Robert Bryndza
„Vďaka, šéfka,“ Eriku prekvapil tým, že sa k nej vrhol, aby ju objal. „Fajn, len to berte pokojne.“ Vnútri sa cítila potešená, že existuje človek, ktorý jej verí, aj keď ide o niekoho s nadbytkom dôvery, ktorá je pre mladosť taká typická. Keď Erika vyšla hlavným vchodom z policajnej stanice v Bromley, opäť snežilo. Rozlúčila sa s niekoľkými kolegami a potom už bola rada, že zatvára dvere za ťažkým obdobím svojej kariéry. Prešla ulicou a zamierila k vlaku. Ani sa neobzrela.
Ukázka elektronické knihy, UID: KOS267473
KAPITOLA 19
D
ruhý deň ráno sa Erika znovu ocitla pred Sparksovou starou kanceláriou na policajnej stanici vo West End Central. Dvere
boli privreté, takže zaklopala a vošla. Za jeho písacím stolom sedela Melanie Hudsonová, ponorená do telefonátu. Pokynula Erike, aby vstúpila. Erika vošla a pritom sa vyhla miestu na koberci, kam sa zrútil Sparks. Za štyri dni sa zmenilo len málo. Z okna bol rovnaký výhľad na sivú oblohu a snehom pokryté strechy domov. Melanie bola „povereným superintendantom“, čo si tiež napísala na kus papiera, ktorým prelepila štítok so Sparksovým menom na jeho stole. Nešlo o prejav zlej vôle a Erika by možno spravila to isté. Len to podčiarkovalo samotnú podstatu polície. „Dobre, Erika, dúfam, že to zvládate,“ povedala Melanie, odložila telefón a pošúchala si sluchy. „Sparks mi tu nechal tonu nevyriešených prípadov, je potrebné dohnať administratívne záležitosti, sľúbil finančné zdroje, ktoré nemal...“ Melanie zmĺkla. „Ospravedlňujem sa, musí byť pre vás ťažké znovu sa sem vrátiť. Už sa vás niekto ujal?“ „Nie.“ Keď prišla do kancelárie, niekoľko policajtov od nej odvrátilo pohľad. Z ničoho ich neobviňovala, zrejme by sa správala rovnako. „Dobre. Zorganizovala som na Sparksa zbierku – hľadajte žlté vedierko. Kúpime poriadnu kyticu a... Hm... Zvyšok dáme na charitu.“ – 101 – Ukázka elektronické knihy, UID: KOS267473
Robert Bryndza
„Viete, kedy bude pohreb?“ spýtala sa Erika. Melanie pokrútila hlavou. „O akú charitu ide?“ „Niečo so špeciálnymi potrebami, myslím. Je to napísané na vedierku. Máte moje poznámky a zložky k prípadu Lacey Greenovej a Janelle Robinsonovej?“ „Áno, a mám v úmysle urýchliť...“ Zazvonil telefón a Melanie ho zdvihla. „Moment, prosím...“ Dlaňou prikryla slúchadlo. „Erika, poradila by som vám, aby ste išli trochu viac do hĺbky, kým tie dve vraždy spojíme.“ „Dôkazy existujú. Na verejnosť s tým ešte ísť nechcem, ale musíme sa začať vypytovať.“ „Vypytujte sa, koľko chcete, ale choďte na to s rozvahou... Budete sedieť na druhej strane a vášmu tímu zaistím bez problémov všetko, čo budete požadovať.“ „Zaručene budú vychádzať s každým...“ „Zatvorte dvere, až budete odchádzať,“ poprosila ju Melanie a vrátila sa k svojmu telefonátu. Aspoň ma nepožiadala, aby som ju oslovovala „madam“, povedala si Erika v duchu, keď vychádzala z kancelárie. Potešilo ju, že Melanie všetko akceptuje a necíti k nej žiadne nepriateľstvo. Zaujímalo by ju, či je Melanie povereným superintendantom s vyhliadkou, že povýšenie naozaj získa, ale podarilo sa jej tú myšlienku zatlačiť niekam do úzadia. Všetky tímy, ktoré spoločne obývali veľkú kanceláriu, boli v plnom pracovnom nasadení. Zozadu sa ozýval hlasný hovor a zvonenie telefónov. Prešla kanceláriou na miesto, ktoré jej vyčlenili – stiesnený preplnený priestor so stolmi, ohraničený dvoma panelmi z matného skla. Nízky strop pocit klaustrofóbie ešte umocňoval. – 102 – Ukázka elektronické knihy