„Manželka, buď spokojná s tým, že si pápež. Nič viacej si už nemôžeš priať.“ „Budem o tom premýšľať,“ povedala mu jeho manželka. Týmito slovami išli do postele. Žena však nenachádzala pokoja. Jej chamtivosť jej nedovolila spať a stále len rozmýšľala a premýšľala, čím by sa ešte mohla stať. Rybár zaspal tvrdým a hlbokým spánkom, pretože toho dňa sa poriadne narobil. No jeho manželka počas celej noci nezažmúrila ani oko. Vôbec nespala. Otáčala sa v posteli z jednej strany na druhú a rozmýšľala až dovtedy, pokiaľ neprišla na to, že viacej ako pápež už nemôže byť. Vtedy začalo vychádzať slnko. Keď uvidela v diaľke s vychádzajúcim slnkom červené zore, išla na koniec postele a pozerala naň. Ako sledovala z okna východ slnka, pomyslela si: „Ha! A či by som nemohla stvoriť slnko a človeka?“ „Manžel,“ povedala a strčila ho lakťom do rebier, „zobuď sa a choď dolu k moru za kaprom! Budem Bohom!“ Rybár stále spal, napriek tomu bol z toho taký vystrašený, že spadol z postele. Myslel si, že nepočul správne. Otvoril oči dokorán a povedal: „Čo si to povedala, manželka moja?“ „Manžel,“ odpovedala, „ak nedokážem stvoriť slnko a človeka, zdá sa, že sa nikdy nebudem vedieť upokojiť. Nikdy nebudem mať pokoj na duši, pokým nestvorím slnko a človeka.“ S hrôzou sa na ňu bez slova pozrel, až dostal triašku. „Ihneď choď dolu k moru! Budem Bohom!“ vyhlásila. „Beda! Manželka,“ povedal rybár a padol pred ňou na kolená, „kapor ťa ním nemôže urobiť. Cisárom a pápežom ťa mohol urobiť, ale nikdy nie Bohom. Prosím ťa, buď spokojná a zostaň pápežom.“ Vtedy ju popadol vášnivý a zúrivý hnev. Vlasy jej divoko viseli okolo tváre. Kopla ho nohou a skríkla: „Nie som spokojná a neupokojím sa! Tak teda pôjdeš?!“ Tak rybár sa rýchlo poobliekal a utekal odtiaľ ako nejaký šialenec. Ale búrka zúrila tak prudko, že sotva bol schopný rovno stáť. Domy a stromy boli unášané prudkou víchricou, ktorá vonku všade zúrila. Hory sa otriasali a kúsky skál padali do mora. Obloha bola čierna ako atrament. Všade bolo plno hromobitia a bleskov. More sa
valilo v obrovských vlnách, jedna cez druhú, vysokých ako kostolné veže a hory, a každá vlna mala hrebeň z bielej peny. Tak zakričal z plných pľúc, ale všade na okolí sa rozliehal veľký hluk, tak nepočul ani svoj vlastný hlas: „Raz si bol princ, ale zmenil si sa na kapra v mori. No tak! Pre moju manželku Izabelu, ktorá si želá niečo, čo sa ani neodvažujem povedať.“ „Nuž, čože chce tentokrát?“ spýtal sa kapor. „Beda!“ povedal, „ona chce byť Bohom.“ „Choď domov teda. Už znova sedí vo svojej chatke.“ A tam sedia až do dnešného dňa. **Koniec**
12*/ Vodná ľalia a zlaté priadky Andrew Lang 255. diel zo 400, počet slov 2580
Kedysi dávno v jednom veľkom lese žila raz jedna stará žienka,
ktorá mala tri dcéry. Všetky tri boli veľmi krásne. Najkrajšou z nich však bola tá najmladšia. No ich chalúpka bola celkom ukrytá v lese medzi stromami. Takže nikto nevidel ich krásu, len slnko cez deň, mesiac v noci a oči hviezd, ktoré sa na ne dívali. Stará žena sa starala o to, aby dievčiny stále usilovne pracovali od rána až do večera. Stáčali zlaté ľanové vlákno na tkanie. Keď jedna praslica bola prázdna, hneď ju nahradili druhou. Takže nemali žiaden oddych. Niť musela byť rovnomerne jemná a tenká. A keď bola hotová, stará žena ju vzala a zamkla do tajnej miestnosti. Ona sama sa vybrala dvakrát či trikrát každé leto na cestu. Vždy sa vrátila až neskoro v noci. Dievčatá teda nikdy nevideli, čo priniesla späť so sebou. Pred svojím odchodom dala prácu každej z nich na každý deň svojej neprítomnosti. Nikdy im nepovedala, čo sa stalo s napradeným ľanovým vláknom ani na čo bolo použité. Teraz, keď znovu prišiel čas pre starú ženu vydať sa na jednu takúto cestu, dala prácu každej z dievčin s obvyklým varovaním: „Deti, nikdy sa nepozrite a za žiadnych okolností ani len nehovorte s nijakým mužom. Ak tak urobíte, vaša niť stratí na kvalite a oslnivom jase a nešťastia rôznych druhov sa začnú diať.“ Ony sa len smiali nad týmto často opakovaným upozornením, vraviac: „Ako môže zlatá niť stratiť na žiare? A veď dokonca nemáme ani šancu sa rozprávať s mužom.“ Tri dni po odchode starej ženy v lesoch na okolí poľoval mladý princ. Príliš ďaleko sa vzdialil od svojej družiny a stratil sa v hore.
Ukázka elektronické knihy