celkom zodraté. A s jej dieťaťom na ramene a palicou v druhej ruke sa vypravila na ďalšiu cestu, tentokrát to bolo za Vetrom. Vo svojom potulovaní sa stretla s ešte väčšími ťažkosťami než predtým. Prišla na jednu horu plnú kameňov, jeden vedľa druhého. Spod nich šľahali ohnivé jazyky a veľké plamene. Prešla cez hory, na ktoré ešte nevkročila ľudská noha. Musela prejsť ponad vrstvy ľadu a snežné lavíny. Úbohá žena skoro zomrela od tohto ťažkého osudu a trápenia. Ale mala statočné srdce a po čase sa dostala až k obrovskej jaskyni na strane vysokej hory. To bolo miesto, kde býval Vietor. Boli tam malé dvere v ohrade pred jaskyňou. Tam zaklopala princezná a prosila o prijatie. Matka Vetra mala nad ňou zľutovanie a tak ju vzala dnu, aby si trochu oddýchla. Tu bola tiež dobre schovaná, aby si ju Vietor nevšimol. Ďalšie ráno jej povedala matka Vetra, že jej manžel žije v hustom lese. To preto, aby žiadna sekera nevedela vyrúbať cestu k nemu. Sám si tam postavil nejaký domček položením kmeňov stromov spolu na seba a zviazal ich vŕbovými prútmi. A že tu žil úplne sám a takto sa vyhýbal ľudskému druhu. Potom matka Vetra dala princeznej na jedenie pečené kurča a upozornila ju, nech si z neho dobre odloží všetky kosti do batôžka. Poradila jej nech ide cez galaxiu Mliečna cesta, ktorá v noci leží krížom na oblohe. A nech sa túla ďalej, až pokým nedosiahne svoj cieľ. So slzami v očiach poďakovala starej žene za jej pohostinnosť a za dobrú správu, ktorú jej dala. Princezná sa vydala na cestu. Neoddychovala ani cez deň, ani v noci. Taká veľká bola jej túžba uvidieť znovu svojho manžela. Kráčala a kráčala, až zodrala posledný pár topánok, ktoré sa rozpadli na kúsky. Tak ich zahodila preč a išla ďalej s bosými nohami. Nebrala ohľad na bahno či tŕne, ktoré ju ranili, ani na kamene, od ktorých mala modriny. Napokon dosiahla krásnu zelenú lúku pri okraji lesa. Jej srdce sa potešilo pri pohľade na kvety a mäkkú sviežu trávu. Tak si sadla a oddýchla si na chvíľu. Ale ako počula, ako si vtáčence štebocú svojím druhom medzi stromami, ju donútilo myslieť túžobne na svojho manžela a horko zaplakala. Vzala dieťa na svoje rameno, batôžtek s kosťami z kureniec si prehodila cez plece, a takto vošla do lesa. Cez tri dni a tri noci sa predierala lesom, ale nemohla nič nájsť. Bola celkom uťahaná od únavy a hladu. Dokonca ani jej palica jej už nepomáhala pri chôdzi, už bola celkom otupená a oslabená. Takmer sa poddala zúfalstvu, ale premohla sa a urobila posledné veľké úsilie v hľadaní manžela. A zrazu
Ukázka elektronické knihy, UID: KOS261754
medzi krovím v húšťave zbadala druh domu, aký jej opísala matka Vetra. Nemal žiadne okná a dvere boli hore na streche. Prešla okolo domu. Hľadala schody, ale žiadne nemohla nájsť. Čo mala robiť? Ako sa má dostať dnu? Vtedy si zrazu pomyslela na kuracie kosti, ktoré vláčila so sebou celú tú únavnú cestu, a pomyslela si: „Nehovorili by mi, aby som dávala taký dobrý pozor na kosti z kureniec, keby nemali nejaký dobrý dôvod tak urobiť. Možno teraz, keď nadišla vhodná chvíľa, ich môžem nejako využiť.“ Tak vybrala kosti z batôžka. Chvíľu rozmýšľala. Potom položila dva konce spolu k sebe. K jej veľkému prekvapeniu ony držali pevne spolu. Tak robila, až dokedy nespravila z nich dve rovné tyče, až do výšky domu. Tieto položila oproti stene tesne jednu vedľa druhej na vzdialenosť 30 centimetrov. Spojila ich kosťami, kus po kuse, ako stupne na rebríku. Ako náhle bol jeden stupeň hotový, postavila sa naň, a potom ďalší a ďalší, až bola blízko pri dverách na streche. Ale ako bola na streche, zistila, že už nemá žiadnu kuraciu kosť so sebou na urobenie posledného stupňa rebríka. Čo teraz mala urobiť? Bez posledného stupňa celý rebrík bol zbytočný. Musela niekde stratiť jednu z kostí. Vtedy dostala nápad. Vybrala nôž a rúčku z neho položila ako posledný schod. Držal pevne na ostatných kostiach. Rebrík bol kompletný. So svojím dieťaťom na ramene vstúpila cez dvere na streche do domu. Tu našla všetko v perfektnom poriadku. Zjedla nejaké jedlo. Položila dieťa dolu do koryta, ktoré tam bolo na zemi, aby spalo. Potom si sadla a odpočívala. Keď jej manžel, prasiatko, prišiel späť do svojho domu, bol prekvapený tým, čo videl. Pozeral s úžasom na rebrík z kostí a na konci rúčku z nožíka. Najprv si myslel, že to musí byť nejaká mágia. Bol z toho veľmi zhrozený a chcel sa otočiť preč a utiecť. Ale potom mal lepšiu myšlienku. Premenil sa na holubicu tak, aby žiadne čarodejníctvo nemalo silu nad ním a vletel do domu bez toho, aby sa dotkol rebríka. Našiel tam ženu, ktorá hojdala svoje dieťa. Bola natoľko zmenená trápením, cez ktoré prešla, že ju sotva spoznal. Jeho srdce mu poskočilo od radosti a znovu sa do nej zaľúbil takou láskou a túžbou a veľkou ľútosťou, že sa zrazu premenil na muža. Princezná sa postavila, keď ho zbadala. Jej srdce bilo strachom, lebo ho nespoznala. Ale keď jej povedal, kto je, s veľkou radosťou zabudla na svoje súženie a zdalo sa jej byť ničím oproti radosti, ktorú k nemu teraz cítila. Bol to rúči muž, taký rovný ako jedľa, vysoký ako strom. Sadli si spolu vedľa seba a ona mu povedala všetky svoje dobrodružstvá, ktoré zažila. Pri rozprávaní s ľútosťou plakala. A potom jej on povedal svoje strasti a celý svoj životný
Ukázka elektronické knihy, UID: KOS261754
príbeh. „Ja som kráľov syn. Raz, keď môj otec bojoval proti drakom, ktorý boli pohromou v našej krajine, ja som skántril najmladšieho draka. Jeho matka bola bosorka. Vyriekla nado mnou zaklínadlo a zmenila ma na prasiatko. To bola tá čarodejnica, ktorá preoblečená za starú ženu ti dala priadzu, ktorú si omotala okolo mojej nohy. Tak namiesto zostávajúcich troch dní som musel zostať prasiatkom ďalšie tri roky. Teraz, keď sme trpeli jeden pre druhého a znovu sme sa našli, zabudnime na minulosť.“ A ich radosť nemala konca kraja a začali sa bozkávať navzájom. Ďalší deň, skoro ráno, sa vybrali k jeho otcovmu kráľovstvu. Všetci ľudia mali veľkú radosť, keď ho uvideli ruka v ruke so svojou manželkou. Jeho otec a jeho matka ich oboch objali. Konala sa veľká hostina na zámku po tri dni a tri noci. Potom sa vypravili na cestu navštíviť jej otca. Starý kráľ skoro prišiel o myseľ od radosti, keď stretol znovu svoju dcéru. Keď mu povedala všetky svoje dobrodružstvá, ktoré zažila, povedal jej: „Nepovedal som ti, že som si celkom istý, že to stvorenie, ktoré ťa žiadalo o ruku, nebolo vždy prasiatkom? Preto som ťa mu dal za manželku. Vidíš dieťa moje, aká múdra si bola, keď si vykonala tak, ako som ti povedal.“ A keďže kráľ bol starý a nemal už viacej dedičov, posadil ich na svoj trón na svoje miesto. A oni vládli tak, ako len králi vedia vládnuť, ktorí veľa trpeli a ktorých postretlo mnoho nešťastia, teda veľmi spravodlivo. A ak medzitým náhodou nezomreli a sú stále nažive, kraľujú spravodlivo a čestne až doteraz. @[Rumanische Marchenubersetzt von Nite Kremnitz]@OH***
Ukázka elektronické knihy, UID: KOS261754