Zoologická záhrada je úžasné miesto, kde zvieratá spoznávame všetkými zmyslami. Môžeme ich do sýtosti pozorovať a počúvať ich hlasy, môžeme cítiť ich pach a dokonca na vlastnom tele pocítiť nízke tóny vydávané slonmi, ktoré rozvibrujú naše vnútorné orgány.
Kniha ani film nedokážu poskytnúť toľko zážitkov ako čo i len krátka návšteva zoo. Ale kniha alebo film nás môžu povzbudiť k výprave na toto miesto, kde si obohatíme svoje vedomosti a prežijeme radosť zo samostatného objavovania tajomstiev prírody. Táto bohato ilustrovaná kniha vám poskytne základné súčasné vedomosti, ale zároveň ukáže aj to, v ktorých oblastiach sú naše vedomosti stále nedostatočné, čo ešte čaká na svojich objaviteľov, a týmto spôsobom nabáda k ďalšiemu, samostatnému spoznávaniu tajomstiev zvierat.
Cicavce sú zvieratá náročné na pozorovanie. Často sú aktívne v noci, žijú vo svete pachov alebo zvukov, ktoré nepočujeme. Vďaka tomu sú mimoriadne tajomné. Môžeme ich pozorovať z diaľky, sledovať ich stopy alebo odhaľovať miesta, kde sa kŕmia. Zoologická záhrada poskytuje jedinečnú príležitosť na priame a blízke pozorovanie mnohých exotických druhov zvierat, ktoré sa neboja ľudskej blízkosti, ochotne odhaľujú tajomstvá svojho správania, dajú sa ľahko fotografovať a priam vyzývajú, aby sme sa pri nich zastavili a zamysleli sa nad ich sfarbením, spôsobom starostlivosti o potomstvo či nad dokonale vyvinutými zmyslami, ktoré sú ideálne prispôsobené ich životným podmienkam.
Pozývam vás k čítaniu a potom do zoologickej záhrady. Dovidenia v zoo!
Andrzej G. Kruszewicz
BYVOL AFRICKÝ
Syncerus caffer
Dĺžka tela: 280 – 340 cm
Dĺžka chvosta: 60 – 80 cm
Hmotnosť: 600 – 1000 kg
Priemerná dĺžka života vo voľnej prírode: 20 rokov
BYVOL AFRICKÝ
ROHY AKO PAROCHŇA
Byvola afrického si len ťažko pomýlime s iným druhom byvola. Má nápadné rohy, ktoré pokrývajú celú hornú časť hlavy a na koncoch sa stočia nahor, takže pripomínajú účes Pipi Dlhej Pančuchy. Toto zviera sa nazýva aj byvol kapský alebo byvol kaferský – tieto slová napovedajú, že pochádza z južnej Afriky.
TMAVOHNEDÉ SFARBENIE SRSTI
MALÝ HRB NAD LOPATKAMI
VEĽKÉ
ZAHNUTÉ ROHY SA NAD ČELOM SPÁJAJÚ (PRÍTOMNÉ U OBOCH POHLAVÍ)
MOHUTNÁ STAVBA TELA
Obyvateľ savany
Väčšina byvolov afrických žije v afrických savanách, no jeden druh uprednostňuje husté tropické lesy. Ten sa nazýva byvol pralesný.
Spolu sa žije lepšie
Dospelé byvoly africké nemajú žiadnych prirodzených nepriateľov. Dokonca aj levy si zvyčajne vyberajú mladé alebo oslabené jedince, pretože dospelý, silný byvol by bol nebezpečným súperom.
Niekedy sa však levom predsa len podarí oddeliť osamelého byvola od stáda – a vtedy majú šancu na úspešný lov.
Zmenšujúca sa populácia
Byvoly africké boli kedysi považované za bežné zvieratá.
Dnes ich však v celej Afrike žije menej než milión. Za posledné desaťročia sa ich počet znížil takmer desaťnásobne.
Hlavným dôvodom je úbytok ich prirodzeného prostredia a rozširovanie území, kde hospodária ľudia a chovajú dobytok.
Výlety k vode
Počas obdobia sucha sa byvoly africké zhromažďujú vo veľkých stádach, v ktorých môžeme napočítať aj viac než 2 000 jedincov. Tieto stáda spoločne putujú krajinou a hľadajú pastviny a zdroj vody. Dospelý byvol vypije denne 30 až 40 litrov vody a ak sa mu nepodarí napiť sa niekoľko dní po sebe, uhynie od smädu.
STÁDO BYVOLOV AFRICKÝCH V KRUGEROVOM
NÁRODNOM PARKU V JUŽNEJ AFRIKE
Potomstvo
Keď sa samici blíži pôrod, oddelí sa od stáda. Samica rodí jedno mláďa každé dva roky a gravidita trvá 11 mesiacov.
Užitočné vtáky
V horúcom počasí sa byvoly kúpu vo vode alebo sa váľajú v bahne. Vrstva zaschnutého blata na tele ich totiž dokáže ochrániť pred slnkom. Byvoly koexistujú s malými vtákmi, ktoré vyžierajú hmyz živiaci sa krvou, keďže tento hmyz trápi veľké byvoly.
LEVY SI POCHUTNÁVAJÚ NA BYVOLOVI.
BYVOL ARNI
Bubalus arnee
Dĺžka tela: 250 – 300 cm
Dĺžka chvosta: 60 – 80 cm
Hmotnosť: 500 – 1000 kg
Priemerná dĺžka života vo voľnej prírode: 25 rokov
Známy syr
Už od čias starovekého Ríma sa byvoly domáce chovali aj v južnom Taliansku. Tradične sa z ich mlieka vyrábal svetoznámy syr mozzarella.
BYVOL ARNI
MILOVNÍK BAHENNÝCH KÚPEĽOV
Pre svoju záľubu vo vode nazývame byvola arni aj byvolom vodným alebo riečnym. Tieto veľké a silné zvieratá sa dokonale prispôsobili životu v horúcom a vlhkom podnebí južnej Ázie. Divému druhu tohto byvola, ktorý sa v Indii nazýva arni, v súčasnej dobe hrozí vyhynutie. Jeho populácia, teda počet žijúcich jedincov, neustále klesá a v súčasnosti ju tvorí len niekoľko tisíc zvierat.
ČIERNA, HNEDÁ ALEBO SIVÁ SRSŤ
KLENUTÉ DLHÉ ROHY U OBOCH POHLAVÍ
Domestikovaný potomok
Dnes sa najčastejšie stretávame s domácim druhom byvola arni, ktorého nazývame byvol domáci. Tieto skrotené byvoly žijú v rôznych častiach sveta, pretože ide o vynikajúce ťažné zvieratá, ktoré sa používajú na orbu aj na prepravu tovaru. Ľudia ich chovajú taktiež pre mlieko a mäso. Byvoly domáce sú o niečo menšie než ich diví predkovia.
Potomstvo
Po gravidite trvajúcej 320 až 340 dní samica byvola takmer vždy porodí len jedno mláďa, o ktoré sa starostlivo stará až do narodenia ďalšieho potomka.
Bahenná siesta
Byvoly arni trávia najhorúcejšie hodiny tropického leta ležaním vo vode alebo v bahne. Ich hrubá koža ich chráni pred uhryznutím pijavicami, ovadmi alebo muchami, ktoré sa živia krvou.
Silná zbraň
Najväčšie rohy majú staré divé samce. Ľudia si však na chov vybrali jedince s menšími rohami, a preto majú domestikované byvoly len zriedkavo také veľké a pôsobivé rohy ako ich diví predkovia.
BIZÓN AMERICKÝ
Bison Bison
Dĺžka tela: 220 – 300 cm
Dĺžka chvosta: 50 – 60 cm
Hmotnosť: 700 – 1100 kg
Priemerná dĺžka života
vo voľnej prírode: 20 rokov
BIZÓN AMERICKÝ
BRATRANEC NÁŠHO ZUBRA
V minulosti sa obrovské stáda bizónov potulovali prériami a hľadali šťavnaté pastviny a vodu. Ich počet sa kedysi rátal na milióny. Prežitie pôvodných obyvateľov Ameriky, ktorí žili na prériách, záviselo práve od týchto zvierat. Z koží ulovených bizónov si vyrábali tradičné stany – vigvamy, ako aj posteľné prikrývky a oblečenie. Rohy slúžili na výrobu totemov a ozdôb, zatiaľ čo mäso sa údilo, sušilo a solilo na výrobu pemikanu –zmesi sušeného a koreneného mäsa, ktorá sa jedla počas dlhých ciest alebo v zime.
KRÁT KY KRK
U OBOCH POHLAVÍ
HRB NAD LOPATKAMI
ŠIROKÁ HLAVA
DLHŠIA SRSŤ NA
PREDNEJ ČASTI TELA
ROHY
Bizónia rodina
Bizón, ktorého zoológovia nazývajú bizón americký (keďže európske bizóny označujeme ako zubry), má dva poddruhy: bizóna prériového, ktorý migruje a obýva stepi a nížiny, a bizóna lesného, ktorý žije v malých populáciách v severozápadnej Kanade a na Aljaške.
Populácia
V 19. storočí boli bizóny takmer vyhubené v dôsledku nadmerného lovu bielymi osadníkmi. Dnes vo voľnej prírode žije približne 30 000 týchto mohutných cicavcov.
BIZÓNY SÚ BRATRANCI NÁŠHO ZUBRA.
Krížence byvolov
Najbližším príbuzným bizóna je európsky zubor, s ktorým sa ľahko kríži. Aj preto napríklad Poľsko zakázalo chov bizónov v oblastiach, kde sa vyskytujú divé populácie zubrov, aby sa zabránilo miešaniu druhov. Niektoré chovy bizónov sú zamerané na produkciu bizónieho mäsa, ktoré má chuť a vlastnosti podobné divine, najmä mäsu z jeleňa – je chudé a obsahuje málo cholesterolu. Bizóny sa môžu krížiť aj s domácimi kravami a jakmi. Takéto hybridy dorastajú do mimoriadnej veľkosti.
Potomstvo
Samica bizóna rodí jedno mláďa po deviatich mesiacoch gravidity. Počas pôrodu zostáva so svojím stádom a mláďa ju hneď po narodení nasleduje. Už po ôsmich mesiacoch sú mladé bizóny samostatné a vo veku troch rokov sa stávajú plne dospelé.
TEĽA BIZÓNA
STÁDO BIZÓNOV AMERICKÝCH V Y ELLOWSTONSKOM NÁRODNOM PARKU V USA
Nenapodobiteľný Brutus
Vo Výskumnom inštitúte Poľskej akadémie vied v Popielne možno vidieť jediného známeho kríženca bizóna, zubra a domácej kravy na svete. V lesoch pri jazere Śniardwy kedysi žil mohutný samec s menom Brutus, ktorý vážil až 1 300 kilogramov. Dnes ho už, žiaľ, poznáme len ako múzejný exponát.
ZUBRA EURÓPSKEHO MÔŽEME NAVŠTÍVIŤ V ZOO BRATISLAVA. NA SLOVENSKU MÁME AJ ZUBRIU ZVERNICU, NÁJDEME JU PRI OBCI LOVCE. BIZÓNY AMERICKÉ ZAS MÔŽEME VIDIEŤ VO ZVEROPARKU V ŽARNOVICI.
PÁSAVEC GUĽOVITÝ
Tolypeutes matacus
Dĺžka tela: 30 – 40 cm
Dĺžka chvosta: 6 – 10 cm
Hmotnosť: 1 – 2 kg
Priemerná dĺžka života
vo voľnej prírode: 12 – 15 rokov
PÁSAVEC GUĽOVITÝ
ZVIERA AKO LOPTA
Pásavec patrí do čeľade pásavcovitých, ktorá zahŕňa 21 druhov pochádzajúcich z Južnej Ameriky a južných oblastí Severnej Ameriky. Pásavec guľovitý žije v oblasti Gran Chaco, čo je rozsiahla rovinatá step. Všetky pásavce majú telo čiastočne pokryté kostnatými platničkami, ktoré ich chránia pred menšími predátormi.
HLAVA TROJUHOLNÍKOVÉHO
TVARU
KOSTNATÉ PLATNIČKY NA TELE
Zo života pásavca
Od iných pásavcov sa líši tým, že si nevie vyhrabať nory v zemi. Ako úkryt používa duté kmene stromov, skalné štrbiny alebo opustené nory iných zvierat . Keď ho niečo prekvapí, schúli sa do klbka (po portugalsky bolita), čo ho chráni pred mnohými predátormi –nie však pred jaguármi, ľuďmi, ohňom či povodňami. Napriek tomu je dobrý plavec a dokáže sa pohybovať po dne potokov so zadržaným dychom aj niekoľko minút.
Stratégia ako ježko
Tento pásavec je nočný živočích, ktorý sa živí bezstavovcami, drobnými stavovcami a tiež výživnými časťami rastlín. Neopovrhne ani zdochlinami, a preto ho často nachádzame na okrajoch ciest, kde sa živí zvieratami, ktoré zrazili autá. Žiaľ, sám býva častou obeťou zrážok, pretože namiesto úteku sa schúli do klbka, čo ho pred autom neochráni. Svojím spôsobom života, potravou aj hrozbami sa veľmi podobá nášmu ježkovi.
Potomstvo
PÁSAVCE SA ZVÍJAJÚ DO KLBKA.
Chlpatý pásavec
V južnej časti Južnej Ameriky žije aj pásavec štetinový. Má relatívne veľké uši a je najchlpatejší zo všetkých pásavcov. Na rozdiel od pásavca guľovitého sa nedokáže schúliť do klbka, a preto si vykopáva nory, v ktorých sa chráni pred predátormi. Tento druh sa ľahko prispôsobuje novým podmienkam a nepatrí medzi ohrozené zvieratá, no ľudia ho často hubia, pretože ho považujú za škodcu plodín.
Rozmnožovanie pásavcov závisí od množstva potravy, a preto sa v období sucha nepária. Gravidita trvá dlhšie než u iných zvierat podobnej veľkosti, pretože embryá môžu čakať v tele samice, kým nenastane vhodný čas na ich vývoj. Samce sú teritoriálne a nezúčastňujú sa na výchove mláďat. Vrh býva malý a mláďatá rastú rýchlo, aby mohli čoskoro nasledovať matku pri hľadaní potravy.
MATKA
A MLÁĎA
PÁSAVEC ŠTETINOVÝ
DIABOL TASMÁNSKY
Sarcophilus harrisii
Dĺžka tela: 50 – 80 cm
Dĺžka chvosta: 25 – 30 cm
Hmotnosť: 5 – 12 kg
Priemerná dĺžka života
vo voľnej prírode: do 6 rokov
DIABOL TASMÁNSKY
NEZNESITEĽNÝ KRIKĽÚŇ
V angličtine sa kedysi nazýval Beelzebub’s pup, čo znamená Belzebubovo šteniatko. Svoj názov získal od prvých osadníkov v Tasmánii, ktorí ho tak pomenovali pre strašidelné výkriky, ktoré vydáva v noci. Jeho záľuba v napádaní hydiny a oviec mu na povesti tiež nepridala. Keď ho niekto pristihne pri love, neutečie, ale vycerí zuby a hlasno kričí, aby svojho protivníka zastrašil.
ZAVALITÉ A SILNE OSVALENÉ TELO
DLHÝ A ÚZKY CHVOST (PODOBNÝ POTKANOVI)
Štyria vyvolení
Len v Tasmánii
Tasmánia je ostrov pri južnom pobreží Austrálie. Diabol tasmánsky dnes žije len tam, no kedysi sa vyskytoval aj na austrálskej pevnine, odkiaľ ho vytlačil pes dingo, ktorý bol do Austrálie zavlečený pred niekoľkými tisíckami rokov. V súčasnosti počet voľne žijúcich diablov tasmánskych nepresahuje 20 000 jedincov, preto sa považuje za ohrozený druh.
Mäsožravý
Po vyhynutí vakovlka tasmánskeho v roku 1936 je diabol tasmánsky najväčším mäsožravým vačkovcom na svete. Má vynikajúci čuch, vďaka ktorému ľahko nájde zdochliny, no niekedy loví aj menšie zvieratá. Jeho spoločenský život je veľmi hlučný – sprevádza ho krik, kvílenie, pískanie, naháňačky, bitky a hryzenie sa do ňufákov. Diabol tasmánsky vie dobre plávať aj liezť po stromoch a je aktívny najmä v noci.
Po búrlivom a bojovnom dvorení sa samica od samca oddelí. Gravidita trvá veľmi krátko, iba tri týždne, čo je pre vačkovce typické. Mláďatá po narodení vážia len jednu pätinu gramu, sú holé a slepé, no majú silné predné labky a pazúry. Narodí sa ich viac ako dvadsať, niekedy aj tridsať, no len štyri najsilnejšie sa dokážu doplaziť do vaku, kde nasledujúcich sto dní sajú mlieko. Samica má totiž iba štyri bradavky, a tak prežijú len štyri mláďatá. Keď mláďatá prvýkrát opustia matkin vak, vážia asi 200 gramov a vyzerajú ako miniatúrne dospelé zvieratá. Úplne sa osamostatnia až v deviatich mesiacoch, teda pol roka po opustení vaku.
DINGO AUSTRÁLSKY
Canis dingo
Dĺžka tela: 90 – 120 cm
Dĺžka chvosta: 30 – 40 cm
Hmotnosť: 12 – 24 kg
Priemerná dĺžka života vo voľnej prírode: do 16 rokov
DINGO AUSTRÁLSKY
PES, KTORÝ VYJE
Tento divoký pes bol do Austrálie zavlečený pravekými ľuďmi zhruba pred 3 500 rokmi. Dnes obýva Austráliu a Novú Guineu, pričom sa predpokladá, že je príbuzný aj s divými psami z juhovýchodnej Ázie a Filipín.
Zo života dinga
Dingo sa na prvý pohľad podobá domácemu psovi a dokáže sa s ním aj krížiť, pričom potomstvo býva plodné. Odlišuje sa však napríklad stavbou lebky. Potravu získava v spolupráci s členmi svorky, ktorá môže mať aj niekoľko desiatok jedincov. Živí sa prevažne kengurami a inými vačkovcami, ako aj jaštericami, králikmi a domácimi zvieratami.
ŠIROKÁ HLAVA
VZTÝČENÉ UŠI
NIEKTORÉ PSY DINGO MAJÚ BELAVÉ ZAFARBENIE NA PAPULI, HRUDNÍKU A NOHÁCH.
