prísľub princeznej, keď jej odstrihla prameň vlasov, že princ sa zosobáši len s ňou. Princ povedal len toľko: „Ak to bola princezná, musíme sa rýchlo ponáhľať. Poď so mnou.“ Tak spoločne odišli do kráľovského paláca. Keď kráľ, kráľovná a princezná uvideli princa, ich srdcia sa naplnili veľkou radosťou. Spoznali v ňom svojho najstaršieho syna, ktorý bol dlho stratený, odkedy ho začaroval obor. Princ predstavil svojim rodičom dievčinu, ktorá ho zachránila Konala sa veľká svadobná hostina. Dievčina sa stala princeznou, a po čase princ kráľom a ona kráľovnou. Tak sa jej napokon dostalo mnoho lásky a všetkej cti, ktorú si právom zaslúžila. [@ Katalánske rozprávky, Andrew Lang, Robert Hodosi]
Ukázka elektronické knihy, UID: KOS276151
26*/ Biela holubica **(1,9k) Kedysi dávno žil raz jeden kráľ, ktorý mal dvoch synov. Boli to dvaja bezstarostní mladíci. Vždy vystrájali nejaké pochabé kúsky. Jedného dňa veslovali samotní v malej loďke na šíre more. Bolo krásne počasie. No keď sa dostali na väčšiu vzdialenosť od brehu, zdvihla sa strašná búrka. Uchytila im veslá, ktoré sa stratili hlboko v mori. Malú loďku hádzalo na burácajúcich vlnách ako orechovú škrupinu. Princovia sa museli pevne držať svojich sedadiel, aby ich to nevyhodilo cez palubu do mora. Uprostred toho všetkého stretli nádherné plavidlo. Vyzeralo ako žľab na cesto. Sedela v ňom stará žena. Zavolala na nich a povedala im, že im pomôže dostať sa na breh, ak jej sľúbia, že jej dajú ďalšieho syna, ktorý sa narodí ich kráľovnej matke. „To nemôžeme urobiť,“ zakričali princovia. „Ten nám nepatrí, tak ho nemôžeme nikomu darovať.“ „Tak potom obaja zhnijete na dne mora,“ povedala stará žena. „A možnože by vaša matka mala radšej dvoch synov, ktorých už má, ako jedného, ktorého ešte nemá,“ a veslovala preč vo svojom žľabe na cesto. Medzitým búrka zúrila stále hlasnejšie a hlasnejšie. Voda špliechala na okolí a loďka sa skoro celá naplnila vodou. Veľa nechýbalo a začala by sa potápať. Vtedy si princovia pomysleli, že na tom, čo im povedala stará žena o ich matke, predsa len niečo je. A keďže si veľmi chceli zachrániť svoje životy, zakričali na ňu a sľúbili jej, že dostane ich brata, ak ich vyvedie z tohto nebezpečenstva. Hneď ako tak urobili, búrka sa utíšila a vlny sa zmiernili. Loďka sa bezpečne dostala pri zámok ich otca. Obaja princovia boli prijatí s otvorenou náručou aj ich otcom, aj matkou, ktorí ich už úzkostlivo očakávali. Ani jeden z bratov nepovedal nič o tom, čo sľúbili na mori, ani vtedy a ani neskôr, keď kráľovná porodila tretieho syna. Bol to krásny chlapec, ktorého milovala nadovšetko na svete. Vychovávali ho a vzdelávali na zámku. Bol z neho už dospelý mladý muž, a jeho bratia stále nepočuli vôbec nič o bosorke, ktorej ho sľúbili predtým, ako sa narodil. I stalo sa, že sa jedného večera strhla obrovská búrka. Všade bola hustá hmla a veľká tma. Vietor len tak zavýjal a rachotil všade okolo kráľovského paláca. Uprostred tohto hluku bolo počuť hlasné klopanie na dvere sály, kde bol najmladší princ. Ten išiel otvoriť dvere, za ktorými našiel starú ženu so žľabom na cesto na jej chrbte. Ona mu povedala, že hneď musí ísť s ňou, lebo
Ukázka elektronické knihy, UID: KOS276151
jeho bratia jej ho sľúbili za to, že im zachránila životy. „Dobre,“ povedal. „Ak si zachránila mojim bratom životy a oni ma tebe sľúbili, potom pôjdem s tebou.“ A tak teda odišli spolu na pobrežie, kde si musel s bosorkou sadnúť do žľabu, v ktorom sa odplavili po mori až k príbytku bosorky. Princ bol teraz v moci bosorky a musel jej slúžiť. Prvou vecou, ktorú mal urobiť, bolo to, že mal naukladať a pekne usporiadať na kopu množstvo peria. „Musíš uložiť na kopu všetko to perie, ktoré tu vidíš,“ povedala. „Musí to byť dokončené predtým, ako prídem večer domov, inak dostaneš oveľa ťažšiu prácu.“ Hneď sa aj pustil do práce. Začal ukladať pierka pekne jedno na druhé. Len jedno, posledné pierko mal dať na kopu. Keď vtom sa zodvihol vietor, spravil sa prievan a všetko perie sa porozhadzovalo po celej dlážke tak, ako bolo predtým. Mohol začať celú svoju prácu odznova. Lenže do večera zostávala len jedna hodina a vtedy sa bosorka mala vrátiť domov. Veľmi rýchlo si uvedomil, že to nemôže stihnúť. Zrazu začul klopanie na okennú tablu a slabý, tenký hlas sa mu prihovoril: „Vpusti ma dnu. Ja ti pomôžem.“ Bola to biela holubica, ktorá sedela na parapetnej doske a zobákom ďobala na okno. Otvoril okno a holubica vletela dnu a hneď sa dala do práce. So svojím zobákom uložila každé jedno pierko pekne na kôpku. Predtým, ako uplynula hodina, ich všetky usporiadala a odletela cez okno. V tom istom momente vošla cez dvere dnu bosorka. „Veľmi dobre,“ povedala. „Spravil si to lepšie, ako som od teba očakávala. Všetko perie je pekne usporiadané. No dalo sa očakávať, že princ ako ty bude mať také jemné prsty.“ Nasledujúce ráno bosorka povedala princovi: „Dnes ti dám urobiť ľahkú prácu. Vonku pred dverami sú polená na kúrenie, ktoré budeš musieť rozsekať na malé triesky, aby som nimi mohla zapaľovať oheň. To ľahko spravíš, ale musíš to dokončiť predtým, ako prídem domov.“ Princ zobral malú sekerku a dal sa do práce. Sekal drevo jedno po druhom na drobné triesky. Myslel si, že mu to ide celkom rýchlo. Lenže už bolo dávno po obede, a vôbec sa mu nezdalo, že by polien bolo o čosi menej. Práve naopak, ako keby ich stále viacej pribúdalo. A to aj napriek všetkej jeho snahe. Tak si spustil ruky vedľa tela a utrel si z čela pot. Bolo mu ťažko na srdci. Vedel, že keď to nebude mať hotové do príchodu bosorky, tak to bude preňho veľmi zlé.
Ukázka elektronické knihy