skoro som začal vidieť, že som naňho urobil dojem. A po príchode niekoľkých ďalších kupcov, ktorí prejavili veľkú radosť, že ma opäť vidia živého, vyhlásil, že ma tiež spoznal. Vrhol sa mi na krk a zvolal: „Nech sú nebesá pochválené, že si unikol takému veľkému nebezpečenstvu. Čo sa týka tvojho tovaru, prosím ťa, vezmi si ho a nalož s ním, ako sa ti páči.“ Poďakoval som mu, pochválil som jeho čestnosť a poprosil som ho, aby na znak vďaky prijal niekoľko balíkov tovaru, ale on si nič nevzal. Zo svojho najvyberanejšieho tovaru som pripravil darček pre kráľa Mihrageho, ktorý bol najprv prekvapený, keďže vedel, že som prišiel o všetko. Keď som mu však vysvetlil, ako sa mi moje balíky zázračne vrátili, láskavo prijal moje dary a na oplátku mi daroval mnoho cenných vecí. Potom som sa s ním rozlúčil a vymenil som svoj tovar za santalové a aloové drevo, gáfor, muškátové oriešky, klinčeky, korenie, a zázvor. Nalodil som sa na tú istú loď a na našej ceste domov som obchodoval tak úspešne, že som do Balsory dorazil asi so stotisíc zlatými. Moja rodina ma prijala s rovnakou radosťou, akú som pocítil, keď som ich opäť uvidel. Kúpil som pôdu a otrokov, a postavil som si veľký dom, v ktorom som sa rozhodol žiť šťastne. Pri užívaní všetkých radostí života som chcel zabudnúť na svoje predchádzajúce utrpenie.“ Tu sa Sindibád zastavil a prikázal hudobníkom, aby opäť hrali, pričom hostina pokračovala až do večera. Keď prišiel čas, aby poslíček odišiel, Sindibád mu dal mešec so sto zlatými a povedal: „Vezmi si to, Hindibád, a choď domov, ale zajtra príď znova a dozvieš sa viacej o mojich dobrodružstvách.“ Poslíček odišiel celkom premožený takou veľkorysosťou a viete si predstaviť, že ho doma veľmi dobre prijali. Jeho žena a deti ďakovali svojim šťastným hviezdam, že našli takého dobrodinca. Na druhý deň sa Hindibád, oblečený vo svojom najlepšom oblečení, vrátil do domu cestovateľa a bol prijatý s otvorenou náručou. Hneď ako prišli všetci hostia, začala sa hostina ako predtým, a keď dlho a veselo hodovali, Sindibád sa im takto prihovoril:
Ukázka elektronické knihy, UID: KOS298679
„Priatelia, prosím vás, aby ste mi venovali pozornosť, kým vám budem rozprávať o dobrodružstvách svojej druhej plavby, ktoré sa vám budú zdať ešte prekvapujúcejšie ako tie prvé.“
Ukázka elektronické knihy, UID: KOS298679
Druhá cesta „Ako viete, po návrate z prvej plavby som sa rozhodol stráviť zvyšok svojich dní v tichosti v Bagdade, ale čoskoro ma takýto nečinný život omrzel a zatúžil som opäť sa ocitnúť na mori. Preto som si zaobstaral tovar, ktorý bol vhodný na miesta, ktoré som chcel navštíviť, a druhýkrát som sa nalodil na dobrú loď spolu s ďalšími obchodníkmi, o ktorých som vedel, že sú čestní ľudia. Plavili sme sa od ostrova k ostrovu a často sme uzatvárali výborné obchody, až sme jedného dňa pristáli na zvláštnom mieste. Bolo síce porastené ovocnými stromami a oplývalo prameňmi výbornej vody, ale zdalo sa, že tam nie sú ani domy, ani ľudia. Kým sa moji spoločníci potulovali sem a tam a zbierali kvety a ovocie, ja som si sadol na tienisté miesto a po tom, čo som si s chuťou vychutnal svoje zásoby jedla a víno, ktoré som si priniesol so sebou, som zaspal, ukolísaný šumením čistého potoka, ktorý tiekol neďaleko. Neviem, ako dlho som spal, ale keď som otvoril oči a postavil sa na nohy, s hrôzou som zistil, že som sám a že loď je preč. Hnal som sa sem a tam ako zmätený. Vydával som výkriky zúfalstva. A keď som z brehu uvidel, že loď pod plnými plachtami práve mizne na obzore, veľmi som si želal, aby som bol spokojný a zostal radšej doma v bezpečí. Ale keďže mi želania nemohli pomôcť, vzápätí som sa osmelil a poobzeral som sa okolo seba, ako by som mohol uniknúť. Keď som vyliezol na vysoký strom, najprv som upriamil svoje znepokojené pohľady na more. Ale keď som tam nenašiel nič nádejné, obrátil som sa na pevninu. Moju zvedavosť vzbudil obrovský oslnivo biely objekt, ktorý bol tak ďaleko, že som nedokázal rozoznať, čo by to mohlo byť. Zliezol som zo stromu, narýchlo som pozbieral zvyšky svojich zásob a vydal som sa k nemu tak rýchlo, ako som len mohol. Keď som sa priblížil, zdalo sa mi, že je to biela guľa obrovskej veľkosti a výšky, a keď som sa jej mohol dotknúť, zistil som, že je úžasne hladká a mäkká. Keďže sa na ňu nedalo vyliezť, pretože nemala žiadnu oporu pre nohy, obišiel som ju a hľadal som nejaký otvor, ale žiadny som nenašiel. Napočítal som však, že je to najmenej päťdesiat krokov dookola. V tom čase už slnko takmer
Ukázka elektronické knihy