kráľovná zima tak nádherne obliekla naše očarujúce mesto. Bielymi čižmičkami som zašľapovala drahé diamanty do chodníka a bolo mi ich dosť ľúto, že sa strácali pod čižmičkami. Bolo mi za zašľapovanými diamantmi nesmierne smutno, lebo sa strácali pod mojimi dlhými nohami a už som ich viac neuvidela. Ľútosť som zacítila len na malú chvíľu, priznám sa. Ľútosť sa stratila, lebo hneď na to, som zdvihla sklopený zrak a uvedomila som si, že som ich znova uvidela všade navôkol. Dopoludňajšie zubaté slnko, z časti zakryté mrakmi, mierne naberalo na chabej sile a pripravovalo sa na ďalšie kúzla. Moje kroky viedli na hlavnú ulicu. Blížilo sa poludnie a slnko svietilo najsilnejšie ako v ten deň dokázalo. Kráčala som hlavnou ulicou v meste, nasávala som lúče slnka, prijímala energiu z veľkej hviezdy a obdivovala som históriu nášho mesta. Pri mojej obľúbenej kaviarni som odbočila na bočnú úzku ulicu, kde ma už čakal môj milý. Vedela som to veľmi dobre, lebo touto ulicou som nekráčala po prvýkrát. Pravdu povediac, aby som veci dostala na pravú mieru, videla som po prvýkrát túto úzku uličku posypanú bielym žiariacim snehom a diamantmi ukryté v ňom, žasla som. Vošla som do hotela, ktorý som veľmi dobre poznala. Vzala som kľúče od izby, ktoré mi bez okolkov podala príjemná recepčná, oblečená v hotelovej rovnošate. Veľmi dobre vedela, že mi ich má podať, nevideli sme sa po prvýkrát, stále to tak bolo. Kráčala som dlhou hotelovou chodbou, až som sa dostala ku schodom. Vystúpila som strmými schodmi, zdobenými červeným perzským kobercom. Po stenách viseli obrazy popredných maliarov, ktoré šikovne 98
Ukázka elektronické knihy, UID: KOS290088
osvetľovali lampy. Po stenách viseli lampy, ako som spomínala, nebolo ich málo a práve preto ponúkli dostatok svetla na to, aby som videla na obrazy, zároveň aj na cestu do izby. V tejto izbe ukrytej v hotely som sa niekoľkokrát oddávala nenásytnej vášni. Odomkla som dvere a otvorila... „Prekvapenie moja!“ skričal môj milý, keď sa otvorili masívne dubové dvere. Vo dverách stál vymódený Sergej, ktorý bol oblečený do sexy domáceho oblečenia a v rukách držal veľkú kyticu bielych ruží a na stolíku vedľa sa chladilo šampanské. „Všetko najlepšie láska,“ privítal ma Krásny. Ostala som stáť v dverách ohúrená prekvapením, ktoré mi môj milý pripravil. Nebolo to po prvýkrát. Zvedavými očami som preskúmala celú ozdobenú izbu, videla som izbu ladenú do biela, pod stromčekom boli darčeky zdobené bielym lesklým baliacim papierom. Bolo krátko po Vianociach, preto stromček zdobil našu izbu v hoteli, hniezdočko našej lásky, tak povediac náš domov. V kúte bol pripravený malý chutný bar s pripravenými dobrôtkami, sladkými koláčmi, zeleninou pripravenou na rôzne spôsoby, nechýbalo ovocie, či teľacinka, ktorú som milovala. Premyslel detaily, biele srdiečka viseli všade. Biele sviece horeli po izbe. Podal mi biele rúže a pobozkal ma na pery. Vzala som do rúk kvety a on mi dával dole kožuch. „Ježiško ti priniesol ten najkrajší kožuch, aký som kedy videl. Ježiško vedel veľmi dobre, čo mojej Sofi pristane,“ pomohol mi vyzuť biele kožušinové čižmičky, ktoré siahali až nad kolená.
99
Ukázka elektronické knihy, UID: KOS290088
„Aj tieto čižmičky vybral dobre, sedia ako uliate, Ježiško sa vyzná,“ milý sa usmieval od ucha k uchu a uložil čižmy na miesto, kam patrili. Kožuch schovával biele úpletové obtiahnuté šaty, ktoré obopínali moje dokonalé telo. „Vidím, že sa táto princezná podarila rodičom. Snažili sa pred dvadsať piatimi, či dvadsať šiestimi? A vyšlo to.“ zamyslel sa. Vyzeral tak, akoby počítal. „Dvadsiatimi piatimi rokmi a deviatimi mesiacmi,“ vyriešila som jeho dilemu a smiala sa pri tom, lebo dobre zahral, že nevie počítať, náš pán doktor. „Vidím, že si dobrá aj v matike, moja múdra Sofi,“ smial sa a bozkal ma na šťavnaté pery. „Je ich presne dvadsať päť,“ poznamenala som, keď som spočítala ruže v kytici, „ďakujem,“ zo stola som vzala porcelánovú vázu, naliala som do nej vodu a vložila biele ruže, boli smädné, potrebovali sa napiť. Vedľa vázy ležala torta, zdobená šľahačkou, ktorá sladko rozvoniavala. A na torte bolo napísané dvadsať päť. „Môžem narezať?“ spýtala som sa, lebo som dostala veľkú chuť na šľahačku. Vošla som prstom do šľahačky a olízala ju. Ešte raz som vošla prstom do šľahačky a dala som ochutnať milému. „Ďakujem,“ poďakovala som mu, rozplývajúc sa od šťastia. „Radosť sa stalo,“ šepol a olízal šľahačku, pevne ma chytil a pritúlil si ma. Dlho ma bozkával a vyťahoval šaty, aby zistil, čo sa pod nimi tak dobre schovávalo. „Tortu si dáme neskôr moja milá, mám pre teba ešte niekoľko prekvapení,“ šepol a bozkával ma na krk. Pod šatami našiel bielu 100 Ukázka elektronické knihy