„Povedal, že by som ho mohla urobiť šťastným,“ povedala si Kráska pre seba. „To sa zdá, že tento strašný Zver ho drží ako zajatca. Ako by som ho vyslobodila? Lámem si hlavu len nad tým, prečo mi obaja povedali neveriť výzorom? Vôbec tomu nerozumiem. Ale napokon, bol to len sen. Prečo by som sa mala nad tým trápiť? Radšej pôjdem a nájdem niečo, čím sa zabavím.“ Tak vstala a začala skúmať niektoré z veľkého množstva izieb v paláci. Prvá, do ktorej vstúpila, bola lemovaná zrkadlami. Kráska videla svoj obraz všade, na každej strane, kde sa len pozrela. Pomyslela si, že ešte nikdy nevidela takú roztomilú izbietku. Potom jej zrak uchvátil náramok, ktorý visel na svietniku. Vzala si ho do ruky a k jej veľkému prekvapeniu našla na ňom portrét svojho neznámeho ctiteľa. Presne takého istého, akého videla vo sne. S veľkým potešením si ho navliekla na zápästie. Vošla do galérie obrazov, kde skoro našla portrét toho istého rúčeho princa v životnej veľkosti. Bol tak dobre namaľovaný, že keď ho pozorne študovala, zdalo sa jej, že sa na ňu láskavo usmieva. Napokon odtrhla svoju pozornosť od obrazu a prešla do ďalšej izby. Táto obsahovala skoro všetky hudobné nástroje pod slnkom. Tu sa jej veľmi zapáčilo. Skúšala na niektoré z nich hrať a spievala pri nich dovtedy, dokedy nebola unavená. Ďalšia izba bola knižnica. Tu našla knihy zo všetkých oblastí, ktoré len mohla čítať. Zdalo sa jej, že tých kníh je toľko veľa, že celý život by jej nestačil na to, aby prečítala aspoň názvy týchto kníh. Pomaly sa začínalo zotmievať a na krajinu padol súmrak. Voskové sviečky v diamantových a rubínových svietnikoch začínali samé od seba svietiť v každej izbe. Kráska už bola hladná po dlhom dni, tak sa vrátila do svojej izbietky, kde práve včas našla servírovanú večeru pre seba, lebo na ňu už mala veľkú chuť. Čo ju veľmi trápilo, bolo to, že celý deň nepočula nikoho ani žiaden zvuk. Hoci ju jej otec varoval, že bude celý čas sama, začínala sa už nudiť. Ale práve počula, ako Zver prichádza. Začala sa triasť a rozmýšľala nad tým, či ju prišiel teraz zjesť. Avšak vôbec sa nezdal byť zúrivý. Len povedal chrapľavo: „Dobrý večer, Kráska.“ Ona mu odpovedala veselo a podarilo sa jej zakryť strach, ktorý jej naháňal. Potom sa jej Zver opýtal, že ako si užívala deň. Povedala mu o všetkých izbách, v ktorých bola a čo v nich videla. Spýtal sa jej i to, že či by bola šťastná v tomto paláci. Kráska odpovedala,
Ukázka elektronické knihy, UID: KOS261519
že všetko bolo také krásne, že bola by naozaj veľmi šťastná a že si ťažko vie predstaviť lepší život ako tu na zámku. Asi po hodine rozhovoru si Kráska začínala myslieť, že Zver skoro vôbec nebol taký strašný, ako sa o ňom spočiatku domnievala. Potom sa postavil a povedal chrapľavým hlasom: „Ľúbiš ma, Kráska? Vydáš sa za mňa?“ „Ó! Čo mám povedať?“ zvolala Kráska, lebo sa obávala, že sa Zver nahnevá, keď ho odmietne. „Povedz – áno, alebo nie. Bez strachu,“ odpovedal jej. „Ó! Nie, Zver,“ odpovedala Kráska náhlivo. „Keďže vravíš nie, dobrú noc, Kráska,“ povedal. A ona odpovedala: „Dobrú noc, Zver.“ S veľkou radosťou prišla na to, že ho to nevyprovokovalo k zúrivosti. Keď odišiel, išla veľmi skoro do postele a zaspala hlbokým spánkom. Snívalo sa jej zase o neznámom princovi. Myslela si, že prišiel k nej a povedal jej: „Ach, Kráska! Prečo si ku mne taká nevľúdna? Mám strach, že budem nešťastný ešte veľmi dlhé dni.“ A potom sa sny menili, ale pôvabný princ figuroval vo všetkých z nich. Keď prišlo ráno, jej prvá myšlienka bola pozrieť sa na portrét a zistiť, či to bol určite on. A prišla na to, že zaiste bol. Toto ráno sa rozhodla, že si bude užívať čerstvý vzduch v záhrade. Slnko hrejivo svietilo a fontánky hrali vo svojom vlastnom rytme. Ale ona chcela v úžase nájsť miesto, ktoré sa jej zdalo také známe zo sna. Práve prišla k potoku, kde myrtové stromy rástli a kde prvýkrát stretla princa vo svojich snoch. To ju donútilo myslieť si viac ako predtým, že on musí byť držaný u Zvera ako väzeň. Keď už bola unavená, vrátila sa späť do paláca. Našla tam novú izbu plnú materiálov pre rôzne druhy prác – stuhy na robenie mašličiek, hodvábne vlákna na robenie kytíc. Bola tam i voliéra plná vzácnych vtákov, ktoré boli také krotké, že ako zbadali Krásku, hneď k nej prileteli a sadali jej na plecia a na hlavu. „Malé drobné stvorenia,“ povedala, „ako si len želám, aby vaša klietka bola blízko mojej izby, aby som často mohla počuť váš spev!“ Len čo to dopovedala otvorila dvere a ku svojmu potešeniu zistila, že viedli do jej vlastnej izby, hoci si myslela, že tá bola úplne na opačnom konci paláca.
Ukázka elektronické knihy, UID: KOS261519
Ako vošla ďalej, našla v izbe oveľa viacej vtákov, papagájov a papagájov kakadu, ktoré vedeli rozprávať a všetky zdravili Krásku po mene. Naozaj ich našla také zábavné, že dva z nich si zobrala do svojej vlastnej izby. Tam sa s ňou rozprávali, zatiaľ čo ona jedla večeru. Potom prišiel Zver. Venoval jej zvyčajnú pozornosť. Spýtal sa jej tú istú otázku ako predtým. Zase dostal zápornú odpoveď, tak jej chrapľavo zaželal dobrú noc a pobral sa na odchod. A Kráska išla do postele snívať zase o záhadnom princovi. Dni sa míňali rýchlo s rôznymi zábavnými činnosťami. Po čase Kráska našla ďalšiu zvláštnu vec v paláci, ktorá ju dosť potešila po tom, čo bola unavená z osamoteného života. Bola tam jedna izba, ktorej doteraz nevenovala žiadnu veľkú pozornosť. Bola prázdna až na to, že pod každým oknom bolo pohodlné kreslo. Na každom okne viseli čierne závesy, ktoré jej bránili vidieť hocičo vonku. Ale druhýkrát, ako vošla do izby, bola trochu unavená, a tak si sadla do jedného z kresiel. Keď zrazu hneď sa závesy odhrnuli na strany a najzábavnejšie predstavenie pre deti sa začalo pred ňou odohrávať. Boli tam tanečníci, farebné svetlá, hudba, herci oblečení v pekných šatoch a všetko bolo také veselé, že Kráska bola od radosti v extáze. Potom vyskúšala ďalších sedem okien do radu. A v každom z nich našla iné prekvapujúce zábavné predstavenie. Tak sa Kráska už nikdy necítila viacej osamotená. Každý večer po večeri ju prišiel pozrieť Zver. Rozprávali sa. A vždy pred odchodom sa jej spýtal hrozným hlasom: „Kráska, vydáš sa za mňa?“ Už sa zdalo, že Kráska si so Zverom rozumie veľmi dobre a že si ho celkom obľúbila, a tak keď mu povedala: „Nie, Zver,“ on odišiel veľmi smutný. Ale jej šťastné sny s rúčim mladým princom ju nechali skoro zabudnúť na Zvera. Avšak jednou vecou, ktorá ju vždy dosť rozrušila bolo, že v sne jej vždy pripomínal, aby neverila výzoru a nechala sa riadiť viacej svojím srdcom ako očami. Plno iných mätúcich vecí, nad ktorými uvažovala, tiež nemohla pochopiť. Tak všetko sa odohrávalo v zabehaných koľajach po dlhý čas. Až napokon, akokoľvek bola Kráska šťastná, začala túžiť po tom, že znovu uvidí svojho otca, bratov a sestry. Jeden večer, ako ju Zver videl vyzerať veľmi smutnú, spýtal sa jej, že čo je vo veci. Kráska sa ho už prestala obávať. Teraz už vedela, že bol veľmi nežný, napriek zúrivému pohľadu a strašnému hlasu. Tak odpovedala, že by chcela vidieť svoj domov ešte raz. Ako to Zver počul smutne ho to skľúčilo a nešťastne zaplakal.
Ukázka elektronické knihy, UID: KOS261519