takto vábi mužov aj z druhého sveta. Mnohí muži Ajkinmu vzdychaniu podľahli a namiesto cesty domov si našli cestu k nejakej poveternej žene.
98 Ukázka elektronické knihy, UID: KOS200337
Kôň s dušou grófa
Neďaleko Humenného leží obec Brekov a nad ňou sa vypínajú zrúcaniny hradu. Teraz zrúcaniny – voľakedy hrdé a pyšné sídlo pánov. V istom období býval na hrade gróf Ferenc Barkóczy, krutý človek, ktorý poddaným nedal dýchať. Od svitu do mrku pracovali na jeho poliach. Na svojich políčkach škvarkách len pri mesiaci dreli. Ukrutný Barkóczy sa pozeral z hradu na poddaných, ako sa na jeho poliach lopotili a keď zazrel, že niektorí z nich si znoj na čele utierali, huckal na nich pandúrov, ktorí už vedeli, na čo slúži dereš. Raz sa grófovi dostalo do uší, že istý poddaný Mišo Maťuga si kúpil koňa a z dosák zmontoval voz, aby sa mu ľahšie na škvarke pracovalo. „Kde zobral Mišo koňa?“ vyzvedal sa Barkóczy pandúrov. „ Ktovie,“ vraveli. „Možno ho aj ukradol.“ „Priveďte Miša ku mne, spýtam sa ho,“ prikázal gróf pandúrom. Mišo povedal, že si na koňa zarobil, že ho od pocestného kúpil. Lenže gróf si húdol svoje, vraj ho ukradol a za to dostane päťdesiat palíc na dereši. Mišo sa palicovania nebál, no hnevalo ho, že ho gróf z klamstva nakriakol. Keď zliezol z dereša, grófa preklial: „Po smrti sa staň koňom!“ 99 Ukázka elektronické knihy, UID: KOS200337
Mišo sa dovliekol domov, žena Mariša ho obkladmi kurírovala, lebo klobásy po úderoch palicou boli bolestivé. Mišo sa ešte ani celkom nevyliečil, keď sa nad Brekovom zjavil akýsi tmavý mrak a zpod zeme sa ozvalo dunenie. „Brekovský hrad sa rúca,“ kričali susedia a pozerali sa na tú skazu. Bola to pravda, kroniky zaznamenali, že sa tak stalo roku 1778. Hrad postihlo zemetrasenie. V ruinách hradu prišlo o život celé osadenstvo. Mnohých mŕtvych z trosák vyberali, do truhiel naložili a pochovali. Len telo grófa Barkóczyho nikde nenašli. Vraj si ho sám diabol do pekiel zobral, lebo za svoju krutosť si iné nezaslúžil. Až raz v noci ktosi zazrel medzi ruinami hradu pobehúvať čierneho koňa. Múry oňuchával a erdžal tak hlasno, ako gróf na poddaných vyrevúval. Mišo Maťuga chcel čierneho koňa vidieť na vlastné oči. Vybral sa v noci k rumovisku a striehol na koňa. Na tretiu noc ho uvidel, chytil za ohlávku a priviedol domov. Na majetok prišiel už nový pán, ktorý nebol taký krutý ako predošlý. Tento raz zazrel Miša Maťugu za pluhom a počul, ako vykrikuje: „Čikí,Barkóczy, hijóó, Barkóczy.“ „Prečo koňa oslovuješ menom nebohého grófa?“ vyzvedal sa. „Nuž preto, lebo na iné meno nereaguje,“ povedal Mišo. „Nech to skúsia aj oni, pán gróf.“ Gróf kričal na koňa rozličnými konskými menami, no on skutočne iba na meno Barkóczy počúval. Tak sa nový hospodár presvedčil, že tu čosi nie je s kostolným poriadkom. Nad zmiznutým grófom kliadba visí… Lenže Mišo sa nepriznal, že on zlého grófa preklial, no v krčme to vykramáril. Ľudia v Brekove stárli, len Mišov kôň Barkóczy bol stále svieži, plný sily. Jedného dňa však začal chradnúť, až sa bezvládny zvalil na zem. Mišo Maťuga ho prikryl slamou a odišiel s chlapmi pre lopaty, že ho zahrabú, 100 Ukázka elektronické knihy, UID: KOS200337