S vankúšmi naukladanými na kope sme boli skôr v polosede a tak sme mali pri čítaní viac než dosť pohodlia. Natlačila sa na mňa viac, aby mohla očami behať po riadkoch pri tom ako budem čítať ja. Presne tieto chvíle som miloval. Keď bola najbližšie, ako nám to svet dovoľoval, keď som mohol cítiť jej teplo a jemnosť, vôňu vlasov a pokožky. Kráľovstvo za objatie, kde ja by som objal ju a nie naopak. Kde by som ju mohol proste zovrieť v náručí a zaboriť tvár do jej krku a inhalovať jej kvetinovú vôňu ako feťák svoj sáčok s kúskom handričky a milovaným toulenom. Chcel som byť tým, čo objíma, nie len tým, čo objímanie prijíma. Chcel som byť tým, čo bozk dá a nie len čaká na chvíľu, kedy sa jej zažiada pomojkať ma. Sledoval som jej tvár a jemný úsmev na tvári. Miloval som ho, jej úsmev a tvar jej malých pier, keď sa usmievala tým nežným spôsobom malej princeznej bez toho, aby odhalila zuby. „Nie-čo vtip-né?“ Nedalo mi, aj keď som vedel, že sa neposmieva, ona bola slnko, stále sa smiala. Neuvedomovala si to. „Nie, len tak počúvam, ako čítaš a rozmýšľam, či si uvedomuješ, aké pokroky si urobil." Neuvedomoval som si absolútne nič, len to, že sa jej nemôžem dotknúť. Posledný čas to bolo to jediné, na čo som dokázal myslieť. A potom svadba, ktorá sa blížila a ja som mal byť jej príveskom, s ktorým si nebude môcť ani zatancovať. Príťaž, ktorá ju bude držať za stolom a ona len bude sledovať, ako sa ostatní bavia. Vedel som ako miluje tanec, bol som presvedčený, že to sa nikdy nezmení, vždy bude schopná zatancovať aj na vŕzganie pántov. „Ne-mám po-ci-it, že by so-om sa zlep-ši-l."
98 Ukázka elektronické knihy, UID: KOS231517
„Och, ale áno, pozri sa na to, už rozprávaš oveľa ľahšie, no tak, musíš to cítiť, ty máš predsa oveľa citlivejší sluch ako obyčajný človek, si hudobník." Nespozoroval som zmenu, ale ak tvrdila, že to tak je, nemalo význam sa s ňou hádať. Začal som premýšľať aj o skutočnosti, že ona si tie pokroky proste vsugeruje, chce veriť tomu, že som šikovnejší ako priemerný zobudený po dlhých rokoch z kómy. „Pozri tvoje ruky," upozornila ma, pustila knihu a vzala namiesto nej do svojej ruky tú moju. Automaticky som ju stisol a ona sa usmiala s tým jasom dojatia v očiach. „Pozri,“ šepla a preplietla si prsty s mojimi. Asistovali, nie tak ako pred rokmi, ale ani nie tak, ako pred takmer tromi mesiacmi. Dlane sa nám spojili a ona mi na chrbát ruky vtisla krátky bozk. Utiahol som prsty okolo tých jej najviac, ako som zvládal. Čítanie bolo zabudnutá činnosť a ona sa ku mne pritisla, pokladajúc naše prepletené ruky na moje brucho. Aj tak to už nebolo dôležité, už sme vedeli ako to skončí. Mala pravdu, bol som na tom lepšie, už som nešťal do sáčka bez toho, aby som o tom nemal ani potuchy a aj keď mi zadok museli vytierať, čo nebolo stále niečo, čo by ma tešilo, dokázal som vnímať, že to potrebujem. Samozrejme, že hygiena potom bola znova nepríjemná a ja som skúšal nejaký čas proste „nesrať“. Vypomstilo sa mi to a ja som skončil s bolesťami a s preháňadlom, ktoré urobilo neuveriteľný neporiadok. Bohužiaľ som nemal na výber. Matka sa mi vyhrážala, že ak to ešte raz niekedy urobím, hodí ma do špitála a tam sa so mnou nebudú babrať po dvoch dňoch zadržovania mi urobia klystír a 99 Ukázka elektronické knihy, UID: KOS231517
vraj to nie je práve príjemné. Mala vraj za svoj život dva pred pôrodom. A už stačilo. Nevedel som, či ma straší alebo to skutočne tak v nemocnici funguje, ale nechcel som to skutočne riskovať. Cítil som sa ako úplný... ale pochopil som, že proste nemám na výber. Obťažovať ich preto, že chcem šťať alebo srať a oni ma museli položiť na hajzel ako malé decko na šerbel a počkať, kým to neurobím, aby ma obliekli alebo vytreli riť bolo fakt na nič. Ale pamätal som si, aké to bolo do plienky, už nikdy viac. Takže tieto chvíle, keď bola pri mne, keď som mohol oprieť líce o jej čelo a vtisnúť jej bozk kútikom úst, ktorý sa dotýkal jej koreňa nosa boli dokonalé. Tie najlepšie na celom mojom dni. Musel som makať, aby som sa konečne postavil na nohy a tú prekliatu riť si vytrel sám. Nadvihla sa na ruky a vrátila mi tú malú pusu presne na to isté miesto. S pohľadom nežného mačiatka. Moje srdce preskočilo a zmenilo smer, chcel som ju bližšie. Uvoľnenie hrdla zničilo chvíľu, keď som zvažoval, že by som proste nadvihol hlavu a dotkol sa ich, iba na sekundu. Zničilo chvíľu, keď sa zdalo, že presne na to čaká. „Sorry, decká, " ozval sa brat a ja som zaťal čeľusť. „No, posiela ma matka, majú pre teba prekvapenie, Števo." V jeho hlase bolo počuť nepríjemnosť chvíle. A možno aj podráždenosť, že Alana sa k nemu tak nikdy netisla. Mal som sa cítiť, pre jeho zlomené srdce, zle a bol tam slabý záblesk bolesti a výčitiek. Ale moje zlé ja, to sebecké, bolo pripravené bojovať aj nepoctivými zbraňami. Už si druhýkrát nenechám ukradnúť šťastie v žene, nech je to ktokoľvek. Trebárs aj brat.
100 Ukázka elektronické knihy, UID: KOS231517