98
orgánu DS, denník Čas, vyšlo 19. apríla 1945.2 V prvých aprílových týždňoch sa v ňom zmienky o židoch nevyskytujú. Od 21. apríla 1945 začali vychádzať články s tematikou koncentračného tábora Buchenwald,3 kde sa spomína utrpenie väzňov buď všeobecne, alebo osudy jednotlivých osobností (napr. zosnulá talianska princezná Mafalda).4 Podobne aj ďalšie články s osvienčimskou tematikou venujúce sa „medicínskemu výskumu“ nespomínajú žiadnych židovských väzňov, pritom v tábore Auschwitz-Birkenau zahynulo cca 1–1,5 mil. židov.5 Prvá informácia pre čitateľov zmieňujúca osudy židov v koncentračných táboroch pochádza až zo 17. mája 1945.6 Ďalšie príspevky v podstate podávajú informácie o väzňoch všeobecne, prinášajú popis podmienok života v Mauthausene7 či Osvienčime.8 25. apríla 1945 vychádza v Čase prvý článok, ktorý pojednáva o okolnostiach „samostatnosti“ vojnovej Slovenskej republiky a niektorých jej osobnostiach (napr. Jozef Tiso, Vojtech Tuka). Zodpovednosť za osud židov na Slovensku je pripisovaná Nemcom a nemeckej kultúre, „ktorí boli presvedčení, že žid nie je človek, že ho treba trápiť, utrápiť ako škodnú zver a na hranici spáliť…“,9 a Maďarom, „…ktorých teraz, práve tak, ako oni kedysi Židov,10 odvádzajú tam, kam patria…“ 11 S týmto 2
3 4 5 6 7 8 9
10
11
Prvý ročník Času vychádzal od 17. septembra 1944 do 25. októbra 1944. Šéfredaktorom bol Ivan Thurzo, zodpovedným redaktorom Jozef Dočekal, redaktormi Pavol Suchánsky a Jozef Kvas. Po oslobodení vychádzal od 19. apríla 1945 druhý ročník. V jeho redakcii pracoval ako šéfredaktor Karol Hušek, zodpovedným redaktorom bol Svetozár Kresák, redaktormi J. Štibrány (predtým Slovenský denník), Aurel Styk, František Veselý, Karol Rypáček a i. Pozri Balúnová a kol., 1995, s. 21. „Výmarčania sa presvedčujú na vlastné oči“, Čas, 21. apríla 1945, 4; „Ľudia medzi životom a smrťou. Obete Buchenwaldu. – Vizitka nemeckej kultúrnosti“, Čas, 22. apríla 1945, 3. Tamže. „Bačovanie nemeckých vrahov v Osvienčime“, Čas, 13. mája 1945, 5. „Štyri milióny zavraždených v dvoch koncentračných táboroch“, Čas, 13. mája 1945, 5. „Takto sa vraždilo“, Čas, 8. júna 1945, 2. „Zločin v Oswienčime a čo znamená“, Čas, 10. júna 1945, 2. „Pred prvým májom“, Čas, 25. apríla 1945, 2. Pozri tiež: „Podľa rozkazu Berlína zrušujú sa politické slobody, dáva sa v plen Germánom naše národné bohatstvo, infikuje sa špinavým, hnedým kalom nacizmu kultúra, ľudia zhadzujú zo seba kresťanské rúcho, stávajú sa zvermi, hyenami nielen voči Židom, ale aj voči vlastným ľuďom…“. „Slovenská duša“, Čas, 27. apríla 1945, 1. Redakcia denníka Čas mala vo zvyku používať veľké aj malé písmeno v slove „žid/Žid“ aj v jednom čísle novín. V povojnovom období sa používalo malé písmeno – označenie židov ako náboženskej, nie národnostnej/etnickej skupiny. Bolo to z dvoch dôvodov – židovská národnosť bola židom počas režimu I. SR nanútená Židovským kódexom (9. september 1941) a používanie veľkého „Ž“ sa po vojne vnímalo ako pozostatok rasovej diskriminácie. Zároveň, po druhej svetovej vojne československá legislatíva už „nepoznala“ židovskú národnosť, ktorá bola zakotvená v ústave z roku 1920. Pozri napr. „Z nášho programu uverejneného dňa 9. augusta 1945“, Čas, 17. augusta 1945, 2; „Škriatok nezaháľa“, Čas, 17. augusta 1945, 2. „Mesto má novú tvár“, Čas, 3. júna 1945, 2.
Ukázka elektronické knihy, UID: KOS228082
99
postojom sa stretávame aj naďalej, napr. v súvislosti s prebiehajúcim Norimberským procesom.12 Od jari 1946 sa pridáva obvinenie zo zodpovednosti za deportácie židov politickým a výkonným predstaviteľom SR (Tisovi a spol.) – vtedy začali procesy s bývalými predstaviteľmi vojnovej Slovenskej republiky.13 Redaktori Času sa dôsledne vyhýbajú téme slovenskí židia, ich deportáciám či osudom v koncentračných táboroch. Otázne je, či v dobovom kontexte ide elitám demokratickej strany o zbavovanie sa zodpovednosti či vytváranie historickej pamäti, ktorá vytesňuje zodpovednosť slovenskej spoločnosti za udalosti, ktoré postihli židovských spoluobčanov počas druhej svetovej vojny. Denník Pravda začal vychádzať 7. januára 1945 v oslobodených Michalovciach. 13. apríla 1945 sa redakcia presťahovala do oslobodenej Bratislavy, kde začala vydávať tzv. bratislavskú Pravdu.14 Denník sa od 28. marca 1945 stal ústredným orgánom KSS.15 V bratislavskej redakcii vychádza už 19. apríla 1945 článok „Maslo na hlave“, ktorý sa dotýka židovskej minority. V intenciách triednej ideológie vymenúva spoločenské vrstvy profitujúce zo vzniku vojnovej SR (a zrady československej demokracie) a židovského majetku – poukazuje predovšetkým na inteligenciu a stredný stav. „Pospolitý ľud“ a niektorí „starí verní zo všetkých vrstiev“16 sú komunistami považovaní za jediných lojálnych slovenskej 12 Napr. „Čo sa robilo so židmi zo Slovenska v Nemecku. Výsluch hauptsturmführera Wislicenyho v Norimbergu“, Čas, 6. januára 1946, 3. 13 „Zločiny Tisovej vlády opäť na norimberskom súde“, Pravda, 6. januára 1946, 1; „Ako sa pripravovalo rozbitie ČSR“, Čas, 1. marca 1946, 2; „Nový dokument o Tisovej zrade“, Pravda, 20. marca 1946, 2; „Príprava procesu proti Tukovi“, Čas, 14. mája 1946, 2 a i. 14 Prvý ročník denníka Pravda vychádzal od 9. septembra do 24. októbra 1944. 7. januára 1945 začal vychádzať druhý ročník. Od 19. januára 1945 mala redakcia sídlo v Košiciach, kde vychádzal ako oblastný orgán KSS. Do Bratislavy sa redakcia presťahovala po jej oslobodení (Balúnová a kol., 1995, s. 23). V rokoch 1945–1948 (1952) bol šéfredaktorom Eduard Friš, výkonný redaktor Miroslav Hysko. Okolo E. Friša sa sústreďovali ďalší redaktori zo židovského prostredia (napr. Rudolf Zajac, Ján Sekaj, Ladislav Porjes a iní) i z nežidovského prostredia (napr. Július Šefránek, Július Ďuriš, Štefan Bašťovanský), či dopisovatelia (napr. Ladislav Mňačko). Od 10. mája 1945 do 25. apríla 1952 vychádzala Východoslovenská Pravda, ktorej redakcia bola v Košiciach (Balúnová a kol., 1995, s. 24). Venovala sa primárne problematike východného Slovenska, zvykla ale preberať niektoré zásadné príspevky z bratislavskej Pravdy. 15 Balúnová a kol., 1995, s. 625. 16 „Ale čo s vami, aktívni a pasívni fašisti, vy podvodní ,ideológovia‘, ,novinári‘, ,politici‘, ,kultúrni pracovníci‘, ,vodcovia‘ a ,vedci‘? A ďalej vy, nástroje fašistickej zlomoci z radov polície a administratívy, vy trýznitelia a lovci ľudí z radov Gardy a ÚŠB, a vy civilní vydierači a udavači, vy lotri, hlupáci a zaslepenci. A napokon vy ,rozumní‘ oportunisti, národní a politickí obojživelníci spomedzi obchodníkov, prokuristov, riaditeľov, podnikateľov, živnostníkov i remeselníkov, vy všetci, ktorí ste pohodlne bohatli, sedeli na mešcoch a kľúčoch od plných
Ukázka elektronické knihy, UID: KOS228082
100
a demokratickej myšlienke a teda nepodliehajúci zvodom totalitárneho režimu.17 Denník Pravda už v tomto čísle vyjadruje odmietavý postoj k antisemitským prejavom – napr. emotívnou novelou Vasila Grendža-Donskyjho „Beštie vo vlaku“, ktorá má edukatívny charakter.18 Tu sa objavuje aj úplne prvý článok popisujúci udalosti v Birkenau zo spomienok deportovaného bratislavského žida Filipa Freistada.19 V kontexte dobových správ je táto skutočnosť dôležitá, pretože už nejde o vzdialených, neznámych väzňov, ale konkrétneho človeka „odvedľa“. Postupne Pravda uverejňovala série článkov z koncentračných táborov s fotografiami a spomienkami od preživších židov aj nežidov.20 V aprílových vydaniach Času sa téma židovských navrátilcov stále nevyskytuje. Informuje iba o skupinách repatriantov, vracajúcich sa na Slovensko, za ktorých môžeme považovať židovských preživších. V dobovom kontexte sa zároveň dozvedáme o bytových problémoch a machináciách s vnútorným zariadením bytov v Bratislave, ktoré súvisia s príchodom repatriantov a útekmi určitých osôb po 1. apríli 1945 z mesta.21 Májovou témou obidvoch denníkov bola exhumácia a vyšetrovanie udalostí okolo masových hrobov v Petržalke (tábor Engerau). Podrobným informáciám z nálezov, vyšetrovania vrážd a utýrania 460 prevažne slovenských a maďarských židov, venovali obidva denníky priestor minimálne v dvoch vstupoch.22 Naturistické správy umocňovali aj výpovede očitých svedkov z Petržalky, ktorí boli prítomní pri nacistických zverstvách.23 Z analýz výpovedí je zrejmý ich pasívny postoj k obetiam alebo vynútená spolupráca s SA (Sturmabteilung – úderné či útočné oddiely) – čo sa v článkoch pochopiteľne nekomentovalo. Túto udalosť zdôrazňovali redaktori azda aj preto, že páchateľmi boli nacisti, príslušníci SA z Rakúska, a jednotlivé víťazné štáty zhromažďovali dÔkazy o nacistických zločinoch na svojich územiach. skladov a vytrvale s poľutovaním odmietali pomoc pre podzemné hnutie, alebo povstalcov v horách…“ („Maslo na hlave“, Pravda, 19. apríla 1945, 1). 17 Tamže. 18 „Beštie vo vlaku“, Pravda, 19. apríla 1945, 3; pozri tiež: „I toto sa stáva“, Pravda, 14. augusta 1945, 2. 19 „Väzeň z Birkenau rozpráva“, Pravda, 24. apríla 1945, 4. 20 „Obrázky z ,najlepšieho nemeckého koncentráku‘“, Pravda, 29. mája 1945, 4; „Tábor smrti. Oswienčim, aký bol…“, Pravda, 30. júla 1945, 2. 21 „Prideľovanie bytov a sťahovanie v Bratislave“, Čas, 22. apríla 1945, 3. 22 „Masové hroby v Petržalke žalujú“, Čas, 5. mája 1945, 3; „460 zavraždených v Petržalke“, Čas, 20. mája 1945, 2. 23 „Ďalší krvavý pamätník nemeckej ‚kultúry‘ odhalený“, Pravda, 4.mája 1945, 4.
Ukázka elektronické knihy, UID: KOS228082