týždňov. Potom sa začal nudiť. Tak sa rozhodol, že pôjde na poľovačku. Kráľ mu v tom chcel zabrániť, ale nepodarilo sa mu to. Potom prosil svojho zaťa, aby si zobral so sebou veľký sprievod. Ale aj tomuto sa mladý muž vyhol. Vzal so sebou len svojho koňa a svojho psa. Na koni cválal veľmi dlhý čas, keď v diaľke uvidel malú chatrč. Pricválal rovno k nej, aby sa napil vody. Našiel tam starú ženu, ktorú požiadal o trochu vody. Ona mu odpovedala, že najskôr jej musí dovoliť dotknúť sa svojou paličkou jeho psa, aby ju nepohrýzol, keď pôjde po vodu. Poľovník s tým súhlasil. No hneď ako sa dotkla psa svojou paličkou, ten sa zmenil na kameň. Potom sa ňou dotkla poľovníka a jeho koňa, ktorí sa tiež premenili na kamene. Len čo sa tak stalo, jeden cyprusový strom pred domom jeho otca začal zoschýnať. Keď si to všimol druhý brat, okamžite sa vydal hľadať svoje dvojča. Najprv prišiel do mesta, kde jeho brat skántril obra. Osud ho dokonca zaviedol k tej istej starej žene, u ktorej spal jeho brat. Keď ho uvidela, pomýlila si ho s jeho bratom dvojčaťom a povedala mu: „Nevysvetľuj si to zle, môj synu, že som ti neprišla zaželať veľa šťastia k tvojmu sobášu s princeznou.“ Cudzinec si všimol jej chybu, ale len povedal: „To je v poriadku, stará žena,“ a bez ďalších rečí cválal až do kráľovského paláca, kde ho kráľ a princezná považovali za jeho brata dvojča, a zvolali: „Prečo si sa tak dlho zdržal? Už sme si mysleli, že sa ti stalo niečo zlého.“ Keď nadišla noc ľahol si do postele spolu s princeznou, ktorá si stále myslela, že je jej manžel. Ale on doprostred postele medzi nich položil meč. Zavčasu ráno vstal a išiel poľovať. Osud ho zaviedol tou istou cestou k tej istej chatrči ako jeho brata. Už z diaľky ho videl, ale premeneného na kameň. Vošiel do chatrče a rozkázal starej žene, aby odkliala jeho brata. Ale ona odpovedala: „Najprv mi dovoľ, aby som sa dotkla svojou paličkou tvojho psa, a potom oslobodím tvojho brata.“ Mládenec hneď rozkázal svojmu psovi, aby na ňu zaútočil a začal ju hrýzť až po kolená. Stará žena začala od bolesti kričať: „Povedz svojmu psovi nech ma pustí a vyslobodím tvojho brata.“ Ale on len odpovedal: „Povedz mi čarovné slová, ktorými odčarujem svojho brata.“ Ale keďže nechcela, rozkázal svojmu psovi, aby ju hrýzol až po boky.“ Vtedy stará žena zakričala: „Mám dve paličky. S tou zelenou premieňam na kameň a s tou červenou privádzam zase späť k životu.“
Ukázka elektronické knihy, UID: KOS277798
Tak poľovník zobral červenú paličku a odčaroval svojho brata, takisto i jeho koňa a psa. Potom rozkázal svojmu psovi, aby zlú starú ženu celú zjedol. Kým sa bratia vracali naspäť na kráľovský zámok, jeden z nich povedal tomu druhému o cyprusovom strome, ktorý zrazu začal vyschýnať, a ako sa okamžite vybral hľadať svojho brata dvojča. Ako potom prišiel na zámok jeho tesťa a považovali ho za manžela princeznej. Ale druhý brat sa pritom tak rozzúril, keď to počul, že ho napadol mečom a jeho brat zomrel. Potom ďalej pokračoval sám až do kráľovského zámku svojho tesťa. Keď prišla noc a bol v posteli, princezná sa ho opýtala: „Prečo si sa so mnou minulú noc vôbec nerozprával a doprostred postele si položil svoj meč?“ Vtedy on zakričal: „To som nebol ja, ale môj brat, a ja som ho skántril, lebo som si myslel, že sa k tebe správal ako ku svojej manželke.“ A veľmi sa pritom rozplakal. „A vieš kde je to miesto, kde si nechal ležať jeho telo?“ spýtala sa princezná. „Viem presne, kde to je.“ „Tak zajtra tam pôjdeme,“ povedala princezná. Nasledujúce ráno sa tam spoločne vybrali. Keď našli to miesto, kde ležalo jeho telo, princezná zobrala malú fľaštičku, ktorú si vzala so sebou, a zázračnou vodičkou, ktorá bola v nej, pokropila telo. Bratove dvojča zaraz ožilo. Keď sa postavil, jeho brat mu povedal: „Odpusť mi, drahý bratku, že som ťa v zaslepenom hneve skántril.“ Potom sa objali a išli spoločne za Najkrajšou v krajine, ktorú si nezosobášený brat zobral za manželku. Potom k sebe zavolali svojich rodičov, aby s nimi spoločne žili. Všetci potom bývali spolu vo veľkej radosti a šťastí. [@ Andrew Lang, Robert Hodosi]
Ukázka elektronické knihy, UID: KOS277798
23*/ Bensurdatov príbeh **(2,3k) Kedysi dávno žil raz jeden kráľ a kráľovná. Mali spolu tri úžasne nádherné dcéry. Jedinou ich myšlienkou od rána až do večera bolo to, ako by ich mohli urobiť šťastnými. Jedného dňa princezné povedali kráľovi: „Drahý otče, chceme si spraviť piknik a obedovať na vidieku.“ „Skvelý nápad, drahé deti, urobíme si piknik so všetkým, čo k tomu patrí,“ odpovedal kráľ a vydal rozkazy, aby všetko na to pripravili. Keď bol obed pripravený, dali ho na vozík. Potom kráľovská rodina nastúpila do kočiara a odviezli sa na vidiek. Po niekoľkých míľach došli do domu so záhradou, ktorá patrila kráľovi. Tam bolo ich obľúbené miesto na obed. Dlhá cesta ich veľmi vyhladovala. Jedli s veľkou chuťou a nesmiernym apetítom. Behom chvíľky zmizlo skoro všetko jedlo. Keď sa nasýtili, povedali svojim rodičom: „Pôjdeme sa trochu poprechádzať po záhrade. Keď budete chcieť ísť domov, stačí, keď na nás zavoláte.“ A odbehli, smejúc sa, po zelenej čistine, ktorá viedla do záhrady. Ale hneď ako prešli za plot, pohltil ich tmavý oblak a vôbec nevideli, kam idú. Medzitým kráľ a kráľovná sedeli pohodlne popri vresoch. Ubehla asi jedna alebo dve hodiny. Slnko pomaly zapadalo za horizont a začali rozmýšľať o tom, že je už najvyšší čas, aby sa vrátili domov. Tak zavolali na svoje dcéry, znova a znova, ale nikto im neodpovedal. Hrobové ticho ich veľmi vyľakalo. Hľadali ich v každom kúte záhrady i v susednom lese, ale po dievčatách nebolo ani stopy. Zdalo sa, že ich prehltla samotná zem. Nešťastní rodičia boli úplne zúfalí. Kráľovná plakala celou cestou domov, a potom ešte mnoho dní. Kráľ dal vyhlásiť, že ktokoľvek privedie naspäť jeho dcéry, dostane jednu z nich za manželku a po jeho smrti bude namiesto neho kraľovať. Na kráľovskom dvore žili aj dvaja generáli. Keď počuli kráľovo vyhlásenie, povedali si: „Poďme ich hľadať, možnože budeme mať šťastie.“ A tak sa vydali na cestu. Obaja vyskočili na statné kone. Vzali si nejaké oblečenie a peniaze. Hoci sa pýtali v každej dedine, cez ktorú cválali, o princeznách sa nedozvedeli vôbec nič. Po istom čase sa im minuli peniaze a boli nútení predať svoje kone, inak by sa museli vzdať svojho pátrania. Aj tieto peniaze
Ukázka elektronické knihy