Čerstvý vzduch ho trochu prebral a v krátkom čase sa celý boľavý dokázal dopotácať naspäť do hostinca, kde zostali jeho spoločníci. Keď už konečne prišiel do izby, ďalší dvaja muzikanti už tvrdo spali. Nasledujúce ráno boli veľmi prekvapení, keď našli huslistu v posteli a zavalili ho otázkami. Ale ich priateľ si zakryl chrbát a tvár a veľmi stroho im na to odpovedal: „Choďte tam sami a uvidíte na vlastné oči, čo sa tam dá vidieť! Môžem vás len uistiť, že je to veľmi chúlostivá záležitosť.“ Druhý muzikant, ktorý bol trubkár, sa teraz vybral na hrad. Všetko sa mu stalo presne tak ako huslistovi. Spočiatku bol rovnako pohostinne privítaný, ale potom kruto zbitý a zmlátený. Takže nasledujúce ráno tiež ležal vo svojej posteli ako zranený zajac. Ubezpečil svojich priateľov, že dostať sa na strašidelný hrad nebola závideniahodná záležitosť. Tretí muzikant, ktorý hral na flautu, napriek varovaniu svojich spoločníkov, bol stále rozhodnutý skúsiť svoje šťastie. Plný odvahy a odhodlania sa vydal na hrad. Chcel, ak by bolo možné, nájsť a získať pre seba skrytý poklad. Nebojácne putoval celým hradom. Keď prechádzal nádhernými izbami, pomyslel si, aké pekné by bolo tam bývať, hlavne keby mal k dispozícii plnú špajzu a pivnicu. Tiež tam našiel stôl, akoby prestretý pre neho. Pospevoval si a hral na flaute. Keď tam nejaký čas pobudol, pripravil sa vychutnať si delikátne jedlo, ktoré sa nachádzalo pred ním. Vtedy vstúpil dnu malý muž s dlhou bradou, presne ako predtým, a posadil sa vedľa flautistu. Ten nebol jeho vzhľadom ani najmenej prekvapený. Rozprával sa s ním, akoby ho poznal celý život. Nepovažoval však svojho spoločníka za veľmi zhovorčivého. Nakoniec prišli k mäsu zo zveriny. Ako zvyčajne malý mužík nechal spadnúť na zem svoj kúsok mäsa. Hráč na flautu sa ho chystal s dobrým úmyslom zodvihnúť. Vtedy si však všimol, že malý trpaslík sa mu snaží skočiť na chrbát. Tak sa prudko otočil a chytil malé stvorenie za jeho bradu. Triasol ňou tak silno, až mu ju celú odtrhol. Trpaslík spadol na zem a začal stonať. Len čo mal mládenec jeho bradu vo svojich rukách, cítil sa taký silný, že sa mu nič nezdalo nemožné. Vnímal na hrade najrôznejšie
veci, ktoré si predtým vôbec nevšimol. Na druhej strane sa zdalo, že z malého muža odišla všetka sila. Ten stále kňučal a vzlykal: „Ó, vráť mi späť moju briadku a poučím ťa o všetkom magickom umení, ktoré obklopuje tento hrad. Pomôžem ti odniesť skrytý poklad, ktorý ťa urobí navždy bohatým a šťastným.“ Ale prefíkaný flautista odpovedal: „Vrátim ti tvoju bradu, ale najskôr musíš urobiť tak, ako si sľúbil. Kým tak neurobíš, nepustím tvoju bradu zo svojich rúk.“ Potom bol starý muž povinný splniť svoj sľub, hoci to veľmi nemal v úmysle. Ale chcel získať späť svoju bradu. Požiadal mládenca, aby ho nasledoval temnými tajnými chodbami a podzemnými klenbami vedľa sivých skál. Až napokon prišli na otvorené pole, ktoré vyzeralo, akoby patrilo do krajšieho sveta, ako je ten náš. Potom prišli k prúdu tečúcej vody. Malý muž vytiahol prútik a dotkol sa vĺn. Hneď nato sa voda rozdelila a zostala stáť. Obaja prekročili rieku suchými nohami. Aké len krásne bolo všetko na druhej strane – krásne zelené chodníky vedúce lesom a poľami, ktoré boli pokryté kvetmi. Na stromoch boli spievajúce vtáky so zlatým a strieborným perím. Krásne motýle sa vznášali vo vzduchu. Trblietavé chrobáky sa plazili po okolí. Malé zvery sa ukrývali v kríkoch a živých plotoch. Obloha nebola modrá, ale ako lúče z čistého zlata. Hviezdy vyzerali dvojnásobne také veľké, ako je ich obvyklá veľkosť, a žiarili oveľa viacej ako na našej Zemi. Mladý muž sa divil čoraz viacej. Malý sivý muž ho viedol do hradu oveľa väčšieho a krajšieho ako bol ten, ktorý opustili. Aj tu vládlo najhlbšie ticho. Prešli celým hradom. Napokon prišli do miestnosti, uprostred ktorej stála posteľ. Okolo nej viseli hrubé záclony. Nad posteľou visela vtáčia klietka a v nej bol vták, ktorý spieval nádherné piesne do tichého priestoru. Malý šedivý muž nadvihol na posteli záclonu. Vyzval mládenca, aby sa priblížil. Na bohatých, zlatom vyšívaných, hodvábnych vankúšoch ležala nádherná deva. Spala. Bola krásna ako anjel. Mala zlatisté vlasy, ktoré jej padali okolo jej oblých pliec. Na hlave mala trblietavú diamantovú korunku. Ale tvrdo spala, akoby bola mŕtva
alebo držaná pod nejakým kúzlom. Zdalo sa, že ju nemôže zobudiť nijaký hluk. Malý muž sa obrátil na rozmýšľajúceho mladíka. Povedal mu: „Tu vidíš spať mladú dievčinu. Je to mocná princezná. Tento nádherný hrad a táto začarovaná krajina patria jej. Už stovky rokov spí pod začarovaním týmto spánkom. Po celú túto dobu si žiadna ľudská bytosť nedokázala nájsť cestu sem. Ja sám som ju strážil a chodil som denne do svojho vlastného hradu, aby som získal jedlo a mlátil chamtivých hľadačov zlata, ktorí sa snažili preniknúť do môjho obydlia. Všetky tie roky som dával pozor na princeznú. Žiaden cudzinec sa k nej ani len nepriblížil. Ale všetka moja sila spočívala v mojej brade. A teraz, keď si mi ju vzal, som bezmocný a už nedokážem držať princeznú v jej začarovanom spánku. Som nútený ti odhaliť svoje tajomstvo. Tak sa daj do práce a urob, čo ti poviem. Vezmi vtáka, ktorý visí nad hlavou princeznej a ktorý spieva pieseň počas jej začarovaného spánku už od nepamäti. Musíš ho usmrtiť. Vybrať z neho jeho malé srdce a spáliť až na prášok, ktorý musíš dať princeznej do úst. Ona sa potom okamžite prebudí a dá ti svoje srdce a ruku, svoje kráľovstvo, hrad, a všetky svoje poklady.“ Malý trpaslík sa vtedy zastavil. Bol celkom unavený. Mládenec nečakal dlho a urobil to, čo mu povedal. Starostlivo a rýchlo vybral vtákovi srdce. Upiekol ho a rozdrvil na prášok. Potom ho vložil princeznej do úst. Len čo tak urobil, princezná otvorila svoje krásne oči. Pozrela do tváre šťastného mládenca a poďakovala sa mu, že ju oslobodil zo začarovaného spánku, a sľúbila mu, že bude jeho manželkou. V rovnakom okamihu bolo na celom hrade počuť hromové burácanie. Na všetkých schodiskách a v každej miestnosti sa ozval hluk. Vtedy skupina sluhov, mužov a žien, vpadla do apartmánu, kde sedel šťastný pár. Priali princeznej a jej ženíchovi plno šťastia a radosti. Potom sa rozišli po celom hrade venovať sa svojim povolaniam. Malý šedivý trpaslík však zase začal od mládenca žiadať svoju bradu. Vo svojom zlomyseľnom srdci bol odhodlaný ukončiť všetko ich šťastie. Vedel, že keby mal naspäť svoju bradu, mohol by robiť
Ukázka elektronické knihy