi však ukázali, ţe diskusia s veriacimi nie je taká jednoduchá ako som sa naivne domnieval. Pustil som sa preto do ďal

ale za dôkaz ich mystických predstáv. Zaujímajú ich vlastné emocionálne záţitky (mravoučná interpretácia skúseností – či uţ vlastných alebo cudzích), moralizovanie o tom, čo sa má, či nemá konať, ilúzie ktoré im poskytujú útechu v neistej budúcnosti (nádej na posmrtnú spásu) – a to je asi tak všetko. Ale záujem o pravdu im beznádejne chýba. Bez pravdy však poznanie nemá cieľ, nemá teda zmysel ani diskusia, ktorá nevedie k ţiadnemu výsledku. Preto raz muselo prísť vytriezvenie a ja som si uvedomil, ako veľa času a energie som premárnil na neplodnú diskusiu. Po tomto „osvietení“ som s ňou skončil rovnako náhle ako som začal. Dnes je mi iba ľúto, ţe som to neurobil oveľa skôr. Veď mám pred sebou ešte tak veľa zmysluplnej práce a ja som strácal čas s ľuďmi, ktorí nič nehľadajú, lebo všetko (pre nich) podstatné „vedia“ – vymysleli im to uţ dávno ich predkovia! F. J.: Máte s odstupom času pocit, ţe práca na stránke mala a má význam, vzhľadom na Váš pôvodný zámer? A. R.: Áno aj nie. Mnohým ľuďom som pomohol otvoriť oči, aj sám som sa veľa pozitívneho dozvedel. Myslím si však, ţe výsledok je neúmerný vynaloţenej námahe. Dôvod som uviedol v odpovedi na predchádzajúcu otázku.

šieho vysvetľovania – a z cvičenia v jazyku HTML vznikla celá stránka. Dalo by sa povedať, ţe som sa nechtiac zaplietol do diskusie, o ktorej som ešte netušil, aká je beznádejná. Niečo podstatné som sa v nej však dozvedel hneď na počiatku: veriaci nehľadajú pravdivé odpovede na otázky! To ma ohromovalo a snaţil som sa to ďalším písaním zúfalo pochopiť: ako môţe niekomu nezáleţať na pravde, zvlášť keď sa pravdou na kaţdom kroku zaklína? Stále sa však ukazovalo, ţe ak veriaci niečo aj hľadajú, je to potvrdenie apriórnych názorov, ktoré sa opierajú o autority (napr. text Biblie), ale nie pravdivosť toho, čomu veria. Otázky, na ktoré zatiaľ nevie nik odpovedať (vznik vesmíru, ţivota), nepovaţujú za podnet na hľadanie odpovede,

F. J.: Ako sa staviate k myšlienke, ţe viaceré organizácie a jednotlivci s témami humanizmu, ateizmu, skepticizmu... by sa mali vo svojom snaţení spojiť a vytvoriť jednu internetovú stránku, s rôznorodejšou tematikou, ktorá by bola kvalitná po obsahovej i grafickej stránke, pravidelne, častejšie aktualizovaná, čo by dávalo predpoklady jej vysokej úrovne a následne návštevnosti i vplyvu na verejnosť. Publikovali by na nej verejne známe osobnosti a pod. A. R.: Myslím si, ţe je to potrebné ako soľ a taký počin by bol nesmierne uţitočný. Spoločnosť, zdá sa, nevníma humanizmus ani len ako súčasť kultúry. Najnovším príkladom sú diskusie o multikulturalizme, kde sa na jednom letáku („Slovensku multikulturalizmus prospeje!“) týmto pojmom charakterizujú ideológie symbolizované znakmi kresťanstva, islamu a judaizmu. Chápem, ţe tieto znaky sú pouţité len ako ilustrácia, ale predsa sa nemôţem vy-

Rozhovor hnúť otázke: Vyčerpáva sa pojem kultúry náboţenskými ideológiami? Sú obsahom kultúry iba obrady, ceremónie, folklór, zvykoslovie, výročné slávnosti? Kde zostalo osvietenstvo s racionalizmom, kde zostala kultúra kritického myslenia? Vyzerá to tak, ţe hodnoty humanizmu sa dostávajú na perifériu nie ţe záujmu, ale vedomia spoločnosti. Tento nezdravý stav vedie aţ k politickej ostrakizácii iných názorov na svet, neţ sú náboţenské. Váš návrh by mohol predstavovať pokus o kompenzáciu praktickej diskriminácie sekulárneho názoru na svet. Rozhodne to treba robiť a príleţitostne som to ochotný podporiť. F. J.: Medzi ľuďmi bez náboţenského vyznania sú pravičiari i ľavičiari, komunisti, socialisti, liberáli i konzervatívci. Mali by títo ľudia napriek tomu spolupracovať pri šírení humanizmu, nenáboţenského svetonázoru bez ohľadu na ich politickú orientáciu, alebo povaţujete spoluprácu s niektorými z nich v tejto oblasti za neprijateľnú? A. R.: Nevidím ţiaden dôvod vylučovať zo spolupráce kohokoľvek, kto spolupracovať chce a nesleduje tým politické ciele. Aj na vedeckom pokroku spolupracujú ľudia rôzneho svetonázoru. Humanizmus by však nemal byť viazaný na politiku, mal by byť mimo nej, či nad ňou. Ţe to tak nie vţdy je, je iný problém. V tejto súvislosti by som si dovolil poznámku o jednej mojej skúsenosti. Stať sa ateistom je pre mnohých veľmi ľahké, ale nie kaţdého z nich si cením rovnako. Niektorí svoj svetonázor prijali od okolia, rovnako ako veriaci svoju vieru. Takých by som nehodnotil príliš vysoko: svoj názor si nevybojovali, len si náhodou vybrali racionálny postoj, rovnako ako sa veriaci dostali náhodou k svojej viere. Všimol som si však, ţe práve takí sa často vyvyšujú nad veriacich – aj veľmi vzdelaných – akoby ich v niečom prevyšovali. Ale popretie náboţenskej viery nie je samo osebe ţiadnym intelektuálnym výkonom: aj nositelia Nobelovej ceny bývajú veriacimi. Oveľa viac si cením tých, ktorí sa k ateizmu ťaţko prebojovávali a vedia prečo nie sú veriacimi. Od takých moţno očakávať aj argumentačnú zdatnosť. F. J.: Napriek tomu, ţe ste o sebe dosť povedali na svojej stránke, mohli by ste

povedať čitateľom tohto rozhovoru niečo, čo by viac priblíţilo a charakterizovalo Adama Romana, aj keď nepredpokladáme, ţe odhalíte svoju skutočnú totoţnosť? A. R.: Na stránkach som toho o sebe popísal naozaj aţ priveľa a viac sa mi neţiada. Nikdy som však nepovedal, ţe vystupujem pod pseudonymom, ani neviem, ako táto povesť vznikla. Treba si privykať na to, ţe podstatné sú názory, nie osoby, ktoré ich vyjadrujú. Mimochodom, v stredoveku – zlatej ére kresťanstva – bola anonymita autora beţným javom. Dnes sa vysvetľuje ako prejav vtedajšej kresťanskej skromnosti... F. J.: Skutočne si myslíte, ţe je nebezpečné, ak by na Slovensku človek vo vašom postavení otvorene hlásal ateis

tické názory? Mohlo by to mať dôsledky na jeho osobu, pozíciu v práci, na jeho rodinu? A. R.: Nebezpečné v pravom slova zmysle nie, ale nepríjemné to rozhodne môţe byť. Keď som pred rokmi na svoje stránky upozornil niekoľkých známych, pár dovtedy dobrých priateľov sa odo mňa odvrátilo, ako od prašivej ovce a prerušilo so mnou kontakty. Boli medzi nimi aj významné osobnosti z druhého konca sveta, ktoré môj sekularizmus pochopili ako príklon k zločinnej komunistickej minulosti a útok na blahodarnú kresťanskú kultúru. Nepomohlo ţiadne vysvetľovanie – stratil som dobrých (a uţitočných) priateľov. Nechcem si ani predstaviť, akej odozvy by som sa dočkal od mojej

širšej rodiny. Tolerancia k menšinovým názorom je v našej spoločnosti ešte značne krehká. F. J.: Zdá sa, ţe ţijeme v prostredí, kde sa môţu bez rizika priznať k svojmu svetonázoru iba veriaci ľudia, tí riskujú najviac ak posmech „agresívnych ateistov“ alebo pochvalné uznanie rovnako mysliacich. My humanisti cítime, ţe by bolo treba ísť s koţou na trh, ale mnohí majú obavy. Mladých, ktorí skôr nájdu odvahu, zvyknú odbiť: Veď ty začneš veriť aţ budeš starší. Za socializmu sme mohli počuť vyjadrenia typu: Ja si to uţ môţem dovoliť povedať, ja uţ idem do dôchodku. Má humanista čakať s odvahou aţ na dôchodok? A. R.: Odvahu si musí zváţiť kaţdý sám za seba, lebo len on vie, či mu prospech z „odvahy“ prevýši riziko, ktorému sa vystavuje. V minulej ére riskoval (nie však aţ tak veľmi a tak často ako sa dnes zveličuje) ten, kto sa hlásil k náboţenskej viere, dnes ten, kto sa hlási k sekularizmu. Dôchodkový vek s tým nemá nič spoločné. Dôleţitejšie je to, ţe verejné prihlásenie k väčšinovej ideológii nemusí byť vţdy úprimné – často je to pokrytectvo sledujúce len osobný prospech a pohodlie. A to nemoţno radiť nikomu čestnému. Jestvuje vţdy však aj tretia moţnosť: ak sa obávam otvoreného vystúpenia voči oficiálnej ideológii, môţem mlčať. Nie je to bohviečo, ale iste lepšie neţ klamať. F. J.: Obľúbeným dotazníkom, ktorý predkladajú celebritám je dotazník Marcela Prousta. Vladimír Pozner, významný ruský ţurnalista a televízny moderátor má vlastný program, v ktorom vţdy kladie ako poslednú takúto otázku: Ak by ste sa stretli zoči-voči bohu, čo by ste mu povedali? Pričom nešpecifikuje či by to bolo stretnutie po smrti alebo počas ţivota. Ako by ste na túto otázku odpovedali vy? A. R.: Ak sa taká otázka poloţí neveriacemu, obsahuje v sebe protirečenie: nemôţem sa stretnúť s tým, kto nejestvuje. Preto najprv obídem toto protirečenie modifikáciou otázky a budem sa pýtať, čo by ma presvedčilo o boţej existencii. Predpokladajme, ţe by mi o sebe niekto tvrdil, ţe je bohom. Aby som si jeho tvrdenie overil, poţiadal by som ho o krátky dialóg, v ktorom by mi PROMETHEUS 1/2011

23

Rozhovor vysvetlil, ako to bolo s tzv. veľkým treskom, ako je to naozaj s evolúciou ţivých foriem, čo je podstatou vedomia, prečo bolo potrebné odpustiť ľuďom hriechy a prečo to bolo moţné iba krvavou obeťou boţieho syna. Som človek skromný a zrozumiteľná odpoveď na podobné otázky by ma celkom uspokojila. V takejto situácii by som bez problémov uveril, ţe hovorím s bohom, pretoţe by mi svoju podstatu vysvetlil. Túto poţiadavku na boha nepovaţujem ani sa impertinentnú. Keď má boh (vraj) dostatok času na to, aby sa zaoberal rozlišovaním medzi všednými a smrteľnými hriechmi kaţdého človeka, keď poskytuje audiencie svätým, ktorí za smrteľníkov orodujú, musí mať predsa čas aj na hodinku rozhovoru s kaţdou ľudskou bytosťou. Veď boh je hádam len humánny, či nie? Nechápem tú ľudsky zvrátenú predstavu, podľa ktorej sa boh s človekom hrá na schovávačku, podľa ktorej si človek priazeň boha musí „zaslúţiť“ bezdôvodnou slepou vierou. Nerozumiem predstave boha, ktorý si vyberá komu dá nezaslúţene milosť a komu nie. Od boha neočakávam nič iné, neţ aby ma nechápal ako idiota, ale ako partnera. Veď ma stvoril údajne na svoj obraz! Myslím si, ţe z toho je, mimochodom, aj pochopiteľné, prečo – na rozdiel od väčšiny veriacich – od boha nečakám ţiadne zázraky. Čo od neho očakávam, je teplé „ľudské“ slovo, priateľský dialóg. Toto by ma presvedčilo, nie predvádzanie moci nad prírodou a smrťou. Boţia moc, predvádzaná siláckymi kúskami, mi pripadá nevkusná a nebol by som schopný si ju váţiť. Imponovala by mi však jeho inteligencia, ušľachtilosť a láskavosť. Ak by boh jestvoval, nechcel by som sa ho báť, ale váţiť si ho. Predstavujem si boha skôr ako mudrca neţ ako panovníka. A kto by mal mať v tomto dialógu iniciatívu? No predsa boh, lebo on o mne s istotou vie, zatiaľ čo ja o ňom neviem nič! Ţijem však uţ dosť dlho a ţiadneho oslovenia, tobôţ dialógu som sa nedočkal. A to, čo počujem od tých, ktorí sa s ním vraj do takého osobného kontaktu dostali, nerobí na mňa zvlášť dôveryhodný dojem. Veď ani hovorcovia boha na zemi, svätci a vizionári, sa netvária tak, akoby boli ohúrení osobným stretnutím so svojim bohom, alebo jeho suitou. Človek sa im nakoniec ani nečuduje: veď čoţe za zvestovanie je napríklad také suché oznámenie „Ja som koreň a rod Dávi24

PROMETHEUS 1/2011

dov, jasná hviezda ranná“ (Zj 22, 16), alebo „Ja som nepoškvrnené počatie (Bernadette Soubirous)? Moţno by som toto všetko mohol stručne vyjadriť otázkami adresovanými bohu: „Prečo si sa mi nikdy neozval, prečo mi tvoji vyznávači hovoria, ţe si čakal, kedy ťa začnem hľadať? Veď si dobre poznal všetky moje názory: popísal som nimi desiatky strán! Aké iné hľadanie si ešte potreboval? Alebo sa aj tvoji verní mýlia, ani oni ťa nepoznajú? Kto ťa potom pozná, komu veriť?“ F. J.: Ďakujeme za rozhovor, ţeláme dobré zdravie, úspechy vo vedeckej práci a budeme dúfať, ţe Adam Roman aspoň sporadicky „prehovorí“ na svojej stránke, alebo v iných médiách, ktoré propagujú nenáboţenský, racionálny, o vedu sa opierajúci svetonázor.

Adam Roman o cieľoch svojej stránky na stránke:

– lebo pre nich sú samozrejmé, oni im dokonca aţ veria. Medzi takých novodobých prorokov patria astrológovia, homeopati, „experti“ na UFO, obdivovatelia Dänikena, „objavitelia“ perpetua mobile, politici všetkých moţných orientácií, ideológovia, šíritelia orientálnej mystiky, rôzni evanjelizátori, hľadači boha, hlásnici volajúci na všetkých rohoch „Jeţiš Ťa miluje!“. Ich názory sú podľa môjho presvedčenia dokázateľne absurdné, komické, nelogické, hoci niekedy vytvárajú aj zdanie záujmu o pravdu. Väčšina vedcov nad nimi iba mávne rukou – nestoja im ani za zmienku. Aj ja som dosť dlho taký postoj zastával, ale keď sa po roku 1989 v mojej krajine po odchode komunistických ideológov začali vehementne etablovať ideológovia kresťanskí, keď komunistickú stranu začína nahradzovať cirkev, keď aparatčíkov a generálnych tajomníkov čoskoro vystriedajú biskupi a kardináli, keď túţba po moci prechádza z komunistických hláv do katolíckych sŕdc, myslím si, ţe mlčať by bolo zbabelé.“ (Viac čítajte priamo na stránke: http://adam.humanisti.sk/?page_id=2)

„Ako profesionálny vedec sa celý ţivot zaoberám pravdou. Viem veľmi dobre, aké je ťaţké pravdu nájsť, overiť si ju, či dokonca dokázať. Preto k nej pristupujem s plnou váţnosťou a predtým neţ niečo vyslovím, dobre si uváţim, či to, čo sa chystám povedať, viem aj niečim podoprieť. Avšak v beţnom ţivote (ale občas aj medzi kolegami vedcami) sa stretávam s ľuďmi, ktorí „len tak“ vyhlasujú za pravdivé rôzne pochybné tvrdenia a vôbec sa nenamáhajú, aby ich pravdivosť akokoľvek potvrdili. Pokiaľ by išlo o tvrdenia bezvýznamné, banálne, či triviálne, nemusel by som sa nad tým pozastavovať. Lenţe v poslednej dobe sa začínajú „hlásať“ hlboké pravdy o celom Vesmíre, o pôvode ţivého sveta, o budúcom osude celého ľudstva, a ich autori sa nijak netrápia tým, aby také závaţné tvrdenia dokázali, či aspoň ako-tak zdôvodnili. Skôr naopak, div ţe oni sami neţiadajú tých druhých, aby im tieto fantázie vyvracali

Poznámka autora: Popri internetovej stránke, na ktorej sa môţu poučiť v logike a konfrontovať svoje názory, postoje s postojmi a názormi vedca, humanistu, ateistu Adama Romana, existujú ešte dve zaujímavé knihy, v niektorých kníhkupectvách alebo v kniţniciach stále dostupné, z ktorých A. Roman jednu napísal a druhú zostavil spolu s Rastislavom Škodom: ROMAN, A.: Polemika o viere – Keď rozum klepe na božie dvere Výber z esejí z internetovej stránky Adama Romana (12 esejí, 150 strán), ktoré autor osobitne upravil pre kniţné vydanie. Knihu vydalo vydavateľstvo Eko-konzult v roku 2002 a predávala sa v sieti predajní Tesco. Antológia moderného ateizmu. Zostavili Adam Roman a Rastislav Škoda Kniha (15 esejí, 185 strán) obsahuje niektoré z prekladov uverejnených na internetovej stránke doplnená o ďalšie od takých autorov ako Vitalij L. Ginzburg, Steven Weinberg, Richard Dawkins, James Watson a iných významných osobností. Knihu vydal vlastným nákladom Rastislav Škoda v roku 2005.

Humanisti v zahraničí Ženy ateistky A. Rehák: Women atheists Abstract: A presentation about women known for their support for atheism, skepticism and openness to expression against religions and supernatural beliefs. V dnešnom svete by sme nemali uverejňovať oddelene zoznam ateistických ţien -aktivistiek. Mohlo by to vyznieť ako prejav toho, ţe ţeny inak nemôţu drţať krok s muţmi. Faktom je, ţe všetky zisťovania verejnej mienky, verejne dostupné zoznamy a podobné dokumenty na ţeny zabúdajú. Preto kaţdý takýto zoznam je uţitočný. Potrebujme, aby o nás, ţenách, ľudia vedeli a počúvali nás. Len čo si to ľudia uvedomia, na zoznamoch pribudne oveľa viac ţien, ktoré teraz uvádzajú iba špičkových ateistov - muţov ako Dawkins, Hitchins, Harris, Dennett, Myers a ďalší. V našom zozname sú okrem jednej výnimky ţijúce ţeny, ktoré sú známe svojou podporou ateizmu, skepticizmu alebo podobných foriem vedeckého myslenia, a ktoré sa otvorene vyjadrujú proti náboţenstvám i proti nadprirodzeným vieram. Pripájame ich výroky a sentencie, ktoré sú pre ne charakteristické. Zo zoznamu 109 ţien - ateistiek sme vybrali nasledujúce osobnosti:

Ayaan Hirsi Ali Ayaan Hirsi Ali Hirsi Aliová (*1969) je holandská spisovateľka a politička, pôvodom zo Somálska. Bývalá holandská poslankyňa, ktorá vrátila poslanecký mandát a presťahovala sa do Spojených štátov, kde pracuje v American Enterprise Institute. Je scenáristkou filmu Submission, ktorého reţiséra Thea van Gogha zavraţdil moslimský radikál. Roku 2008 jej vyšla vo viacerých prekladoch (aj v českom) autobiografia Môj ţivot, moja sloboda.

„... na jednej strane sú spoločnosti, v ktorých sú vládcovia a poddaní... na druhej strane sú aj také spoločnosti, v ktorých vládne liberálna demokracia - inšpirovaná osvietenstvom , kde sú jednotliví občania slobodní a seberovní pred zákonmi.“

Ophelia Benson Ophelia Benson Bensonová sa narodila v New Jersey a chodila na univerzitu v USA. Predtým, kým sa stala spisovateľkou, pracovala vo viacerých povolaniach, vrátane správkyne zoologickej záhrady. Jej knihy sa zaoberajú o nevyhnutnosťou obhajovať vedecké pravdy pred hrozbami racionálneho myslenia a proti tendenciám prispôsobiť racionálne myslenie rozmanitým jestvujúcim politickým a morálnym schémam. Vyhlasuje, ţe veľa humanistov, sekularistov a ateistov je v zajatí starého problému zaslepenosti pokiaľ ide o výdobytky ţien. „Opýtala som sa organizátorov konferencií prečo na tých konferenciách nevystupujú ţeny. Niektorí odpovedali, ţe im to nenapadlo, iní mi odpovedali, ţe nepoznajú také ţeny, ktoré by mohli vystupovať.“ Susan Blackmore Susan Jane Blackmore, (*1951) je anglická nezávislá spisovateľka, lektorka a pracovníčka rozhlasu. Je azda najznámejšia svojou knihou „Prečo je pravda nevyhnutná“. Ostro kritizuje náboţenstvo. Tvrdí, ţe všetkým dru

Susan Blackmore hom infekčných mémov („vírusov mysle“) sa darí v náboţenstvách, okrem iného aj myšlienke o bohu stvoriteľovi, o podriadenosti ţien a mnoţstvu iných téz. Väčšie náboţenstvá tomu pomáhajú tak, ţe vyţadujú slepú vieru bez pochybovania a hrozbami posmrtných – avšak nedokázaných krutých trestov. 15. septembra 2010 Blackmorová spolu s ďalšími 54 známymi osobnosťami podpísala otvorený protestný list proti štátnej návšteve pápeţa vo veľkej Británii. Susan Blackmore a jej teória o Zene a vedomí (Zen je škola budhizmu): „... ak ste však mysticky nastavený a nesúhlasíte so mnou, urobte tento pokus: nech vás niekto udrie po hlave bejzbalovou palicou, alebo vyvolajte si bezvedomie jemnejším spôsobom napríklad anestéziou. To vám ukáţe, ţe mozog kontroluje všetko, čo ľudia chybne pokladajú za niečo duchovné vedomie, ba často hovoria o ňom ako o „duši“.“ Catherine Deveny Catherine Deveny (*1968) je spisovateľka a humoristka. Bola pravidelnou prispievateľkou do rôznych novín v období rokov 2001 aţ 2010. Vystu-

Catherine Deveny PROMETHEUS 1/2011

25

Humanisti v zahraničí povala aj v Austrálii v TV i v rozhlase ako humoristka. Devenyová sama charakterizuje seba ako „sériového škodcu a profesionála, ktorý spôsobuje bolesti v konečníku“. V marci 2009 štrajkovala proti svojmu zamestnávateľovi - novinám „The Age“, keď jej pri reorganizácii zníţili plat. Nahnevaní priaznivci Devenyovej sa vehementne domáhali, aby sa vrátila k písaniu pravidelnej rubriky v novinách ako predtým. Malo to úspech a Devenyová opäť začala redigovať svoju rubriku v novinách. The Age. Obhajovala sa tým, ţe dôvody pre jej prepustenie sa uvádzali „vytrhnuté z kontextu. „Inkriminované citácie môjho prejavu boli iba moje vedľajšie poznámky, ale naraz „ The Age“ ich vyzdvihla aţ do nebies a uviedla ich bez ohľadu na kontext.“

Taslima Nasreen Taslima Nasreen (*1962) pochádza z moslimskej rodiny v Mymensingh - Východný Pakistan. Táto oblasť sa osamostatnila v r. 1971, preto toto mesto je teraz v Bangladéši. Vyrastala vo veľmi reštriktívnom a konzervatívnom prostredí. Taslima mala rada literatúru a vynikala v prírodovede. Začala písať keď mala 15 rokov; najprv poéziu v literárnom časopise, potom sama začala redigovať literárny časopis nazývaný SeNjuti (1978 - 1983). Bola predsedníčkou literárnej organizácie uţ keď študovala na lekárskej fakulte, kde usporiadala veľa kultúrnych programov. V r. 1984 bola promovaná, potom osem rokov pracovala vo verejných nemocniciach. Jej prvá kniha poézie vyšla v r. 1986. Druhá jej kniha z r. 1989, mala obrovský úspech.

26

PROMETHEUS 1/2011

Z interview s Taslima Nasreen: FI: Mohli by ste popísať reakciu fundamentalistov na vaše spisy podrobnejšie? Nasreen: Moslimskí fundamentalisti ma častejšie ţalovali na súdoch. Napadli ma fyzicky. Poţadovali, aby som bola popravená obesením. Vyhlásili ma za odpadlíka a usporadúvali proti mne mnohé demonštrácie. Vlámali sa do redakcie novín, kde som pracovala. Napísali mnoţstvo článkov a zaţalovali mojich redaktorov a vydavateľov. Ţiadali zákaz všetkých mojich kníh. Acharya S. D. M. Murdock, známejšia pod pseudonymom Acharya S., je spisovateľka. Napísala šesť kníh a má webovú stránku nazývanú Truth be Known (Treba poznať pravdu). Je presvedčená, ţe kresťanstvo bolo odvodené od starších predchádzajúcich náboţenstiev - rímskych, gréckych, egyptských ako aj od iných mýtov. Acharya krátky čas bola členkou v Committee for the Scientific Examination of Religion. V r. 1999 vydala svoju prvú knihu The Christ Conspiracy: The Greatest Story Ever Sold, (Sprisahanie o Kristovi: história, ktorá sa najlepšie predáva). V knihe tvrdí, ţe ide o vymyslený mýtus. Prirovnáva Jeţiša k iným spasiteľským boţstvám a tvrdí, ţe tieto podobnosti pochádzajú zo spoločných zdrojov ako egyptský mýtus o bohu slnka a pod. „Obťaţovanie, ohováranie, hanobenie, sledovanie, nadávky, vraţdy a inač ľuďom ubliţujúce skutky v mene náboţenstva, Boha, Alaha, Jeţiša, biblie, koránu alebo iných náboţenstiev sú prekliatím ľudskej civilizácie. Nie sú ţiadne výhovorky, opodstatnenie a dôvody, ktoré by tieto postupy a prečiny zdôvodnili.“

Acharya S.

Zo slovenských žien – ateistiek pridáme aspoň dve: Ľ. Pajdušákovú a Olgu Pietruchovú.

Ľudmila Pajdušáková Ľudmila Pajdušáková (*1916, Radošovce okres Senica – zomrela 1979) bola slovenská astronómka a fyzička. Študovala na Reálnom gymnáziu v Kláštore pod Znievom, neskôr na súkromnom učiteľskom ústave získala kvalifikáciu pomocnej učiteľky. Astronómiu študovala na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. Pajdušáková sa systematicky venovala pozorovaniu meteorov, predovšetkým rojových. Najvýraznejšie pozorovateľské úspechy dosiahla pri objavoch komét. Na jej počesť je pomenovaná planétka (3636) Pajdušáková. Zaslúţila o popularizovanie astronomických poznatkov a v rozvoji amatérskej astronómie na Slovensku. Publikovala viac ako 20 pôvodných vedeckých prác v domácich i zahraničných časopisoch, desiatky odborných prác a viac ako 100 prác vedeckopopularizačného charakteru o astronómii, kozmonautike a svetonázorových problémoch. Olga Pietruchová (*1962) Matka dvoch dcér a syna. Medzi jej hlavné záujmy patria knihy a umenie. Sama trochu kreslí a rada fotografuje a veľa cestuje. Na Chemicko-technologickej fakulte Slovenskej vysokej školy technickej (terajšia STU) v Bratislave vyštudovala analytickú a fyzikálnu chémiu. Po ukončení štúdia v r. 1986 sa vysťahovala za manţelom do Nemecka, kde ţila aţ do roku 1995 a pracovala vo svojom odbore. V roku 1995 sa vrátila na Slovensko.

Humanisti v zahraničí Bola jednou z iniciátoriek Iniciatívy za moţnosť voľby, ktorá vznikla ako reakcia na pokus KDH o novelizáciu Ústavy SR s cieľom zákazu interrupcií. V máji 2001 sa stala predsedníčkou občianskeho zdruţenia Moţnosť voľby (do roku 2010), ktoré pokračuje v obhajobe ţenských práv. Koordinovala kampaň Piata ţena. Po zaloţení Ţenskej loby Slovenska som bola zvolená za predsedníčku a členku výboru European Women´s Lobby so sídlom v Bruseli. Svoje názory a postoje publikuje v mnohých slovenských periodikách, najmä Sme, jetotak.sk, Changenet a blog.sme.sk. V súčasnosti je výkonnou riaditeľkou Spoločnosti pre plánované rodičovstvo (www.rodicovstvo.sk) a nezávislou konzultantkou a expertkou v rodovej oblasti. Spoločnosť Prometheus, zdruţenie svetských humanistov jej udelila čestný titul Humanistka roka 2010.

Rozhovor s B. Churchillom – vedúcim sekcie Britskej humanistickej asociácie L. Beňová: Interview with Bob Churchill, the Head of Member-ship and Promotion of the British Humanist Association L. B.: Môţete sa predstaviť čitateľom časopisu Prometheus na Slovensku?

členmi IHEU – Medzinárodnej humanistickej a etickej únie.

B. Ch.: Som vedúcim sekcie pre členstvo a propagáciu, zodpovedný za získavanie nových členov a komunikáciu s nimi, za získavanie finančných prostriedkov a naše www stránky; pomáham organizovať stretnutia a prednášky, zabezpečujem spoluprácu medzi sesterskými skupinami a vôbec propagáciu humanizmus najrozličnejšími cestami.

L. B.: Ktoré sú hlavné činnosti BHA?

L. B.: Aké sú hlavné ciele vašej organizácie?

Olga Pietruchová „Viac ako dve desaťročia po neţnej revolúcii sa začína diskutovať o poslednej z nesplnených poţiadaviek novembra; odluke štátu a cirkvi. S odstupom času je zjavné, ţe najmenší záujem na nej majú tí, ktorí vtedy po odluke volali. Naopak. Katolícka cirkev sa cez zmluvy so Svätou stolicou snaţí zabezpečiť si nielen nadštandardné postavenie v spoločnosti, ale i definitívne záväzky štátu v oblasti jej financovania.“ Podľa: http://www.blaghag.com/2010/01/large -list-of-awesome-female-atheists.html vybral, preloţil a spracoval A. Rehák

B. Ch.: Humanizmus chápeme ako etický nenáboţenský ţivotný štýl, postavený na prírodovednom pohľade na vesmír. Podporujeme sebadôveru ľudí s humanistickými názormi a hodnotami a pobádame ich prejavovať svoj svetonázor navonok. Do verejných diskusií a kaţdodennej politiky zavádzame humanistické pohľady. Spojené kráľovstvo je sekulárny štát, zaručujúci ľudské práva bez privilégií a bez diskriminácie na základe náboţenstva alebo svetonázoru. Sme rastúca, finančne zdravá a dobre sa drţiaca organizácia s vysokým štandardom samosprávy a riadenia. Ako organizácia sme rešpektovaní kvôli našej odbornosti a profesionalite; uznávajú nás ako celoštátny hlas humanizmu a reprezentanta nenáboţenského sekularizmu. L. B.: Aká je organizačná štruktúra BHA? B. Ch.: Sme dobročinná a členská organizácia, máme mnoho skupín dobrovoľníkov, ktorí pre nás píšu, venujú sa regionálnemu rozvoju, zodpovedajú za vedenie agitácie a kampaní atď. Máme malú skupinu úradníkov, platených z členských príspevkov a darov. Na vrchole organizačnej štruktúry je dozorná rada, ktorá za asociáciu zodpovedá. Máme rad miestnych a odborných záujmových skupín, ako celok sme

B. Ch.: Máme výchovné a vzdelávacie poslanie, čo znamená jednak inštitucionálne vzdelávanie – napríklad prípravu učiteľov etickej a humanistickej výchovy v školách, jednak je to verejná osveta, napríklad naše výročné prednášky a publikácie. Skupina pre verejnú agitáciu a propagáciu sa zapája do mediálnych diskusií o sekulárnych a etických témach najmä vtedy, keď je nádej na reálnu zmenu politiky a dosiahnutie skutočnej zmeny. Azda najpopulárnejšie sú kampane proti cirkevným školám a za inkluzívne vzdelávanie – za všetko, čo sa týka detí. Máme aj pracovnú sieť skupín nazývanú „humanistické obrady“, ktorá realizuje sobáše, pohreby a krsty stúpajúcemu počtu záujemcov, ktorí si prajú dať dôleţitým ţivotným udalostiam osobnú a slávnostnú pečať. L. B.: Koľko máte členov? B. Ch.: BHA bola zaloţená v roku 1896. Má vyše 20 000 členov, priaznivcov a podporovateľov; propaguje a šíri humanizmus vo viac ako 90 miestnych a odborných záujmových skupinách. Naše snahy podporuje viac ako 120 najvýznamnejších britských filozofov, vedcov a iných mysliteľov a odborníkov; pomáha im vyše 100 poslancov parlamentu zdruţených vo Všestraníckej parlamentnej humanistickej skupine. Naši školení a akreditovaní ceremoniári vykonávajú pohreby a iné nereligiózne obrady, ktorých sa zúčastňuje kaţdoročne okolo 250 000 ľudí. L. B.: Aké sú v BHA členské príspevky? B. Ch.: Riadny členský príspevok je 35 £ ročne. Zníţené členské je 20 £ ročne pre dôchodcov a starších občanov, interných študentov, ako aj pre

PROMETHEUS 1/2011

27

Humanisti v zahraničí ľudí s nízkym príjmom odkázaných na podporu od štátu.

BHA na základe ich politickej príslušnosti k rozporom?

ktorých humanizmus oslovuje z intelektuálneho hľadiska.

Rodinné členské je 50 £ a platí sa ročne za viac osôb na jednej adrese. Rodinný členský preukaz obsahuje informáciu o tom, ako treba zapísať členov rodiny. Členský príspevok za doţivotné členstvo je 500 £ a platí sa raz za ţivot. Členský príspevok mladého humanistu je 10 £ ročne a platia ho osoby vo veku do 18 rokov. Kvôli veku a zákonu o členských organizáciách nemajú títo členovia plné volebné právo.

B. Ch.: BHA nie je politickou stranou, ale samozrejme zastáva určité politické názory. Humanistické skupiny existujú vo všetkých veľkých politických stranách, takţe je tu široký rozsah záujmov.

12. Prijímate sponzorstvo firiem? Ak áno, kto je to a ako vás podporuje?

L. B.: Aký je vzdelanostný a zamestnanecký profil priemerného člena BHA? B. Ch.: V priebehu rokov sa uskutočnilo niekoľko prieskumov. Priemerný člen BHA je dobre vzdelaný a často

L. B.: Aká je finančná a materiálna situácia vašej organizácie? B. Ch.: Rovnako ako iné dobročinné organizácie musíme si teraz uťahovať opasok; dotýkajú sa nás početné vládne opatrenia (DPH rastie, príspevok od štátu klesá), ale nehrozí nám, ţe zanikneme. Na konci roku 2010 sme prijali a zverejnili výzvu členom o pomoc a dostali sme štedrú odpoveď. Dary od členov z roka na rok rastú.

B. Ch.: Nie. Nerobíme to. L. B.: Zapájate sa do medzinárodnej spolupráce? Ak áno, s kým a ako? B. Ch.: Sme členom na Európskej humanistickej federácie a IHEU. Tieto medzinárodné spojenia sú pre nás veľmi dôleţité. Najnovšie podporujeme humanistické školy v Ugande; mnohým sekulárnym organizáciám sme po roku 2009 dali povolenie uskutočniť ich vlastnú autobusovú kampaň – takţe existujú rôzne spôsoby spolupráce na medzinárodnej úrovni, ale zameriavame sa hlavne na Veľkú Britániu. L. B.: Čo povaţujete za najväčší úspech BHA ostatných rokov? B. Ch.: Najznámejšia bola iste ateistická autobusová kampaň. Mali sme v pláne mierne napadnúť kresťanské reklamy sloganom „Pravdepodobne nieto Boha, tak prestaň sa rozčuľovať a raduj sa zo ţivota“ na londýnskych autobusoch. Zaujalo to predstavivosť ľudí, zaplavilo krajinu a potom celý svet. Vyvolalo to záujem o našu prácu a priviedlo nám to rad nových členov. L. B.: Aké plány má asociácia pre budúcnosť?

pracuje vo verejnom sektore. L. B.: Aké sluţby poskytujete svojim členom a záujemcom o humanizmus? B. Ch.: V skutočnosti nie sme poskytovateľmi sluţieb, hoci máme oddelenie humanistických obradov. Reprezentujeme svojich členov a ďalších rovnako zmýšľajúcich ľudí vo verejných diskusiách a rozpravách. L. B.: Zapája sa BHA do politiky? Sú členovia BHA politicky homogénnou skupinou? Dochádza medzi členmi

28

PROMETHEUS 1/2011

L. B.: Kto a ako podporuje vašu organizáciu? B. Ch.: Členstvo pochádza zo všetkých vrstiev spoločnosti a väčšina členov organizácie disponuje určitým príjmom. No členovia nie sú ani zďaleka jedinými podporovateľmi. Existujú tisíce ľudí, ktorí pre BHA pracujú určitý čas dobrovoľne alebo darujú koľko môţu bez toho, ţe by boli riadnymi členmi. Ako príklady členov a podporovateľov môţem uviesť rastúci počet študentov, dôchodcov, rodín, zaujímajúcich sa o cirkevné školy a sociálne problémy, ako aj ľudí akademicky vzdelaných,

B. Ch.: V bezprostrednej budúcnosti povedieme kampaň pri príleţitosti sčítania obyvateľov; poradíme nereligióznym ľuďom, ako najlepšie odpovedať na tú pozoruhodnú otázku o náboţenskej viere, ktorá bola do dotazníka po prvý raz pridaná v roku 2001 a opakuje sa v roku 2011. Tohto roku budeme po niekoľkých rokoch opakovať aj konferencia o zmysle ţivota. Takţe máme sa na čo tešiť. Otázky kládla L. Beňová

Humanisti v zahraničí Je vplyv náboženstva na svet dobrý? (1. časť) Is religion a force of good in the world? (Part 1) Abstract: Translation of the New Statesman transcript of a debate between Christopher Hitchens and Tony Blair from November 27, 2011.

Prepis diskusie Christophera Hitchensa s Tonym Blairom Tu je celá, dlho očakávaná Munkova diskusia spisovateľa Christophera Hitchensa s bývalým premiérom Tony Blairom. Keďţe je ľahké uhádnuť, kto na otázku témy diskusie odpovedal kladne a kto bol proti, ceny za správnu odpoveď neboli vypísané. Diskusia sa konala v kanadskom Toronte pred 2 600 poslucháčmi. Vstupenky sa načierno predávali aţ za 500 kanadských dolárov. Ako sa uvádza na webstrane Munkovej nadácie, v hlasovaní po diskusii vyhralo Hitchensovo stanovisko (nie) v odpovedi na hlavnú otázku diskusie v pomere 68 : 32 %. V hlasovaní pred diskusiou bol tento pomer 57 : 22 %. To svedčí o veľkých rečníckych schopnostiach oboch diskutujúcich. Christopher Hitchens: Ďakujem vám, dámy a páni. Ďakujem Munkovej rodine, veľkým filantropom, ktorí toto stretnutie umoţnili. Sedem minút na vysvetlenie základného argumentu medzi náboţenstvom a filozofiou, dámy a páni, mi temer nenecháva čas na ocenenie môjho váţeného oponenta; dúfam, ţe to budem môcť urobiť neskôr. Myslím si, ţe tri a pol minúty na metafyziku a tri a pol na materiálny svet nebude veľa. Mám tu text, ktorý vám prečítam. Nemám rád náboţenské texty od známych fanatikov alebo extrémistov, preto som vybral text od kardinála Newmana, ktorý bol nedávno na podnet pána Blaira vysvätený. Text napísal počas kanonizácie a je to muţ, ktorého Apológia viedla mnohých anglikánskych protestantov k premýšľaniu a prestupu do rímskokatolíckej cirkvi; právom je povaţovaný za veľkého kresťanského mysliteľa. Z jeho Apológie som vybral toto: „Katolícka cirkev povaţuje za lepšie, keby slnko a mesiac spadli z neba, keby sa zem prepadla

a tie milióny ľudí na nej zahynuli v extrémnej agónii, neţ by jedna duša…1 mala povedať úmyselne nepravdu alebo bez ospravedlnenia ukradnúť jediný halier.“ Musíte uznať, ţe je to prekrásne štylizované. Podľa môjho názoru je tento citát, vybraný z nie priemerného prameňa, destilátom presne toho, čo je v mentalite náboţentva perverzné

Tony Blair a nemorálne. Je to hlavne jeho fanatizmus, náboţenské chápanie ľudskej bytosti ako suroviny a fantazírovanie o jej čistote. Ak teda zaujmeme pozíciu súhlasnú s existenciou stvoriteľa a jeho plánu, robí to z nás predmety krutého experimentu; sme stvorení chorí a prikazuje nám byť zdravými. Zopakujem to. Stvorení chorí a potom je nám prikázané byť zdravými. A nad nami je ako dozor postavená nebeská diktatúra, druh boţskej Severnej Kórey. Táto je chamtivá a náročná, túţi po našich nevhodných slovách a od svitu do mrku je pripravená okamţite trestať dedičný hriech, ktorým nás tak neţne obdarovala od začiatku. Nedovoľuje však nikomu povedať, ţe na to nie je liek; ponúka spásu a sľubuje vykúpenie, a to všetko za nízku cenu vzdania sa vlast-

ných kritických schopností. Dá sa povedať, ba musí sa povedať, ţe náboţenstvo prináša neobyčajné tvrdenia. Kým ja trvám na tom, ţe neobyčajné tvrdenia vyţadujú neobyčajné dôkazy, náboţenstvo pre svoje neobyčajné nadprirodzené tvrdenia nepodáva ani beţné dôkazy. Tak sa teda môţeme začať pýtať. Pýtam sa svojho oponenta, ale aj vás, aby ste hlasovaním zváţili, či je pre svet dobré dovolávať sa našej dôverčivosti a nie nášho skepticizmu? Či je pre svet dobré uctievať boţstvo, ktoré je vo vojnách a iných ľudských záleţitostiach stranícke? Či je pre svet dobré dovolávať sa nášho strachu a našej viny? Je dobré dovolávať sa nášho teroru, nášho teroru smrťou? Či je pre svet dobré kázať vinu a hanbu za sex a sexuálne

Christopher Hitchens vzťahy? Viem, ţe si teraz kladiete otázku, či tieto problémy má na svedomí náboţenstvo, ako tvrdím ja. Napríklad, naháňať deťom strach obrazom pekla a večného zatratenia nielen ich samých, ale aj ich rodičov a všetkých, ktorých majú radi. Či je pre svet dobré moţno to najhoršie zo všetkého, povaţovať ţeny za niţších tvorov? A môţete mi menovať náboţenstvo, ktoré to nerobí? Či je pre svet dobré trvať na tom, ţe sme boli stvorení a nevyvinuli sme sa, a to napriek všetkým dôkazom? Trvať na tom, ţe niektoré primitívne knihy legiend a mýtov sú zjavené a nie vytvorené ľuďmi? Náboţenstvo núti dobrých ľudí robiť nedobré veci a inteligentných ľudí núti vravieť hlúposti. Ak máte v rukách prvý raz malé bábätko, vašaprvá rekcia je pomyslieť si, aké je pek-

PROMETHEUS 1/2011

29

Humanisti v zahraničí né, takmer dokonalé. A teraz mi dajte ostrý kameň na jeho genitálie, aby som vykonal dielo Pána. Nie, tu platia slová veľkého fyzika Stephena Weinberga: v beţnom morálnom svete bude dobrý konať ako najlepšie vie a zlý najhoršie ako vie, ale ak chcete, aby dobrí ľudia robili zlé veci, potrebujete na to náboţenstvo. Mám ešte minútu a 57 sekúnd na vysvetlenie, prečo si myslím, ţe toto je v našom materiálnom svete samozrejmé. Dovoľte mi spýtať sa Tonyho ešte raz, pretoţe je tu a pretoţe miesto, kde hľadá mier, je kolískou monoteizmu, takţe si môţete myslieť, ţe bolo nezvyčajne naplnené jasotom, láskou a pokojom. V civilizovanom svete zhruba všetci ľudia, teda aj väčšina Arabov a Ţidov, ako aj medzinárodné spoločenstvo, súhlasia s názorom, ţe na jednej zemi by malo byť dosť miesta pre dva štáty s dvomi národmi. Myslím si, ţe v tomto ohľade sa zhruba zhodneme. Tak prečo to nemôţeme dosiahnuť? Nemôţe to dosiahnuť OSN, ani USA, ani kvartet, ani OOP, ani izraelský parlament! Prečo? Pretoţe strany Boha tu majú právo veta a kaţdý vie, ţe je to pravda. Pre boţie sľuby, týkajúce sa tohto teritória, nebude nikdy mier ani kompromis. Namiesto toho tu bude bieda, hanba a tyrania; ľudia budú ďalej zabíjať deti tých druhých kvôli starým knihám, jaskyniam a vykopávkam. Kto sa opováţi povedať, ţe toto je pre svet dobré? A to bol príklad, ktorý bol pri ruke najbliţšie. Všimli ste si nedávno moţnosť, o ktorej sme debatovali ako deti, vystrašené predstavou toho čo sa stane, keď fanatici mesiáša dostanú do rúk apokalyptickú zbraň? Začíname to chápať, keď sledujeme Iránsku islamskú republiku a jej dobrých spojencov, ako robia generálnu skúšku na uskutočnenie práve tejto moţnosti. Všimli ste si nedávne oţivenie cárizmu v Rusku... kde sa skryto driape k moci čoraz xenofobickejšia diktátorská a agresívna vláda? Všimli ste si čo sa učí v Afrike a aké to má dôsledky, keď cirkev hlása, ţe AIDS môţe byť zlo, ale nie aţ také veľké, ako sú kondómy. Uţ mi neostáva ani sekunda, dámy a páni. Urobil som, čo som mohol. Verte mi, mám aj iné argumenty. Rudyard Griffiths: Christopher, ďakujem vám za štart do diskusie. Pán Blair, prosím o vaše úvodné argumenty.

30

PROMETHEUS 1/2011

Tony Blair: Najprv mi dovoľte povedať, ţe je to ozajstná radosť byť tu dnes večer s vami, byť opäť v Toronte; povaţujem za osobitné privilégium a česť diskutovať tu s Christopherom. Dovoľte mi predovšetkým povedať, ţe lídra Severnej Kórey nepovaţujem za náboţenskú ikonu, čo vám iste urobí radosť. Počas mojich siedmych minút spomeniem sedem bodov, biblickú sedmičku. Po prvé, nemoţno pochybovať o tom, ţe ľudia sa v mene náboţenstva dopustili hrôzostrašných činov. No nepochybná pravda je aj to, ţe náboţenstvo inšpiruje ľudí k neobyčajne dobrým činom. Takmer polovicu zdravotnej starostlivosti v Afrike zabezpečujú organizácie zaloţené na viere, čím zachraňujú milióny ţivotov. Štvrtinu celosvetovej starostlivosti o pacientov nakazených HIV obstarávajú katolícke organizácie. A sú tu aj fantastické aktivity moslimských a ţidovských dobročinných organizácií. V Kanade existuje tisíce náboţenských organizácií, ktoré

Tony Blair sa starajú o mentálne chorých, postihnutých a chudobných ľudí. Tu v Toronte, sotva pol míle odtiaľto, je útulok pre bezdomoveckú kanadskú mládeţ, vedený kresťanskou charitou. Takţe konštatovanie, ţe náboţenstvo je čistý jed je neudrţateľné. Môţe byť deštruktívne, no môţe byť hlbokým prameňom súcitu a často ním aj je. Po druhé, popri osobitnej doktríne a špecifických rituáloch kaţdého náboţenstva - slúţiť Bohu a milovať ho sluţbou a láskou voči svojim blíţnym ľudí inšpiruje konať dobro je pravá, vlastná podstata viery. Ako svedčí ţivot a učenie Jeţiša Krista, láska, nezištnosť a obetavosť sú zmyslom tóry. Rabín Hillel dostal raz od niekoho chýrnu výzvu, keď sľuboval, ţe prestúpi na jeho vieru, ak zarecituje stojac na jednej nohe celú tóru. Postavil sa na jednu nohu a povedal: „Nerob iným to, čo nechceš, aby oni robili tebe. To je tóra, zbytok sú komentáre, tak choď a podľa toho konaj.“

Podľa posolstva Mohameda, ak zachrániš jeden ţivot, akoby si zachránil celé ľudstvo; hinduisti hľadajú nesebeckosť; budhisti majú koncepciu kuruni… všetky názory a sebecké priania podriaďujú starostlivosti o druhých; sikhovia zas zdôrazňujú rešpekt pred kaţdou inou vierou. To sú, podľa môjho názoru, pravé tváre viery. A hodnoty, odvodené od tejto podstaty viery, poskytujú mnohým ľuďom priaznivé, pozitívne a progresívne hodnoty pre kaţdodenný ţivot. Podporujú impulzy konať dobro a zmierňujú náklonnosť k sebectvu a zlým činom. Takto definovaná viera je v čase potreby nielen viera - utešiteľka, hoci aj to môţe byť; ani relikt nekritickej tradície, ešte menej časť nejakej povery alebo biologického vysvetľovania. Miesto toho je to odpoveď na hlbokú, inštinktívne precítenú, duchovnú túţbu. Je to duchovná prítomnosť niečoho väčšieho a dôleţitejšieho, významnejšieho ako sme my sami, čo má svoju vlastnú moc, odlišnú od našej, ktorá sa dokonca ako zázraky sveta mnoţí a necháva nás v poníţenosti padať na kolená, nie pyšne sa vystatovať. Pri takto chápanej viere nie sú veda a viera nezlučiteľné, odsúdené potierať sa navzájom, kým chladný rozum vedy uhasí fanatický plameň náboţenstva. Veda nás učí, ako vyzerá a funguje materiálny svet, a viera nás učí, akému cieľu slúţia tieto vedomosti, aké sú hodnoty, podľa ktorých sa má riadiť ich pouţívanie a kde sú hranice toho, čo môţe robiť veda a technológia, aby naše ţivoty boli bohatšie duchovne a nie materiálne. A tak si predstavte svet bez náboţenskej viery, nielen ako miesto bez bohosluţieb, bez modlitby a bez svätých písiem, ale aj bez muţov a ţien, ktorí pre svoju vieru zasväcujú svoje ţivoty sluţbe druhým, odpúšťajú tam, kde by to inakšie nerobili a dosvedčujú svojou vierou, ţe aj najslabší a najbezmocnejší majú práva a oni majú povinnosť brániť ich. Áno, súhlasím, zo sveta bez náboţenstva by sa mohli stratiť náboţenskí fanatici, ale pýtam sa vás, stratil by sa aj fanatizmus? A potom uvedomte si, ţe predstava takého sveta bez náboţenstva nie je nová. 20. storočie bolo zjazvené práve predstavou tejto vízie a dalo nám Hitlera, Stalina a Pol Pota. V ich predstave bola poslušnosť Boţej vôli niečo pre slabých a mala vládnuť vôľa muţa. Takţe ani na moment nepopieram, (Pokračovanie na strane 39)

Z histórie Pavel, ktorý vedel, ţe ich viera sa zrúti, ak sa podrobí slobodnému a kritickému skúmaniu vraví svojim následníkom, aby sa vyhýbali filozofii. (Colossians 2:8)

Intolerancia v biblii Charlotte: Intolerance in the Bible Abstract: Intolerance to other religions is the basic principle of Judaism, Christianity, Islam and many other orthodox communities. This contribution presents examples documenting the fact that believers themselves are intolerant of other religions and of those without a religion. Mnoho religionistov bombasticky vyhlasuje a zúri nad tým, akí sú ateisti „netolerantní voči veriacim a ako nerešpektujú ich vieru“. Pre náboţensky neveriacich sú takého tvrdenia absurdné. Veď intolerancia rozmanitých náboţenstiev je základom judaizmu, kresťanstva, islamu a mnohých ďalších ortodoxných spoločenstiev. V skutočnosti samotná biblia a Pentateuch intoleranciu nariaďujú v mnohých odsekoch aţ do navádzania k vraţde ľudí pre ich odlišné náboţenstvo. Uvedieme niekoľko vybraných príkladov dokazujúcich, ţe práve religionisti sú netolerantní voči iným náboţenstvám a voči náboţensky neveriacim. Prvé dva citáty sú verše, ktoré pomohli navodiť jednu z najväčších masových vráţd v dejinách ľudstva – inkvizíciu:

Zabi kaţdého, kto nechce počúvať kňaza. (Deuteronómium 17:12-13) Zabi kaţdého falošného proroka. (Deuteronómium 18:20) (Pozn. prekladateľa: Ako zistiť, ktorý je falošný a ktorý nie je? Nie sú azda všetci proroci falošní, vymyslení ľuďmi?) Kaţdé mesto, ktoré neprijme stúpencov Jeţiša bude zničené horšíma

Kaţdý kto neuznáva, ţe „Jeţiš je Kristus“ je luhár a antikrist. (1 Ján 2:22) Kresťania pochádzajú „od Boha“, kaţdý iný je skazený. (1 Ján 5:19) Kto nie je kresťan je „podvodník a antikrist“ (2 Ján 1:7) Kaţdý, kto nezdieľa Pavlovu vieru má „zlé srdce“. (Hebrejom 3:12) Falošní ţidia sú členovia „synagógy Satana“. (Zjavenia 2:9, 3:9) Dve „obľúbené“ biblické tvrdenia autorky Charlotty Kaţdý bude musieť uctievať Jeţiša - či chce alebo nechce. (Filippianom 2:10) Kresťan nemôţe byť obvinený zo ţiadneho zlého skutku. (Rimanom 8:33) Charlotte Spracované podľa: http://www.evilbible.com/BiblicalIntole rance.htm, stránka „The Church of Theists Suck“, ktorá bola uţ zrušená.

Ţena, ktorá „sa pozná s duchmi“ musí byť ukameňovaná. (Leviticus 20:27) Nestrpíš, aby bosorka ţila.“ (Exodus 22:18) Navádzanie na vraždu inovercov Musíš zavraţdiť tých čo uctievajú iného Boha. (Exodus 22:20) (Pozn. prekladateľa: Keďţe bibliu údajne inšpiroval Boh, znamená to, ţe bol presvedčený o existencii iných bohov okrem seba - inak by mu nebolo prekáţalo, ţe ich niektorí ľudia uctievajú ) Zabi kaţdého priateľa alebo rodinného príslušníka uctievajúcich iného Boha neţ je tvoj. (Deuteronómium13:6-10) (Pozn. prekladateľa: To by sa ľudstvo muselo vzájomne vyvraţdiť.) Zabi obyvateľov kaţdého mesta, v ktorom nájdeš ľudí uctievajúcich iných bohov. (Deuteronómium 13:12-16) Zabi kaţdého, kto má iné náboţenské názory ako tvoje. (Deuteronómium 17:2-7)

Odsudzuj iné náboženstvá pretože nenasledujú Krista

Otroctvo v biblii Slavery in the Bible krutejším spôsobom neţ Sodoma a Gomora. (Marek 6:11) Jude nám pripomína, ţe Boh zničí kaţdého kto v neho neverí (Jude 5) Ignorancia je požehnanie. Kresťania by nemali používať slobodné skúmanie ani sa stýkať s inými, než s kresťanmi. Nastýkaj sa s inými neţ kresťania. Neprijímaj ich v tvojom dome, alebo dokonca sa s nimi nezdrav. (2 Ján 1:10) (Pozn. prekl.: Ako poznám kto je kresťan a kto nie je? Viete si predstaviť spoločnosť pri dodrţaní tohto príkazu?) Vyhýbaj sa tým, ktorí nesúhlasia s tvojimi náboţenskými názormi. (Rimanom 16:17)

Abstract: Both the new and the old testament condone the institution of slavery and in many passages describe how to acquire slaves, how it is possible to punish them physically and how to have intercourse with a female slave. Okrem vraţdy, otroctvo je jedno z najnemorálnejších prečinov, ktoré môţe človek páchať. Napriek tomu schvaľovanie otroctva v biblii prekvitá, a to v Starom i v Novom zákone. Biblia celkom jasne schvaľuje otroctvo v mnohých pasáţach a ide aţ tak ďaleko, ţe popisuje ako si treba zadováţiť otrokov, ako ich môţete zbiť a kedy sa môţete s otrokyňou milovať. PROMETHEUS 1/2011

31

Z histórie Mnohí ţidia i kresťania sa zaiste budú pokúšať ignorovať problém otroctva v biblii, vraviac, ţe otroci boli v podstate sluhovia a patrili k rodine. Mnohé preklady biblie pouţívajú pre otrokov výraz „sluţobník“, „trvalý sluha“ alebo jednoducho „sluha“ namiesto „otrok“, aby urobili z biblie morálnejšie dielo, neţ v skutočnosti je. Zatiaľ čo mnohí otroci azda aj pracovali v domácnosti ako sluhovia, to ešte neznamená, ţe neboli kúpenými otrokmi, ktorých bolo moţno predať, kúpiť a správať sa k ním horšie neţ k dobytku. Nasledujúce pasáţe to dokazujú Otrokov alebo otrokyne si môţete kúpiť spomedzi cudzincov, ktorí ţijú medzi vami. Môţete si kúpiť aj deti týchto cudzincov vrátane tých, čo sa narodili na vašom území. Môţete s nimi zaobchádzať ako s vaším vlastníctvom, odovzdať ich vašim deťom, ako trvalé dedičstvo. Môţete so svojimi otrokmi takto zaobchádzať, ale s ľuďmi z Izraelu - vašimi príbuznými nikdy takto nesmiete zaobchádzať (Leviticus 25:44-46 NLT) (Poznámka: NLT= New Living Translation - slovensky: Nový ţivý preklad) Nasledujúce pasáţe opisujú ako treba zaobchádzať si židovskými otrokmi: Ak si kúpite ţidovského otroka, ten je povinný otročiť iba šesť rokov. Siedmy rok musí byť oslobodený a za svoje oslobodenie vám nebude nič dlţný. Ak bol slobodný keď sa stal vaším otrokom a oţenil sa aţ potom, v siedmom roku bude oslobodený iba on. Ale ak bol ţenatý predtým neţ sa stal otrokom, jeho ţena bude oslobodená spolu s ním. Ak jeho pán mu dal ţenu pokiaľ bol otrokom a mali synov alebo dcéry, muţ bude oslobodený v siedmom roku, no jeho ţena a deti budú naďalej patriť jeho pánovi.. Ale otrok môţe vyhlásiť: „Mám rád svojho pána, svoju ţenu a svoje deti, radšej nechcem byť slobodný“; potom jeho pán ho musí vziať pred dvere a prepichnúť mu ucho šidlom. Otrok bude patriť jeho pánovi navţdy. (Exodus 21:2-6 NLT) Všimnite si, ako si otrokár môţe podrţať ţidovského otroka, aby sa stal trvalým otrokom tým, ţe si ponechá jeho ţenu a deti ako rukojemníkov, pokiaľ sa sám nerozhodne, ţe aj on ostane otrokom. Akéţe sú toto rodinné hodnoty! Nasledujúce pasáţe opisujú hnusný spôsob ako sa otroctvo praktizovalo. 32

PROMETHEUS 1/2011

Ako si môţe niekto myslieť, ţe je to morálne predať vlastnú dcéru ako sexuálnu otrokyňu? Keď niekto predá svoju dcéru ako otrokyňu, nebude oslobodená po uplynutí šiestich rokov tak ako otroci muţi. Ak otrokyňa nespĺňa očakávanie otrokára, ktorý ju kúpil, môţe tento súhlasiť, aby bola kúpená päť. Ale otrokár ju nesmie predať cudziemu, pretoţe otrokár porušil zmluvu. Ak majiteľ otrokyne zariadil, aby sa jeho syn s ňou oţenil, nesmie s ňou zaobchádzať ako s otrokyňou, ale ako s vlastnou dcérou. (Poznámka: Čo je to za „Boţie slovo“ vyjadrujúce rozkaz Boha, kde Boh schvaľuje, aby otec sexuálne pouţíval nevinné dievča a potom ju odovzdal svojmu synovi na sexuálne pouţívanie?) Ak sa s ňou sám oţení a potom si vezme za manţelku inú ţenu, nesmie jej ubrať stravu alebo šatstvo alebo odmietnuť vyspať sa s ňou tak ako s tou inou ţenou. (Pozn.: pekný rodinný nevestinec nám tá

Otroci, poslúchajte svojho pozemského pána so strachom a s rešpektom. Slúţte im úprimne tak, ako by ste slúţili Kristovi. (Efezanom 6:5 NLT) Kresťania, ktorí sú otroci by mali plne rešpektovať svojich pánov, aby meno boţie a jeho učenie neboli potupené. Ak je váš pán kresťan, nie je výhovorka na to, aby ste ho nectili. Mali by ste pracovať o to usilovnejšie, pretoţe pomáhate svojím úsilím inému veriacemu. Učte aj iných týmto pravdám a dbajte, aby ich kaţdý plnil. (1 Timotej 6:1-2 NLT) V nasledujúcom podobenstve Jeţiš jasne schvaľuje bitie otrokov, dokonca aj vtedy, ak títo nevedia čo urobili zlého. Otrok bude prísne potrestaný, ak napriek tomu, ţe poznal svoju povinnosť, odmietol ju plniť. „ Ale ľudia, ktorí si to neuvedomujú, ţe urobili niečo zlého, budú potrestaní iba mierne. Veľa sa poţaduje od tých, ktorí dostali mnoho a o veľa viac od tých, ktorí dostali ešte viac.“ (Lukáš 12:47-48 NLT) Podľa http://www.evilbible.com/Slavery.htm vybral a preloţil AK

Kresťanské lži

biblia nariaďuje!) Ak nesplní hocktorý z tých troch bodov, otrokyňa ho môţe opustiť ako slobodná ţena, bez zaplatenia výkupného. (Exodus 21:7-11 NLT) Takto teda vyzerajú rodinné hodnoty podľa biblie! Muţ si môţe kúpiť toľko sexuálnych otrokýň, koľko len zachce, pokiaľ ich ţiví, šatí a preťahuje! Čo vraví biblia o tom ako treba biť otrokov: Hovorí, ţe môţete biť aj otrokov aj otrokyne tyčou. Pokiaľ ostanú na ţive nič sa za to otrokárovi nestane. Keď niekto udrie tyčou svojho otroka alebo otrokyňu tak silno, ţe on alebo ona zomrie pod jeho rukou, otrokár bude potrestaný. Ale keď otrok preţije jeden – dva dni, otrokára nepotrestajú, pretoţe otroci sú jeho vlastníctvom. (Exodus 21:20-21 NAB) Otroctvo v Novom zákone je rovnako uznávané, ako to dokazujú nasledujúce pasáţe:

Charlotte: Christian lies Abstract: Translation of the author’s arguments with which she disproves invented lies; for example that Einstein was a believing theist, that unassailable evidence of the existence of Jesus exists and that Darwin repudiated his theory on his deathbed… Zaoberám sa kresťanskými lţami denne. Predstavujú dlhý rad počnúc tvrdením, ţe Einstein bol veriaci teista aţ po názor, ţe existujú nezvratné dôkazy o existencii Jeţiša. Musela som vytvoriť túto stránku, aby som na nej zverejnila niektoré beţné nepravdy a uviedla, aká je vlastne pravda. Boli by stovky takýchto bodov, ale som nútené obmedziť tento dlhý zoznam iba na päť príkladov. Uvádzam tie, ktoré sa mi zdajú najkrikľavejšie. Darwin údajne odvolal svoju teóriu na smrteľnej posteli Je to celkom vymyslené a o pravdivosti

Z histórie Dokonca väčšina našich predkov ani neboli kresťania, ale deisti, ateisti a agnostici. Mohla by som tu odcitovať tisíce citátov od Washingtona, Franklina, Jeffersona, Paina, atď. vyvracajúcich túto loţ. Myslím si, ţe to nemusím, pretoţe znalosť ústavy sa v Spojených štátoch vyţaduje uţ od štvrtej triedy základnej školy.

Pravda a Lož tohto tvrdenia nie sú spoľahlivé dôkazy. Tvrdenie religionistov sa opiera o skutočnosť, ţe ţena nazývaná „Lady Hope“ oslovila krátko po Darwinovej smrti istú náboţenskú skupinu a vyjadrila sa, ţe bola pri Darwinovej smrteľnej posteli v deň, keď zomrel. Táto ţena tieţ vyhlásila, ţe Darwin odvolal svoj názor na evolúciu a ţe prijal Jeţiša keď umieral. Jej vyhlásenie však protirečí informácii Darwinovej dcéry p. Henrietty. Henrietta sa vyjadrila takto: “Bola som pri jeho smrteľnej posteli, Lady Hope však nebola pri Darwinovi počas jeho poslednej choroby, ani pri jeho iných chorobách. Myslím, ţe Darwin ju nikdy v ţivote nestretol. Môj otec nikdy neodvolal nejakú svoju vedeckú myšlienku ani vtedy ani predtým. Som rozčarovaná tým, ţe kresťania v Spojených štátoch si vymysleli tento argument, ktorý je nezmyslom.“ (23. februára 1922) Evolúcia, ako bolo dokázané, je falošná teória Evolúciu moţno rozdeliť na dve skupiny: makroevolúciu a mikroevolúciu. Mikroevolúcia je faktom, zatiaľ čo makroevolúcia, vzhľadom na diskusie o konkrétnych krokoch tohto procesu, ostáva ešte teóriou. Evolúcia sa udiala, my však nie sme ešte schopní poznať presné kroky vývoja tých o niečo viac neţ troch triliónov druhov na tomto svete. Ak vezmeme do úvahy fakt, ţe sme doteraz ani nepoznali všetky existujúce druhy na svete, moţno to ešte ostane dlho na teoretickej úrovni. Napriek tomu môţeme bez akýchkoľvek pochybností dokázať, ţe ľudia sa vyvíjali. Môţeme tento vývoj sledovať asi 3,6 miliónov rokov dozadu. Asi 97 % vedcov akceptuje evolúciu (rovnako ako ju akceptuje aj katolícka cirkev).

Kresťania však hojne rozširovali nepravdy na znevaţovanie evolúcie, najmä často tvrdia, ţe ľudia sa podľa evolučnej teórie vyvinuli z opíc, čo je celkom absurdná myšlienka a nepravdivé tvrdenie. Veda zistila iba to, ţe človek a opice sa vyvinuli zo spoločného predka a preto je medzi nimi isté príbuzenstvo. To platí aj o všetkých primátoch, ale v ţiadnom prípade nie sme priamymi potomkami opíc. Ateisti podľa religionistov vraj nemajú morálku V diskusii o tom sa treba pozrieť do amerického systému väzenstva. Takmer 76 % násilných kriminálnikov sú kresťania a ţiaden z nich sa nestal kresťanom aţ po odsúdení; boli kresťanmi uţ vtedy, keď spáchali svoje zločiny. Najväčšie genocídy ľudskej histórie boli podnietené kresťanskou vierou. Ak preskúmate sekulárne spoločenstvá a porovnáte ich s náboţenskými spoločenstvami, sekulárne vykazujú vţdy menej zločinov, nezamestnanosti, korupcie, no viac slobody, spravodlivejšie rozdeľovanie majetku a vyšší ţivotný štandard. Cirkev a kresťania oponovali takmer kaţdému jednotlivému pokroku v morálke (príklady: prestať s genocídami domorodcov, oslobodiť otrokov, priznať ţenám volebné právo).

V zákopoch na fronte nikto nie je ateista (myslí sa tým „v kritickej situácii“) Toto klamné tvrdenie moţno počuť kaţdý týţdeň a nikdy som sa neprestala na tom baviť alebo pohoršovať. Štvrtina svetovej populácie neverí v ţiadne boţstvo. Najvyššia koncentrácia slobodne mysliacich je v časti Ázie, ktorá sa zúčastnila v kaţdej svetovej vojne a nepriatelili sa s okolitými krajinami pre územné nároky po celé tisícročia (najmä Japonsko a Čína). Môj otec je ateista a slúţil ako vojak v čase berlínskej krízy. Ja som ateistka a nemyslím si, ţe som bola v situácii vzdať sa ateizmu. Čelila som smrti pri pôrode a môţem vám povedať ţe myšlienka na Boha mi nikdy nenapadla – ani vtedy keď som počula, ţe môj stav môţe byť smrteľný. Mala som moţnosť stretnúť sa s tisíckami ateistov, ktorí slúţili v 2. svetovej vojne, vo Vietname, ktorí boli v zákopoch, ale nikomu z nich nenapadlo pomyslieť na Boha. Charlotte Všetky eseje na tejto stránke boli prevzaté zo stránky ktorá je uţ zrušená: „The Church of Theists Suck“ Ich autorkou je Charlotte. Charlotte dala súhlas na slobodné kopírovanie a distribúciu materiálu. Pôvodný, presný zdroj: http://www.evilbible.com/common_lies .htm) vybral a preloţil A. K.

Podľa údajov teistov sa Spojené štáty vraj zakladajú na kresťanstve Toto je najväčší nezmysel a iba najväčší debil uverí niečomu tak spiatočníckemu. Uţ prvá novela ústavy sa zakladá na odluke cirkvi od štátu. Vrcholný dôvod prečo naši predkovia prišli do Ameriky bola náboţenská sloboda. Pri rozvoji Spojených štátov túto zásadu pokladali za prvoradú. PROMETHEUS 1/2011

33

List čitateľa Žijeme len raz J. Voskár: We only live once Abstract: Letter from our reader in which he reflects on humanist values and how he understands life and death. As most important he considers a wise and happy life, during which we do not hurt one another and develop oneself through education and creativity, in order not to waste our one unique life. Zrejme stojí za to, trochu sa zastaviť v ţivotnom zhone a porozmýšľať, pomeditovať nad najväčším zázrakom prírody, keď vhodná skupina atómov, buniek, určitý organizmus, začne vnímať samého seba a svoje okolie, mať vedomie, ţije. Schopnosť organizmu vnímať seba, okolie, ţiť, v najširšom slova zmysle, je tým zázrakom prírody, ktorý mám na mysli a súčasne upriamujem svoju pozornosť na zánik tohto fenomenálneho zázraku prírody smrťou. Smrť je prirodzenou súčasťou ţivota spojenou s jeho zánikom, ak mal pôvodne akúkoľvek formu, či uţ to bola rastlina, ţivočích, alebo človek a predstavuje pre človeka, ale aj pre ostatné ţivé tvory neblahú, neţelanú, ale nevyhnutnú skutočnosť. A práve v záujme odvrátenia alebo aspoň akéhosi pozitívneho riešenia, či zmiernenia tejto neblahej skutočnosti, sa od nepamäti pokúša ľudský intelekt vymýšľať hypotézy a teórie, riešiace tento problém ţivota a smrti. Otázkou ţivota a smrti sa prioritne zaoberajú náboţenstvá, ktoré predpokladajú existenciu akejsi nehmotnej večne jestvujúcej duše, ktorá smrťou opúšťa hmotné telo. Nie je tu jednomyseľnosť, čo sa týka duše. Hinduistické a budhistické náboţenstvá priznávajú dušu všetkým ţivým tvorom, zatiaľ čo semiti, kresťania, moslimovia, len človeku. Rozdielne učenia sú aj o posmrtnom stave duše. Ak novšie náboţenstvá

34

PROMETHEUS 1/2011

vymysleli pre dušu večný, blahobytný pobyt v nebi, alebo rovnako trvajúce zatratenie, tie staršie, predpokladajú, sľubujú, reinkarnáciu – znovuzrodenie. Aj keď nejestvujú relevantné dôkazy, ktoré by potvrdzovali náboţenstvami sľubované posmrtné stavy nášho vedomia, či duše, väčšina ľudí vo forme viery prijíma to, čo učia jednotlivé náboţenstvá. Je tu ešte skupina nenáboţensky orientovaných ľudí – ateistov, agnostikov, skeptikov, ktorí predpokladajú, ţe ţivot je jednorazový, neopakovateľný prírodný jav, končiaci zánikom biologickej formy aj vedomia. Podrobme dialektickému skúmaniu jednotlivé pohľady, názory, na ţivot a predpokladané posmrtné stavy. V prvom rade by bolo potrebné sa vysporiadať s pojmami duša a vedomie. Náboţenstvami je pojmom duša označovaná, definovaná, nehmotná, duchovná, nesmrteľná časť ľudskej bytosti. Pojmom vedomie označujeme schopnosť organizmu vnímať seba a svoje okolie v najširšom slova zmysle. Nikto nebude namietať proti konštatovaniu, ţe v prvých dňoch , týţdňoch ba aj roku po narodení, bolo naše vedomie dosť vágne, nerozvinuté a vyvíjalo sa, zrelo, s vývojom nášho tela, hlavne mozgu, jeho schopnosťou pamätať si a nepopierateľne táto schopnosť zánikom, smrťou ľudského tela, nezvratne zaniká, lebo zaniká pamäťové médium – mozog. Ţe ţivý organizmus má individuálne rozvinuté vedomie, dokazujeme svojou existenciou, ale ţe má dušu, ako to prezentujú svojim veriacim náboţenstvá je sporné v tom, ţe je chápaná ako nehmotná, duchovná, večná substancia, ktorej jestvovanie môţeme prijať len cez náboţenskú vieru, lebo naše psychologické a fyzi

Július Voskár kálne poznanie takúto substanciu nepozná a ani nevie indikovať v ľudskom organizme rovnako, ako aj nadprirodzený svet duchov, nebo, peklo a zdá sa, ţe boli účelovo vymyslené k ovládaniu, strašeniu a moralizovaniu ľudí. Z uvedeného sa dá usúdiť, ţe je neracionálne predpokladať jednak jestvovanie duše a aj jej posmrtný stav blaţenosti, či zatratenia. Skúsme podrobiť analýze, názor veriacich na reinkarnáciu, ktorá je spájaná s vytváraním si karmy – zásluhovosti, determinujúcej nasledujúci zrod a ţivot, a porovnať ho s názorom ateistov a skeptikov, ţe ţijeme len raz. Opäť budem vychádzať z reality. Ak je reálnym faktom naše opätovné zrodenie a zomieranie, potom dokázateľne nikto z nás si nepamätá svoj predchádzajúci ţivot, pretoţe ak ho ţil, tak jeho smrťou zanikli aj jeho mozgové pamäťové bunky a je tu teda stav vnímania súčasného nášho bytia, ako by bolo prvé a rovnako aj tie predchádzajúce a nasledujúce ţivoty by sme preţívali rovnako. No pozitívne v tejto filozofii je to, ţe zásluhovosť, karmu pre nasledujúci ţivot si vytvárame v súčasnom ţivote podľa pravidla: čo sme siali, činili iným teraz, budeme ţať v nasledujúcom ţivote my sami. Z predchádzajúcej analýzy vyplýva súlad s tým, ako chápu ţivot a smrť sekulárni humanisti; vnímame ho, ţijeme ten súčasný, len tento jediný raz. Či podmienky pre jeho preţitie boli náhodné alebo determinované karmou z predchádzajúceho ţivota nie je podstatné, ale zdá sa byť rozumné ţiť tu a teraz, čo najšťastnejšie, vzájomne si neubliţovať, rozvíjať sa vzdelávaním a byť kreatívny aby sme neuţitočne, nešťastne nepremrhali ten jedinečný zázrak prírody – ţivot. Július Voskár

Vyberáme z kníh Boj o myslenie detí – 10. časť The War for Children’s Minds – Part 10 V tomto čísle pokračujeme 10. časťou (9. časť sme priniesli v č. 4/2010) výťahu z knihy anglického filozofa S. Lawa Boj o myslenie detí (The War for Children´s Minds), ktorú vydalo Vydavateľstvo Routledge v Londýne a v New Yorku v r. 2006. Veľký mýtus a vojna o myslenie detí „Pozor! Relativista!“ Pozrime sa na spôsob, ako sú „liberáli“ spravidla obţalúvaní z relativizmu. V USA vyšiel v poslednej dobe rad kníh na tému ako hovoriť s liberálom – keď uţ musíte. Niektoré z nich obţalúvajú liberálov z hlúposti, amorálnosti a nevlastenectva; vyhlasujú, ţe Amerika je v moci „liberálneho“ sprisahania proti kresťanstvu a americkému spôsobu ţivota, aby sa jej deti stali homosexuálmi. Sú „liberáli“ relativistami? Autor uvádza, ţe medzi tými, ktorých pozná, ani jeden sa nepovaţuje za relativistu. Vyslovuje podozrenie, ţe predstavu o tom nemajú často ani tí, čo vyslovujú obţalobu. Zdanlivý fakt, ţe „liberáli sú relativisti“, sa pevne usadil v myslení konzervatívnej Ameriky. Na akých dôkazoch sa zakladá toto tvrdenie? Na nijakých. Ukazuje sa, ţe v USA obţalobné „relativista“ nahradilo „komunistu“, pokiaľ ide o rozšírenosť,

jedovatosť a neopodstatnenosť. Existuje ešte jedna skupina, ustavične odmietaná ako relativistická, a to sú ateisti. Aj to je mýtus, že všetci ateisti sú relativisti. Ateizmus nenesie so sebou relativizmus. Liberáli s veľkým „L“ nepotrebujú byť relativistami. Ani liberalizmus, ani liberálny prístup k mravnej výchove nevyţadujú angaţovanosť za relativizmus. Veda je liberálna, nie relativistická Liberáli odporúčajú, aby jednotlivci mysleli kriticky a vyslovovali vlastné úsudky; aby nebrali na palubu bez preverenia výroky nejakej vonkajšej autority. To neznamená, ţe vyznávajú relativizmus. Empirická veda tieţ zdôrazňuje dôleţitosť nezávislého kritického myslenia. Uznávať tento význam však nijako neznamená prevziať relativistický názor, ţe všetky vedecké teórie sú rovnako „pravdivé“ – vrátane teórií, ţe slnko sa krúti okolo Zeme a ţe na Marse ţijú obrovské osy. Nechce povedať ani to, ţe veda je len otázka presadenia vlastnej vedeckej skutočnosti – ako keby sa Zem pri zmene nášho zmýšľania o jej pohybe naraz so škripotom prestala krútiť. Musíme si uvedomiť, ţe keby bol tento druh vedeckého relativizmu pravdivý, neexistoval by nezávislý vedecký výskum. Pokus a pozorovanie by boli stratou času. Keby bol kaţdý vedecký názor rovnako dobrý ako kaţdý iný, potom by nebol názor, ku ktorému došiel vedec po starostlivom premýšľaní o nič lepší ako názor, s ktorým štartoval. Prívrţenci liberálneho prístupu zastávajú stanovisko, ţe existuje nerelatívna pravda o tom, čo je dobré a čo zlé a dá sa bádaním zistiť. Práve preto kladú taký veľký dôraz na kladenie otázok a kritické myslenie. Keby sme jednoducho vymýšľali alebo si zostavovali morálku, načo si lámať hlavu s jej zlepšovaním? Ak je kaţdý morálny názor taký dobrý ako ktorýkoľvek iný, potom nebude rozhodnutie, na ktoré autor prišiel po starostlivom premýšľaní, lepšie ako východiskový názor.

Opísaný liberálny prístup sa neviaţe na morálny relativizmus, je jeho opakom. Základný filozoficky bod Je to bod, ktorý neovládajú mnohí kritici liberálnej a náboţenskej morálky. Tí veria, ţe kaţdý, kto sa prihovára za vyzdvihovanie morálnej autonómie, musí byť relativistom. Dobrá liberálna výchova nie je prvou príčinou relativizmu a neposudzovania. V skutočnosti poskytuje účinnú obranu proti nemu. Liberálna škola môţe a vlastne musí svojich ţiakov varovať pred nebezpečenstvami morálneho relativizmu. Liberálna škola má slobodu vysvetľovať, a to jasne a výrazne. Náboženská výchova a relativizmus V situácii, keď náboţenskí autoritári majú vo zvyku vytýkať liberálom vzostup relativizmu, môţe sa ukázať jednou z jeho príčin snaha neprovokovať a nespochybňovať náboţenskú autoritu. Mnohé školy dnes učia deti o celom rade náboţenstiev; často sa to vyţaduje. Učiteľov to môţe priviesť do nepríjemných situácií. Náboţenstvá totiţ obsahujú výroky, ktoré nie sú kompatibilné, neznášajú sa. Kresťania veria, ţe Jeţiš je Boh a ţe fyzicky vstal z mŕtvych. Moslimovia obidve tieto výpovede popierajú. Pre nich je Jeţiš len významný prorok. Niektoré deti sa nevyhnutne pýtajú: „Čo z toho je pravda? Ktoré náboţenstvo je správne?“ Sú to bystré otázky a ak ste učiteľ, sú potenciálne trápne, najmä ak sa chcete vyhnúť podrývaniu náboţenskej autority. Niektorí učitelia siahnu po relativizme, aby sa dostali z ťaţkostí. Relativizmus zachráni vychovávateľov pred tým, aby museli pripustiť, ţe kaţdé náboţenstvo sa môţe v niečom mýliť, respektíve ţe všetky sa môţu mýliť. Oveľa bezpečnejšie je vziať si na pomoc relativizmus, podľa ktorého sú všetky správne a majú pravdu. Liberáli majú právo bojovať proti intolerancii a za slobodu prejavu. V boji liberálov proti tomuto fanatizmu nie je ani nesúdrţnosť, ani pokrytectvo. Súčasťou moderného myslenia je prísna osvietenecká, liberálna, nerelativistická tradícia.

PROMETHEUS 1/2011

35

Vyberáme z kníh „Kultúrne vojny“ Druh nami odporúčanej liberálnej a náboţenskej výchovy nie je relativistický. Neobsahuje a nepropaguje relativizmus. Naopak. Dáva nám do rúk mocný nástroj na potieranie relativizmu. Napriek tomu mýtus, ţe liberálna mravná výchova musí podporovať relativizmus, je taký silný, ţe mu podľahli mnohí veľkí autoritári. V myslení mnohých ľudí prebieha v súčasnosti určitý druh občianskej vojny – vojna ideí a hodnôt. Na jednej strane sú relativisti, ktorí povaţujú všetky morálne hľadiská za rovnako „správne“, „pravdivé“, na druhej strane stoja obrancovia tradičných hodnôt. Myšlienka kultúrnej vojny sa po Spojených štátoch natoľko rozšírila, ţe dnes si môţu morálni tradicionalisti kúpiť sprievodcu uvaţovaním, ako sa zapojiť do zákopovej vojny s nepriateľom. Dva myšlienkové prúdy bojujú proti sebe „kultúrnu vojnu“. Táto kultúrna vojna je aj vojnou o myslenie detí. Na prvom mieste ide o morálnu a náboţenskú výchovu. Hlásatelia tejto vojny to vidia tak, ţe ich úlohou je vytrhnúť najbliţšiu generáciu z moci jedovatého relativizmu „liberálnej elity“ a presadiť deti späť do tradičných hodnôt. Mýtus o „relativizme alebo autoritárstve“ Tí, čo hovoria o „kultúrnych vojnách“, povaţujú za nepriateľov liberálov s veľkým „L. Nestačí im, ak sa niečie myslenie zakladá na ţidovskokresťanských hodnotách; vyţadujú morálnu a náboţenskú výchovu mládeţe podľa tradičných hodnôt, zaloţených na autorite. Kaţdý, kto zavrhuje náboţenskú autoritu, sa ihneď automaticky označuje za relativistu. A tak je pre týchto „teoretikov kultúrnej vojny“ voľba veľmi jednoduchá: návratom k náboţenskej autorite sa dosiahne spása, alebo zostať na strane relativizmu a upadnúť do morálneho zabudnutia. Mýtus, ţe musíme voliť medzi autoritárstvom a relativizmom naďalej ovláda morálnu debatu. V 1960-tych a 1970-tych rokoch sa relativizmus stával postupne módnym. Dnes sa kyvadlo vracia späť smerom k autorite a stále častejšie počuť panické varovania pred rozpadom morálky, ak sa nezriekneme relativizmu a nezakotvíme 36

PROMETHEUS 1/2011

morálnu výchovu detí v nejakej vonkajšej náboţenskej autorite. Mali by sme sa dohodnúť, ţe existuje viacej ako tieto dve moţnosti. Ak budeme aj liberálni aj nerelativisti, môţeme sa vyhnúť nebezpečenstvám aj autoritárstva, aj relativizmu. Liberálny, osvietenský prístup k vyučovaniu morálky nevyţaduje od učiteľov, aby neposudzovali, opustili pravidlá a nevyţadovali disciplínu. Ţiadať takú výchovu jedinca, aby sám robil svoje súdy, aby sa sám rozhodoval, neznamená tvrdiť, ţe všetky úsudky sú rovnako „správne“. Záver Vidíme, ako a prečo dopadá útok na liberálnu výchovu tak biedne. Liberálny prístup, ktorý odporúčame, zásadne odmieta relativizmus. Osobitne je vhodný a účinný na potieranie lacného relativistického postoja s heslom „To je pravda pre nás, no nepravda pre vás“, s ktorým sa v niektorých školských triedach občas stretávame. Poukazujeme na význam odolnosti voči mýtu, ţe máme moţnosť voliť len medzi dvomi moţnosťami: moderným morálnym relativizmom alebo návratom k tradičnej, na náboţenskej autorite zaloţenej výchove. Obrancom autority nesmieme dovoliť poniţovať liberálnych protivníkov ako relativistov. Na toto znevaţovanie, spochybňovanie a zavádzanie treba silne reagovať. Mnohí populárni komentátori majú úspech pri vytváraní verejnej mienky. Donekonečna opakujú svoje protiosvietenské mýty bez toho, ţeby sa niekto proti nim postavil a výrazne ovplyvňujú panujúcu verejnú mienku. Tá sa začína obracať späť smerom k autorite. Sú takí, čo so zdvihnutým prstom poukazujú na mravný úpadok a vravia: „Len sa pozrite na biedne výsledky vášho liberálneho prístupu. Dobre sa pozrite na morálny úpadok, ktorý vyvolali vaše liberálne výchovné metódy.“ Upozorňujeme ich, ţe prehliadajú skutočnosť, ţe výchovný prístup, ktorý tu zastávame, bol dosiaľ vyskúšaný len na hŕstke škôl. Preto sa dá ťaţko obviňovať zo všeobecného morálneho úpadku. Obviňovať sa moţno dajú niektoré formy liberálnej morálnej výchovy, napr. „ruky preč od …“ a naozaj relativistická či neposudzujúca forma mravnej výchovy. No pozor, to nie sú výchovné metódy, odporúčané v tejto knihe. Diskreditácia tohto druhu morál-

nej výchovy nemá nič spoločné s diskreditáciou liberálneho prístupu, ktorý odporúča kniha S. Lawa. Preklad R. Škoda, výber a odborná redakcia M. Beňo Pokračovanie v budúcom čísle

Náboženstvo otrávi všetko Religion poisons everything Abstract: Translation of Jon Wiener’s interview with Christopher Hitchens about his book God is not Great.

Christopher Hitchens Rozhovor Jona Wienera s Christopherom Hitchensom Christopher Hitchens vo svojej knihe „Boh nie je veľký“ (God Is Not Great) obhajuje slobodné skúmanie a otvorené myslenie. Hitchens je okrem iného aj redaktorom Vanity Fair, dočasným profesorom liberálnych štúdií na New School. Je autorom početných kníh. J. W.: Vo vašej knihe ste opísali mnoţstvo strašných skutkov, v pozadí ktorých je náboţenstvo. V Belfaste, Bejrúte, Bombaji, Belehrade i Bagdade zabíjajú jeden druhého a vravia, ţe im to prikázal Boh. Ale prečo máme vytýkať Bohu to, čo robia ľudia? Ch. H.: Ja to Bohu nevytýkam. Vytýkam to náboţenstvu. Neverím, ţe niečo takého ako Boh existuje. Náboţenstvo spôsobuje, ţe ľudia robia zlé skutky aké by bez náboţenstva nerobili. Náboţenstvo nerobí z ľudí lepších - robí ich horšími. Neprinútili by ste ľudí, aby rezali genitálie svojich novorodených

Vyberáme z kníh detí, keby si nemysleli, ţe im to náboţenstvo prikazuje. Dovolenie robiť genocídy, drţať otrokov, byť rasistom to všetko je v Svätých písmach. J. W.: Áno, Starý zákon je plný takýchto hororov. Ale obsahuje aj Desať boţích prikázaní, ktoré zakazujú zabíjanie, krádeţ, neveru, loţ - nie je to všetko dobré? Ch. H.: Nie, nie je, pretoţe všetkým týmto návodom na dobré konanie predchádza celá séria príkazov, aby sa ľudia báli stáleho nemenného diktátu. Prvé tri prikázania nepriamo vravia: „Uvedom si iba, kto je tu Pán!“ Predpokladajme, ţe príbeh o Mojţišovi je pravdivý, hoci archeológovia to jednoznačne odmietajú. Myslíte si, ţe je prijateľný názor, ţe predtým neţ Izraelci odišli na Sinaj si mysleli, ţe vraţdy, krádeţe a krivé svedectvo sú v poriadku? Samozrejme, ţe nie! Ţiadna spoločnosť vo vývoji ľudstva si to nemyslela.

odsudzovaní samovraţedných teroristov. V skutočnosti to doteraz neurobili. Neodsúdili to ani keď boli obete moslimovia - napríklad v Iraku, kde vyhadzujú do povetria svoje vlastné deti a svoje vlastné posvätné miesta. Zo strany ich sunnitských alebo šiitských autorít nepočuť odsudzujúci výrok. Asi preto, ţe si títo nemyslia, ţe je to zlé. Robí sa to v ich záujme, preto podvedome s tým súhlasia. Toto predstavuje hlbokú krízu súčasného moslimizmu, ale aj krízu celej našej civilizácie.

ných zásad. V tom je dnes črta fanatizmu a vraţdenia.

J. W.: Chcete tým povedať, ţe islam je horší neţ iné náboţenstvá? Mám dojem, ţe je vám vlastný názor, ţe všetky náboţenstvá sú rovnako zlé.

Ch. H.: Dalajláma sa prezentuje ako dedičný boh a dedičný vládca. Nemyslím si, ţe akákoľvek slušná osobnosť môţe zastávať taký názor. Uvedomte si aj ako vyzeral Tibet, keď ho riadili lámovia. Budhizmus má podobné problémy ako západné náboţenstvá. Zen bola oficiálnou ideológiou Hirohitovho fašizmu, ktorý mal za ciel premeniť celý zvyšok Ázie na podriadených. Súdobá diktatúra v Barme je oficiálne budhistická. Budhistické sily na Srí Lanke začali strašnú občiansku vojnu s pogromami proti Tamilom v rokoch 1950 a 1960. Lon Nolova armáda v Kambodţi bola oficiálne budhistická.

Ch. H.: Moje stanovisko v knihe samozrejme je, ţe všetky náboţenstvá sú rovnako hlúpe a ţe predstavujú opovrhovanie rozumom, zdôrazňujúc myš-

J. W.: Je tam aj desiate prikázanie: „Nepoţiadaš...“ Ch. H.: Toto patrí medzi zločiny myslenia. Zakazuje totiţ uţ samotné pomyslenie na to, aby človek poţiadal o niečo, čo mu nepatrí. Jedna vec je prikázať - nebudeš kradnúť - vrátane manţelky svojho blíţneho, avšak je absurdné ţiadať, ţe nesmieš svojmu blíţnemu závidieť. To je totiţ nemoţné. Dokonca duch závisti môţe viesť niekedy aj k inováciám a iniciatíve. Preto pokladám toto prikázanie za nemorálne. J. W.: Prejdime teraz k islamu. Vy naznačujete, ţe teroristi, ktorí zničili budovu Svetového obchodného centra 11. septembra boli presvedčení, ţe Alah chcel, aby lietadlami narazili do tejto budovy. Ale na svete je teraz asi bilión moslimov a iba 19 % z nich to schvaľuje. Prečo by sme mali pokladať islam za zodpovedný za tých 19 % ? Ch. H.: Ja to nerobím. Islam má v skutočnosti jednu prednosť pred kresťanstvom - nemajú pápeţa. Nemajú centrum, ktoré by mohlo určiť: „toto odsudzujeme“ alebo „toto schvaľujeme“ – tak, ako katolícka cirkev schvaľovala Frankovo Španielsko a modlili sa na Hitlerove narodeniny - na rozkaz Vatikánu. Akýmsi centrom pre úradnú legislatívu je Univerzita Al-Azhar v Káhire; títo majú veľké ťaţkosti pri

J. W.: Sú tie problémy, ktoré ste opísali vlastné náboţenstvu vo všeobecnosti alebo sú typické iba pre monoteistické náboţenstvá ako sú judaizmus, kresťanstvo a islam? Sú východné náboţenstvá odlišné alebo dokonca lepšie? Napríklad budhizmus so svojím súcitom pre všetky ţivé tvory, alebo tibetský budhizmus so svojím impozantným vodcom Dalajlámom:

J. W.: Prejdime teraz k USA. Zisťovanie verejnej mienky hovorí, ţe 94 % Američanov verí v Boha, 89 % verí v nebo. Z nich tri štvrtiny veria, ţe po smrti pôjdu do neba a iba 2 % verí, ţe pôjdu do pekla. Vyzerá to smiešne. Ale je v tom niečo zlé ak ľudia veria, ţe sa po smrti stretnú so svojimi mamičkami v nebi? lienku viery, teda myšlienku uveriť niečomu, čo nie je dokázané. To však neznamená, ţe kvakeri a Bin Ladin sú to isté. Majú individuálne nedostatky podobne ako ostatní. V prípade katolicizmu by som povedal, ţe ich šialené zotrvávanie na celibáte je osobitne deformujúce. Problémom islamu je ich názor, ţe sú preto pravdiví, lebo sa zakladajú na poslednom boţskom zjavení. Dnes je dôleţité, aby si kaţdý uvedomil, ţe moja kniha vraví pravdu. Kázania náboţenstiev sú veľmi nebezpečné. J. W.: Nevravia kresťanskí fundamentalisti pribliţne to isté? Ch. H.: Áno, aj oni majú podobné výhrady. Ale ja si myslím, ţe skutočný problém netolerantného islamu je v tom, ţe zakazuje reformovanie vlast-

Ch. H.: Ak im tam sľúbite 72 panien, budú zabíjať, aby sa do neba dostali. Práve to je na tom zlé, nehovoriac uţ o tom, ţe to je solipsistický prelud. A uţ samotné šírenie preludov nie je nič dobré, pretoţe takto zmanipulovaní ľudia sa dajú ľahko vykorisťovať. Ak by viera v nebo bola súkromná vec ako viera v bájky, povedal by som, ţe je všetko v poriadku. Ale náboţenstvá zasahujú do našich ţivotov. To nie sú iba súkromné bludy. Tie sa snaţia ovládnuť iných ľudí. J. W.: Máte pravdu, bol tu napríklad Pat Robertson a donedávna aj Jerry Falwell, ktorí šírili strašné veci v mene náboţenstva. Dokonca tvrdili, ţe teroristi, ktorí zničili budovu Svetového obchodného centra boli boţou odplatou Amerike za to, ţe trpí homosexuálov PROMETHEUS 1/2011

37

Vyberáme z kníh a potraty. Ale mali sme v Amerike ľudí ako Martin Luther King, Daniel Berrigan a William Sloane Coffin. Prečo neprijať názor, ţe náboţenstvo môţe viesť ľudí rovnako konať dobro i zlo? Ch. H.: Dovoľte mi poloţiť otázku: Môţete mi povedať jedinú činnosť alebo morálne vyhlásenie, aké urobil veriaci a ktoré by nemohol urobiť aj ateista? Ja myslím, ţe nie. Ja si vyberiem z vašich „dobrých Američanov“ jedného : dr. Martina Luthera Kinga. Keby ten napodobnil exodus z biblie, osoboval by si právo, ktoré dáva biblia - teda brať územie iným, zotročiť iné kmene, zabíjať ich členov, znásilňovať ich ţeny, a vykynoţiť ich všetkých vrátane malých detí. Máme šťastie, ţe Martin Luther King nič z toho biblického návodu neurobil. Kampaň na emancipáciu amerických černochov robili uţ sekularisti. Nemám nič proti tomu ak niekto cituje bibliu proti kresťanským inštitúciám, ktoré podporovali najprv otroctvo a potom segregáciu. Ale v celej biblii nenájdete nič na podporu občianskych práv. Ale schvaľovania otroctva a segregácie je tam mnoţstvo. Rozšírený názor medzi bielymi liberálmi v USA je, ţe treba sa nechať viesť kazateľmi. Potom kaţdý kto má titul „reverend“ môţe vravieť a konať ako sa mu zachce. J. W.: Pokiaľ takmer všetci Američania veria v Boha, je pre pokrokových občanov politickou samovraţdou neprijímať náboţenstvo - ako to robíte vy. Prispieva to skôr k trvalej dominancii náboţných republikánov. Nemali by sme namiesto toho tvrdiť, ţe Boh nie je na ich strane? Kaţdý musí rešpektovať, ţe ľudia patria do rôznych svetonázorových skupín. Ch. H.: Ak chcete argumentovať tým, ţe Boh nie je na ich strane, nemôţete súčasne argumentovať, ţe Boh je na našej strane. Musíte argumentovať tým, ţe Boh neexistuje. Marxizmus vychádza z toho, ţe treba emancipovať myslenie a začať oslobodením sa od náboţenstva. Ak by bolo náboţenstvo pravdivé, nepotrebovali by sme politikov, stačilo by mať vieru. J. W.: Často ste hovorili, ţe kaţdý v niečo verí - pre väčšinu Američanov je to Jeţiš, pre vás to je rozum a veda.

38

PROMETHEUS 1/2011

Ch. H.: Rozum a veda podľa definície nepatria do skupiny „viera“. Rozum nie je dogma a „vieru v rozum“ nemôţete mať. Je to iba presvedčenie, ţe bez rozumu a vedy neexistujú objavy a pokrok.

námený s dejinami a metódami práce katolíckej (a iných kresťanských) cirkví. Niektoré z metód, ktoré pouţíval Stalin, vykazujú jasné paralely s cirkvou pouţitými metódami šírenia svojej vlastnej ideológie.

J. W.: Inteligentní ľudia tvrdia, ţe náboţenstvo a racionalita nesúperia pojednávajú iba o rôznych oblastiach ţivota. Náboţenstvo odpovedá na otázky, na ktoré veda neodpovedá - ako napríklad prečo trpia nevinní, aký zmysel má ţivot, čo sa stane po našej smrti.

Podľa: http://www.truthdig.com/report/item/20 070606_christopher_hitchens_religion _poisons_everything/ vybral a preloţil A. R.

Ch. H.: Kieţ by to bola pravda. Ale náboţenstvo na tomto úseku neplní čo sľubuje. Ustavične sa pokúša obmedzovať prvé objavy a inovácie vo vede a v ich vyuţití. Galileo sem patrí tieţ, ale najnovšie sa snaţí zamedziť objavom ako limitovať veľkosť vašej rodiny. V skutočnosti oni nechcú, aby si ľudia uvedomili svoje miesto vo vesmíre, pretoţe ak si pomyslíme, ţe ţijeme na malej smietke umiestenej v obrovskom vesmíre, bude ťaţké presvedčiť ľudí o tom, čo vytvára naše myslenie. Nie je moţné veriť v nezmysly ak máte záujem o vedu.

Z nových kníh Book recommendations

J. W.: Posledný argument proti vašej kritike náboţenstva je, ţe Hitler a Stalin boli neveriaci. Najhoršie zločiny 20. storočia nemali náboţenský základ. Pochádzali z politických ideológií. Ch. H.: Hitler nikdy neopustil kresťanstvo a odporúča kresťanstvo vo svojej knihe „Mein Kampf“. Fašizmus ako taký bol katolíckym hnutím. J. W.: A čo Stalin ? Ten predsa nebol náboţný. Ch. H.: To sa dá ešte ľahšie vysvetliť. Po stáročia navrávali miliónom Rusov, ţe na čele štátu musí stáť človek blízky Bohu, cár - ktorý stál aj na čele ruskej pravoslávnej cirkvi a bol absolútnym despotom. Stalin vyuţíval servilnosť ľudí. Úlohou ateistov je vyzdvihnúť ľudí nad hladinu servilnosti a dôverčivosti. Keby niekto nasledoval cestu vyznačenú Spinozom, Einsteinom, Jeffersonom a Thomasom Painom neboli by bývali gulagy ani koncentračné tábory. Poznámka prekladateľa: Stalin študoval seminári, preto musel byť dobre oboz-

BAKA, I.: Politický systém a režim Slovenskej republiky v rokoch 19391940. Bratislava, Vojenský historický ústav 2010. 322 s. Pohľad historika na dejiny Slovenska od nástupu HSĽS k moci v období autonómie Slovenska, sformovanie politického systému Slovenského štátu a pôsobenie mocensko-represívneho aparátu v období konsolidácie štátu, vrátane postavenia Čechov, Ţidov i cirkví. Náčrt vývoja systému pod vplyvom zápasu konzervatívneho a radikálneho krídla HSĽS. Církve 19.a 20. století ve slovenské a české historiografii. Zost. P. Mačala, P. Marek, J. Hanuš. Brno, Centrum pro studium demokracie a kultury 2010. 647 s. Zborník štúdií a príspevkov z konferencie, venovanej zhodnoteniu stavu výskumu cirkevných dejín v r. 1848-2000

Vyberáme z kníh na území Čiech a Slovenska. Materiály sú rozčlenené do troch častí – historiografia, osobnosti a nové príspevky k cirkevným dejinám. Slováci v prvej svetovej vojne 19141918. Zost. D. Kováč a kol. Bratislava, Literárne informačné centrum 2010. 359 s. Originálne historické dokumenty v slovenskom preklade pribliţujú obdobie od 1. svetovej vojny po vznik Československa. JOZEK, M.: Etické dilemy Pierra Abélarda. Bratislava, Hajko&Hajková 2010. 120 s. Etické učenie stredovekého filozofa a teológa. Eisensteinom zo San Francisca a jeho obchodným partnerom v galérii Martinom Schulzom, ktorý sa vrátil do Nemecka. Ich listy sú plastickým obrazom doby a zmeny myslenia ľudí a ich postojov v období príchodu Hitlera k moci. Úspešná poviedka patrí medzi prvé, ktoré upozornili americkú verejnosť na hrôzy nacizmu. KUBÍK, P.: Slovensko - talianske vzťahy 1939-1945. Bratislava, Ústav pamäti národa 2010. 355 s. Náčrt vzťahov medzi Slovenskom a Talianskom od vzniku Slovenského štátu do konca 2. svetovej vojny.

LIŠKA, V.: Protektorát – éra hákového kříže. Olomouc, Fontána 2010. 176 s. Fakty a mýty o protektoráte v širších súvislostiach s vtedajším vývojom v Európe, ktoré nadväzujú na autorovu predchádzajúcu prácu Velké záhady protektorátu. Občan a štát v moderných dejinách Slovenska. Zost. J. Benko. Bratislava, Prodama 2010. 199 s. Súbor vedeckých štúdií, ktoré sa venujú formovaniu občianskeho vedomia aj občianstvu menšín. KRESSMANN – TAYLOR, K.: Adresát neznámy. Preklad E. Danelová. Bratislava, Artfórum 2011. Nestr. Poviedka napísaná formou korešpondencie medzi americkým Ţidom Maxom

Občan a štát v moderných dejinách Slovenska. Zost. J. Benko. Bratislava, Prodama 2010. 199 s. Súbor vedeckých štúdií, ktoré sa venujú formovaniu občianskeho vedomia aj občianstvu menšín. Rozbitie alebo rozpad. Zost. V. Bystrický, M. Michela, M. Schvarc. Bratislava, Veda 2010. 575 s. Štúdie obsahujú na základe najnovších výskumov nové pohľady, ktoré rozširujú doterajšie poznatky o vývoji v Československu od októbra 1938 do marca 1939.

Je vplyv náboženstva na svet dobrý? (Pokračovanie z 30 strany) ţe náboţenstvo môţe byť mocou zla, ale tvrdím, ţe kde je to tak, tam sa to v podstate zakladá na perverznosti viery. Trvám na tom, ţe náboţenstvo môţe byť aj mocou dobra; a to zodpovedá podstate viery; trvám na tom, ţe bez viery by bol svet duchovne, morálne a emocionálne chudobnejší. Viem veľmi dobre, ţe tu sa dá ukázať, a Christopher ukazuje na príklady, kde ľudia pouţívali náboţenstvo na hrôzostrašné veci. A to urobilo svet horším. No ja vás prosím, aby ste všetkých náboţných ľudí neposudzovali podľa týchto niekoľkých zlých prípadov, aby sme politiku neposudzovali podľa zlých politikov. Alebo ţurnalistiku podľa zlých novinárov. Otázka znie, či popritom všetkom zle, ktoré sa spája s náboţenstvom, je tu aj niečo, čo pomáha, aby svet bol lepší a aby ľudia robili dobro; ja vravím, ţe je. Ďakujem vám. (Potlesk) Rudyard Griffiths: Nuţ, Tony, vaše skúsenosti z parlamentu vám umoţnili perfektný odhad siedmich minút. Dámy a páni, prejdeme do odvetného kola a bol by som rád, keby sa obecenstvo zapojilo do diania, aby ste tlieskali, ak sa vám niečo páči; aby ste mi pomáhali dodrţať časové limity a začali tlieskať, keď uplynie časový limit. Christopher, máte moţnosť prvej odvety z dvoch. Christopher Hitchens: Sú štyri, mám pravdu? Rudyard Griffiths: Dve kolá odpovedí. Kaţdý má moţnosť vrátiť sa a pokračovať. Kaţdý má právo hovoriť v kaţdom kole štyri minúty. Christopher Hitchens: Takţe som dostal štyri minúty? Rudyard Griffiths: Áno. (Pokračovanie v budúcom čísle)

ROUSSEAU, J. J.: O pôvode a príčinách nerovnosti medzi ľuďmi. Z franc. prel. V. Komorovská. Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2010. 127 s. Filozofická práca osvietenca J.-J. Rousseaua (1712-1778). Redakcia

PROMETHEUS 1/2011

39

Vyberáme z kníh

PROMETHEUS 1/2011

40