Ján Štrasser
Ladislav Snopko
1
Strasser_Snopko_KB_blok.indd 1
7.8.2026 12:14:50
JÁN ŠTRASSER
Snopko Ladislav
Rozhovory o dotykoch a spojeniach
3
Strasser_Snopko_KB_blok.indd 3
7.8.2026 12:15:38
Text © Ján Štrasser 2026 Cover photo © Martin Fridner 2026 Design and cover © František Jablonovský 2026 Slovak edition © Vydavateľstvo SLOVART, spol. s r. o., Bratislava 2026 Všetky práva vyhradené. Žiadna časť tejto knihy nesmie byť reprodukovaná ani šírená v akejkoľvek forme alebo akýmikoľvek prostriedkami, či už elektronickými, alebo mechanickými, vo forme fotokópií či nahrávok, respektíve prostredníctvom súčasného alebo budúceho informačného systému a podobne bez predchádzajúceho písomného súhlasu vydavateľa.
4
Strasser_Snopko_KB_blok.indd 4
7.8.2026 12:15:41
„Ak problém má riešenie, tak prečo sa strachovať? Ak problém nemá riešenie, tak prečo sa strachovať?“ 14. dalajlama Tändzin Gjamccho
5
Strasser_Snopko_KB_blok.indd 5
7.8.2026 12:15:41
Nápadník Agnes Otváram Slovník súčasného slovenského jazyka, tretí zväzok, písmená M – N, hľadám slovo nápadník. Je na strane 607 a slovník ponúka jediný význam: nápadník ► muž uchádzajúci sa o náklonnosť ženy. Nič viac. Krútim hlavou: A ako, vážení jazykovedci a vážené jazykovedkyne, nazveme človeka, ktorý má nápady? Ako nazveme muža, ktorému všetci hovoria Agnes? Áno, môj priateľ Ladislav Snopko je pozoruhodný človek nápadov vo sfére kultúry a spoločenského života. Vymyslí, rozpracuje, zmanažuje. Kultúru netvoria len tí, čo píšu, skladajú, hrajú, spievajú, maľujú, ale aj (a často najmä) tí, čo stoja za nimi a starajú sa o prezentáciu ich kreativity. V tejto sfére je Agnes jednotka medzi jednotkami. Za svoj kultúrou nabitý život zorganizoval desiatky... čo desiatky – stovky koncertov folkovej a rockovej huby, výstav, diskusných fór, narodeninových osláv významných osobností či iných kultúrnych akcií. Ale samo osebe by to na knihu rozhovorov nestačilo. Najdôležitejšie je, že za všetkým, čo Agnes, teda Ladislav Snopko robil a robí, vždy bol a stále je pevný postoj slobodomyseľného človeka a bytostného demokrata. Dokázal to v časoch totality, v dňoch a týždňoch Nežnej revolúcie, v takmer štyroch desaťročiach po nej, dokazuje to dodnes celým svojím životom a prácou. Bolo mi cťou a potešením urobiť s ním túto knihu rozhovorov.
Ján Štrasser
7
Strasser_Snopko_KB_blok.indd 7
7.8.2026 12:15:42
1
Som Tatranec Čím začneme naše rozhovory?
Čo tak tým, že som sa narodil? Kde?
V Košiciach. Pokrstili ma v Dóme svätej Alžbety ako Ladislava Jána – Ladislav som po otcovi, Ján po starom otcovi z maminej strany Jánovi Môcikovi. Ale pozor, ja nie som Košičan. Ja som Tatranec. Z Nového Smokovca. Ako sa Tatrancovi podarilo narodiť v Košiciach? Z Tatier je to dobrých stotridsať kilometrov.
Jednoducho – sanatórií a liečebných domov bolo v Tatrách neúrekom, ale pôrodnica tam nebola. Bola v neďalekom Poprade.
Moja mama mala tridsaťosem rokov a bola prvorodička. Poprad mi to hádam nebude mať za zlé, ak poviem, že v tom čase v Košiciach na Moyzesovej 9 bola lepšia nemocnica. Jej riaditeľom bol doktor Ilečko, mamin švagor, môj budúci strýko. Ty si mal protekciu ešte pred narodením?
Takto som o tom nepremýšľal. A už vôbec nie 9. decembra 1949, keď ma cisárskym rezom priviedli na svet. Keď si mi to teraz takto natvrdo pripomenul... hm... možno to bola protekcia, ale nebola to korupcia. Neskôr som mal problém skôr s niečím iným – podľa miesta môjho rodiska v občianskom preukaze ma každý pokladal za Košičana. Opakujem: Som Tatranec. Opatrne, rozprávaš sa s človekom, ktorý sa necelé štyri roky pred tebou narodil v tej istej pôrodnici.
Áno? To budeme musieť dodatočne osláviť. Len kde, keď v tej romanticko-secesnej budove už pôrodnica nie je? 9
Strasser_Snopko_KB_blok.indd 9
7.8.2026 12:15:43
To vymyslíme. Tvoje krstné meno je Ladislav, ale známejší si pod prezývkou Agnes.
Agnes nie je prezývka, je to fakticky moje druhé meno. A pre väčšinu ľudí dokonca prvé. Ženské meno Agnesa alebo Agneša má pôvod v gréckom slove hagné, čo znamená čistá, nevinná, nepoškvrnená.
No... nie som si istý, či to na mňa sedí. Ale nevzdávam sa ani Ladislava. Môj menovec Ladislav Chudík vo vašej knihe rozhovorov hovorí: „Niet nevydareného Laca. Povzbudzujeme sa, sme menšina.“ Hoci v prvej porevolučnej vláde to neplatilo, okrem nás tam boli ešte ďalší dvaja Lacovia – Kováč a Košťa. Na meno Agnes Snopko reaguje aj vyhľadávač Google. Ako a kedy sa z Laca stal Agnes?
Leto je čas rôznych partičiek a prázdninových lások, ani mňa to ako tínedžera neobišlo. Veľmi sa mi páčilo jedno dievča z Plzne, volala sa Agneša a oslovovali ju Agnes. Prázdninová láska ako vyšitá. V jednom kuse som o nej rozprával kamarátom, a keď dievčina z Tatier odišla, začali ma volať Agnes. Vraj sme pri pohľade odzadu mali rovnaké nohy. Odvtedy sa to s tebou ťahá?
Celý život, už šesťdesiat rokov. Je to moje logo. Po voľbách v júni 1990 som sprevádzal prezidenta Václava Havla pri jeho návšteve Bratislavy, to už sme mali neformálny, ba až priateľský vzťah. Keď odchádzal späť do Prahy, pri nastupovaní do limuzíny mi povedal: „Tak ahoj, Agnesi!“ A ja mu na to: „Maj sa pekne, Vašku!“ Tento okamih sa ešte v ten deň objavil vo večerných Televíznych novinách. Vzápätí mi domov zatelefonoval kamarát pesničkár a novinár Ivan Hoffman: „Zbláznili ste sa? Prezident republiky a minister kultúry sa predsa nemôžu lúčiť ako po odchode z krčmy!“ V nočných Televíznych novinách, kde sa reportáž z Havlovej návštevy v Bratislave opakovala, už ten záber nebol. Hovoríš, že si Tatranec. Čo to znamená? Tatranci sú nejaké špecifické regionálne etnikum? Ako povedzme Záhoráci, Kysučania, Spišiaci, Šarišania...
Z historického hľadiska sú Vysoké Tatry osídlené už od praveku, medzi Novou Lomnicou a Tatranskou Lomnicou sa nachádza najvyššie položené slovanské hradisko. Tatranci, teda tí, čo žijú medzi Štrbským Plesom a Tatranskou Lomnicou, sú obyvatelia Vysokých Tatier. No o ich historickej tatranskej identite ťažko hovoriť. 10
Strasser_Snopko_KB_blok.indd 10
7.8.2026 12:15:44
Prečo?
Lebo ich identita je identita prisťahovalcov. To, čo teraz poviem, bude znieť asi drsne, ale prvou autentickou generáciou Tatrancov sú ľudia, ktorí sa narodili v Tatrách po druhej svetovej vojne, generácia dnešných sedemdesiatnikov a sedemdesiatničiek, teda moja generácia. Naši rodičia sa vo Vysokých Tatrách nenarodili, oni sa do nich prisťahovali z celého vtedajšieho Československa. Sme deti prisťahovalcov. Vysoké Tatry sú najzápadnejšou časťou východného Slovenska, no všimni si, že ja ako Tatranec hovorím po slovensky bez klasického východniarskeho prízvuku, nezdôrazňujem predposlednú slabiku slova, lebo rodovo pochádzam zo stredného Slovenska. V tatranskej liečebnej, rekreačnej, turistickej, športovej infraštruktúre dnes pracujú tisícky ľudí. Ani oni nie sú autentickí Tatranci?
Urbánny rozvoj Vysokých Tatier nastal počas prvej Československej republiky a značnú zásluhu na ňom mali českí investori. Budovali sa liečebné domy, sanatóriá, turistické a horolezecké trasy, neskôr podmienky na klasické aj alpské lyžovanie. Najdôležitejší ľudia – lekári, zdravotné sestry, vyšší hospodárski úradníci, skrátka ľudia, ktorí sa starali o to, aby Vysoké Tatry fungovali a slúžili návštevníkom – prichádzali z celého Československa. Nižší obslužný personál, samozrejme tiež veľmi dôležitý, sa zväčša grupoval z podtatranských obcí – z Batizoviec, Gerlachova, Veľkého Slavkova, Novej Lesnej, Veľkej Lomnice, Lendaku, pôvodným povolaním to boli roľníci, pastieri... Niektorí sa neskôr presťahovali hore do Tatier, usadili sa v tatranských osadách a zveľaďovali ich, iní zasa nikdy neopustili svoje rodné obce a do Tatier len dochádzali za prácou. Napodiv to všetko fungovalo, Tatry v čase svojho boomu boli takým malým československým Klondikeom. Od roku 1947 majú Vysoké Tatry štatút mesta. Mesto Vysoké Tatry si akosi neviem dosť dobre predstaviť...
Benátky sú mesto na stoosemnástich ostrovoch a spájajú ich gondoly a vaporettá. Vysoké Tatry sa skladajú z pätnástich pôvodne samostatných osád a spája ich cestný okruh nazývaný Cesta slobody. Výberovo od západu na východ: Podbanské, Vyšné Hágy, Nová Polianka, Nový Smokovec, Starý Smokovec, Tatranská Lesná, Tatranská Lomnica... Vysoké Tatry sú mesto a ich administratívnym centrom je Starý Smokovec, sídlo mestského zastupiteľstva a primátora.
11
Strasser_Snopko_KB_blok.indd 11
7.8.2026 12:15:44
Ako by si pomenoval charakter Vysokých Tatier?
Vysoké Tatry sú horstvo alpského charakteru, jediné na Slovensku a predtým jediné v bývalom Československu. Aj preto ich veľmi radi navštevovali a dodnes navštevujú Česi. Najvyššia česká hora Sněžka v Krkonošiach má 1 603 metrov. Taký nízky štít vo Vysokých Tatrách ani neexistuje, náš Gerlach je o viac ako kilometer vyšší. Je známa česká hláška z čias spoločného štátu: „Kdyby Tatry měli kolečka, jsou dávno v Praze.“
Česi boli vo Vysokých Tatrách vždy vítaní a oni sa v nich vždy veľmi dobre cítili. Zo sociálneho pohľadu majú Vysoké Tatry liečebný, športový a rekreačný charakter. Z toho vyplýva, že okrem slovenských a českých návštevníkov k nám chodila a stále chodí aj rôznorodá zahraničná klientela – v období socializmu aj z kapitalistického Západu. To ovplyvnilo vysokotatranského génia loci, dodalo mu internacionálnu dimenziu. Takých miest v Československu nebolo veľa – okrem Vysokých Tatier niekoľko kúpeľných miest, predovšetkým Karlovy Vary a Piešťany. V Tatrách si hocikedy a hocikde mohol stretnúť zaujímavých ľudí – dnes im hovoríme celebrity. Stretol si nejakú?
Áno, herečku Vivi Bach. Bývala v Grandhoteli, nakrúcala v Tatrách nejaký film so slávnym rakúskym alpským lyžiarom Tonim Sailerom. Pamätám si, že som bol v komparze na Skalnatom plese jeden z chalanov, čo Toniho Sailera nosili na pleciach. Prečo?
To si už nepamätám, ale bolo to príjemné. Čo Tatranec, to lyžiar. Platí to aj o tebe?
Samozrejme. V mladosti som sa venoval zjazdovému lyžovaniu, na konci základnej školy som uvažoval aj o pretekárskej kariére, chodil som na tréningy, ktoré viedol legendárny Tatranec Vajco, občianskym meno Štefan Špiring. Mal svojskú tréningovú metódu. Museli sme vyšliapať do Skalnatého sedla a potom rýchlo skákať po kameňoch dolu na Skalnaté pleso. Mal som to veľmi rád a potom som to robil na každej túre. Dnes mám vymenené ľavé koleno a onedlho príde na rad pravé... Vajco trénoval aj môjho kamaráta, neskoršieho československého reprezentanta Petra Reitmayera. Ten sa do dejín nášho alpského lyžovania zapísal tým, že ako prvý Slovák v histórii prete12
Strasser_Snopko_KB_blok.indd 12
7.8.2026 12:15:44
kal v rakúskom Kitzbüheli na Hahnenkamme, kde sa konajú najťažšie preteky v zjazdovom lyžovaní na svete. Priezvisko Snopko je zrejme zdrobneninou od slova snop.
Bez narážok, prosím! Ja to vidím pozitívnejšie – snopko bol človek, ktorý pokosené obilie viazal do snopov. Podľa Databázy priezvisk Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra sa Snopkovci najviac vyskytujú na strednom Slovensku, najmä v okolí Banskej Bystrice.
To by sedelo, môj otec Ladislav bol z Banskej Bystrice. Povedz mi niečo o svojich rodičoch, o starých rodičoch...
Môj starý otec Ondrej Snopko pochádzal z dediny Horné Pršany asi desať kilometrov od Banskej Bystrice, v Banskej Bystrici bol mestským policajtom a, ak si dobre pamätám, aj správcom evanjelického cirkevného zboru. Stará mama Mária bola v domácnosti. Mali štyri deti – tri dcéry a môjho otca Ladislava, ktorý sa narodil v roku 1921. Takže si mal tri tety a máš veľa bratrancov a sesterníc.
A to sme sa ešte nedostali k maminým rodičom – tí mali päť detí. Ostaňme zatiaľ pri otcovi.
Študoval na Vyššej priemyselnej škole, kde ho slovenčinu a dejepis učil známy protifašistický odbojár Ladislav Sára, počas Slovenského národného povstania prvý hlásateľ Slovenského slobodného vysielača v Banskej Bystrici. Aj môj otec sa za Slovenského štátu ako mladík zapojil do odboja. Roznášal protifašistické letáky, raz ho pri tom chytili, vyhodili ho zo školy, zavreli ho a súdili. Napodiv dostal pomerne mierny trest – rovno z väzenia ho vzali do armády, zaradili do 2. technickej divízie a poslali bojovať do Talianska. Otec pri prvej vhodnej príležitosti prebehol k talianskym partizánom garibaldiovcom a bojoval v ich radoch proti nemeckým fašistom. Rozprával ti o tom?
Utkvelo mi v pamäti jeho spomínanie, ako ich občas vo chvíľach odpočinku chodievali zabaviť herci – bolo to niečo ako naše Frontové divadlo. Rozprával, že s jednou mladou herečkou sa aj bozkával. Veľmi sa mu páčila. Spýtal som sa ho, či si nepamätá jej meno. Pamätal si – Alida Valli.
13
Strasser_Snopko_KB_blok.indd 13
7.8.2026 12:15:44
Čo nepovieš?! Aj mne sa veľmi páčila – v Bertolucciho filme 20. storočie aj v trileri Prejazd Kassandra. Kam šiel Ladislav Snopko starší po vojne?
Domov do Banskej Bystrice. Ale vzal to okľukou cez Švajčiarsko, nejaký čas tam pracoval na našej ambasáde ako technický pracovník. Po návrate do Bystrice vstúpil do komunistickej strany. Nebolo v tom nič vypočítavé – otec bol autentický bojovník proti fašizmu, spadal pod zákon číslo 255 z roku 1946 ako účastník národného boja za oslobodenie. A teraz sa povenujme tvojej mame.
Anna, rodená Môciková, narodila sa v roku 1911 ešte v rakúskouhorskej monarchii. Na rozdiel od môjho otca bola z katolíckej rodiny, mala troch bratov a sestru a ako najstaršia musela mame pomáhať starať sa o nich. Jej otec Ján Môcik pochádzal z Podbrezovej, bol majstrom v tamojších železiarňach a bol významným členom strany, ktorá sa volala Československá sociálně demokratická strana dělnická a kam po vzniku Československej republiky patrili aj slovenskí sociálni demokrati. Dedo Môcik bol nejaký čas sociálnodemokratickým poslancom v Národnom zhromaždení ČSR. Keď prestal pracovať v podbrezovských železiarňach, aj s manželkou Františkou sa presťahoval k nám do Penzáku. Do Penzáku?
Ty nevieš, čo je to Penzák? Čo už, Košičan... Penzák je legendárny liečebný dom pre pacientov s tuberkulózou v Novom Smokovci. Začali ho stavať ešte počas prvej svetovej vojny a projektoval ho významný architekt Milan Michal Harminc, ktorý patrí k prvej generácii slovenských architektov. Investorom stavby a neskôr aj jej majiteľom bol Všeobecný penzijný ústav v Prahe, no Tatranci a znalci miestnych pomerov mu vždy hovorili a dodnes hovoria Penzák. Ako sa zoznámili tvoji rodičia?
Bolo to v roku 1947. Alebo 1948? Nález z Gerulaty vieš umiestniť v čase presne, ale kedy sa dali dokopy tvoji rodičia, nevieš?
Je mi jasné, že ako archeológ by som to mal vedieť. Hanbím sa, no nemám detailne prebádané dejiny našej rodiny, musím sa spoliehať na pamäť, a tá už dnes nie je bohviečo... Viem len to, že mama bola po vojne na nejakom zdravotníckom kurze v Banskej Bystrici. Neviem presne, kedy a kde sa s Lackom Snopkom 14
Strasser_Snopko_KB_blok.indd 14
7.8.2026 12:15:45
stretli, ale viem, že veľmi rýchlo sa zosobášili a mama z Banskobystričana urobila Tatranca a 9. decembra 1949 aj otca. Kde ste bývali?
Obaja moji rodičia pracovali v Penzáku, takže tam sme aj bývali. Už som spomínal, že s nami žili aj mamini rodičia, starali sa o mňa, takže som nemusel chodiť do jaslí ani do škôlky. Tvoji rodičia pracovali v Penzáku, bývali ste v Penzáku, detstvo a mladosť si prežil v Penzáku. Vykresli mi Penzák.
Penzák tvorili tri do jedného celku prepojené, no relatívne samostatné budovy. V prvej boli ordinácie a iné liečebné zariadenia a izby pre pacientov, v druhej infraštruktúra zabezpečujúca služby a chod celého komplexu a v tretej bývali lekári, sestričky a iní zamestnanci. Tretia budova mala päť poschodí, na každom boli tri byty. Náš bol na najvyššom poschodí, mal síce len dve izby, no veľkú halu, takže sme sa v ňom všetci cítili pohodlne. Penzák mal svoju kuchyňu a dve jedálne, kde sa stravovali pacienti a zamestnanci, mal knižnicu, veľkú spoločenskú sálu, kde sa kolektívne pozerala televízia, a kinosálu, kde sa dalo hrať divadlo a chodili tam rôzne herecké zoskupenia. Pamätám si, že som tam videl vystupovať Vlastu Buriana aj Františka Dibarboru. Penzák mal aj vlastné záhradníctvo a dokonca aj vlastnú márnicu. Pôrodnicu nemal, ale márnicu hej?
Zrejme bola potrebnejšia. Ako deti sme sa tam chodili báť. Cez okienko sme sa pozerali na mŕtvoly a večer sme od strachu nevedeli zaspať. Iné bolo dôležité – tí, čo bývali v bytovej časti Penzáku, tvorili niečo ako komunitu rodín. Spomínaš si na niektoré rodiny?
Najmä na dve z nich, lebo s ich deťmi som v styku dodnes. Na prízemí bývali Korcovci – docent Korec bol riaditeľom Penzáku, jeho manželka diétnou sestrou. Ich syn Štefan bol a je môj kamarát. Je to špičkový slovenský onkológ, po Nežnej revolúcii založil a riadil Národný onkologický ústav, takmer štvrť storočia pôsobil v Spojených štátoch amerických. Kamarátil som sa aj s jeho staršou sestrou Majou Korcovou, dnes Rothenbühlerovou, významnou divadelnou vedkyňou a spisovateľkou. Druhou rodinou boli Reptovci – ich dcéra Soňa Szomolányi je poprednou sociologičkou a politologičkou.
15
Strasser_Snopko_KB_blok.indd 15
7.8.2026 12:15:45
Čo robili tvoji rodičia?
Mama pracovala v Penzáku od roku 1937 ako zdravotná sestra, neskôr ako hlavná sestra a ešte neskôr ako sociálna sestra. Otec tam bol správcom, neskôr bol aj správcom polikliniky v Novom Smokovci. Pred odchodom do dôchodku pracoval na Okresnom národnom výbore v Poprade na odbore zdravotníctva ako ekonóm. A veľmi agilne sa venoval organizovaniu rôznych lyžiarskych a sánkarských podujatí. Zomrel v roku 1988 na rakovinu; myslím, že na jeho ochorení sa podpísal výbuch jadrovej elektrárne v Černobyli v apríli 1986 – bol zákaz chodiť do hôr, no on bol rozhodcom na dorasteneckých zjazdových pretekoch v Skalnatom sedle... Bolo mi ľúto, že sa nedožil Nežnej revolúcie.
2
Mama sa poznala s Jánom Pavlom II. Aká je tvoja prvá detská spomienka?
Stojím nahý vo vani a stará mama ma sprchuje. No tá spomienka má svoju motiváciu a na tú už tak rád nespomínam. Prečo?
Hral som sa s kamarátmi pred domom, zrazu ma rozbolelo brucho, potreboval som ísť na záchod. Utekal som hore schodmi domov na piate poschodie, no vydržal som len po štvrté... Povedal si, že rodiny, čo bývali v Penzáku, tvorili komunitu.
Niekedy sa ani nedalo rozoznať, ktoré decko do ktorej rodiny patrí. Ako to myslíš?
Penzák bol prepojený internou telefónnou sieťou. Celé popoludnie som sa hral s kamarátmi u susedov Vlasatých na treťom poschodí a večer pani Vlasatá zavolala mojej mame na piate: „Lacko bude nocovať u nás, lebo už zaspal.“ Z toho mi vychádza, že aj vy deti ste tvorili komunitu.
A ešte silnejšiu ako dospelí, presnejšie partu, ešte presnejšie bandu. Najradšej sme sa hrávali v priestoroch medzi troma pen16
Strasser_Snopko_KB_blok.indd 16
7.8.2026 12:15:45
záckymi budovami. Veď nás aj volali po východniarsky penzačkari. Tá naša banda, v ktorej boli chlapci aj dievčatá, nebola v Smokovcoch najväčšia, no určite bola najobávanejšia. Čím?
Jednou zvláštnosťou – našu bandu viedlo dievča, už spomínaná Maja Korcová. Pričinila sa o to, že sme neboli obyčajní bitkári, ale sofistikovaní bojovníci s vypracovanou stratégiou. Maja bola sčítaná – raz sme bojovali ako neandertálci, inokedy ako Indiáni, husiti, partizáni. Mali sme k tomu aj patričné symboly – indiánsky totem, vlajku s husitským kalichom... Chlapci tvorili útočnú časť, dievčatá zázemie. Chlapci zajali niekoho z nepriateľskej bandy a dievčatá ho potom v našom zázemí mučili. Čínske mučenie, pupkáč... Chceš vedieť podrobnosti? Daj radšej niečo menej kruté.
Keď sme sa hrali na vojnu, nikto nechcel byť Nemec, každý chcel byť partizán. Našimi hrdinami boli legendárny revolučný komandír Vasilij Čapajev a hrdinský sovietsky pilot Alexej Maresjev z knihy a filmu Príbeh ozajstného človeka, Oleg Koševoj z knihy a filmu Mladá garda, Pavel Korčagin z knihy a filmu Ako sa kalila oceľ... Tieto sovietske bomby sme si užili všetci, čo sme vyrastali v päťdesiatych rokoch. Zmeňme tému.
Už len dodám, že v mojom detstve bola veľmi populárna aj kniha Arkadija Gajdara Timur a jeho družina. Aj my sme občas boli timurovci a ako banda sme robili dobro. Aké?
No... dnes by sme to nazvali verejnoprospešnými prácami. Napríklad pri cestách sme zbierali odpadky, čo poodhadzovali šoféri. Starali sme sa aj o domáce zvieratá – Penzák mal vlastný hospodársky dvor, na ktorom sa chovali prasce, ovce, sliepky... Ale riešili sme aj svetové problémy. Napríklad?
Bol som ôsmak, keď vypukla kubánska raketová kríza a naša banda chcela ísť pomôcť Fidelovi Castrovi bojovať proti Američanom. Mali sme v úmysle ísť na letisko do Popradu, mysleli sme si, že odtiaľ pravidelne lietajú lietadlá na Kubu, chceli sme sa do nejakého dostať. Už si nespomínam, či sme to len plánovali, alebo sme sa do Popradu na letisko aj vybrali a odtiaľ nás vrátili späť. 17
Strasser_Snopko_KB_blok.indd 17
7.8.2026 12:15:45
Vyvádzal si aj doma?
Doma som skôr robil dobro. Veď som bol jedináčik a boli na mňa štyria – starký so starkou a otec s mamou. Rozmaznávali ťa?
Otec a mama nemali na moje rozmaznávanie čas. Intenzívne sa mi venoval hlavne dedo Môcik, veľa sa so mnou rozprával o všetkom možnom – aj o politike. Dalo by sa povedať, že ma vzdelával a školil do života. Čo dobré ti doma vyvárali?
Doma sme spravidla len raňajkovali, obedy a večere sme mali v rámci spoločnej penzáckej kuchyne – buď sme sa išli najesť do jedálne, alebo niekto z rodiny šiel do nej s obedármi a doniesol domov obed aj večeru. Doma sa varilo len v nedeľu a to bola klasika – hovädzia polievka, rezeň so šalátom, zákusok. Otec evanjelik, mama katolíčka, ty pokrstený katolík. Ako to po tejto stránke fungovalo vo vašej rodine?
Nič disharmonické v tomto smere som u nás doma nezaznamenal. Naša rodina bola ľavičiarska, dedo Môcik bol bývalý sociálny demokrat, otec až do roku 1968 komunista. Na druhej strane mama, ktorá sa kamarátila s Karolom Wojty³om. Zaujímavé!
V Penzáku sa schádzala lekárska partia, Korec, Čársky, Šiška, Dérer, chodievali sa lyžovať v okolí Zbojníckej chaty. Moja mama chodila s nimi. Stretli sa v sobotu, zalyžovali si, večer si trochu spoločensky užili a v nedeľu sa šúsom spustili cez Hrebienok späť do Smokovca. A z poľskej strany sa k nim občas pridal mladý kaplán Karol Wojty³a, budúci pápež Ján Pavol II. Keď ho v roku 1958 vymenovali za biskupa, to už asi na Zbojnícku chatu nechodil.
To už nie. Navyše mama sa s ním po čase vnútorne rozišla. Ako to?
Mama uctievala Ježiša, ale neuznávala cirkevné dogmy, neverila príbehu, že Ježiš povstal z Panny Márie a Ducha Svätého, podľa nej to bolo normálne počaté dieťa. A nezdieľala negatívny postoj cirkvi k antikoncepcii, lebo ako zdravotná sestra v sanatóriu videla, ako trpia deti, čo sa narodili ako nechcené. 18
Strasser_Snopko_KB_blok.indd 18
7.8.2026 12:15:45
Tvoja mama bola zjavne veľmi empatická.
To bola. V roku 1995 počas svojej druhej návštevy na Slovensku prišiel Ján Pavol II. do Tatier. Keď som jej núkal, že cez Ferka Mikloška vybavím ich stretnutie, povedala mi: „Lacko môj, ty vieš, že som sa s ním vnútorne rozišla, no ak pôjde v papamobile po tatranskej Ceste slobody, pôjdem mu zamávať.“ Kedy si šiel do školy? A kam?
Prvákom som sa stal 1. septembra 1955. Základné školy, kam sa chodilo od prvého po piaty ročník, boli vtedy v rôznych tatranských vilách – začal som vo vile Vlasta, potom som chodil do vily Lipa. A druhý stupeň som absolvoval v Dolnom Smokovci, v základnej škole Pod lesom, ktorá tam funguje dodnes. Tešil si sa na školu?
Áno, ale dosť som sa jej aj bál. Zle mi vychádzali roky, keď som šiel do prvej triedy, do šiestich rokov mi chýbali tri mesiace. Ja som bol ako dieťa dosť veľký bojko a mamičkin synáčik. Mama chodila do práce skôr, do školy ma vypravovali starí rodičia. Každé ráno sme sa decká z Penzáku stretli pred budovou a šli sme spolu do školy, mali sme to asi hodinu cesty. To ste museli poriadne skoro vstávať.
Veď sme aj. A spomínam si, že keď sme prechádzali popri kancelárii, kde pracovala mama, vždy mi zamávala z okna. Raz mi nezamávala, asi musela niekam odbehnúť. Zastal som, rozreval som sa a nechcel som ísť ďalej, lebo maminka mi nezamávala. Bola to hanba a v bande sa mi posmievali. Na jednej strane chalan z bandy, na druhej mamičkin maznáčik?
Tak nejako. Keď rodičia večer šli niekam v rámci Penzáku, bál som sa ostať sám doma, to už starí rodičia s nami nebývali. Raz ma takto nechali samého, šiel som do kuchyne, vzal som z kredenca nože a vopchal som si ich pod vankúš. A raz tiež večer niekam odišli, zobudil som sa, a keď som zistil, že nie sú doma, s plačom som preliezol cez balkón k susedom. Bol si pionier?
To sme boli od piatej triedy všetci. No ja som nebol obyčajný pionier, ale náruživý. Keď som dostal pioniersku šatku, pochodoval som s ňou okolo Penzáku a spieval som si sovietsku hymnu, Internacionálu a Pieseň práce. Keď vzlietol do vesmíru Jurij Gagarin, mal som jedenásť rokov a chcel som ísť do Sovietskeho zväzu cvičiť sa za kozmonauta. 19
Strasser_Snopko_KB_blok.indd 19
7.8.2026 12:15:46
Pionieri chodievali do pionierskych táborov.
Vieš, čo je zaujímavé? Mestské deti chodievali do pionierskych táborov niekam na vidiek, do prírody. My Tatranci sme chodievali do pionierskych táborov do miest. Naša banda bola niekoľkokrát v Bratislave, stanovali sme v Horskom parku. V pionierskom tábore som sa naučil plávať. Vráťme sa ešte ku knihám. Mali ste doma knižnicu?
Mama bola vášnivá čitateľka, odoberala edíciu Spoločnosť priateľov krásnych kníh, v čase svojho dospievania som ju čítaval aj ja. A často som si požičiaval knihy z penzáckej knižnice. Povedz niečo o knihách svojho detstva. Sovietske tituly už môžeš vynechať.
V čase môjho detstva a raného dospievania môj kultúrny svet tvorili knihy, rozhlas a kino. Spomínam si na veršovanú rozprávku V šírom poli zámoček, v tom zámočku bývali žabka, myška, kohút, jež... pripomínalo mi to náš Penzák. Neskôr sa mi dostali do rúk Dobšinského rozprávky aj Andersenove. A časom prišlo dobrodružnejšie čítanie – Cooperov Lovec jeleňov a Posledný Mohykán, Twainove Dobrodružstvá Toma Sawyera a Dobrodružstvá Huckleberyho Finna... Aj verneovky?
Samozrejme! Prečítal som ich azda všetky. Aj ja azda. To azda je namieste, je ich viac ako šesťdesiat, niektoré u nás ani nevyšli. Ktoré si mal najradšej?
Moja prvá trojka je Tajomný ostrov, Dva roky prázdnin a Dvadsaťtisíc míľ pod morom. A súbežne s verneovkami som hltal knihy Karla Maya – Winnetou, Syn lovca medveďov, Poklad na Striebornom jazere... Aj Alexandra Dumasa – Gróf Monte Christo a Traja mušketieri. Neskôr ma zaujali najmä knihy z oblasti sci-fi. Na nejakú slovenskú knihu si nespomenieš?
Čítal som aj tie – dojímali ma Kukučínove Mladé letá. A veľmi sa mi páčil román Martina Rázusa Júlia. A čo rozhlas?
Pravdaže, každú nedeľu ráno rozprávka, vo všedných dňoch večerníčky, ktoré kúzelne rozprávala teta Viera Bálintová, v trochu vyššom veku v sobotu popoludní rozhlasové hry pre mládež. Vrátim sa k verneovkám – najradšej som počúval ich rozhlasové dramatizácie. 20
Strasser_Snopko_KB_blok.indd 20
7.8.2026 12:15:46
Ako tretiu zložku tvojho kultúrneho sveta si uviedol kino.
V Penzáku sa premietali filmy pre pacientov. Nás deti z bytovky tam nepúšťali, no hrdosť nám kázala nejako sa prešmyknúť do sály. Najmä ak to bol film označený ako mládeži neprístupný. Ak sme sa nedostali do hľadiska, riešili sme to inak – zopár filmov sme videli naopak. Ako naopak?
Na zadnej strane premietacieho plátna. A v nedeľu predpoludním sme celá banda chodievali do verejného kina Čas. Nonstop sa tam premietal hodinový blok krátkych dokumentárnych filmov a na konci bloku bývala animovaná alebo hraná groteska. Tam som prvý raz videl veľkých komikov – Charlieho Chaplina, Harolda Lloyda, Laurela a Hardyho, Bustera Keatona, čiže Friga... A každé leto sa v amfiteátri v Starom Smokovci konal Filmový festival pracujúcich. Vytipovali sme si filmy, ktoré sme za každú cenu chceli vidieť – našou prestížnou chalanskou úlohou bolo dostať sa na premietanie bez lístka. Televíziu si nepozeral?
V čase môjho detstva rodiny v Penzáku nemali vlastný televízor, tie lepšie situované si ho kúpili až koncom päťdesiatych rokov. Prvý a na nejaký čas aj jediný televízor bol v spoločenskej sále Penzáku, chodil som tam koncom päťdesiatych a začiatkom šesťdesiatych rokov pozerať najmä majstrovstvá sveta v hokeji a v krasokorčuľovaní. A o niečo neskôr nekonečný francúzsky kriminálny seriál Inšpektor Leclerc.
3
Traja králi od Západu – džez, rock a folk V júni 1964 si skončil povinnú školskú dochádzku...
... a pokračoval som nepovinnou. V máji 1964 som absolvoval prijímacie pohovory a v septembri som začal študovať na Strednej všeobecnovzdelávacej škole v Poprade – dnes je to Gymnázium Dominika Tatarku. 21
Strasser_Snopko_KB_blok.indd 21
7.8.2026 12:15:46
Poznal si Poprad už predtým?
Ani nie, nemal som dôvod. Mesto Vysoké Tatry si vystačilo samo a Penzák v rámci nich tiež. V ten rok sme na strednú školu začali chodiť štyria penzáčania, každé ráno sme prišli do Popradu električkou z Nového Smokovca. Boli sme trochu iní ako ostatní spolužiaci, držali sme spolu. Ešte stále ťa držalo to pionierske nadšenie?
Z pionierskeho detstva mi ostal trvalý vzťah k Slovenskému národnému povstaniu. Asi sa začuduješ, ale vyvolal ho Bielikov film Kapitán Dabač. Videl som ho, keď som mal jedenásť rokov. Neprešlo tvoje pionierske nadšenie plynulo do zväzáckeho?
Nadšenie ako také mi ostalo, no úplne zmenilo svoje hodnotové parametre. Dospieval som v druhej polovici šesťdesiatych rokov, poznávacím znamením tínedžerov už nebola modrá zväzácka košeľa, ale džínsy. V popradskom obuvníckom družstve sme si dali ušiť vysoké kožené topánky, niečo ako špeciálne vibramy, a tie sme nosili každý deň od budíčka do večierky. Do lesa aj do divadla. Prišiel som v nich aj na prvú lekciu do tanečnej školy a inštruktor ma poslal prezuť sa. Odmietol som a tým sa moje tanečné vzdelávanie skončilo. Poznávacím znamením slobodomyseľných mladých ľudí boli najmä dlhé vlasy.
Mne budeš hovoriť?! Pre moje dlhé vlasy ma takmer nepustili k maturite! No iné bolo dôležité: V čase môjho štúdia na strednej škole sa v socialistickom Československu pozvoľna začínal obrodný proces a začali sme sa otvárať západnému svetu, najmä pokiaľ šlo o kultúrne podnety. V literatúre, v hudbe, vo výtvarnom umení sa končil rigidný socialistický realizmus, začalo sa presadzovať autentické individualizované umenie, o ktoré sa pričiňovali najmä mladí tvorcovia. Aký vplyv to malo na teba?
Priblížim ti to na výrečnom príklade z našej školy. Jedným z našich predmetov bola francúzština. Tú ma síce poriadne nenaučili, ale vštepili mi vzťah k francúzskej literatúre, konkrétne k existencialistom ako boli Jean-Paul Sartre, Simone de Beauvoir, Albert Camus... V paralelnej triede mali angličtinu a pán profesor Vacek dával žiakom za úlohu prekladať texty piesní Beatles.
22
Strasser_Snopko_KB_blok.indd 22
7.8.2026 12:15:46