„Majetok,“ opakovala som, „majetok.“ „Prepáč, ale už naozaj musím ísť.“ Potľapkal ma po pleci a odišiel. Prečo by si ma Leo značkoval ako nejaký dobytok? S novým nádychom som sa snažila zapojiť do diania v centre, ale ani karty či iné spoločenské hry ma veľmi nebavili. Chalani so mnou prehodili len zopár slov a dievčatám som bola skôr na obdiv, alebo som im slúžila ako objekt slepej závisti, pretože ja som dosiahla niečo, čo ony nie. Po ďalšej hodine úpornej snahy som to vzdala a rozhodla sa ísť domov. Snažila som sa dovolať Ive, ale nič. Nechcela som jej nechávať odkaz, pretože mi to prišlo zbytočné. V kútiku duše som dúfala, že bude v centre. Dúfala som, že sa tá informácia nedostala ďalej, ako sú steny centra.
98
Ukázka elektronické knihy, UID: KOS217153
16. Na druhý deň v škole som zistila, že niektoré veci sa šíria ako mor. Na prednáške som sedela sama. Moje kamarátky dnes neboli v škole a tie, s ktorými sa bavím len v škole, sa mi vyhýbali. Hoci som chodila na výšku, mala som pocit, akoby som sa ocitla na strednej. Postupne vo mne narastala zlosť. Keby som v ten deň stretla Lea, tak ho asi prerazím. Domov som prišla nahnevaná. Tašku som hodila hneď pri dverách do kúta. Topánky som s rachotom hodila k stene a s každými dverami som trieskala, ako keby za to mohli ony. Sadla som si na posteľ a búšila do postele. Opäť som volala Ive a opäť neúspešne. Mobil som šmarila do steny. Spadol na zem vo viacerých kusoch. Zhlboka som dýchala a začala nenávidieť všetko, čo sa týkalo Lea. Všetko. Ako mi takéto niečo mohol urobiť? „Ten mobil ti niečo urobil?“ spýtala sa ma mama, ktorá sa objavila vo dverách. „Ani si nepovedala ahoj, len si veľmi efektne dala najavo, že si doma. Máme návštevu. Vieš, ako sa tvárili?“ „Je mi jedno, ako sa tvárili,“ odpovedala som s patričným tónom môjho hlasu, ktorý naznačoval, nech ma nechá na pokoji. „To ani doma nemôžem robiť, čo chcem?“
99
Ukázka elektronické knihy, UID: KOS217153
„Čo ti je Karolína? Mám tu klientov, nemôžem ich vyhodiť.“ „Mne je jedno, čo s nimi budeš robiť. Daj mi pokoj!“ skríkla som a hodila sa tvárou na posteľ. Správala som sa ako malé decko, uznávam. Inak sa však nedalo. Začula som dvere a bola som vďačná za to, že som jej už nemusela povedať ani jedno slovo. Asi by som sa rozplakala. Už som mala toho dosť.
Najbližšie týždne som sa zamerala na školu. Semester sa pomaly blížil ku koncu, a tak som si spravila niektoré skúšky v predtermínoch. Bez najlepšej kamarátky to šlo veľmi ťažko, pretože som sa nemala s kým poriadne porozprávať. Môj brat bol buď v práci, v škole, alebo trávil voľný čas na akomsi pochybnom byte. S rodičmi som si veľmi nerozumela. Stále som mala svoju brigádu v kníhkupectve, a tak som brala každú možnú šichtu naviac. Tešila som sa jedine z toho, že môj bankový účet rastie. Čo sa týkalo Lea, tak som sa snažila na neho nemyslieť. Snažila som sa, aby bolo všetko v poriadku. Čoraz menej som chodila do centra, jediného miesta, kde som sa mohla ako-tak spoločensky vyžiť. Prijala som nepísané pravidlá a snažila sa čo najmenej komunikovať o zbytočnostiach. Čím ďalej, tým viac som mala pocit, že tam jednoducho nepatrím. Akcie sa prekrývali s brigádou. Postupne som nemala čas chodiť už ani na ne. Jedného dňa som sa však opäť poriadne nahnevala. Bola to totálna hlúposť, ale v ten deň som mala nervy na dranc. PMS jednoducho robí svoje. Trčala som v zápche, meškala som do školy, kde ma potom zvozil nejaký učiteľ a dokonca ma vyhodil zo svojho
100
Ukázka elektronické knihy, UID: KOS217153