nemotorný. Už sa zvečerievalo a každý deň večer o piatej hodine chodil k starej babke horár na čaj. Tak práve odbilo päť hodín a vo dverách sa zjavil horár. Keď zbadal vlka s veľkým bruchom a babku nikde, hneď mu došlo, že ju zožral vlk. Tak mu vraví: „Ahoj vĺčok. Ja ťa dnes celý deň hľadám.“ „Ja som zožral starú babku. Teraz idem zjesť Červenú čiapočku. A keď sa odtiaľto rýchlo neodpraceš, tak potom zjem aj teba!“ „Len som ti chcel ukázať, akú novú a dobre naostrenú a blyšťavú sekeru ja mám. Pozri! Mohol by si si ňou narúbať drevo na oheň, aby ti v zime nebola zima.“ „Ukáž!“ A vlk už trochu krotkejšie, pomaly prišiel pri dvere k horárovi. No len ako sa priblížil, horár ho sekerou oťapil po hlave, až sa ten vlk na zemi roztiahol a odpadol. Za chvíľu mu na čele od buchnutia sekerou narástol veľký pupák. Horár, keď bol mladý, chodil robiť ošetrovateľa do nemocnice v zahraničí. Tak mal kurz prvej pomoci. Rýchlo rozpáral vlkovi brucho a vybral z neho babku. Dal jej prvú pomoc, dýchanie z úst do úst a masáž srdca. A napokon sa mu ešte predsa len podarilo starú babku prebrať z kómy. Potom vlkovi zašili do brucha nejaké kamene a za dve lopaty piesku, a odtiahli ho k potoku. Keď sa ten prebral z bezvedomia, veľmi ho smädilo z toho, čo mal plno piesku v bruchu. Myslel si, že to od toho, čo zjedol babku. Tak sa išiel napiť vody z potoka. Ale v bruchu mal aj veľmi ťažké kamene, ktoré ho prevážili. Nuž spadol do rieky a tam sa utopil. Tak a bolo po nenásytnom zlomyseľnom vlkovi. Babka bola veľmi šťastná, že ju horár zachránil. K jeho pravidelnému čaju večer o piatej mu dala doňho kopu cukru, za lyžicu masla a na malý tanierik kúsok pudingového múčnika, ktorý priniesla Červená čiapočka. Všetci traja boli potom veľmi šťastní. A odvtedy sa Červená čiapočka už nemusí báť chodiť cez les ku svojej babke, lebo vlka sa zbavili a už sa ho tam nemusí nikto obávať. [@ Robert Hodosi]
Ukázka elektronické knihy, UID: KOS295570
33*/ Rumcajs Rumpel **(1,01k) Kde bolo tam bolo, za siedmimi horami a siedmimi dolami žil raz jeden chudobný mlynár, ktorý mal prekrásnu dcéru. I stalo sa, že mal jedného dňa u kráľa audienciu. Kvôli tomu, že chcel vyzerať ako dôležitá osoba, tak mu povedal, že jeho dcéra vie upriasť zo stebiel slamy zlaté prúty. „Nuž, to je talent, ktorý je veľmi vzácny, keď ho niekto má,“ povedal kráľ mlynárovi. „Ak je tvoja dcéra taká šikovná, ako hovoríš, priveď ju zajtra do paláca a ja ju podrobím testu.“ Keď prišlo dievča do zámku, zaviedol ju do izby plnej stebiel slamiek. Dal jej koleso na pradenie a vreteno, a povedal jej: „Teraz sa daj do práce a spriadaj celú noc až do svitania. Ak dovtedy nenapradieš zo slamiek zlaté prúty, zomrieš.“ Potom zatvoril dvere za sebou a nechal ju osamote. Tak úbohá mlynárova dcéra si sadla ku kolovrátku, ale za nič na svete nevedela, že čo má teraz robiť. Nemala ani najmenšieho poňatia, ako urobí zo stebiel slamiek zlaté prútiky. Cítila sa z toho tak mizerne, že začala plakať. Zrazu sa dvere otvorili a vošiel dovnútra drobný malý mužík, a takto sa k nej prihovoril: „Dobrý večer, slečna mlynárova dcéra. Prečo tu tak horko plačeš?“ – „Ach!“ odpovedalo dievča, „musím spriasť steblá slamiek do zlatých prútikov a pritom nemám ani tušenie, ako sa to robí.“ – „Čo mi dáš, keď to upradiem za teba?“ spýtal sa trpaslík. „Svoj náhrdelník,“ odpovedalo dievča. Malý mužíček zobral náhrdelník. Sadol si za kolovrátok. Trikrát zatočil koleso, vŕ, vŕ, vŕ, a vreteno bolo plné. Potom vzal ďalšie. Znovu trikrát zatočil a aj to už bolo plné. A tak to šlo až do rána. Keď spriadol všetky steblá slamiek, všetky vretená boli plné zlatých prútov. Akonáhle vyšlo slnko, prišiel za ňou kráľ. Keď zbadal toľko veľa zlatých prútov bol užasnutý a veľmi potešený. Ale len čo jeho srdce zatúžilo po ešte väčšom množstve zlatých prútov tohto vzácneho kovu. Dal mlynárovu dcéru do ďalšej izby plnej stebiel slamiek. Bola ešte väčšia než tá prvá. Vyzval ju, že ak si váži svoj život, nech zo všetkých stebiel slamiek napradie zlaté prúty na vretená do nasledujúceho rána. Dievča nevedelo, čo má s tým robiť, tak zase začalo plakať. Vtedy sa dvere otvorili tak isto ako predtým a vošiel dnu drobný malý mužíček, ktorý jej povedal: „Čo mi dáš, keď všetky stebielka spradiem pre teba na zlaté prúty?“ – „Prsteň z môjho prsta,“ odpovedalo dievča. Trpaslík zobral prsteň a vŕŕŕ, točil kolovrátok
Ukázka elektronické knihy, UID: KOS295570
znovu celú noc. Keď prišiel raňajší úsvit, všetky steblá slamiek boli spradené na klasy a trblietajúce sa zlaté prúty. Kráľ bol potešený nad očakávanie pri pohľade na toľké bohatstvo. Ale chamtivosť po zlate ho spokojným ešte neurobila. Zobral mlynárovu dcéru do oveľa väčšej izby než tie dve predtým a povedal jej: „Musíš priasť celú noc, ale keď uspeješ tentokrát, staneš sa mojou ženou a spravím z teba kráľovnú.“ Síce si pomyslel: „Je to len mlynárova dcéra, ale bohatšiu manželku si nedokážem nájsť na celom tomto šírom svete i keby som všade hľadal.“ Keď bolo dievča už ponechané osamote, znovu sa zjavil pri nej ten istý trpaslík po tretíkrát a povedal: „Čo mi dáš, keď všetky tie steblá slamiek znovu spradiem za teba na zlaté prúty na vretenách?“ – „Už nemám nič viac, čo by som ti dala,“ odpovedalo dievča. „Tak mi sľúb, že keď budeš kráľovnou, tak mi dáš tvoje prvorodené dieťa.“ Mlynárova dcéra si pomyslela: „Ktovie, čo sa všetko ešte môže predtým prihodiť.“ Okrem toho nevidela žiadne iné východisko z danej situácie. Tak sľúbila piadimužíkovi to, čo od nej žiadal. Ten sa dal do práce a premenil steblá slamiek na zlaté prúty a natočil ich na vretená. Keď kráľ prišiel ráno a našiel všetko tak ako si zaželal, hneď ju urobil svojou manželkou. A tak sa mlynárova dcéra stala kráľovnou. Ako prešiel rok, narodil sa jej krásny syn. Na trpaslíka už dávno zabudla. No zrazu jedného pekného slnečného dňa vošiel k nej do izby a povedal jej: „Teraz mi daj to, čo si mi sľúbila.“ Kráľovná mala veľmi dobrú a bohatstvom oplývajúcu pozíciu. Ponúkla piadimužíkovi všetky bohatstvá v kráľovstve, len aby si mohla dieťa nechať. Ale trpaslík jej povedal: „Nie. Živý tvor je pre mňa drahší ako všetky bohatstvá sveta.“ Kráľovná potom začala fňukať a preukrutne nariekať a plakať, že trpaslík sa trochu nad ňou predsa len zľutoval. Dal jej ešte jednu šancu a povedal jej: „Dám ti tri dni na to, aby si uhádla moje meno. Ak ho v danom čase uhádneš, dieťa si môžeš nechať.“ Potom kráľovná uvažovala nad všetkými menami, ktoré kedy len počula. Poslala posla, aby prehľadal celú krajinu a zisťoval čo najnezvyčajnejšie mená, ktoré mohol niekde začuť. Keď malý mužíček prišiel nasledujúci deň, začala s menami: Kasper, Melichar, Baltazár... Vymenovala mnoho ďalších mien, ktoré kdekoľvek čo i len raz začula, ale zakaždým minimužík zahlásil: „Nie, to nie je moje meno.“ Na ďalší deň zisťovala mená v susedstve a mala dlhý list nezvyčajných a výnimočných
Ukázka elektronické knihy