lampičiek. Zapálili ich tu pre dobro Čogjala a všetkých živých bytostí. Ďalšie tradičné obety – jedlo, vonné tyčinky a kvety – boli súčasťou rovnakej oslavy zmyslov. Až sa mi fúziky chveli potešením. Pozerala som sa na veľké nástenné thangky, na ktorých boli živo vyobrazené najrôznejšie božstvá, napríklad Maitreya, Budha budúcnosti, Maňdžušrí, Budha múdrosti, Zelená Tara, Mahakala, Ochranca dharmy, Budha liečiteľ, a tiež ctený učiteľ láma Congkhapa. V tlmenom nočnom osvetlení sa ich postavy zdali byť bližšie ako počas dňa, pozerali sa na nás zo svojich lotosových trónov, ako keby boli skutočne prítomní. Len párkrát som v chráme videla toľko ľudí ako v ten večer. Vpredu sedeli starší lámovia a rinpočeovia, za nimi mnísi a mníšky, ďalej vzadu ľudia z mesta. Chrám bol úplne plný. Jedna z mníšok, s ktorými som prišla, mi našla miesto na nízkej rímse vzadu v chráme. Odtiaľ som mohla pozorovať všetko, čo sa dialo. Ľudia zapaľovali ďalšie lampičky, mali zopäté ruky a modlili sa, šepkali si medzi sebou a dodávali tak celému večeru veľmi slávnostný ráz. Samozrejme, že sme cítili stratu a prežívali smútok, ale zároveň tu bol prítomný aj veľmi silný a úplne iný spodný prúd. Správa o tom, že Čogjal bol v jasnom svetle, sa očividne rozniesla. Uprostred smútku tu preto bola citeľná aj tichá hrdosť, dokonca slávnostná nálada z toho, že mal takú dobrú smrť. Príchod geše Wangpa privítali okamžitým úctivým stíšením. Zaujal svoje miesto na učiteľskom tróne – čo bolo vyvýšené miesto v prednej časti chrámu – a nechal 102
1400272-Synergie-Umeni prist-blok-SK-BC.indd 102
12.8.14 15:51
Ukázka elektronické knihy, UID: KOS200245
všetkých zhromaždených chvíľu spievať, kým nás uviedol do krátkej meditáce. V chráme bolo ticho, ale rozhodne nie úplný pokoj. Akoby v celom priestore vibrovala zvláštna energia. Cítila som veľkú silu, ktorá pramenila z toho, že sa stovky myslí zamerali na Čogjalovo dobro. Bolo to tak, alebo to bola len moje mačacia senzitivita? Skutočne môže spoločný zámer toľkých meditujúcich ľudí, ktorí Čogjala poznali, dosiahnuť v danom okamihu až k nemu a prospieť mu? Geše Wangpo zakončil meditáciu jemným cinknutím zvončeka. Potom čítal krátky odkaz od dalajlámu. Jeho Svätosť posielala osobnú kondolenciu a osobitné požehnanie z Ameriky. Zatým geše Wangpo hovoril o Čogjalovi tradičným tibetským spôsobom, o jeho rodine v Khame, čo je provincia vo východnom Tibete, o jeho štúdiu v kláštore, kam odišiel ešte ako malý chlapec, a na záver uviedol niektoré kľúčové myšlienky učenia, ktorým sa Čogjal riadil. Geše Wangpo vždy dodržiaval tradície. Zároveň však vedel, ako osloviť publikum, v ktorom neboli len mnísi, ale aj celkom obyčajní ľudia. „Keď Čogjal zomrel, mal len tridsaťpäť rokov,“ povedal ticho. „Ak sa máme z jeho smrti niečo naučiť, a ja verím, že by si to Čogjal prial, potom je to poznanie, že smrť môže postretnúť v každom okamihu kohokoľvek z nás. Na niečo také sa nám väčšinou nechce ani pomyslieť. Sme si, samozrejme, vedomí toho, že jedného dňa zomrieme. Myslíme si však, že sa to stane až za dlhý čas, 103
1400272-Synergie-Umeni prist-blok-SK-BC.indd 103
12.8.14 15:51
Ukázka elektronické knihy, UID: KOS200245
niekedy v ďalekej budúcnosti. Tento spôsob uvažovania,“ – geše Wangpo sa odmlčal, aby dodal slovám dôraz – „je dosť nešťastný. Sám Budha povedal, že tou najdôležitejšou meditáciou zo všetkých je meditácia o smrti. Rozjímať o vlastnej smrti nie je nič morbídne ani depresívne. Naopak! Až keď sa postavíme čelom ku skutočnosti svojej vlastnej smrti, až potom zistíme, ako máme žiť. Žiť tak, akoby sme tu mali byť naveky – to je tragické plytvanie,“ pokračoval. „Jedna z mojich študentiek, pani v pokročilom štádiu rakoviny, minulý rok takmer umrela. Navštívil som ju v nemocnici a bola v posteli len ako krehký tieň, napojená na najrôznejšie hadičky a prístroje. Našťastie však vyhrala svoj boj s chorobou. A nedávno mi povedala niečo veľmi zaujímavé: tá choroba bola pre ňu najväčším darom, aký mohla dostať, pretože sa po prvýkrát v živote musela postaviť zočivoči vlastnej smrti – a povedala mi, že až vtedy si uvedomila, aké cenné je byť nažive.“ Geše Wangpo sa odmlčal, aby poslucháči mohli vstrebať, čo práve povedal. „Odvtedy vstáva každý deň s hlbokou vďačnosťou za to, že je tu a že je zdravá. Každý deň je pre ňu ako dar navyše. Je spokojnejšia a pokojnejšia, v súlade sama so sebou. Nerobí si toľko starostí ohľadom materiálnych vecí, pretože vie, že majú len krátkodobú hodnotu. Nadšene medituje, pretože ju vlastná skúsenosť presvedčila o tom, že s telom sa môže diať čokoľvek, ale vedomie zostáva. 104
1400272-Synergie-Umeni prist-blok-SK-BC.indd 104
12.8.14 15:51
Ukázka elektronické knihy, UID: KOS200245