„Všetkým okolitým tajným službám sme len na smiech!“ zvolal Jemnický namosúrene. „Aj ten Nemec, čo utiekol od bandy BMW na Slovensko, bol najprv na smiech, keď si tu chcel otvoriť automobilku. A teraz sa pozeraj! Jeho továreň je jednou z vlajkových firiem u nás.“ „SMW... Toto je ale niečo úplne iné! Niekto sa nás stále snaží zabiť, a ako vidím, je úplne jedno, kam utečieme!“ „No to nie je jedno! Doteraz ste boli aspoň sami v danom byte. Teraz ste sa natrepali ku mne! Aj ja riskujem!“ rozhorčil sa Joži. „Predsa nás nenecháš prespať priamo v krčme!“ povedal Jemnický. Alena mu medzitým postojačky zaspala na ramene. Musel ju objať jednou rukou okolo pása, aby sa nezosypala na podlahu. „To je Milanove dievča, čo...“ poznamenal Joži a zosmutnel. „Mne je to jedno. Keď tak pokojne prespím aj na niektorej lavici. Ale aspoň ju daj k tebe na pohovku. „Dám vás tam oboch. Posadíte sa tam a oddýchnete ako v autobuse. Keby ste dorazili okolo polnoci, ešte by som rozložil pohovku. Avšak o dve hodiny vstávam, tak by som si ešte chvíľku pospal.“ „Ako myslíš.“ Jemnický nasledoval Jožina do malej chodbičky za barom. Tam boli, naproti sebe, dvoje dverí. Jedny viedli do pivnice. Druhé viedli na poschodie do Jožiho bytu. Odomkol ich a pustil návštevníkov ako prvých. Potom za sebou zamkol a nasledoval ich. Odomkol dvere do bytu. Avšak nezažal svetlo, len svietil baterkou na pár, ktorý sa z posledných síl snažil vyzuť. Nasmeroval ich do obývačky na veľkú pohovku. Tam si sadli. Alena sa oprela o Jemnického rameno a spala ďalej. Joži mu podal dva vankúše. 98 Ukázka elektronické knihy, UID: KOS220266
„Tak si trochu pospite. Ja idem tiež.“ Odišiel. V miestnosti nastala tma, tlmená slabým pouličným osvetlením, ktoré sa snažilo dostať cez zatiahnuté závesy. Len pár sekúnd po tom, ako si dal Jemnický vankúš pod hlavu, zaspal tiež.
„A teraz aktuálne správy z Bratislavy. Polícia našla dnes ráno v kontajneri v Petržalke zatiaľ neznáme telo staršieho muža. Podľa informácií, ktoré zatiaľ máme, mŕtvy nebol okradnutý, o čom svedčí taška s počítačom, ktorú mal pri sebe. V podobný čas bola, tiež v Petržalke, na parkovisku pred bytovým komplexom na Úzkeho ulici nájdená mŕtvola muža. Mŕtvy, ktorého meno zatiaľ odmietli policajti povedať, bol zabitý strelou do hlavy, keď sedel v aute, ktoré malo, podľa zdroja, patriť jemu. My sa, samozrejme, budeme snažiť získať čo najviac informácií v čo najskoršej dobe, čo pre našich poslucháčov znamená, aby nám zostali verní aj naďalej. Nasleduje pesnička a vy počúvate vaše obľúbené a u nás posledné SLOVAK RADIO.“
Bolo sedem hodín, keď sa začal Joži prechádzať po byte. Svetlo z čoraz rušnejšej ulice preniklo aj do bytu. Ani závesy mu v tom nezabránili. Joži sa snažil chodiť okolo spiacej dvojice na pohovke čo najtichšie, ale so stále väčším snažením spôsoboval čoraz viac rámusu. Jemnický sa zobudil. „Dobré ráno,“ pozdravil rozospato Jožiho. „Dobré ráno,“ odzdravil Joži, ale smutne. „Čo sa deje?“ zašepkal Jemnický, keď si uvedomil, že Alena stále spí na jeho ramene.
99 Ukázka elektronické knihy, UID: KOS220266
„Poď vedľa!“ zašepkal Joži a pobral sa do svojej izby. Jemnický opatrne nadvihol Aleninu hlavu a položil ju na vankúš na mieste, kde predtým sedel on. „Milan, nenechávaj ma tu samotnú,“ zastonala Alena zo sna a spala ďalej, už teraz ležiac na pohovke. Jemnický si riadne zívol a presunul sa do izby. „Tony, nerád ťa budím, ale mám pre teba zlú správu,“ povedal Joži. „Tak hovor, už keď som tu,“ povedal Jemnický rozmrzelo a zatvoril dvere. „Wernher je mŕtvy,“ odvetil Joži plačlivo. „Čo... ako... kto ti to povedal?“ koktal Jemnický. „Teraz to bolo v rádiu, ktoré ma budilo. Ešte nevedia, ako sa volá, ale mne je jasné, že to bol on.“ „Bože môj! A to len včera som zistil, kto je Wernher...“ vyriekol Jemnický a utrel slzu, ktorá mu vyšla po tvári. „Tak to sa môžeš hanbiť! Čo si zabudol, že sa vždy nechával takto pomenovávať?“ „A čo o ňom hovorili?“ „Našli jeho telo v dákom kontajneri v Petržalke. To si vôbec nezaslúžil!“ povedal Joži nahlas a päsťou udrel z celej sily do postele. „Toto som nechcel. Ja...“ Jemnický sa oprel o stenu a oči si zakryl dlaňou. Utrel si ňou slzy, ktoré sa mali o chvíľu kotúľať po jeho lícach.
100 Ukázka elektronické knihy, UID: KOS220266