„Keď oblohu tiene zahalia
a všade rozpínať sa bude čierna tma, v tom temnom čase, keď svet nemá smer,
Statočná labka príde, to mi ver.
Keď len sadze ostanú z nádejí a na ceste budeme všetci stratení, v tom temnom čase, keď svet nemá smer,
Statočná labka príde, to mi ver.
Vtedy Srdce nám tmu ožiari,
deň príde a navždy noc zmarí, v tom temnom čase, keď svet nemá smer,
Statočná labka príde, to mi ver.“
"
Oháňala sa Mili po protivníkovi dreveným mečom.
Spoza chumáčov bielej srsti ju uprene sledoval pár očí celkom ako koráliky.
" Som Statocná labka. Bojuj, inak zle skončíš!“ vykríkla Mili a švihala pritom
mečom najhrozivejšie, ako vedela.
Fuňkáča na pníku Milino divadlo nijako nevzrušovalo. Treba dodať, že fuňkáči sa hýbu len veľmi výnimočne, pravdaže s výnimkou okamihov, keď vidia chutný
šalátik. Ten sa totiž u týchto stvorení teší veľkej obľube.
„Že sa ti chce,“ povedal lenivo Milin najlepší kamarát Egreš. Ležal natiahnutý
v tieni slivky, labky zababrané od fialovej
šťavy. „U nás na Rovine sa nikdy nič zaujímavé nedeje.“
Egreš sa zahryzol do ďalšej slivky a spokojne mľaskol. Načo sa zbytočne vzrušovať, keď sú tu chutnučké slivky?
Mili si povzdychla. Egreš mal pravdu. Ich domov ležal vysoko nad Veľkým lesom a všade vôkol ho obkolesovali strmé svahy. Nikto sa po nich nevedel vyškriabať, ba dokonca aj vtáky
mali problém doletieť až hore na Rovinu. Milin domov bol najbezpečnejším miestom v celej Alúrii.
Najbezpečnejším… a aj najnudnejším.
„Miltónia Hrdolístková! Poď sem, ale už aj! “
Egreš rýchlo docupital medzi kapustné
hlavy. Viola Hrdolístková vpochodovala priamo pred nich, fuňkáči sa pred ňou
rozpŕchli na všetky strany. Mili sa úporne snažila vyzerať celkom maličká.
Bola síce najmenšia myška na celej Rovine, no neviditeľná zatiaľ nebola.
„Nekázala som ti, aby si fuňkáčov presunula na severnú lúku?“ Viole Hrdolístkovej sa OD HNEVU triasli fúziky.
Mili nervózne zavŕtala špičkou labky do hliny. „Áno, mami.“
„Čo tu potom robíš?“
Mili sa pokúsila schovať svoj drevený meč za chrbát, ale mama si to všimla a meč jej z labiek vytrhla.
„A toto je čo?!“
„M-meč, mami.“
Viole sa zachveli nozdry. „Meč . A na čo také malé myšiatko ako ty potrebuje meč?“
„T-trénujem za bojovníka, mami.“
„Ale my tu žiadnych bojovníkov nepotrebujeme. Potrebujeme roľníkov, aby obrábali pôdu. Potrebujeme kamenárov a pokrývačov, aby nám stavali chalúpky.
A potrebujeme tiež pastierov fuňkáčov , aby ich presúvali na
severné pastviny, aby im narástla hrubá, huňatá srsť, ktorú ostriháme, keď nadíde ich čas!“
Viola sa dôrazne potiahla za svetrík, ktorý nosila pod zásterou. Bol upletený z fuňkovskej vlny, hebkej a ľahkej ako obláčik, no v zime mäkučkej a teplej.
Mili sklopila uši a Violu to obmäkčilo.
„Viem, že máš rada legendy,“ povedala láskavejšie. „Tak ako my všetci. Príbehy o Statočnej labke, myšiakovi, ktorý našu Alúriu zachránil pred hroznými netvormi. Ale to sú len príbehy, Milénia, nestali sa naozaj.“
"STALI sa naozaj! "
vykríkla Mili bez rozmyslu.
„Možno, ale bolo to už veľmi dávno. Žiadne netvory v našom svete teraz nie
sú. Nemusíš sa báť. Nepotrebujeme, aby nás chránili nejakí bojovníci.“
Mili sa skormútene zadívala do zeme.
„Statočná labka naozaj existoval,“ zamrmlala.
"
myš, aká kedy žila."
Viola Hrdolístková si vzdychla. „Život nie
je len o mečoch a bitkách, Milénia. Tu doma na Rovine, medzi ostatnými
myšami, máš nejaké povinnosti. Každý musí priložiť ruku k dielu, či sa nám to páči alebo nie.“
„Ja viem, mami.“
„Musím sa vrátiť k zaváraniu,“ povedala Viola, otočila sa a pobrala sa k chalúpke pod platanom. Na okamih sa však ešte zastavila a obzrela sa ponad rameno.
„Statočnosť má mnoho podôb, Milénia,“ povedala. „Nie je to len boj s mečom v ruke.“
