Keby to tak bolo, znovu by tam bol test, a cez ten by som teraz určite neprešiel. „Je medzi nami niekto nový.“ povedal znovu ten istý muž ktorý ma uvítal pri dverách. Všetci sa hneď začali pozerať na mňa a bolo vidieť že odo mňa niečo čakajú. „Zaučíte ho to čo už viete. História a zrod mýtu, ako rozoznať nepriateľa, a ako rozoznať spojenca.“ dodal. Ako som počul slová o rozoznaní nepriateľa, pochopil som že svoje štúdium väčšina z nich dosť zanedbala, aj keď som sa chcel trochu zasmiať, situácia mi to nedovolila. Viem že musím byť opatrný, a nepútať pozornosť. A tiež viem že celú dobu čo budem tu, som vo veľkom nebezpečí. Bol som na mieste ktoré je pre mňa peklo, v ktorom slúžia tí ktorý slúžia anjelom.
98 Ukázka elektronické knihy, UID: KOS217626
IX. KEĎ OHNE ZHASNÚ Sedel som tam prez hodinu, možno aj viacej, a celú dobu som počúval o strachu, hneve, a všetkom čoho sa treba zdržiavať. Nikto z nich evidentne nepočúval. Iba občas sa niekto pozrel znudeným pohľadom smerom na Kronikára. väčšina čo tam sedela so mnou vyzerala mlado, nie mladšie ako ja, boli skôr ako mladistvý starci. Tých pár ostatných čo sa snažili tváriť že ho počúvajú a že dávajú pozor sa blížilo k štyridsiatke. Za celú jeho prednášku nepovedal nič k veci, alebo niečo čo by malo aspoň nejakú poučnú hodnotu. Potom z ničoho nič Kronikár stíchol, a zdvihol ruku nad hlavu. Všetci sa ako na povel postavili, a odišli preč z miestnosti. Nevedel som kam mám ísť, alebo čo mám robiť, tak som ostal sedieť na mieste. chvíľu som čakal na nejaké inštrukcie, ale nikto mi nevenoval žiadnu pozornosť. V tom niekto povedal. „Ty. Poď sem.“ Bol to ďalší Kronikár ale tento mal na sebe čistejší hábit. Začal som sa obávať toho že na mňa prídu tak som sa tváril čo najmenej prekvapene, a nesnažil som sa slovne brániť tak ako mi to doporučovala moja povaha.
99 Ukázka elektronické knihy, UID: KOS217626
Keď som bol bližšie u Kronikára z čistejším habitom, chvíľu si ma prezeral. Radšej som mlčal, aj keď som sa chcel spýtať čo mi chce. „Ja som Kronikár číslo nula, a ty nie si Lovec.“ povedal stareckým hlasom. Z blízka som videl že je o niečo starší než ostatný Kronikári, ale viacej energický. „Som, prečo by som nebol?“ spýtal som sa, a pre istotu som v kapse zatínal päsť. „Poď za mnou.“ hovoril všetko celkom pokojne aj keď každá časť môjho tela chcela utiecť, poslúchol som ho. Nasledoval som ho až do malej miestnosti. Bol som rád že vyzerá inak ako tie ostatné, ale že som sa tam dostal mi radosť nerobilo. Celá miestnosť bola prázdna až na pár drevených stoličiek a mohutný stôl uprostred. Dokonca aj zatuchnutý smrad zmizol, bola to jediná vetraná miestnosť bez okien. Tie ostatné mali aspoň vetracie šachty, ale tu nebola ani tá. Kronikár sa postavil vedľa stola, a povedal. „Som rád že si tu.“ „Asi nechápem.“ tváril som sa že sa neviem o čom hovorí aj keď mi to bolo jasné. „Oni ťa nerozoznajú, tak je vidieť že svoje štúdium neberú vážne. Ja som tu už veľa rokov tak som vedel kto si veľmi rýchlo. Skôr ma zaujíma prečo si tu?“
100 Ukázka elektronické knihy, UID: KOS217626