VYSOKÉ TATRY fotoobjektívom Karola Divalda
THE HIGH TATRAS through the Photo Lens of Karol Divald
.
VYSOKÉ TATRY fotobjektívom Karola Divalda
Vysoké Tatry fotoobjektívom Karola Divalda 1887
Vysoké Tatry fotoobjektívom Karola Divalda Fotografie: Karol Divald (zo zbierok SNG Bratislava) Úvodný text: Eva Potočná. Preklad: Radovan Binar Odborná redakcia: Karel Nowak. Obálka a dizajn: Eva Potočná © Vydal: Nakladateľstvo Region Poprad, s. r. o. Tlač: FINIDR, spol. s r. o., Český Tešín. Väzba: V8, 72 strán. Vydanie I. Poprad, 2021 www.regionpoprad.sk ISBN 978-80-89891-01-6
About the Book...
Fotografie z pozostalosti Karola Divalda sú dnes v majetku viacerých galérií a múzeí vo Francúzsku, Maďarsku, na Slovensku i v Poľsku. Fotografie publikované v tejto knihe boli vydané v roku 1887 a poskytla nám ich Slovenská národná galéria Bratislava. Originálne fotografie s rozmerom 15,6 x 11,8 cm boli nalepené na kartónoch o veľkosti 30,6 x 23,7 cm. Pod každým obrázkom je opis fotografie uvedený v dvoch jazykoch – maďarčine a nemčine a vyhradené právo na rozmnožovanie a meno fotografa. Fotografie boli umiestnené v ozdobnom kufríku z hrubých lepenkových dosiek potiahnutých červeným knihárskym plátnom, na ktorom je zlatým písmom plastickou razbou uvedený titul v maďarčine a nemčine: A Magas Tátrából / Die Hohe Tatra, Ung. Karpathenverein (Maďarský karpatský spolok). Kufrík obsahoval 30 fotografií. Mal rozmery: výška 26,0 cm, šírka 33,2 cm, hĺbka 4,5 cm Titulná stránka v dvoch jazykoch obsahuje názov albumu a meno autora fotografií. Tu sú tiež publikované početné ocenenia získané autorom fotografie na rôznych výstavách od roku 1869. Samozrejme, naše vydanie doznalo niekoľko zmien, daných nielen možnosťami súčasnej techniky, ale aj snahou umožniť širšej verejnosti mať v svojej knižnici doma nádherné Divaldovy fotografie. Vydanie v pôvodnej podobe v kufríkoch by bolo nákladné a v obmedzenom počte. Publikácia je teda v pevnej väzbe, pričom na obálke je obrázok pôvodného balenia fotografií. Originálna veľkosť fotografií je zachovaná a pridali sme aj popisky fotografií v slovenskom a anglickom jazyku. Zároveň uvádzame aj niekoľko životopisných dát o autorovi, Karolovi Divaldovi. Vydavateľ
Photographs from Karol Divald's estate are now owned by several galleries and museums in France, Hungary, Slovakia and Poland. The photographs published in this book were published in 1887 and provided to us by the Slovak National Gallery in Bratislava. The original photographs measuring 15.6 x 11.8 cm were pasted on cartons measuring 30.6 x 23.7 cm. Below each image is a description of the photograph in two languages - Hungarian and German together with the reserved reproduction right and the name of the photographer. The photographs were placed in a decorative case made of thick cardboard plates covered with red book cloth, on which the title in Hungarian and German is engraved in gold lettering: A Magas Tátrából / Die Hohe Tatra, Ung. Karpathenverein (Hungarian Carpathian Association). The case contained 30 photographs. Its dimensions were: height 26.0 cm, width 33.2 cm, depth 4.5 cm The title page in two languages contains the title of the album and the name of the author of the photographs. Numerous awards won by the author of photography at various exhibitions since 1869 are also published here. Of course, our edition has undergone several changes, due not only to the possibilities of current technology, but also to the effort to allow the general public to have Divald's beautiful photographs in their library at home. An issue in its original form in cases would be expensive and limited in number. The publication is therefore in hardcover, while the cover contains a picture of the original package of photographs. The original size of the photos has been preserved and we have also added photo captions in Slovak and English. At the same time, we present here some biographical data about the author, Karol Divald. The publisher
The High Tatras through the Photo Lens of Karol Divald
O knihe...
5
Karol Divald – fotograf Vysokých Tater
Mohutné, majestátne a pritom úžasne živé svojou drsnou horskou prírodou sú najmenšie veľhory sveta – Vysoké Tatry. Niet divu, že sa už v dávnejšej minulosti ľudia pokúšali zachytiť ich krásu, najprv uhlom alebo štetcom, a keď už to umožňoval technický pokrok v reprodukcii obrazu, tak pomocou fotografie. I to bola však dlhá cesta. Keď v marci 1851 publikoval anglický vynálezca a sochár Frederic Scott Archer (1813–1857) svoj vynález mokrého kolódiového procesu, bol to začiatok neobyčajnej rozmachu fotografie. Nová fotografická technika nahradila dovtedy používanú daguerrotypiu a používala sa dlhých tridsať rokov. V 60. rokoch 19. storočia vďaka nej došlo priam k explózii nadšenia a opojenia z možností fotografie. V tom čase začal fotografovať aj Karol Divald.
Rodák z Banskej Štiavnice Najmladší syn komorného kráľovského lesmajstra Ferdinanda Jána Divalda (1787–1945) a Jany Schreinerovej sa narodil 2. novembra 1830 v Banskej Štiavnici. V tomto meste sa usadil jeho starý otec, ktorý sa na Slovensko prisťahoval z francúzskeho mesta Remeš v 18. storočí. Karol Divald mal troch bratov a sestru Emíliu. Všetci bratia dosiahli v živote významné postavenie. Čerstvý absolvent lýcea v Egri vstúpil v roku 1848 ako dobrovoľník do maďarskej revolučnej armády a v nej bojoval ako dôstojník honvédov až do potlačenia revolúcie. Po tejto skúsenosti sa zapísal na lekárnický kurz na viedenskej univerzite, a tam získal v roku 1855 magisterský diplom vo farmácii. Ako lekárnický pomocník potom pôsobil tri roky vo Voralbergu v Rakúsku. Jeho ďalšie kroky už viedli na Slovensko – do Prešova, kde sa stal provizórom lekárne. Tu sa v roku 1858 oženil s dcérou z bohatej meštianskej rodiny Barborou Steinhübelovou. Keďže si v Prešove nemohol otvoriť vlastnú lekáreň, po sobáši sa s rodinou presťahoval do Bardejova. Prenajal si lekáreň a vybudoval isté spoločenské postavenie. Do Prešova sa vrátil v roku 1863 už ako fotograf. Po smrti manželky sa v roku 1870 oženil druhýkrát, s jej mladšou sestrou Rozáliou Steinhübelovou. Bol otcom desiatich detí, z ktorých najznámejší sú jeho synovia Karol, Ľudovít, Adolf a Kornel.
Od lekárne k ateliéru Už počas štúdia vo Viedni sa začal zaujímať o fotografiu. V Bardejove si zadovážil svoj prvý, jednoduchý fotoaparát, ktorý si kúpil od amatéra v roku 1860. Vo svojom voľnom čase sa intenzívne novej vášni venoval a nepochybne i vďaka chemickému vzdelaniu lekárnika rýchlo zvládol náročnú techniku fotografovania. Kúzlu zvečňovania reality prepadal čoraz viac. Rok 1862 znamenal v jeho živote dôležitý medzník: vzdal sa lekárne, zriadil si prvý ateliér v kôlni a začal profesionálne fotografovať. Keď sa po roku presťahoval s rodinou naspäť do Prešova, spočiatku pracoval v provizórnych podmienkach, kým si v roku 1865 nezriadil prvý ateliér s horným a bočným osvetlením. Dobre vybavený fotoateliér si otvoril až vo svojom vlastnom dome v Prešove na Košickej ulici 3 v roku 1871. V tom čase sa venoval predovšetkým zákazkovej portrétnej fotografii, o ktorú bol v tom čase mimoriadny záujem. Karol Divald patrí k priekopníkom portrétnej fotografie konca 19. a začiatku 20. storočia. Vďaka majstrovskému zvládnutiu techniky a peknými, kvalitnými portrétnymi fotografiami si čoskoro získal dobré meno nielen na Slovensku ale až v Budapešti. K jeho klientele patrili grófi, baróni či ministri a ďalšie významné osobnosti vtedajšieho spoločenského a kultúrneho života, čo zároveň bola pre jeho podnikanie tá najlepšia reklama. Len ojedinele sa do dnešných dní zachovali aj fotografie ľudí v pracovnom odeve v dedinskom prostredí – drevorubač, pohonič, horský vodca. Ateliérová fotografia vtedy používala rôzne rekvizity, najmä stolík, kreslo. Karol Divald fotil aj pri maľovanom neostrom pozadí, ktoré naznačovalo krajinu. Typické pre portrétnu fotografiu na konci 19. storočia bol trocha strnulý pohľad ľudí. Bol to dôsledok toho, že fotomateriály boli málo citlivé na svetlo a vyžadovali si niekoľkosekundovú expozíciu, počas ktorej sa fotografovaný objekt nesmel pohnúť. Preto aj stoličky v ateliéroch boli na to špeciálne konštruované. Karol Divald postupne zriaďoval v ďalších mestách prechodné a stále ateliéry, v ktorých fotografoval osobne on alebo jeho zamestnanci. Od jesene do jari pracoval v Prešove a Bardejove, v lete v Starom Smokovci. Tu si v roku 1878 nechal postaviť podľa projektu levočského architekta Antona Müllera letovisko a fotoateliér (na fotografii na str. 69), vďaka čomu
6–7
Z ateliéru do krajiny Ak Karol Divald vynikal v portrétoch, jeho hlavným prínosom pre fotografiu bolo fotografovanie krajiny. Bol jedným z prvých, kto sa odpútal od ateliérovej fotografie, ktorou poveril svojich zamestnancov, a vyrazil von, do prírody. Tá ho lákala najväčšmi. A keďže bol aj dobrý turista, bol to už len krôčik ku krajinárskej fotografii vo vysokohorskom tatranskom teréne. V 70. rokoch predminulého storočia neboli ešte tatranské doliny bežne prístupné turistom. Po prepojení železničnej trate Poprad – Košice – Budapešť v roku 1872 sa stali najmenšie veľhory vyhľadávaným miestom na voľný čas. V roku 1873 bol v Starom Smokovci na podporu horskej turistiky založený Uhorský karpatský spolok. Medzi jeho zakladajúcimi členmi bol aj Karol Divald. Cieľom spolku bolo organizovanie turistickej činnosti najmä vo Vysokých Tatrách. Spolok značil a budoval turistické chodníky, a dokonca aj chaty. Spájajú sa s ním začiatky sprievodcovstva, záchrannej služby i ochrany prírody. Karol Divald ako jeho člen s ním veľmi aktívne spolupracoval. Už okolo roku 1873 vydal na jeho podnet jeden zo svojich prvých albumov originálnych fotografií pod názvom Stredné Karpaty (pre zaujímavosť – jeden z exemplárov venoval politikovi a spisovateľovi Móricovi Jókaimu). Bol to kazetový album s 30 fotografiami a maďarským a nemeckým textom. V roku 1879 vydal tiež špeciálny album pri príležitosti očakávanej návštevy rakúskeho cisára v Tatrách. Keďže o tatranské obrázky
bol skutočne záujem, vydával ďalšie albumy s rôznymi obmenami fotografií či spôsobu úpravy. Boli v rôznych veľkostiach od kabinetnej až do 50x60 cm. Predával ich vo svojich ateliéroch v Prešove a v Starom Smokovci a u kníhkupcov v Budapešti, Kežmarku, Levoči, Košiciach a v Tešíne. Pre potreby Uhorského karpatského spolku fotografoval rekreačné a turistické strediská, do príloh k ročenkám, na ročné lístky a propagačné materiály. Treba uviesť, že Karol Divald nebol prvým, kto zvečnil Tatry fotografickou technikou, je však považovaný za najvýznamnejšieho fotografa Tatier. Už v roku 1870 fotografoval poľské i slovenské Tatry profesor berlínskej techniky Hermann Wilhelm Vogel z Berlína a bohatú tradíciu malo fotografovanie Tatier aj v Poľsku, kde krakovský fotograf Awit Szubert od roku 1876 vydával albumy najmenších veľhor v Európe.
Nákladné expedície Karol Divald bol nesmierne pracovitý. Nakoľko si mokrý kolódiový proces na sklenených negatívoch vyžadoval expozíciu za mokra, musel sa nafotený materiál spracovať priamo v teréne. Táto technika bola dosť objemná a ťažká a umožňovala fotiť iba v letných mesiacoch, keď vládlo v Tatrách priaznivé počasie. Karol Divald so sebou musel mať prakticky komplexne vybavenú tmavú komoru. Sám si pri opise jednej zo svojich túr do Vysokých Tatier spomínal, že výprava mala 18 členov, ktorí niesli okrem výstroja pre fotografovanie kolódiovým spôsobom aj vodu, stany a potravu. Súčasťou výstroja bol aj statív upravený ako prípadná zbraň proti medveďom. Súprava potrebných náradí, chemikálií, sklenených dosiek a prostriedkov na vytvorenie tmavého priestoru predstavovala nemalú fyzickú záťaž. Samozrejme, nebola to ani lacná záležitosť, no tieto náklady mu hradili výnosy z ateliérovej fotografie. Početné fotografie exponoval v Studenovodskej doline. Na svojich tatranských túrach sa bezpochyby nezaobišiel ani bez horského vodcu, napokon svedčia o tom aj jeho zábery, na ktorých ich dnes môžeme vidieťl. Známa je fotografia hor-
Vysoké Tatry fotoobjektívom Karola Divalda 1887
mohol byť návštevníkom osady k dispozícii po celú letnú sezónu. Ateliér mal na starosti hlavne jeho syn Karol (1858– 1924). V roku 1881 dom odkúpila Spišská úverová banka. Pod názvom vila Petöfi poskytoval ďalej okrem ateliérových služieb aj možnosť ubytovania turistov. V Starom Smokovci stál až do roku 1958. Ateliéry K. Divalda pribúdali, v Levoči v roku 1872 a v Spišskej Novej Vsi 1881. Na začiatku 80. rokov 19. storočia si založil filiálku v Budapešti. Ateliéry mal aj v Bardejovských Kúpeľoch, Gelnici, Spišskej Novej Vsi, Kežmarku.
ského vodcu Rumana Driečneho spred roka 1873, ktorý bol zrejme viackrát jeho sprievodcom vo vysokohorskom prostredí. Turisti, nosiči v krojoch a horskí vodcovia na jeho záberoch stoja alebo sedia. Dlhá expozícia neumožňovala ešte zachytiť pohyb. Technika kolódiového procesu mala svoje obmedzenia, ktoré vtisli svoj charakter aj obsahu fotografií. Hoci vo fotografii krajiny v tom čase prevládal stereotypný prístup zachytiť objekt ako celok, Karol Divald sa často premyslenou kompozíciou snažil ozvláštniť svoje obrázky, no krajina vždy bola preňho dominantná. Okrem tatranských štítov, dolín, plies a vodopádov zvečňoval Divald aj architektúru v tatranských osadách. Dokumentoval nielen honosné hotely, kúpeľné objekty, ale aj chaty, útulne či salaše. Hoci tieto zábery majú skôr popisný charakter, sú harmonicky zasadené do okolitej prírody. Jeho zábery majú pre nás dnes nedoceniteľnú hodnotu, nakoľko pomáhajú dokumentovať dávnu podobu tatranských osád a niekedy sú dokonca jediným zdrojom poznania pôvodnej podoby krajiny či budov. Od dokumentaristických fotografií čiastočne ovplyvnených romantizmom sa Divald postupne prepracoval až k realisticky ponímaným cyklom. Predmetom jeho záujmu sa stali postupne aj kvapľové a vápencové jaskyne, fotografoval Beliansku jaskyňu, Dobšinskú ľadovú jaskyňu aj Aggteleckú jaskyňu v Maďarsku. Fotografoval mestské panorámy, scestoval a zachytil Šariš, Spiš, Pieniny, Liptov, Turiec, všade tam hľadal atraktívne námety. Cenné dokumentárne fotografie vytvoril napr. v roku 1887, keď vyhorela veľká časť centra Prešova. Tiež bol jeden z prvých, kto sa zaoberal zvečnením historických pamiatok vo vtedajšom hornom Uhorsku. Jeho unikátne fotografie si na svetových výstavách získali početné ocenenia a medaily.
Nové možnosti tlače Nebol by to Karol Divald, keby nerozmýšľal, ako fotografie sprístupniť širokej verejnosti. Veď nebol iba fotografom, ale tiež obchodníkom, bol to pre jeho rodinu hlavný zdroj príjmov.
V 70. rokoch 19. storočia boli fotografie v ilustrovaných časopisoch, sprievodcoch a knižkách popularizujúcich Tatry ešte publikované technikou drevorytu. A to bolo limitujúce. Technika svetlotlače umožňovala až tisíc kópií fotografie s jemným zrnom rastru. V roku 1868 ju vynašiel český maliar, stredoškolský profesor a polygraf Jakub Husník. Technológiu tlače z plochy zo sklených platní zdokonalil Joseph Albert z Mníchova a použil ju na reprodukciu fotografie. Keď svetlotlač prekonala prvé ťažkosti, Karol Divald získal od Josepha Alberta patentové povolenie. Po absolvovaní študijnej cesty v Drážďanoch a Lipsku zakúpil tlačiarsky stroj a v roku 1878 otvoril svetlotlačiareň v Prešove, prvú svojho druhu v Uhorsku. Za jeho prvú svetlotlač sa považuje príloha v ročenke Uhorského karpatského spolku. V nasledujúcom roku vydal vzorník svetlotlačí a ďalšie vydania albumov a samostatných fotografií už vychádzali technikou svetlotlače. V tých časoch to bola najdokonalejšia forma reprodukovania fotografií. V roku 1879 premiestnil časť firmy do Budapešti. Filiálky mal v Bardejovských Kúpeľoch, v Bardejove, v Levoči, v Gelnici a v Spišskej Novej Vsi a ateliér v Starom Smokovci. Starší synovia Karol a Ľudovít sa v tom čase už zapojili do práce podniku. V roku 1890 prišiel ďalší významný krok v jeho podnikaní, keď sa jeho fotografie začali predávať ako pohľadnice, v tom čase horúcej novinky v poštovom styku. Pohľadnice s jeho tatranskými zábermi vydávali ešte dlho jeho synovia. Zároveň to bol rok, keď Karol Divald svoj rozsiahly podnik svojim synom odovzdal. Ľudovít prevzal prešovský ateliér a svetlotlačiareň, Adolf ateliér v Bardejove a obchod s krajinkárskymi fotografiami. Ateliéry v Starom Smokovci a Budapešti prevzal syn Karol Divald ml. Kornel sa venoval umeniu a jeho fotodokumentácii. Všetci tak rozvíjali jeho poctivé dielo. Karol Divald aj v pokročilom veku zostal verný svojim Tatrám, do ktorých chodil čerpať silu, inšpiráciu a pokoj a námety na fotografie. Zomrel ako 67-ročný 7. novembra 1897 v Prešove. Jeho dielo dodnes nebolo docenené.
8–9
By its acreage the smallest high mountain range in the world – the High Tatras – is massive, majestic and yet astonishingly alive with its rugged mountain scenery. No wonder that already in the distant past people tried to capture its beauty, first with a charcoal or a brush, and after technical progress in image reproduction had allowed it, by means of photography. But even that was a long journey. When the English inventor and sculptor Frederic Scott Archer (1813–1857) published his invention of the wet-collodion process in March 1851, it was the beginning of an extraordinary boom in photography. The new photographic technique replaced the hitherto used daguerreotype and was used for thirty long years. In the 1860s it brought about a veritable explosion of enthusiasm and intoxication with the possibilities of photography. At that time, Karol Divald also began to take photographs.
A Native of Banská Štiavnica The youngest son of the royal chamber forester Ferdinand Ján Divald (1787-1945) and Jana Schreinerová was born on November 2, 1830 in Banská Štiavnica. His grandfather, who had moved to Slovakia from the French town of Reims in the 18th century, settled down in this town. Karol Divald had three brothers and a sister, Emilia. All of the brothers achieved significant positions in their lives. As a fresh graduate of the lyceum in Egri, in 1848 he joined the Hungarian revolutionary army as a volunteer and fought in it as a Honved officer until the suppression of the revolution. After this experience, he enrolled in a pharmacy course at the University of Vienna, where he obtained a master's degree in pharmacy in 1855. He then worked as an assistant pharmacist for three years in Voralberg, Austria. His next steps already led to Slovakia - to Prešov, where he became a temporary pharmacist. Here, in 1858, he married the daughter of a wealthy burgher family Barbora Steinhübel. Since he could not open his own pharmacy in Prešov, after the wedding he moved to Bardejov with his family. He rented a pharmacy and built up a certain social status. He returned to Prešov in 1863 already as a photographer. After the death of his wife, he got married for the second time in 1870, to her younger sister Rozália Steinhübel. He was the father of ten children, the best known of which are his sons Karol, Ľudovít, Adolf and Kornel.
From Pharmacy to Studio Already during his studies in Vienna he became interested in photography. In Bardejov he purchased his first, simple camera, which he bought from an amateur in 1860. In his spare time he devoted himself intensively to his new passion and, no doubt thanks to his pharmacist's chemical education, he quickly mastered the demanding technique of photography. He kept falling under the spell of immortalizing reality more and more. The year 1862 marked an important milestone in his life: he gave up the pharmacy, set up his first studio in a shed and began to take professional photographs. When he moved back to Prešov with his family a year later, he initially worked in makeshift conditions, until in 1865 he established the first studio with top and side lighting. In 1871 he opened a well-equipped photo studio in his own house in Prešov in Košická Street 3. At that time he focused above all on made-to-order portrait photography, which enjoyed particular interest at the time. Karol Divald was one of the pioneers of portrait photography in the late 19th and early 20th centuries. Thanks to his superior mastery of technique and attractive, high-quality portrait photographs, he soon gained a good reputation not only in Slovakia but also in Budapest. His clientele included counts, barons, ministers and other important personalities of the social and cultural life of the time, which was also the best advertisement for his business. Photographs of people in work clothes in a rural environment - a lumberjack, a cattle driver, a mountain guide have been preserved only rarely to this day. At that time, studio photography used various props, especially a table and an armchair. Karol Divald also photographed with a painted blurred background that indicated a landscape. Typical of portrait photography in the late 19th century was the slightly stiff look of people. This was due to the fact that the photomaterials were insufficiently sensitive to light and required a few seconds of exposure, during which the photographed person was not allowed to move. The chairs in the studios were therefore specially designed for this. Karol Divald gradually set up temporary and permanent studios in other towns, in which he himself or his employees took photographs. From autumn to spring he worked in Prešov and Bardejov, in summer in Starý Smokovec. Here, in 1878, he had
The High Tatras through the Photo Lens of Karol Divald
Karol Divald – a Photographer of the High Tatras
a summer resort and a photo studio built according to the project by the Levoča architect Anton Müller (pictured on page 69), thanks to which he could be available to visitors to the settlement throughout the summer season. The studio was run mainly by his son Karol (1858-1924). In 1881 the house was bought by the Spišská Credit Bank. Under the name of Villa Petöfi it also provided, in addition to studio services, the possibility of accommodation for tourists. The house stood in Starý Smokovec until 1958. K. Divald's studios grew in number, one was opened in Levoča in 1872 and another in Spišská Nová Ves in 1881. In the early 1880s, he established a branch in Budapest. He also had studios in Bardejovské Kúpele, Gelnica, Spišská Nová Ves and Kežmarok.
From Studio to Countryside If Karol Divald excelled in portraits, his main contribution to photography were, for all that, landscape snapshots. He was one of the first to disengage from the studio photography, which he had entrusted to his employees, and to go out into nature. Nature attracted him the most. And since he was also a good tourist, it was only a small step towards landscape photography in the alpine terrain of the Tatra Mountains. In the 1870s, the Tatra valleys were not yet commonly accessible to tourists. After the connection of the railway line Poprad - Košice - Budapest in 1872, the smallest mountains became a sought-after area for leisure. In 1873 the Hungarian Carpathian Association was founded in Starý Smokovec to support mountain tourism. Karol Divald was one of its founding members. The aim of the association was to organize tourist activities, especially in the High Tatras. The association marked and built hiking trails, and even chalets. Connected with it are the beginnings of mountain guiding, rescue services and nature protection. Karol Divald as its member cooperated with it very actively. As early as around 1873, he released upon its advice one of his first albums of original photographs entitled Central Carpathians (by the way – he dedicated one of the copies to the politician and writer Móric Jókai). It was a cassette album with 30 photographs and Hungarian and German texts. In 1879 he also released a special album on the occasion of the expected visit of the Austrian emperor to the Tatras. As there turned out to be real interest in the Tatra pictures, he released other albums with vari-
ous modifications of photographs or of their formating. They were in various sizes, from the cabinet format up to 50x60 cm. He sold them in his studios in Prešov and Starý Smokovec and at booksellers in Budapest, Kežmarok, Levoča, Košice and Tešín. For the needs of the Hungarian Carpathian Association he photographed recreational and tourist resorts, for appendices to yearbooks, annual tickets and promotional materials. It should be noted that Karol Divald was not the first to immortalize the Tatras with photographic technique, but he is considered to be the most important photographer of the Tatras. As early as 1870, the Polish and Slovak Tatras were photographed by Hermann Wilhelm Vogel, a professor at the Berlin College of Technology from Berlin, and there was also a rich tradition of photographing the Tatras in Poland, where since 1876 the Crakow photographer Awit Szubert published albums of the smallest high mountains in Europe.
Costly Expeditions Karol Divald was extremely hardworking. Because the wet collodion process on glass negatives required wet exposure, the photographed material had to be processed directly in the field. This technique was quite voluminous and difficult and allowed to take photos only in the summer months, when the weather in the Tatras was favourable. Karol Divald had to have on the site practically a comprehensively equipped dark chamber. When describing one of his tours to the High Tatras, he himself mentioned that the expedition had 18 members who, in addition to the equipment for photography in a collodion manner, also carried water, tents and food. A part of the equipment was also a tripod modified as a possible weapon against bears. The set of requisite tools, chemicals, glass plates and means to create a dark space presented a considerable physical burden. Of course, it wasn't a cheap affair either, but these costs were covered by the proceeds from the studio photography. He exposed numerous photographs in the Studenovodská Valley. On his Tatra tours he undoubtedly could not do without a mountain guide, which, after all, is also borne out by his snapshots, on which we can see them today. There is a well-known photograph, taken in a mountain environment before 1873, of the mountain guide Ruman Driečny, who was probably his guide several times in an alpine environment. Tourists, porters in folk
10–11
New Printing Opportunities It wouldn't be Karol Divald if he didn't think about making the photos available to the general public. After all, he was not only a photographer, but also a businessman and the main source of income for his family. In the 1870s, photographs in illustrated magazines, guides and books popularizing the Tatras were still published using the woodcut technique. And that was limiting.
The photolithographic technique allowed the reproduction of up to a thousand copies of a fine-grained photograph. In 1868 it was invented by the Czech painter, secondary school professor and polygrapher Jakub Husník. Joseph Albert from Munich improved the technology of printing from the surface of glass plates and used it to reproduce photographs. When photolitography overcame its first difficulties, Karol Divald obtained a patent permit from Joseph Albert. After completing a study trip to Dresden and Leipzig, he bought a printing press and in 1878 opened a photolithographic printing plant in Prešov, the first of its kind in Hungary. The appendix in the yearbook of the Hungarian Carpathian Association is considered to be his first light print. The following year he released a sampler of photo prints, and other editions of albums and individual photographs were already published using the photo printing technique. In those days this was the most perfect form of photo reproduction. In 1879 he moved part of the company to Budapest. He had branches in Bardejovské Kúpele, Bardejov, Levoča, Gelnica and Spišská Nová Ves and a studio in Starý Smokovec. The older sons Karol and Ľudovít were at that time already involved in the work of the company. In 1890, another significant step in his business came when his photographs began to be sold as picture postcards, then a hot novelty in postal communication. Postcards with his Tatra views then continued to be issued by his sons for a long time. At the same time, it was the year when Karol Divald handed over his extensive business to his sons. Ľudovít took over the Prešov studio and photo printing house, Adolf the studio in Bardejov and the shop with landscape photographs. The studios in Starý Smokovec and Budapest were taken over by his son Karol Divald Jr. Kornel devoted himself to art and its photo documentation. All of them thus kept developing his honest work. Even at an advanced age, Karol Divald remained faithful to his Tatras, to which he went to draw strength, inspiration and peace as well as ideas for photographs. He died at the age of 67 on November 7, 1897 in Prešov. To this day, his work has not been duly appreciated.
The High Tatras through the Photo Lens of Karol Divald
costumes and mountain guides are in his snapshots standing or sitting. The long exposure did not yet allow the capture of motion. The technique of the collodion process had its limitations, which imprinted their character also in the content of the photographs. Although a stereotypical approach to capturing the object as a whole prevailed in landscape photography at the time, Karol Divald often tried to make his images special with a wellthought-out composition, but the landscape had always remained dominant for him. Apart from Tatra peaks, valleys, lakes and waterfalls, Divald also immortalized architecture in Tatra settlements. He documented not only lavish hotels and spa facilities, but also chalets, shelter huts and sheep farms. Although these views have a rather descriptive character, they are harmoniously set in the surrounding nature. His snapshots are of incomparable value to us today, as they help us document the form of the Tatra settlements of the time and are sometimes even the only source of knowledge of the original appearance of the landscape and buildings. From documentary photographs partly influenced by Romanticism, Divald gradually worked his way through to realistically conceived cycles. Dripstone and limestone caves gradually became the subject of his interest, he photographed the Belianska Cave, the Dobšinská Ice Cave as well as the Aggtelek Cave (Aggtelek, Hungary). He photographed city panoramas, travelled through and captured Šariš, Spiš, Pieniny, Liptov, Turiec, looking for attractive subjects everywhere. He took valuable documentary photographs e.g. in 1887, when a large part of the centre of Prešov burned down. He was also one of the first to deal with the immortalization of historical monuments in what was then Upper Hungary. His unique photographs have won numerous awards and medals at world exhibitions.
Zurčiace vody Veľkého vodopádu vo Veľkej Studenej doline.
The rippling waters of the Veľký vodopád (Great Waterfall) in the Veľká Studená dolina (Great Cold Valley).
12–13
Prostredný vodopád Veľkého Studeného potoka.
The middle waterfall of the Veľký Studený potok (Great Cold Brook).
14–15
Dolný vodopád vo Veľkej Studenovodskej doline.
The lower waterfall in the Veľká Studenovodská dolina (Great Cold Water Valley).
16–17
Okolie Piatich Spišských plies. Zľava Široká veža, Malý Ľadový štít a Ľadový štít.
Surroundings of the Five Spiš mountain lakes. From the left, the Široká veža (Broad Tower), the Malý Ľadový štít (Small Ice Peak) and the Ľadový štít (Ice Peak).
18–19
Zelené pleso v Doline Bielej vody. V strede Čierny štít, naľavo Jastrabia veža.
The Zelené pleso (Green Lake) in the Dolina Bielej vody (White Water Valley). In the middle the Čierny štít (Black Peak), on the left the Jastrabia veža (Hawk Tower).
20–21
Kremencové skaly v Malej Studenej doline - Lomnický hrebeň.
Kremencové (quartzite) rocks in the Mala Studená dolina (Small Cold Valley) – the Lomnický Ridge.
22–23
Sútok Veľkého a Malého Sudeného potoka.
Confluence of the Veľký and Malý Sudený potok (Great and Small Cold Brook).
24–25
Obrovský vodopád studenovodský. Malá Studená dolina.
The Obrovský vodopád studenovodský (Huge Cold Water Waterfall). The Malá Studená dolina (Small Cold Valley).
26–27
Pohľad na Vysoké Tatry od Husovho parku v Poprade.
A view of the High Tatras from Hus‘ Park in Poprad.
28–29
Ľadové Zamrznuté Pleso pod Poľským hrebeňom. Svišťová dolina.
The Ľadové Zamrznuté Pleso (Ice Frozen Lake) below the Poľský hrebeň (Polish Ridge). The Svišťova dolina (Marmot‘s Valley).
30–31
Mengusovská dolina od Bášt. Ťažký štít, Vysoká, Ganek, Rumanov štít, Zlobivá, Končistá.
The Mengusovská Valley as seen from the Bášt Ridge. The Ťažký štít (Heavy Peak), the Vysoká (High) mount, the peak Ganek, Ruman‘s Peak, the peak Zlobivá (Naughty), the Končistá (Summit Mount).
32–33
Horný vodopád Malého Sutdeného potoka.
The upper waterfall of Malý Studený potok (Small Cold Brook).
34–35
Pohľad na Štrbské pleso. v pozadí Predné Solisko, Štrbský štít, Patria a Vysoká.
A view of Štrbské mountain lake. In the background mount Predné Solisko, the Štrbský Peak, the mounts Patria and Vysoká.
36–37
Velické pleso vo Velickej doline s Granátovou stenou. pohľad od Sliezskeho domu.
The Velické mountain lake in the Velická Valley with the Granátová stena (Garnet Wall). A view from the Sliezsky dom (Silesian House).
38–39
Horný vodopád na Malom Studenom potoku
Hrubá pod Kriváňom, Kôprovská dolina. Pohľad z Liptovských kôp.
The rock wall Hrubá pod Kriváňom, Kôprovská Valley. A view from Liptovské Hills.
40–41
Horný vodopád na Malom Studenom potoku
Dolina Nefcerka, poľovný revír Jeho Výsosti Korunného princa Rudolfa. Hrubé, Hrubý vrch, Furkotský štít, Furkotské sedlo, Ostrá a Krátka.
The Nefcerka Valley, a hunting ground of His Highness Crown Prince Rudolf. The Hrubé (Coarse) Lake, the Hrubý Mount, the Furkotský Peak, the Furkotské col, mounts Ostrá (Sharp) and Krátka (Short).
42–43
Kúpele Dolný Smokovec.
The spa settlement of Dolný Smokovec.
44–45
Veľká Studená dolina s turistickou chatou Kamzík, vpravo Rainerova chata, v pozadí Prostredný hrot.
The Veľká Studená dolina (Great Cold Valley) with the Kamzík (Chamois) tourist chalet, Rainer's chalet on the right, the Prostredný (Middle) Peak in the background.
46–47
Poľský hrebeň. v pozadí Divá veža, Prielom a Východná vysoká.
The Polský hrebeň (Polish Ridge), in the background the Divá veža (Wild Tower), the Prielom (Breakthrough) and the Východná Vysoká (Eastern High) mount.
48–49
Kúpele Nový Smokovec.
The spa settlement of Nový Smokovec.
50–51
Studená dolina pohľadom z Hrebienka - Studenopotocké kúpele. V pozadí Prostredný hrot a Lomnický štít.
The Studená dolina (Cold Valley) as seen from the Hrebienok resort – the Studenopotocké kúpele (Cold Brook Spa). In the background the Prostredný (Middle) Peak and the Lomnický Peak.
52–53
Prostredný hrot a Žltá veža z Veľkej Studenej doliny.
The Prostredný (Middle) Peak and the Žltá veža (Yellow Tower) as seen from Veľká Studená dolina (Cold Valley).
56–57
Kriváň od Podbanského.
Mount Kriváň seen from the Podbanské settlement.
58–59
Dlhé pleso so Skrinicou vo Velickej doline. v pozadí Rohatá veža, Malá Granátová veža, Veľká Granátová veža, Granátová stena a Velická stena.
Dlhé (long) Lake with the Skrinica Ridge in the Velická Valley. In the background the Rohatá veža (Horned Tower), the Malá Granátová veža (Small Garnet Tower), the Veľká Granátová veža (Great Garnet Tower), the Granátová stena (Garnet Wall) and the Velická Wall.
60–61
Rybie pleso (dnes Morské oko v Poľsku). Východný štít, Veľký Mengusovský štít a Mních.
The Rybie (Fish) Lake (today Morskie Oko – “the Eye of the Sea“ – in Poland). The Východný (Eastern) Peak, the Veľký (Great) Mengusovský Peak and the Mnich (Monk) mount.
62–63
Slavkovský štít z Veľkej Studenej doliny, Vareškové pleso.
The Slavkovský Peak as seen from the Veľká Studená dolina (Great Cold Valley), the Vareškové Lake.
64–65
Popradské pleso. Popradský hrebeň a Vysoká.
The Popradské Lake. The Popradský Ridge and and the Vysoká (High) mount.
66–67
Kúpele Smokovec. dom celkom vľavo - ateliér Karola Divalda.
The spa resort of Smokovec. The house on the far left - Karol Divald's studio.
68–69
Gerlach z Velickej doliny (Kvetnica). Čertova stena.
Mount Gerlach as seen from the Velická Valley (the Kvetnica settlement). The Čertova stena (Devil's Wall).
70–71
Literatúra a pramene HLAVÁČ, Ľudovít: Dejiny fotografie.s. 128, 133-136. Vydavateľstvo Osveta Martin 1987. GAŠPAR, Ján: Staré pohľadnice rozprávajú. Nakladateľstvo Region Poprad, 2002 JANOVSKÝ, Andrej, GAŠPAR, Ján: Tatranské pohľadnice do roku 1900. In. Tatranský dvojtýždenník č. 2425/2013. PETRÍK, Jaroslav: Karol Divald - Fotograf Tatier. S. 113-118 In. Zborník múzea v Kežmarku. REPČÁK, Miroslav: Priekopník fotografie Karol Divald. In: Obrazový archív 2. Zborník vydaný k 150. výročiu vzniku fotografie (1989) a 130. výročiu založenia Matice slovenskej (1993). Matica Slovenská 1994. Od dagerotypu do fotopocztówki. In: Zeszyty Tatrzańskie nr 4, Zakopane. 2013. www.heritage.com www.sng.sk
72