Ukázka elektronické knihy, UID: KOS294533
6. Koaličné vlády – partneri alebo rivali? | 99
6. Koaličné vlády – partneri alebo rivali?
„Politický systém funguje tak, že je tu priame napojenie politických strán na starostov a primátorov, potom by to nefungovalo, akú motiváciu by tí ľudia mali.“ Robert Fico (SME 2008) „Nepriateľ, úhlavný nepriateľ, koaličný partner.“ Výrok pripisovaný Vladimírovi Mečiarovi (Leško 2016)
Predošlá kapitola preukázala, že pri rozdeľovaní zdrojov na Slovensku dochádza k značnému zvýhodňovaniu obcí s užším napojením na centrálnu vládu, resp. lokalít, kde získali vládne politické strany vyššiu voličskú podporu. Tieto závery podstatným spôsobom spochybňujú možnosť, že by distribúcia verejných prostriedkov prebiehala neutrálne a neboli by v nej sledované konkrétne politické ciele. Hoci tento poznatok má svoju váhu, je na mieste sa pýtať, či pri prideľovaní dotácií existuje niečo ako spoločný „vládny“ z áujem. Inými slovami a s ohľadom na to, že takmer všetky slovenské vlády sú koaličné, je dôležité poznať, či ich členovia pri rozdeľovaní zdrojov vystupujú skôr ako partneri, alebo sú viac v pozícii rivalov. Klasické definície politických strán sa prevažne zhodujú v tom, že podstatou existencie týchto aktérov je zisk a výkon politickej moci (porov. Duverger 1972; Janda 1970; Sartori 2005). Aby tento cieľ dosiahli, strany mobilizujú voličov, aby uspeli vo voľbách, čím sa im otvára prístup k verejným úradom. V parlamentných demo kraciách túto kľúčovú mocenskú arénu typicky predstavujú parlamentné voľby. Napriek tomu, že strany sa snažia maximalizovať
Ukázka elektronické knihy, UID: KOS294533
100 | Rozdeľuj a panuj
množstvo hlasov a tým i počet poslaneckých kresiel, predovšetkým v štátoch užívajúcich pomerné volebné systémy iba zriedka dokážu získať väčšinu mandátov a sú nútené vstupovať do vládnych koalícií. Tento proces zahŕňa dohadovanie o politikách a postoch, pričom každá strana sa usiluje získať čo najviac vládnych pozícií (porov. Balík a Havlík 2011). Vo výsledku tak vstupom do vlády každá participujúca strana získa kontrolu nad určitým počtom ministerstiev vrátane ich dotačných mechanizmov. Zatiaľ čo politické strany z definície sledujú primárne svoje vlastné ciele, koaličné vlády sú založené na predpoklade zdieľaných hodnôt, kompromisoch a vzájomnej kooperácii. Z hľadiska distributívnej politiky sa tak utvárajú navzájom protichodné očakávania. Existujúca literatúra ukazuje, že v centralizovanom type politiky vykrmovania poskytujú vládne strany výhody predovšetkým svojim vlastným členom. Platí však, že tieto zistenia sú založené na prácach zameraných na prípady vlád tvorených jednou stranou (porov. Denemark 2000; Costa-I-Font et al. 2003; Milligan a Smart 2005) alebo ktoré s koaličnými vládami pracujú ako s jednotnými celkami nedbajúc na ich vnútornú štruktúru (porov. Golden a Picci 2008; Tavits 2009; Veiga a Veiga 2013). Dotačné programy na celoštátnej úrovni pritom typicky nespadajú pod kompetenciu vlády ako celku, ale sú priradené k jednotlivým ministerstvám, resp. orgánom im podliehajúcim. V prípade vlád tvorených jednou stranou konkrétne umiestnenie rozdeľovacích procesov nevytvára žiadny rozdiel, keďže všetky ministerstvá sú pod kontrolou rovnakého politického subjektu. Na druhej strane, v koaličných vládach nie je tento aspekt irelevantný, pretože každá z vládnych strán si udržiava najväčšiu mieru kontroly nad svojimi ministerstvami. Inštitucionálne postavenie dotačných programov tu tak určuje, do portfólia ktorej vládnej strany náležia. Na základe predpokladu, že politické strany prednostne sledujú vlastné záujmy, tak vznikajú pre distribúciu zdrojov dve možné vyústenia. Po prvé, ako uvádza Tavits (2009), koaliční partneri môžu Ukázka elektronické knihy