hovorili, že pre pána Petra to nebudú veľmi dobré časy. Hoci tento pár mal spolu nejaké deti, ale všetky zomreli ešte ako mladé počas tuhej zimy. Peter síce nemal žiadne veľké bohatstvo, ale aj tak bolo veľmi smutné, že zostal bez detí. Keď ich uložil do hrobu, žalostne ich oplakával u svojich priateľov: „Medzi mojimi čerešňovými kvetmi sa blýskalo, takže už nebudú na nich rásť čerešne.“ Po istom čase sa mu ešte narodila malá dcéra. Bola silná a zdravá. Nepokazila ju ani matkina zlomyseľná povaha, ani otcovo rozmaznávanie. Narástla do výšky aj do krásy. Medzitým sa zmenilo šťastie rodiny. Peter od svojej mladosti neznášal ťažkosti. Keď mal peniaze, minul ich na to, aby nakŕmil hladných ľudí, ktorí ho žiadali o chleba. Keď mal prázdne vrecká, požičal si od susedov. Ale vždy si dával dobrý pozor, aby sa to jeho zlomyseľná manželka nedozvedela, lebo by mu za to veľmi vynadala. Jeho mottom bolo: „Všetko sa nakoniec na dobré obráti.“ Ale to, čo sa stalo, znamenalo pre Petra len skazu. Bol v koncoch. Vôbec nevedel, ako by si mohol poctivo zarobiť. Snažil sa, ako len vedel, ale zdalo sa, že ho jeho nešťastie prenasleduje. Postupne stratil jednu prácu za druhou. Až napokon posledné, čo mu zostávalo, bolo, že nosil vrecia pšenice do mlyna pre svoju manželku. Keď pracoval pomaly, tá ho neustále sekírovala. A len veľmi nevrlo mu dopriala malý kúsok z jeho zaslúženej porcie na jedenie. To zarmútilo nežné srdce jeho peknej dcéry, ktorá ho veľmi ľúbila a ktorá bola preňho vždy útechou a potešením v jeho živote. Pán Peter na ňu myslel, keď sedel v kuchyni hostinca a počúval pastierov rozprávať o zakopanom poklade, a kvôli nej sa rozhodol ísť ho hľadať. Predtým ako vstal z kresla hostinského, naplánoval si svoj plán. Domov odišiel radostnejší a s väčšou nádejou, akú mal po mnoho dní. Ale na svojej ceste si zrazu spomenul, že ešte nevlastní čarovný jarný koreň. S ťažkým srdcom sa vkradol do domu a hodil sa na svoju tvrdú slamenú posteľ. Nemohol ani spať, ani odpočívať. Ale akonáhle vyšlo slnko, vstal a napísal si presne všetko, čo má urobiť. Keď to ležalo čisto a jasne pred jeho očami, upokojil sa myšlienkou, že hoci bude musieť ešte aspoň jednu zimu robiť tvrdú prácu pre svoju manželku, už nebude musieť do konca života šliapať cestu k mlynu. Onedlho začul svoju manželku svojím drsným hlasom spievať svoju rannú pieseň. Robila domáce práce a pritom karhala svoju dcéru. Ešte keď sa obliekal, mu rozrazila dvere dokorán: „No, pijan!“
Ukázka elektronické knihy, UID: KOS521628
bol jej pozdrav. „Piješ celú noc a zbytočne míňaš peniaze, ktoré mi kradneš z mojej domácnosti? Hanba ti, opilec!“ Pán Peter, ktorý bol zvyknutý na tento druh rečí, sa nedal rušiť. Počkal, kým búrka prehrmí, potom pokojne povedal: „Nebuď mrzutá, drahá manželka. Dostala sa mi do rúk veľmi dobrá obchodná záležitosť, z ktorej môžeme mať veľmi veľký úžitok.“ „Ty a dobrá obchodná záležitosť?“ zvolala. „Nie si dobrý na nič, iba na rozprávanie!“ „Robím svoju poslednú vôľu,“ povedal. „Keď príde moja posledná hodina, aby bol môj dom na poriadku.“ Tieto neočakávané slová sa zaryli jeho dcére hlboko do srdca. Spomenula si, že sa jej celú noc snívalo o novom vykopanom hrobe. Pri tejto myšlienke začala nariekať. Ale jej matka len zvolala: „Úbožiak! Či si už nepremrhal všetok svoj tovar a majetok? A teraz hovoríš o vytvorení závetu?“ A chytila ho celá posadnutá zúrivosťou a snažila sa mu vyškriabať oči. Ale po čase sa hádka upokojila a všetko sa dostalo do starých koľají ako predtým. Od toho dňa Peter ušetril každý cent, ktorý mu potajme dala jeho dcéra Lucia. Podplatil chlapcov, ktorých poznal, aby preňho vyšpehovali hniezdo čierneho ďatľa. Poslal ich do lesa a na polia, ale namiesto hľadania hniezda naňho iba hrali žarty. Zaviedli ho ďaleko ponad kopce a údolia, aby mu ukázali havranie hniezdo s mláďatami alebo hniezdo veveričiek v dutine stromu. Keď sa na nich nahneval, len sa mu smiali do tváre a utiekli preč. Takto to išlo nejaký čas. Ale napokon nejaký chlapec spozoroval na lúkach medzi lesnými holubmi ozajstného ďatľa. A keď našiel jeho hniezdo v polomŕtvej jelši, pribehol k Petrovi so správou o svojom objave. Peter sotva uveril svojmu šťastiu a rýchlo tam bežal zistiť, či je to skutočne pravda. Keď sa dostal pri ten strom, určite tam lietal drozd dnu a von, akoby v ňom mal hniezdo. Peter mal z tohto šťastného objavu veľkú radosť. Okamžite sa pustil do hľadania červeného plášťa. V celom meste bol iba jeden červený plášť, a ten patril mužovi, ktorého nikto dobrovoľne neprosil o láskavosť, katovi Hammerlingovi. Pána Petra stálo mnoho námahy, pokým sa odvážil navštíviť takého človeka. Ale nemal inú možnosť, aj keď sa mu to veľmi nepáčilo. Nakoniec teda predsa len prišiel za katom, ktorému
Ukázka elektronické knihy, UID: KOS521628
lichotilo, že taký úctyhodný muž ako Peter si chce požičať od neho jeho úradné rúcho. Tak mu ho teda ochotne požičal. Peter už mal všetko, čo potreboval, aby mohol získať magický jarný koreň. Upchal vchod do hniezda, a všetko sa stalo presne tak, ako predpovedal Blažej. Len čo sa ďateľ vrátil s jarným koreňom v zobáku, pán Peter vybehol spoza stromu a ukázal ohnivočervený plášť tak obratne, že vydesený vták odhodil jarný koreň na miesto, kde ho bolo dobre vidieť. Všetky Petrove plány sa vydarili. Konečne držal vo svojej ruke skutočný jarný koreň – zázračný pakľúč, ktorý vlastníkovi odomkne všetky dvere a prinesie neslýchané šťastie a bohatstvo. Teraz sa jeho myšlienky nasmerovali k hore a potajomky sa pripravoval na svoju cestu. Vzal si so sebou iba palicu, silné vrece a malú škatuľu, ktorú mu dala jeho dcéra. I stalo sa, že práve v ten deň, ktorý si Peter vybral na cestu, Lucia a jej matka odišli skoro ráno do mesta a nechali mu na starosti strážiť dom. Napriek tomu, že už bol na odchode, si pomyslel, že by bolo dobré vyskúšať jarný koreň a jeho tak veľmi ospevovanú čarovnú moc. Jeho pani Ilza mala solídnu zabudovanú skriňu so siedmimi zámkami, do ktorej si odkladala všetky svoje ušetrené peniaze. Kľúč od nej nosila vždy zavesený na krku. Pán Peter vôbec nemal kontrolu nad finančnými záležitosťami domácnosti. Takže obsah tohto tajného trezora vôbec nepoznal. Ale zdalo sa mu, že je to vhodná príležitosť, ako vyskúšať čarovnú moc jarného koreňa a nazrieť dovnútra. Tak čarovný koreň pridržal pred kľúčovou dierkou a na svoje veľké prekvapenie začul všetkých sedem zámkov vŕzgať a otáčať sa. Dvere sa zrazu otvorili dokorán a pred očami mu ležala zásoba zlatých mincí jeho chamtivej manželky. Zostal tam stáť v úplnom úžase. Vôbec nevedel, z čoho sa má viacej radovať – z neočakávaného nálezu alebo z dôkazu, že jeho čarovný koreň má skutočnú moc. Ale napokon si uvedomil, že je najvyšší čas, aby sa vydal na svoju cestu. Tak si naplnil svoje vrecká zlatom, pozorne pozamykal skrinky a bez ďalšieho zdržovania z domu odišiel. ČASŤ 2. (HĽADAČ POKLADOV) Keď sa pani Ilza a jej dcéra vrátili, veľmi sa čudovali, že našli vchodové dvere uzamknuté, a pána Petra nikde nevideli. Klopali na dvere a volali naňho, ale vo vnútri domu bolo vidno cez okná len domácu mačku.
Ukázka elektronické knihy