tovil ešte osemnásťdielnu oltárnu súpravu z čiastočne pozláteného striebra a translucidného emailu za 50 tisíc mariek. Gróf počas dlhej cesty vlakom nič nejedol a nepil, len sa venoval modlitbám a rozjímaniu. Po únavnej smútočnej ceste sa vlak zastavil v Rožňave. Tam truhlu preložili z vlaku pod baldachýn pripomínajúci veľký stan bez bočných stien postavený na ôsmich podperách. Po krátkom obrade rakvu preložili na koč ťahaný troma pármi bielych koní. Koč dal zhotoviť gróf Dionýz v Mní chove u výrobcu kočov majstra Karla Weinbergera. Na streche smútočného povozu trónila pozlátená koruna s ôsmimi vrcholmi, ktoré symbolizovali to, že vo vozidle je telo honosiace sa gróf skym titulom. Na boku smútočného koča sa skvel nápis, heslo Andrášiovcov „non videri sed esse“ (nezdať sa, ale byť.) Na čele smútočného sprievodu šiel muž oblečený v čiernom a niesol smútočnú zástavu s rodovým erbom. Za kňazom nesúcim hompáľajúce sa kadidlo a miništrantmi kráčal smútočný sprievod. Okrem grófových príbuzných a miestnej šľachty, sprievod tvorili aj dedinčania v krojoch. Čakalo ich sedem kilometrov chôdze do mauzólea v Krásnohorskom Pod hradí. Gróf aj napriek nepriaznivému počasiu kráčal za truhlou s nepokrytou hlavou… Krajinou sa až po mauzóleum niesli pohrebné piesne. Tam silní mladí muži položili truhlu na katafalk. Začal sa smútočný obrad, možno dôstojnejší ako ten pred dvoma rokmi pri provizórnom hrobe v Mníchove. Celebroval ho košický biskup Žigmund Bubič, známy aj ako milovník umenia, ktorý rád aj maľoval. Samozrejme, gróf sa aj po dvoch rokoch po smrti Františky cítil osamelý a smútok za ňou ešte nevybledol, a tak samotu zaháňal rôznymi aktivitami. Najskôr chcel vybudovať v rodinnom múzeu expozíciu venovanú manželke Františke. Vhodné miesto 98 Ukázka elektronické knihy, UID: KOS206752
našiel v tak zvanom bebekovskom krídle, medzi treťou bránou a juhozápadnou baštou. Tam získal priestory pre pietne múzeum manželky Františky. S predstaviteľmi mesta Rožňava sa dohodol, že socha grófky Františky bude stáť na jednom rožňavskom námestí (teraz stojí na námestí v Krásnohorskom Podhradí). Gróf však nosil v hlave aj ďalšie myšlienky, z ktorých sa mu najväčšmi pozdával nápad urobiť v Krásnohorskom Podhradí obrazáreň, galériu, v ktorej vy zhromaždil všetky obrazy, sochy či iné umelecké predmety, nazbierané a zakúpené počas pobytu v Mníchove. Hodnota jeho zbierky bola nevyčísliteľná, veď sa v nej nachádzali obrazy známych nemeckých, či uhorských umelcov, ktorých mená zachovávajú encyklopédie až do dnešných čias. Vzťah k umeniu či zberateľská vášeň bola vlastná mnohým andrášiovcom. Prirodzené bolo aj to, že sa nechali portrétovať. A tak sa aj po rokoch zachovali portréty príslušníkov rodu. Zväčša to boli portréty od maliarov, ktorých mená sa nedajú identifikovať, no aj doteraz ich možno vidieťv betliarskom kaštieli, na hrade Krásna Hôrka či v iných našich galériách. Keď sa gróf Dionýz Andráši rozhodol postaviť obrazáreň v Krásnohorskom Podhradí, mal jasný plán. Na čelnom mieste obrazárne bude kraľovať Františkin portrét. Autorom originálu bol nemecký maliar George Papperitz, ktorý sa narodil roku 1846 v Dražďanoch, no podstatnú časť života strávil v Mníchove, kde aj roku 1918 zomrel. Georgov otec bol krajinár, no syn sa krajinomaľbe príliš nevenoval. Po štúdiách na Akadémii v Drážďanoch a v Antverpách sa zúčastnil v nemecko-pruskej vojne, no potom sa už venoval maliarstvu. Maľoval historické a mytologické výjavy, no v zrelom veku sa venoval portrétu. Je autorom portrétu Dionýza Andrášiho v staršom veku (nachádza sa v súčasnosti v Andrášiho obrazárni v Krásnohorskom Podhradí ako aj portréty 99 Ukázka elektronické knihy, UID: KOS206752
Františky a z roku 1903, ktorých autorom je maliar J. Schachinger). Nevedno, aký osud stihol Františkin portrét od Papperitza, pretože gróf podľa originálu nechal vyhotoviť kópiu portrétu (visiacu v tom čase v obrazárni) budapeštianskemu maliarovi K. K. Királyfalvovi. Svoju predstavu o galérii zrealizoval aj riaditeľovi Múzea krásnych umení v Budapešti Dr. Gáborovi Téreyovi, ktorý umelecké diela rozmiestňoval v obrazárni. Výstavbu obrazárne, prízemnej budovy v secesnom štýle, zveril autorovi projektu budapeštianskemu architektovi Deziderovi Hültlovi. Ten sa rozhodol pre pôdorys gréckeho kríža. Budova bola od počiatku elektrifikovaná a teplovzdušne vykurovaná. O vykurovanie sa postaral kotol v pivnici. Teplý vzduch prúdil
Obrazáreň, ktorá bola prvá v Uhorsku sprístupnená pre verejnosť
100 Ukázka elektronické knihy, UID: KOS206752